OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 16. part

13.07.2014 (16:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 676×

Slnečné lúče ožiarili zranenú tvár Bernarda. Pomaly precital.

Dana už pár minút sleduje manžela, oči sa stretli.

„Dobré ráno, Berni.“

„Hm, aj tebe.“

„Už mi povieš, čo sa ti stalo?“

„Je to jedno.“

„Chcem to vedieť.“

„Náhodné zranenie počas hier v bazéne.“

„Aj s modrou, opuchnutou tvárou si stále krásny chlap, príťažlivý, lákaš ma,“ usmiala sa zvodne. Bernard povytiahol obočie.

„Berní, poď sa trošku túliť ku mne,“ šepká a ruky už podliezli lem trička, dorážajú do nohavíc pyžama.

„Dana! Nedávno sme boli v nemocnici, takmer si prišla o dieťa, máš nariadený pokoj,“ varovne zavrčal, ruky vyhákol späť.

„Ale ja po tebe túžim.“ A nový pokus rúk dobyvateliek.

„Zabudni. Ja nie.“

„Berní, ako dlho sme sa nemilovali?“ zaskučala.

„Okolo desiatich týždňov,“ pohotovo zareagoval. Čísla mu nikdy nerobili problém.

„A teba to nezmáha? Nemáš chuť? Nie si nadržaný? Ako to?“
„Jednoducho! Dávaš mi tak zabrať psychicky, že som zabudol na všetky radovánky života. Ničíš ma!“ tvrdo hlesol a vyskočil z postele.

Už nevydrží jej dotyky, ani ďalší nátlak a vyzvedanie.

Vzrušenie a chtíč nezažil dobre dlho. Dokonca ani ranná erekcia už nie je dlhšiu dobu, čo bývala. Má len tridsaťštyri rokov, no jeho milostný život je v troskách.

„Berní! Počkaj, kam ideš?“

„Mám súrnu prácu.“ Bernard v rýchlosti prezliekol pyžamo za pracovný úbor a hoci je len šesť hodín ráno, zmizol kálať drevo pri kôlňu.

- - -

Slnečné lúče majú veľký akčný rádius. Wystan tiež spí na východnej strane. Vlastne už nie, pomaly precitá.

Matka postáva vo dverách, ponáhľa sa do laboratórií, ale chcela ešte prehodiť pár slov so synom.

„Dobré ránko, Wysty.“

„Mami, ahoj. Treba niečo pomôcť?“ rozospalo zachraptel. Od včerajšieho vyzradenia sestrou, že je gay, matku nevidel.

„Nie, chlapčiatko moje. Včera večer bola za mnou Fíí a...“ nestihla dokončiť.

„Viem, počul som vás. Prepáč, mamina, chcel som ti to sám povedať. Je to pravda, som gay,“ pozrel jej so strachom do očí.

„To je v poriadku, nie? Prečo ten pohľad?“ prekvapene ho pohladila.

„Výčitky? Otáľal som dlho s oznámením a potom... no, sú z toho problémy. Nebudeš mať nevestu, vnúčatá.“

„Wystan! Zle som ťa vychovala, čo si o svojej matke myslíš? Alebo ešte spíš a nezapájaš šedú mozgovú kôru do činnosti? Dobre, si gay, trochu ma to zaskočilo. Mohol si sa zmieniť skôr. Ale s tým si sa narodil, nemenný stav, poznám fakty, som genetička. Ocino o tom vie?“

„Áno, dohodli sme sa, že ti to poviem sám. Lenže mám segru drzú žabu s veľkou hubou a gigantickým mozgom, čo musí hneď všetko analyzovať a oznámiť svetu!“ prská jedom.

„Na Fíí sa nehnevaj, som rada, že s tým za mnou prišla, aspoň sme si prešli všetky nejasnosti, čo mala k tejto otázke.“

„Aké?“

„Detaily samotného koitu a platonickej lásky,“ stručná odpoveď.

„Ježiš! Fíí má jedenásť, načo potrebuje vedieť detaily koitu gayov?!“ chytil sa zúfalo za hlavu.

