OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 5. part

22.05.2014 (11:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 820×

„Konečne takmer koniec, Nera, hm, čo hovoríš?“

Posledné dosky a posledná piksľa akrilovej hnedky, posledné ťahy štetcom.

Bernard kľačí na fólii. Skrytý pred zrakom susedky, čo polieva záhradku vyčlenenú bylinkám a nadáva svojmu manželovi.

„Ti vravím naposledy, gašpar starý, zajtra kúpiš farbu na plot a začneš natierať. Hnedú! Sa dívaj, ten náš plot je oproti susedovmu chudák! Čo sme horší?“

Nakrknutý manžel oponuje. „Furt voľačo, kurva! Horší, nehorší, náš plot ešte nepotrebuje nový náter, som ti už pov...“

„Nehúkaj na mňa! Dnes mal Hornbach zľavy pre farby na internete. Vyrátaj koľko treba, peniaze sú v miske za fazuľou a zajtra to kúpiš!“

Napätie u susedovcov pretekalo ponad plot až k Bernardovi, najvyšší čas vypratať pole, nepozorovane zmiznúť do kôlne.

Hech, lenže Bernard mieni a Pánboh, nie, suseda mení.

Spoločný drevený plot končil, nadväzovalo na neho pletivo s veľkými okami. Bernard nakukol, skontroloval situáciu. Suseda pomerne blízko pri plote, hadicu v ruke, plný prúd vody. V hádke s manželom, otočená preč od Bernarda.

Príležitosť zdrhnúť. Vyskočil pred pletivo a presne v ten moment roztržitá suseda zdvihla hadicu vyššie a mohutný prúd ľadovej vody zlial Bernarda od hlavy k pätám. Len vykvíkol, zostal stáť.

Baba konečne zbadala svoje dielo skazy, ale totálne zaskočená ešte sekundu, dve statočne zalievala prekrásnu kvetinku Bernarda.

„Panenka skákavá! Môj ty bože sladký! To som nechcela, vážne, pán Bernard, prepáčte, prosím,“ vyhŕkla zahanbene, „som nešika, ale to pre hento staré hovädo! Zas ma naštval!“

Šľahla ostrým okom po manželovi, ktorý vyprskol smiechom nad zmoknutým Bernardom a konečne cítil trošku prevahy a zadosťučinenia. Bernard ho serie už roky. Máličko škodoradosti neuškodí, pohladiť vlastné zdupané ego. Sarkasticky zavyl. „Zhnije ti, preliala si ho! Možno by mu ešte pomohlo zmeniť hnojivo!“

Premočený do nitky, aj trošku nahnevaný Bernard zazrel po chechtajúcom päťdesiatnikovi, po jeho žene, zachovalej štyridsiatničke a spomenul si na jej obdivné pohľady z minula. Hmm... oko za oko?

Nikdy taký nebol, ale zrejme sa aj Bernard vyvíja a sused si o to koledoval sám.

Kontrolný pohľad na seba. Tenké tričko i bermudy nalepené na tele, látka dala vyniknúť vypracovaným svalom, širokej hrudi, mohutným stehnám a v klíne sa Bernardovi rysovala príťažlivá oblina.

Krok k susede, očarujúci úsmev, šepol. „Nič sa predsa nestalo, len to chladí.“

Laškovne žmurkol hnedým očkom, vytriasol vodu z tmavých, kratších vlasov, až kvapky pristáli na ohromenej tvári susedky. A náš model Bernard sa vpíjal do jej očí, ležérne vyzliekal tričko i bermudy, prevesil ich provokatívne cez plot. Impozantná športová, stodeväťdesiat cenťákov vysoká postava len v mokrých, obtiahnutých slipoch takmer privodila infarkt onemelej susede.

