OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Deaf Love 2. kapitola

20.02.2011 (18:00) • RonnieCullen • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 660×

Keď som si všimla dotyčného, teda dotyčných bola som šťastím bez seba!

„Mami! Ocko! Vy už ste doma? Konečne!“ Vrhla som sa na oboch a poriadne ich vystískala. „Veď ste sa mali vrátiť až o mesiac. Ako dopadlo rokovanie?“ chrlila som na nich otázky.

„Ahoj Eli! Rokovanie dopadlo dobre ďakujem. Áno my vieme, že sme nemali prísť tak skoro, ale už sme tam nemuseli byť, a tak sme prišli domov. Máme pre vás niečo,“ povedal ocko a žmurkol na mňa. S ockom som mala oveľa lepší vzťah ako s mamkou, ale aj ju som mala veľmi rada. Bola som s ním častejšie. Od malička ma rozmaznával a po mojej nehode ešte viac.

„Dobre! Tak nám to ukážte!“ Podskakoval Aaron. Možno ešte niečo dodal, ale poskakoval ako malý chlapec, a tak som nič iné nevyrozumela. Nedočkavo som prikývla a pozerala sa na našich.

„No tak poďte, vy nedočkavci. Nie je to nič veľké!“ To vraveli vždy, ale nakoniec sa z toho vykľulo nejaké veľké prekvapenie!

Rodičia nám porozdávali všelijaké darčeky, ktoré boli vždy veľmi pekné, ako napríklad i-phone, ktorý som v ten deň dostala.

„No, vieš Eli... Chceli by sme sa s tebou o niečom porozprávať.“ Viditeľne znervózneli, čo sa mi vôbec nepáčilo! Aaron si ma pritiahol k sebe, pretože ako môj starší brat vždy nejako vycítil, že nie som vo svojej koži.

„Vieš, keď sme boli s priateľmi z práce v jednej reštaurácii. No oni proste vedia, že si mala tú nehodu a no... Proste teraz je vraj nejaká nová taktika na vyliečenie toho tvojho problému,“ začal opatrne ocko. Vedel, že toto bola moja citlivá téma a naozaj sa snažil, aby som nevybuchla ako naposledy a snažila som sa o to aj ja, ale nešlo to.

„Nie! Už viac nebudem pokusný králik pri nejakých dementných doktoroch, ktorí vôbec nevedia liečiť! Vyskúšali sme toho toľko veľa a nič nepomohlo! Ja už viac nechcem!“ Rýchlo som vstala a vybehla von. Bolo mi jedno, že cítim bolesť v nohe a hlave, bolo mi jedno, že som vo veciach zo školy, v ktorých som spala. Všetko mi bolo jedno. Oni nevedia, čo to je! Chcú iba, aby som bola normálna! Vždy som sa snažila samu seba dostatočne presvedčiť, ale nikdy sa mi to nedarilo.

Už som nevládala. Nikdy som nebola práve na šport. Oprela som sa o roh ulice, po ktorú som dobehla a zhlboka dýchala. Sprosté slzy! Sprostý život!

Zrazu ma niekto objal a ja som sa strašne zľakla. Keď som zistila, že to je Aaron, oprela som sa oňho a plakala mu na pleci. Bol na to zvyknutý, ale už dlhšiu dobu si myslel, že som sa zo svojich depresií dostala. Trochu sa odo mňa odtiahol, zotrel mi slzy a usmial sa na mňa.

„Eli. No tak! Nikto ťa do toho nenúti. Musíš sa rozhodnúť sama, dobre? Neplač! Prečo tie slzy?“ Áno aj takýto dokázal byť môj dokonalý starší brat. Bez neho by som už dlho nevydržala. To on ma vždy držal nad depresiami.