„Nerozčuľuj sa, vieš dobre, že žiadne informácie netajíme pred Fíí. A mne je jedno, či s ňou pohovorím o detailoch koitu, vplyvu cirkvi na svetový mier, alebo o zlomenej stehennej kosti. Má jedenásť, ale znalosťami je na strednej. Wysty, máš priateľa? Ak hej, rada by som ho spoznala.“

„Nie, priateľa už nemám,“ rozmrzelo zahuhlal.

„Och, to je mi ľúto, no si mladý, láska ťa ešte stretne. Nerada ti vstupujem do života, ale prosím, ak si dakoho nájdeš, zoznám nás. Budem veľmi rada. Dobre, musím letieť. Pá, o Fíí sa mi postaráš, ďakujem. Majte pekný deň.“

„Ahoj, mamina, aj ty.“

Dvere uzavreli súkromie Wystana. To šlo lepšie, ako čakal. Len tá Ralphina! Bože, ešte aby segre vysvetľoval milovanie s chlapom v detailoch!

Pri spoločných neskorých raňajkách súrodenci krúžili okolo seba ako supy. Obaja vedeli, že ten druhý vie, že vedia navzájom.

Wystan by tak rád vyštekol do mladších zelených smaragdov „Ako? Kedy si to zistila?“ Ale bál sa doplňujúcich otázok do minulosti. Nebol ochotný nič zrádzať o svojich gay vzťahoch. Tiež bol dopálený netaktným spôsobom sestry, ako na matku vybehla. Nie, dnes nemá náladu riskovať, dievčatko má bojovné oči, zle by dopadol.

Ralphina dobre vnímala nepokoj a hnev brata. Určite sa mamina stavila u neho ráno. Bola pripravená zaútočiť hneď z kraja, ale bracho váhal a to ju trošku miatlo. Mal plné právo sa hnevať, čo ho brzdí? Ixchel verne sedela pri jej boku a tiež zapárova hľadela.

„Tak už spusť! Výčitky ti vyrývajú brázdy na čele!“

„Neprovokuj, lebo ti nalískam na riť!“

„Blbosť! Nikdy si ma neudrel, ani dnes nie!“

„Ralphina! Vážne ťa mám dosť! Prečo si šla za matkou a nie za mnou?!“
„Potrebovala som detaily a ty by si mi ich neposkytol. Alebo sa mýlim?“

„Nemýliš! To je moja súkromná vec! Matke som to chcel oznámiť sám!“

„Aha? V dôchodku? Čo ťa žerie viac, že som na to prišla, alebo som ťa predbehla? Obe musia byť dosť frustrujúce, však, Ixchel.“

„Uhm! Trhnite si obe! Hovno o tom vieš!“

„Mýliš sa, mamina so mnou strávila hodinu a dosť odborne ma podkula.“

„Že sa ja blbec nechám vždy vytočiť! Ok, dnes sme doma, každý vo svojej izbe, nechcem ťa ani vidieť!“

„Myslím, že nie. Pred chvíľkou som sa dohodla s Panterom, čaká nás oboch u nich,“ milo oznámila.

Bojová nálada vyprchávala. Zmienka o Bernardovi zahnala hnev, ale ešte stále podráždene stál vo dverách kuchyne.

„Prepáč, Wysty, fakt som potrebovala s maminou dať reč o gay problémoch. Neznášam tápať v informáciách. Až potom som si uvedomila, že som to necitlivo prezradila. Stačí?“

„To máš z vlastnej hlavy, alebo maminej?“

„Máš ma za malú?! Samozrejme, že z vlastnej, viem premýšľať, aj analyticky uvažovať!“

„Dobre, prijímam ospravedlnenie. Ale skús niekedy zapojiť do analýzy aj srdce, nie len hlavu!“

„Analyzovať srdcom? To nejde! Si pako? Uškodil ti prievan, alebo čo?“ zízala na odchádzajúceho brata.

„Ale ide! Len o tom popremýšľaj! A ty si väčší pako!“ kričal už z kúpeľne.