Baba zírala so splašeným srdcom v krku, slintala, skenovala to nedostupné sexi telo za plotom. Hladné oči vbodnuté do lákavého klína, v hlave len pár myšlienok, „Chcem ťa utrieť, chcem ťa hladiť, och bože, dám ti najesť, dám ti napiť, dám ti...“

Z tranzu ju prebral tulipán v ruke Bernarda. „Už sa netrápte, madam, som v poriadku. Prosím, krásny kvet pre krásnu ženu.“

Ešte posledné žmurknutie pre chtivú samičku za plotom a hybaj domov pre suché veci. Dal jej možnosť oslintať ho aj zozadu.

Trieskanie dverí u susedovcov, vytočený hlas „Othella“, že serie na celý plot a nech jej ho natrie henten gigolo od vedľa!

Ok, misia splnená. Bernard sa síce pohihňáva, no spokojnosť to nie je. Len drobná pomsta. Zbytočná, nemá pomsty rád.

Cestou pre suché šaty si uvedomil „starnem alebo už blbnem, zasa som zabudol“. Azyl našiel v izbe Marion, zapadol hlboko do kresielka.

„Videla som, počula, gigolo,“ zabublala smiechom, skočila mu na kolená do objatia.

„Aby nie! Detektív Oriešok má uši i oči všade! Bavila si sa?“

„Ja hej, ale mama menej, bola akurát so smeťami vonku. Provokatér, kde sa to v tebe berie, hm? Ty a suseda? Téééda! Mama ťa potrestá, au-au.“ Marion sa baví na účet otca.

„A čo mi spraví? Zakáže mi večerníček?“ To už sa chechtajú obaja.

„Smej sa na nešťastí druhých, treštidlo! Už ti to nosím celú večnosť, ale vždy zabudnem, sorry. Tu máš, odlož si ich.“ Bernard vtisol bankovky do prekvapenej dlane.

„Čo? Prečo... jehééé, ďakujem.“

„Nie je za čo. Nepotrebuješ ešte niečo do školy? Máš dosť na účte? Ozaj, v noci som ti dobil kredit telefónu. Máš tam sto eur.“

„Díky, si najlepší tatuško! Škola je v cajku, nič netreba. Ale prečo tieto prachy bokom a nie na účet? Ježiši, štyristo eur... ehm, ďakujem,“ nadšená deva šepká, sprisahanecky schová obnos za výstrih, študentskou izbou cmukne pusa o líce.

„Nechcel som ti ich vkladať na účet, nemusí to vidieť mama... hm, bokovka.“  

„Dohodnuté. Čo to bolo za bokovku? Predsa suseda?“

„Houby! Sú bokom od kolegu. Náš svetový ekonóm, ale je tupý ani vagón bruslí... zaboha nevedel skončiť uzávierku mesiaca a prísť na chyby. Otravoval ma, potreboval pomoc... vzal som ho na milosť a ty máš čosi bokom.“

„Buď požehnaný tupý kolega! Prachy sa mi super hodia. Moja láska Zuzi bude mať narodky, teraz mám na vyhliadnutý darček. Jemné očné tiene, lesky na pery v suprišovej kazete.“

„Ako myslíš, sú tvoje, gazduj s rozumom a mame nehovor. Zlatko, chcel som sa spýtať... teda, už som si čosi naštudoval o lesbičkách... a, no... ako to má Zuzka doma? Vedia to o nej a ako v škole?“

Bernard tiež prešiel do šepkania, oči pre istotu skontrolovali správne zavreté dvere, pribuchnuté okno, hlasnejšia hudba postačuje skryť tajné šepkandy otca s dcérou.

Marion ešte nenašla odvahu priznať matke pravdu o svojej orientácií. 

„No, Zuzi je odvážnejšia ako ja. Rodičom to povedala pred rokom a sú v pohode, mama to rešpektuje bez problémov a otec si musel chvíľku zvykať. Ale už ok, vedia, že so Zuzkou chodím a majú ma celkom radi. V škole... to je zložitejšie. Spočiatku nikto nevedel o nás. Potom sa prevalilo, že v prváku je jeden chalan gay. Dostal nakladačku od spolužiakov, prišiel o pár kamarátov, čo to neustáli. No sú tam aj takí, čo sa ho zastanú. Ale tichá šikana stále trvá, hlavne od tých tupcov svalnatých. Po tej bitke som sa bála a na Zuzanu som takmer ani nepozrela... vieš, som v inej triede, aj tak som sa bála. Dohodli sme sa so Zuzi, že to budeme naďalej tajiť.

Koncom roka chalan vyfasoval zopár ďalších modrín. Veľa a dlho som o tom premýšľala, tatuško.

Som iná, nemôžem za to, narodila som sa s tým a nie som žiadna úchylka prírody, ani zrúda! A ten chalan tiež. Pozvali sme ho so Zuzi do cukrošky na pokec. Je milý, príjemný, zaujímavý a inteligentný. Vôbec nie typický pupuš, v zmysle ľahké zápästíčko, ružová kabelka, upišťaný, skrátka sme priatelia. Pri ďalšom útoku sme sa ho so Zuzi zastali na chodbe plnej študákov a od vtedy to už o nás vedia v škole. Keď prídem s monoklom a rozfláknutými rebrami, budeš v obraze. Profáci sú ticho... hm... už som si vypočula od bývalých kamarátov, že sme nechutné, majú nás zavrieť do blázinca, liečiť, utratiť.“ Mladá slečna schovala tvár do pŕs otca, sťažka mĺkla.

„Kurva štelung! Marion, taká doba a nič mi nepovieš! Vyhrážajú sa ti? Šikanujú? To musíme riešiť! Idem do školy!“

„Nie! Len by si to zhoršil, nie! To je môj boj, náš boj so Zuzi. Nič nezmôžeš, nemáš dôkazy a ja nebudem práskač. Zopár pošukov s vylízaným mozgom nás nezlomí. Tatuško, máme aj priateľov, čo sa nás zastanú, zvyšku je to jedno... doteraz na nás so Zuzi útočili len verbálne, žiadne rany. Keby niečo, poviem ti.“

„Určite?! Kriste, Ježiš, dva roky o všetkom mlčíš. Zabijem niekoho, keď za toto na teba siahnu.“ Bledý Bernard silno stíska dcéru v ochrannom objatí.

„Tatuš, prosím... dôveruj mi.“

„Som zdesený! O agresívnych postojoch ľudí som si tiež prečítal a nechcel im veriť. Aj preto sa pýtam na školu. Bože, dieťa moje krásne, kde to žijeme? Stredovek v našom storočí. Kedy príde k nám Zuzka, chcel by som počuť jej názor.“

„Povie ti to isté, čo ja. Jej rodičia tiež chceli ísť zbúrať školu a zastavila ich. Neboj, zvládneme to! Musíme.“

„Aj tak s ňou chcem hovoriť, prosím.“

Bernard už nazrel na diskusné fóra a toľko nenávisti, zloby, nepochopenia od okolia i rodín ešte nevidel. Ostré slová pálili, ťali do živého, až hrôza, homofóbia skloňovaná všetkými pádmi.

Naivne dúfal, že jeho Marion sa vyhne zlu. Ako počuje márne. Ľudská hlúposť bujnie všade a nedá sa vyhubiť.

O to viac musí dcéru brániť, chrániť a plne podporovať.

Vydesený bledý otec, železné zovretie jeho paží a vlastné vystrašené vnútro Marion. Nutná potreba zmeniť tému i atmosféru.

„Ok, cinknem Zuzi, ak sa jedná o teba, priletí rýchlosťou blesku.“

„Hm?“

„Vieš, tatuš, keď už máme deň zrušených tajomstiev,“ potuteľne na otca jukla, „tak počuj tichý bonz na Zuzi. Si presne jej typ, na takých ako si ty letí.“

Bernard sa dnes asi nevyhrabe z prekvapení.

Vyvalil oči. „Čo?! Veď je na baby, predsa!“   

„Je a nie je.“

„Akoto?“

„Zuzi je bi,“ akási nespokojnosť znela v hlase Marion.