Zavrtela som hlavou a smutne sa usmiala. „Ja viem, že ma do toho nikto nenúti, ale ja už nechcem, aby som do niečoho takéhoto vkladala nádej a potom, keď sa to nepodarí padla do depresií! Nevieš si ani predstaviť, aké to je! Vkladáš nádeje do niečoho, čo ti môže dať lepší život, ale ono sa to nikdy nepodarí! Nikdy! Koľkokrát som to už skúšala? Miliónkrát, ale nikdy to nedopadlo dobre. Ja už proste nechcem. Bojím sa toho!“

Aaron ma zdvihol do náručia a ja som si v ten deň už po niekoľkýkrát pripadala ako handrová bábika. Jeho náruč mi, ale vôbec neprekážala. Bola som rada, že je pri mne. Vždy mi pomohol.

Keď ma postavil pred dom, vošla som dnu a iba pozdravila rodičov, usmiala sa na nich a popriala dobrú noc. Vybehla som do svojej izby a dvere som nechala otvorené, keďže bolo jasné, že Aaron ako vždy pôjde za mnou.

Zabuchol za sebou dvere a hodil sa na moju posteľ, kde si ma pritiahol do náruče. Od vyčerpania som zaspala na jeho hrudi. Spalo sa mi celkom dobre.. Pomaly som otvorila oči vo chvíli, keď sa Aaron chcel postaviť. Keď si všimol, že som hore usmial sa a mojou posunkovou rečou mi naznačil, že mám ešte spať, že on musí ísť pracovať na projekte.

Prekvapene som sa obzrela po izbe a všimla si Kellana, ktorý prekvapene stál opretý o zárubňu dverí. A ja som v tej chvíli zaúpela. A dosť nahlas! Super! Zajtra už celá škola bude vedieť, že som hluchá! Fakt skvelé! Prečo mám ja také šťastie? Si hrozná dievča. Ešte úžasnejšie je, že musím vyzerať ako úplný idiot! Mám na sebe oblečenie, ktoré som mala ešte v škole a opuchnuté oči! A prečo mi na tom vôbec záleží?

Tak to sa ti teda podarilo! Nadávala som si v duchu, keď som sa po nemotornom vyšuchtaní z postele, potkla o svoje vlastné nohy a spadla na zem! Sčervenela som ako paradajka a po ubezpečení Aarona o mojom zdraví, som odbehla do svojej kúpeľne. Rýchlo som sa umyla a po obhliadnutí sa v zrkadle som sa vybrala do kuchyne. S rodičmi som veľmi nebola a musela som sa im aj tak ospravedlniť.

Zbehla som po schodoch a zbadala mamku ako niečo utiera riad. Teda nie že by ho aj utierala. V ruke držala pohár, ktorý už minimálne hodinu leštila a pozerala sa von oknom.

„Ak čakáš, že bude lesklý, ako bol, keď sme ho kúpili, veľmi s tým nepočítaj. Aj keď pri tvojom snažení je to dosť možné!“ Zasmiala som sa a mamka sa ma zľakla tak veľmi, že jej ten úžasný pohár skoro vyletel z rúk. „Prepáč, že som vtedy utiekla. Nemala som tak vybuchnúť. Som hrozná, ja viem,“ začala som sa ospravedlňovať. Mamka položila pohár a obehla stôl a objala ma.

„To nič zlato. Nikto ti nič nevyčíta. My si nevieme predstaviť, aké to pre teba je. Musí to byť hrozné! Nerob si starosti my ťa do ničoho nútiť nebudeme. Ak už nechceš tak sa nebudeme o nič pokúšať. Proste len chceme, aby si bola zasa norm...“ Mamka sa zasekla uprostred slova.

„No tak to dokonči! Aby som bola zasa normálna? No tak! Vieš, ja si pripadám celkom v poriadku! Proste som jedna hluchá pubertálna baba, ale ako vidím nikomu normálna nepripadám!“ A to som sa chcela prísť uzmieriť! Rýchlo som sa otočila vybehla do mojej izby.