- - -

Ublíži mu, zabije ho, bude ho mučiť, jedno v akom poradí! Zhruba s týmito plánmi vybehla zúrivá rozospalá Marion do záhrady, vytrhla Bernardovi sekeru z rúk.

„Je pol siedmej ráno! Budíš celú ulicu a mne si pretrhol krásny sen o Zuzi! Tatuš, kmitaj sa ospršiť, uvar si silnú kávu a hopom ku mne do izby! Musíme dať vážnu reč! Ale už! Kmitaj! Trapom! Mám tu psa a nebojím sa ho použiť!“ úsečne sypala vety.

Zaskočený Bernard chvíľku pátral, ktorá bije, ale poslúchol.

Ešte pod prúdom vody sa usmieval poslednej výhražnej vete Marion.

Popri šálke silnej kávy rozvoniaval mätový čaj. Dva rýchle chleby s maslom, syrom a hrubou vrstvou zeleniny mizli v útrobách tiel. V jednom kúte postele natlačená Marion, oproti tatuško v župane.

„Už si mi odpustila? Pomohli malé raňajky a čaj?“

„Hej, ďakujem. Tatuško, už skoro mesiac som nevidela Zuzi, je mi smutno. Chcem za ňou,“ zakňučala.

„Viem, chrobáčik, ale sama si si to spôsobila. Videla si mamin hysák, skoro potratila. Možno keby si sa skôr odhodlala a postupne by sme ju na to pripravovali... hm, neviem. Marion, je mi to ľúto, ale nemôžem teraz jej zákaz zrušiť. Viem, že je hlúpy a z lásky k Zuzi ťa nevylieči, ale snaž sa pochopiť aj ty mňa. Mama je teraz labilná, potrebuje pokoj, nosí moje dieťa a ja ich musím chrániť. Nemôžem ísť proti nej, mohlo by to skončiť zle. Nikdy by som nepomyslel, že je až tak prudko homofóbna.“

„Hm a ja to odskáčem.“

„Marion! Vysvet...“

„Veď hej, chápem, nejanči. Prečo si dnes ráno od nej zmizol? Bože o šiestej! No čo pozeráš? Vždy zmizneš rúbať drevo, keď po tebe niečo chce.“
„No... lebo jej požiadavku odmietam splniť,“ neisto sa usmial.

„Hm? Čo tak mohla chcieť po ránu? Napiť? Cigaretu? Priniesť župan? Alebo... no, tatuš!“ doberá si otca s úškrnom.

„Marion! Prestaň, to je naša osobná vec,“ schoval tvár za hrnček kávy.

„Už nie je, zobudil si ma! Vyhnal Zuzi z erotického sna! To je jediné čo mám za posledný mesiac. Tatuš? Mamina prudko zatúžila po mojom sexi otcovi?“ chichoce sa na neistote rodiča.

„Bože, za čo ma trestáš?“ zavyl rozpakmi.

„Takže áno a ty si ju odmietol. Yes! Aj ja mám nútený pôst, nebude si užívať ani moja matka! Si pašák, tatuško! Máš moju pochvalu,“ vyškiera sa škodoradosťou.

„A dosť, odchádzam.“ V duchu v zásade pritakal Marion, chápal jej postoj, sám to tak cítil, ale preberať s dcérou pohlavný život manželov? Nie, ďakuje.

„Čo sa čertíš, tatuš? Videl si sa niekedy v zrkadle? Si krásny, sexi chlap, aj Zuzi by po tebe skočila,“ prisadila si so smiechom.

Bernard so zavytím prchal preč a bral sebou aj nach v lícach.

- - -

„Už zase?!“ Dana vyzrela oknom ku bránke, kde Bernard vítal Ralphinu, Wystana a dnes aj Teklu po dlhej dobe. S Marion ich usadili v príjemnom tieni orešiaka. „Však sú tu takmer denne! To je výchova, nemajú vlastný priestor? Čo sa sem tlačia?“ brblala si do hrncov. Žiarlila na pohodovú atmosféru ku ktorej zasa nebude prizvaná.

Stretli sa jej oči s dievčatkom a ten pohľad malej ju pichol pri srdci. Prenikavé zelené oči plné chladu, možno až pohŕdania? Ale bol tam aj strach a nepriateľstvo. „Hm, drzaňa drzá! Však my sa raz stretneme a vysvetlím ti, kto je tu pán!“ vyštekla do okennej tabule Dana. Dievčatko uhlo pohľadom, ale studený pocit z hrudi Dany nezmizol.

„Tekla, ako sa máte? Neukázali ste sa mesiac,“ Bernard vyzvedá.

„Už bolo aj lepšie. Prešla som novými vyšetreniami srdca, som nastavená na nové lieky, mám nariadený pokoj, len prechádzky a šetriť sa. Možno ma čaká operácia, ešte nevedia ani lekári.“

„Ale je fajn, že ste nás prišli pozrieť. Wystan, čo sa škaredíš? Zájde nám slnko za oblaky,“ Berni si ho doberá.

„Moja vina, Panter. Posekali sme sa dnes a Wystan by potreboval vzpruhu. Marion, pomôžeš mi?“

„Jasné, rada. Ako?“

„Poď, sadneme si obe na neho, nech si uvedomí, že je šťastný pankhart.“

Wystan prekvapene, ale s úsmevom roztvoril náruč, na každé stehno sa mu uvelebila jedna baba. Menšia sestra ho objala okolo pása, hlavu oprela o prsia a Marion ho oblapila okolo krku, hlavu zložila na plece tesne vedľa chlapcovej. Vošli sa pohodlne do kresielka.

„Je ti lepšie, Wystan? Hej? Dobre, lebo my sme tvoje šťastie! A vieš na koho sadá šťastie, Wystan?!“ zakričala Ralphina. Všetci sa začali smiať.

„Viem! Na vola!“ precedil neochotne Wystan medzi zuby.

Šťastný Bernard blýskal úsmevom okolím, povzbudivo žmurkol po Wystanovi. Mal ich zasa pri sebe, duša hriala radosťou.

„Počkajte tak chvíľku, cvaknem si vás. Úsmev, prosím!“

Bernard nebol jediný kto cvakal romantický obrázok pekného blond chalana s Marion a Ralphinou v náručí.

Dana už hodnú chvíľku pozorovala chalana i Marion. „Presne! To by mohla byť dobrá partia pre dcéru. Blond súrodenci chodia prvotriedne ohodení, majú výkonné mobily vysokej triedy, chalan luxusné športové hodinky, obaja prišli na drahých bicykloch a čo už zistila, študuje v Anglicku. To nebude chudobná rodina, hm. Fajn, fotka mi vyšla, to stačí pre informácie, teraz rýchlo zistiť kto sú, odkiaľ a ako šikovne spojiť chalana s Marion. Niektorá z priateliek musí niečo vedieť o nich.“

Upravená, pripravená na odchod pristúpila k rozjarenej spoločnosti. S chladným pozdravom „Dobrý deň!“ zapichla oči do Bernarda.

„Dúfam, že môj zákaz pre Marion plne rešpektuješ! Idem sa postarať o budúcnosť našej dcéry, keď ty sa celé dni len zabávaš!“ ľadovo oznámila. Ešte sa stihla zahľadieť na Ralphinu, ktorá sa mierne zachvela strachom, ale aj tak bojovne privrela oči a šľahla Danu chladným pohľadom, plným opovrhnutia.

Dana podráždene dupala k autu, pichnutie pri srdci s nevôľou potláčala.

Tá malá si raz nabehne, potom sa porátajú.

Odchod Dany uvoľnil atmosféru, nikto nekomentoval jej nevhodný výstup.

- - -

„Idem pre ďalšiu citronádu. Wystan, pomôžeš mi?“ Bernard pozbieral prázdne poháre, s chlapcom v pätách zašiel do kuchyne.

Wystanovi už pred pár dňami dorazil z Anglicka balíček. Hneď po gril párty objednal troje kraťasy adidas, každé inej farby pre boha dokonalosti. Presne ten vzor a strih, ktorý vtedy našiel potrhaný na terase.

Nerozhodným krokom skracoval ich vzdialenosť. Bernard sa otočil, blízkosť chlapca ho potešila. Nebojí sa, netrasie. Robia pokroky.

„Čo to máš?“

„Pre teba, nech sa páči,“ Wystan postavil balíček na linku.

„Pre mňa? Čo? Prečo?“

„Lebo ich máš rád a hodia sa ti k očiam,“ špitol.

„No... aha, k očiam? Tak, tak ja to rozbalím,“ habkal zaskočený.

„Budem rád.“

Bernard sa prebojoval k cieľu. „Ježiš! To sú moje najmilšie! Ehm, ďakujem! Ako si? Kde si? Sakra, úplne si ma zmagoril prekvapením.“

„Vrabce čvirikali a dirigovala ich Marion. Že vraj ti v tých starých natrhla... ehm, zadok a bol si smutný. Nemám rád smutného Bernarda,“ tíško vysvetľuje, ale do očí sa nedokáže pozerať. Sú veľmi blízko.

„No, áno, Marion nechtiac... vieš, ech... to je zložité. Ale spravil si mi obrovskú radosť! Musím ich hneď vyskúšať.“

Bernard v eufórii vyzliekol tričko, snažil sa rozopnúť zips na nohaviciach, ale nešikovnou manipuláciou zasekol do neho aj slipy. Zaseknutý jazdec odmietal poslušnosť, vrchné nohavice sťahovali so sebou aj slipy a Bernard zúril. „Už som Dane vravel x krát, nech mi necpe tieto nohavice do šatníku, že majú nechránený zips zvnútra a vždy si do nich priškrípnem aj spodné prádlo! Ale jej sa páčia a som v nich sexi! Pche! Kristušát, rovno ich zahodím! No a teraz ani hore, ani dolu!“

Wystan treštil oči nad nechceným striptízom, slipy povážlivo klesali, už odkývali intímne partie boha dokonalosti. Tmavé chĺpky vyrážali chlapcovi dych a slipy klesali nižšie. Dovidel na koreň značne vyvinutého penisu a s chlapcom sa zatočil svet. Musel sa pridržať linky, lebo nedostatok kyslíku spôsoboval chvenie kolien a tras rúk. Obrazotvornosť mu podkopla nohy, pozvala vlny vzrušenia do klína. Bodali, mrazili, pálili a vztyčovali jeho mužnú pýchu.

„Sa na to vykašlem! Wysty, prosím ťa, pomôžeš mi?“ Bernard neúspešne zápasil so zipsom, konečne zdvihol zrak na chlapca a zarazil sa.

„Wysty! Ježiš, zasa som ťa vystrašil? Prepáč! Prepáč! Rozčúlil som sa na sprostý zips, nie na teba! Wystan, dýchaj, preboha! Poď sem!“ Bernard bol načisto vyvedený z mieri chlapcovým správaním.

Stál pri linke, kŕčovito zakvačený do pracovnej dosky, červený v tvári a práve zatváral oči. Polonahý Bernard s odhaleným klínom po koreň mužstva schmatol Wystana do objatia, natlačil na seba.

„Wystan, čo je s tebou? Prosím, už niečo povedz!“

Chlapec však mlčal, oči zavreté, chvejúce pery, rukami sa zapieral o jeho hruď, odtláčal svoj klín od Bernarda. Bol vzrušený a bál sa prezradenia. Už len predstava, že by siahol rukou o kúsok nižšie a obtrel by sa o nahý klín boha dokonalosti mu zväzovala reč, myšlienky, reakcie. Bol stratený, plával v mori platonicky zamilovaných.

Do kuchyne vošla Ralphina s prázdnym pohárom. Vyvalila oči na scenériu pred sebou.

„Ralphina! Dobre, že ideš! Chcel som si skúsiť nové kraťasy a zasekol sa mi zips. Nahneval som sa, nadával a nechtiac vystrašil Wystana. Pozri, strachom ani nedýcha.“

Dievčatko prebehlo očami brata, šibalsky sa usmialo.

„Panter, si si istý, že je to strachom?“

Bernard už vôbec nič nechápal. A čím iným?

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 16. part :