„Hm?“

„Jednoducho je bisexuálka, no. Vysokí, tmaví, športoví chlapci sú jej slabosť.“

„Kecáš.“

„Ne-ne. Ale pozor! Miluje len mňa a všetky samičky i samčekovia máte utrum!“

„Uch, ty rarach kolenatý! Púšťaš šoky na moju starú hlavu. No počkaj... vravíš, že Zuzka je bi. A ty?“

„Ja som na Zuzku. Dobre, poviem to ti celé, keď tak pekne na mňa civíš, ale pšššt.“ Marion žartovne capla otca do ramena a Bernard neveriacky potriasal hlavou.

„Keď sa mi priznala, že je bi, dotiahla na naše rande jedného kamoša, akoby ti z oka vypadol. Zuzanka je totiž veľký smieško, chcela nás presvedčiť, že aj ja som bi. Chalan bol vytešený, to mi ver, vrhol sa po mne, začal nežne bozkávať, celú ma hladiť. Sklamem ťa, ako vtedy Zuzanku... bol pekný, bozkával dobre, ale nič pre mňa. Som čistokrvná lesba.“

„Dosť už na dnes, viac tvojich tajomstiev nezvládnem!“

„Tatuš, bacha! Keď po tebe vyštartuje Zuzi, nieže jej predvedieš striptíz ako susede! Som majetnícka, žiarlivá! Vtedy kopem, hryziem, udieram!“

A Bernard chytil červeň do líc pri predstave, že je sokom vlastnej dcére. Neohrabane vstal z kresielka, vzal veľké rozpaky so sebou a prchal z izby. Zahliadol už len päsť Marion, ako mu hrozí a smiech dcéry ho sprevádzal celým schodišťom. 

Pred ďalšími mukami ho zachránil zvonček. Pri bráne stáli Tekla s Ralphinou.

„Dobrý deň, Bernard. Môžeme na pár minút za Nerou, prosím?“ Tekla usmiata a milá ako vždy.

„Vitajte, poďte ďalej. Záhrada je celá vaša, spravte si pohodlie, tam sú deky, stoličky, zložte sa kam chcete. Ralphina, Nera sa už na teba pýtala,“ pokus o zblíženie s malou mu nevyšiel.

Dievčatko len kývlo na pozdrav, zamračene hľadelo na Bernarda a v jej očiach jasná správa „nerob si zo mňa šoufky, starec, nie som malá, ty si tu ten infantilný“.

Dana zúrivo ťukala do notebooku, posed pri stole v kuchyni poskytoval plný výhľad na rodinnú pohodičku, do ktorej ona nebola prizvaná. Neznáma stará žena s dievčatkom sa kúpali v priazni Bernarda i Marion.

Posledné hodiny a dni bunky Kollárovcov si vzala na starosť tichá ignorácia.

Vplížila sa zákerne Dane za krk a odstrihla ju od vždy pokorného manžela, od submisívnej dcéry. Dialógy postrádali láskavé slová.

Bernardov postoj úsečne vravel „váž slová i činy“. Áno, on sám sa tým riadi. Studené odpovede, žiadny očný, ani fyzický kontakt, nastavený do módu „autopilot povinností.“  

Zatiaľ zlyhalo obľúbené jedlo pani domácej, odskúšané pamlsky, drobné prejavy lásky, pohladenie, letmý bozk, lichôtky.

„Kristušát! Štyri chyby v troch vetách! Som z teba pomaly na prášky, Bernard! Ale nezabúdaj, holúbok, som silnejšia! To chce čas, viac času! Však ty sa zbadáš, skloníš hlavu,“ syčí do textu dokumentu.

Delete búši kuchyňou, ako nervózne srdce Dany. Notebook zranene stoná, ostré nechty ničia písmenká, ako Dana nedávno poničila jednou vetou a neuváženým činom ich rodinnú pohodu.

Dusená nerovným bojom pomrkáva po dievčatku na deke a snáď túži sedieť na mieste šedivej ženy, hriať sa na výslní Bernarda i Marion... a tá malá... tak tá by sa mohla volať Kollárová.

Aj bojovníci, čo idú tvrdo za svojim a zmetú silou orkánu všetky protiargumenty, majú občas veľké sny. 

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 5. part :