Dvere som za sebou nezabudla poriadne zatresknúť, aj keď som to nepočula, ale ostatný určite. Ľahla som si do postele a na celý svet sa vykašľala. Zamerala som sa na svoj sen. Bol taký skutočný! Taký krásny. Biela vlčica, čierny vlk a maličké sivé vĺča.

Otočila som sa na chrbát a poobzerala sa po izbe. Zrak mi padol na skicár a farby. Pomaly som sa postavila a prešla k stojanu, ktorý som už od mojej nehody nepoužívala. Nemala som prečo. Od vtedy som už ani nemaľovala.

Do pohára som si napúšťala vodu a začala štetcom maľovať na skicár. Najprv podklad, ako som to vždy robievala. Hoc iba na bielo, ale vždy musel byť. Tentokrát som nakreslila vlkov. Celkom sa mi aj podarili. Čierny a biely vlci. Tak ako v mojom sne.

Chcela som to nechať vyschnúť a ísť vyliať vodu z pohára, ktorá bola z čiernej a bielej farby niečo ako sivá. No keď som sa otočila, skoro som to na seba všetko od ľaku vyliala. Predo mnou stál Kellan v celej svojej kráse. Oči upieral na obrázok za mnou a vyzeral byť prekvapený. Zahanbila som sa. Moje práce nikto nikdy okrem brata a rodičov nevidel.

„Č-čo tu robíš? Si tu dlho? Ja som si ťa nevšimla. Prepáč, ale hovoril si niečo? Vieš ja-ja nepočula som ťa,“ vychrlila som zo seba koktavo. Bol naozaj tu! V mojej izbe. Dnes už po druhýkrát a ja som bola celá zmätená.

„Je to nádherné. No vieš ja tu nie som ani tak veľmi dlho. Len pred chvíľou som prišiel a ja... proste som len chcel vedieť, či si v poriadku. Vieš. S tou hlavou a tak:“ Zhlboka som sa nadýchla. Bola som v poriadku, ale nemala som práve svoj deň.

„Ja som v poriadku! Ďakujem za tvoju starosť. A kde je Aaron? Vieš ja som myslela, že si prišiel za ním.“ Kellan sa na mňa rýchlo pozrel a otvoril ústa, že niečo povie.

„No hej, hej som tu preňho, ale chcel som sa uistiť, že si v poriadku. Predsa len som sa dnes nič nedozvedel. Rada kreslíš?“ Snaží sa nenápadne odviesť reč inam? Kedy už pôjdeš? Choď už, choď. Jeho prítomnosť mi nebola práve príjemná. Niežeby sa mi hnusil alebo niečo v tom zmysle, veď som ho ešte nepoznala, ale pri ňom som nebola vo svojej koži, a to sa mi nepáčilo.

„Áno. Dokážem sa pri tom skvelo odreagovať. Som, akoby vo svojom svete, kam iných nepustím a nie som tam len ja, ale som tam spolu s tým, čo tam chcem. Tým myslím moje výtvory. Ja viem, že to nie je nič moc, ale rada maľujem. Je to krásny pocit,“ odpovedala som mu.

„Nastalo dosť trápne ticho, keď ani jeden z nás nevedel čo povedať. Nakoniec, keď už chcel Kellan niečo povedať, vtrhol do izby Aaron, a tak som sa nedozvedela, čo chcel povedať.

Šokovaný zostal hľadieť na môj výtvor. „Ty zasa maľuješ? To som nevedel! Je to úžasné sestrička! Objednávam sa ako model. Už dávno si ma nemaľovala. A ozaj Kellan už som prišiel na to, čo nám v tom projekte chýba,“ začal sa Aaron rozprávať s Kellanom, ale ten si ho v celku nevšímal.

Ešte raz ďakujem za vaše predošlé komenty a ospravedlňujem sa za neskoré pridanie kapči! A ďakujem aj adminom, za ich ochotu v opravovaní! :D

Autor: RonnieCullen, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Deaf Love 2. kapitola: