A Beautiful Lie - 25. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže dej tejto kapitoly sa odohráva presne rok po prvej kapitole. Kaitlyn "oslavuje" 17. narodeniny, no nevie o tom, pretože je stále v kóme. Príde ju pozrieť oveľa menej ľudí ako pred rokom, no Blake sa na ňu nevykašle.

10.07.2011 (10:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 642×

Dnešok bol výnimočný. 13. máj, deň Kaitlyniných narodenín. Myslel som si, že pri tejto príležitosti ju príde navštíviť viac ľudí, no nebolo to tak. Ešte ráno za ňou bol jej otec, ktorý sa prišiel rozlúčiť, lebo išiel na dlhší čas preč. Potom tam bola jej mama, Ethan, ktorý zostal doma celý deň, čo pre mňa nebolo práve najlepšie. Väčšinu času strávil s ňou, takže som k nej nemohol ísť. Večer sa dokonca zastavil aj Mark, ale nezdržal sa dlho, ani nie polhodinku. Celý deň som čakal na chvíľu, keď bude osamote. Dočkal som sa až večer.

Vošiel som dovnútra a prisadol som si k nej. Chvíľu som tam len tak sedel a pozeral sa na ňu.

„Všetko najlepšie,“ pošepkal som potichu. Potom som zavrel oči a obaja sme sa ocitli v záhrade. Okolo nás bol iba trávnik, kvety a stromy. Povedzme, že sme sa nachádzali v raji. Kaitlyn behala naokolo, točila sa v ľahkých bielych šatách, od jej vlasov sa odrážali lúče slnka. No najviac ma potešil úsmev na jej tvári. Smiala sa, keď dobehla ku mne.

„Kat...,“ chcel som niečo povedať, ale ona mi položila prst na ústa, čím mi v tom zabránila.

„Pššt. Nič nehovor.“ Chytila ma za ruku a ťahala ma za sebou, krúžila okolo mňa ako nejaký vták. Ale bola naozaj prekrásnym vtákom. Nevšimol som si, kedy do mňa narazila. Nečakal som to, takže som spadol na zem a ju som stiahol so sebou. No ona sa stále smiala. Tiež som sa zasmial. V očiach jej žiarili iskričky radosti. Chytil som ju okolo pása, aby som ju od seba odtiahol a mohol sa postaviť. No niečo mi v tom zabránilo. Boli to jej prsty prechádzajúce mi po tvári. Tvár jej zvážnela, stuhla. Nedokázal som rozoznať žiadne emócie. Nevedel som, čo cíti.

Potom som si všimol, ako uprene sleduje jedno miesto. Moje ústa. Jej tvár sa blížila k mojim perám, ale zrazu sa prestala hýbať. Stratila odvahu. Medzi nami bolo len niekoľko centimetrov. Nechcel som riskovať, čo ak by si to rozmyslela... Prekonal som tú hranicu a vedel som, že som sa rozhodol správne. Bozkával som ju, ako by to bolo naposledy. Možno aj bolo, neviem. No nechcel som myslieť na budúcnosť. Teraz nie.

Zacítil som, ako nejaká kvapka dopadla na moje líce. Ale dážď to nemohol byť. V raji predsa neprší. Aspoň nie v tom našom. Chytil som do dlaní jej tvár a odtiahol ju. Zbadal som, že plače. No nechápal som prečo. Veď je všetko také dokonalé.

„Čo sa deje?“ opýtal som sa. Neodpovedala mi hneď. Najskôr sa poobzerala okolo seba, potom sa znova pozrela na mňa.

„Toto nie je skutočné, však?“ Nechcel som, aby bola smutná, ale taktiež som jej nechcel ani klamať. Zakrútil som hlavou a sklopil oči. „Čokoľvek sa teraz stane alebo aj to, čo sa už stalo, sa vlastne nikdy nestalo,“ konštatovala.

„A to je dobre alebo zle?“ opýtal som sa jej. Nebol som si istý. Nikdy neviem, čo práve ku mne cíti. V jednej chvíli ma má rada, v druhej ma nenávidí. Môže sa to zmeniť behom minúty. Jej oči vravia áno, slová vravia nie. A rovnako sa menia aj jej činy. Najskôr je anjel, ktorý by nikomu neublížil, ktorý chce iba dobro. Potom sa zmení na diabla, ktorý miluje hry, nezáleží mu na tom, komu ublíži. Práve naopak, čím viac obetí, tým lepšie.

„To neviem.“ Znova sa pozrela mimo. „Budem si to pamätať? Keď sa to skončí...“ Chvíľu som váhal nad odpoveďou.

„Asi nie. Keby si nebola v kóme, určite by si si to pamätala, ale takto... Pochybujem.“ Náhle vstala. Znova nastala tá chvíľa. Čas na zmenu. Prekrásny anjel sa mení na zákerného diabla.

„Už tu nechcem byť,“ povedala, „mohli by sme ísť niekam inam?“ Prikývol som. Znova som zavrel oči, a keď som ich otvoril, nachádzali sme sa v niečiom dome. Pozrel som sa okolo a zistil som, že sme v Lecovej izbe. No nemal som ani tušenia, ako sme sa sem dostali. Ja som to nechcel. Opäť sa niečo stalo. Niečo sa pokazilo.

Kaitlyn sa postavila k oknu, nebola prekvapená, že sme tu. Bola pripravená zahrávať sa so mnou. Pristúpil som k nej, chcel som ju chytiť a otočiť ju smerom ku mne, ale nedovolila mi to. Nechápal som, prečo nastala tá zmena. Jej radosť zmizla.

„Povieš mi pravdu?“ opýtala sa.

„Pravdu o čom?“ nechápal som. No tušil som, o čo ide. Dúfal som, že sa to nikdy nedozvie. Alebo nie? Nebol som si tým istý. Neľutujem to, čo som kvôli nej spravil... A nikdy nebudem.

„Čo sa stalo Lecovi? Prečo zomrel? A ako je možné, že mu Mark povedal, že sme spolu spali, keď za ním nikdy nebol?“ Rezignovane som povzdychol. Nemal som na výber. A aj tak, prečo by som jej to nemohol povedať, keď si to aj tak nebude pamätať...

„Dobre. Poviem ti to. Ale najprv chcem ja niečo od teba.“ Zatvárila sa prekvapene a nechápavo zároveň. „Bozk,“ dodal som. Pousmiala sa, ale to bolo všetko. No ja som ani nič nečakal. Ale aspoň som to skúsil.

„To nespravím.“

„Rozumiem. Lecovu smrť mám na svedomí ja. Máš pravdu, Mark za ním nikdy nebol. Ale Sebastian áno. Prikázal som mu to. Chcel som, aby sa vydával za Marka a aby Lecovi všetko povedal. Vedel som, že sa potom opije. Alkohol hral podstatnú úlohu v jeho predchádzajúcom živote. Potom to už išlo jednoducho. V podstate to bola nehoda, nikdy nepríde na to, že za tým bolo niečo viac.“

„Prečo?“

„To je jednoduché. Potreboval som sa zbaviť konkurencie. Lec bol u teba na prvom mieste, aj keď si si to možno nepripúšťala. Bol to najlepšie, čo ťa v živote stretlo. Rovnako to platí aj naopak. Dalo by sa povedať, že ste si boli súdení. Osudová láska... Ja na niečo také síce neverím, ale je to tak. Teda, bolo. Nemohol som dopustiť, že budete spolu.“

„Stále tomu nerozumiem,“ vravela.

„Nerozumieš tomu?! Milujem ťa. Preto som to spravil.“ Tvárila sa, že toto nepočula.

„A čo Mark?“ Iba som sa pousmial.

„To nie je také vážne. Nikdy by vám to nevydržalo. Už raz ste sa rozišli, a ak spolu znova začnete chodiť, stane sa to opäť. Jednoducho váš vzťah nemá dlhú trvácnosť. Vy nie ste priatelia, ste iba milenci. Preto bolo pre teba také atraktívne podvádzať Leca. No vždy si sa k nemu vrátila. Pretože si ho milovala.“

„Áno, milovala som ho. A možno máš pravdu aj s Markom. Ale uvedom si, že ty a ja nie sme ani milenci, ani priatelia.“ Tie slová boleli. Nedávali mi žiadnu šancu. Sebastian mal pravdu. Kaitlyn nikdy nebude patriť mne.

„Mala by si vedieť ešte jednu vec,“ povedal som, keď prechádzala popri mne a chcela vyjsť z izby.

„Čo také?“

„Pred tým, ako Lec zomrel, poslal ti esemesku. Ty si si ju nikdy neprečítala, pretože si svoj mobil vyhodila niekde na diaľnici. No nezničila si ho. Mám ho ja. A prečítal som si to. Nechcel som ti to ukázať, ale mala by si vedieť pravdu. Máš na to právo. Takže, keď sa preberieš, svoj mobil nájdeš v zásuvke v nočnom stolíku. Viac pre teba nemôžem urobiť. Aj keby som chcel, Leca ti už nevrátim. No neľutujem to. Je len ďalším človekom na dlhom zozname mojich obetí. Som vrah a to sa nezmení.“

„Prečo si taký?“ opýtala sa. „Možno, keby si...“ Nenechal som ju dopovedať to.

„Nemá zmysel premýšľať nad tým, čo by bolo keby. Keď ma nedokážeš prijať takého, aký som, tak to asi nemá zmysel. Ale chcem, aby si vedela, že to, čo k tebe cítim, sa nezmení tým, že ma nenávidíš.“ Pri tom slove sa otočila, pozrela sa mi do tváre a chytila ma za ruku.

„To nie je pravda. Ja...“

Tak veľmi som chcel počuť, čo povie, no začul som nejaký zvuk, takže som sa musel okamžite vrátiť do reality. Do Kaitlyninej izby vošiel Ethan a myslím, že ma zbadal. Nemal som na výber. Musel som odtiaľ zmiznúť.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování