OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Everything for blood - 4. kapitola

08.06.2011 (20:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1709×

IV

Sedel tam, kde vždy. Chrbtom otočený ku mne si od barmana vypýtal pohár s červeným vínom a takmer nečujne poďakoval. Pristúpila som k nemu a položila ruku na jeho plece. Otočil sa a keď ma zbadal, na tvári sa mu zjavilo prekvapenie spojené s bolesťou rovnakou tej, ktorú mal v očiach pred pár dňami v lese. Tých pár dní som sa mu vyhýbala, nevychádzala z bytu. Premohla ma hanba a ťažilo ma vlastné svedomie.

Bez slova vstal a nasledoval ma von z baru. Zaviedla som ho do bočnej uličky a otočila sa mu chrbtom.

„Chcem ti pomôcť,“ povedal po chvíli.

„Tvoju pomoc nepotrebujem. A ani nechcem.“

Zrazu sa zjavil tesne predo mnou. Drsne ma schytil za plecia a priblížil svoju tvár k mojej.

„Teraz nejde o to, čo chceš alebo nechceš!“ Potichu vrčal. „Takto vraždiť ľudí je nebezpečné. Niekto môže prísť na to, čím si.“

„Nemusíš sa báť. Každého, kto to zistí, zabijem.“

„Presne o to ide! Ty to nechápeš! Neťaží ťa svedomie? Môžeš v noci spať? Nestrašia ťa v noci duše tvojich obetí? Keď sa pozrieš do zrkadla, vidíš svoje oči? Alebo oči plné utrpenia, ktoré svojim obetiam spôsobuješ? Vidíš tam tie muky? Tú hrôzu?“

„Už dosť! Prestaň!“ zakričala som a pokúsila sa uvoľniť jeho zovretie na zápästiach, no držal ma pevne.

„Nechceš to počuť? Už nemôžeš ďalej utekať, Kate,“ zašepkal zdrvene.

„Odkiaľ vieš moje meno?“ Strach v mojom hlase bolo zreteľne počuť.

„Chcem ti pomôcť... Urobíme výmenný obchod, dobre? Ja ti poviem o svojej minulosti a ty mne o svojej, dobre?“ spýtal sa po chvíli.

„Ako sa voláš?“

„Blake.“

„Tak dobre, Blake, urobíme výmenný obchod.“

Nežne ma chytil za ruku a premiestil sa so mnou do parku. Posadil ma na jednu z lavičiek a sadol si vedľa mňa.

„Tak začni,“ povedala som po chvíli.

Zhlboka sa nadýchol a prehovoril.

„Môj stvoriteľ ma premenil pred päťsto rokmi. V ten večer... vracal som sa domov z poľa, bola už tma a pršalo. Ale bol som šťastný. Vracal som sa k svojej žene a trom deťom. A keď som vošiel do domu, zbadal niečo, čo ma straší celú moju existenciu. Moje deti ležali mŕtve v kaluži krvi a moju ženu zvieralo v náručí monštrum a salo jej krv. Premohol ma strach. Bol som príliš zbabelý na to, aby som ju zachránil, možno by sa mi to podarilo, možno nie, ale aspoň by som nemal toľko výčitiek...“

Na chvíľu ostal zahĺbený v spomienkach. Sklonil hlavu a pokračoval. Hlas mal drsný a neprítomný.

„Zabil ju pred mojimi očami. A potom sa vrhol na mňa. Bohužiaľ ma nezabil. Premenil ma a nechal ma trpieť.Od tej chvíle som svojho Stvoriteľa nenávidel. Ostal som na ňom odkázaný. Nevedel som, čo sa so mnou deje. Trápili ma spomienky a svedomie. Bol som rovnaký ako ty. Stal sa zo mňa netvor bažiaci po krvi.  Vraždil som bez rozmyslu. Nakoniec som nazbieral dosť sily a zabil aj svojho Stvoriteľa. Nenávisť bola silnejšia než zvyšky mojej ľudskosti.

Po pár rokoch... po pár rokoch ma nakoniec svedomie dohnalo späť do rodnej dediny, kde som žil s rodinou, predtým.... predtým, ako... ako to všetko začalo. Nič sa nezmenilo, všetko ostalo rovnaké. Rovnako bolestné. A keď som šiel na cintorín, našiel som tam spoločný hrob. Mojej manželky, troch detí... a mňa. Všetci v dedine ma pokladali za mŕtveho a ja som pritom žil. Stál som tam a díval sa na vlastný hrob, v ktorom som mal už dávno ležať a práchnivieť. To ma zmenilo, prestal som vraždiť ľudí. Neviem prečo. Jednoducho ma to zmenilo. Pil som toľko krvi, aby som ľudom neublížil a keď vynašli krvné banky, živil som sa tými. Tak už chápeš, prečo ti chcem pomôcť? Nechcem, aby si robila rovnaké chyby. Nechcem, aby si trpela rovnako, ako som trpel ja...“

Prestal hovoriť, zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. V očiach sa mu odrážala bolesť a zármutok.

„Môj Stvoriteľ sa volal Christian. Prišiel na našu školu v poslednom ročníku. Zdal sa byť ako každý iný žiak Problém bol v tom, že už predtým sa mi zjavoval v snoch. Každou nocou boli strašnejšie, zjavoval sa v nich a pil moju krv.“

Zrkadlá. Nič iné v tejto okrúhlej miestnosti. Všetky boli prasknuté, až na jedno. V ňom sa odrážal obraz môjho anjela smrti. To som ale ešte netušila. Čierne vlasy mal rozstrapatené a prenikavými zelenými očami ma pozoroval. Aj keď to jeho vzhľad  nenaznačoval, milo sa na mňa usmial a zašepkal moje meno. Pri zvuku jeho hlasu ma mierne zamrazilo. V rukách držal krvavo červenú ružu. Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak. Bol nádherný.

Vtedy sa ale obraz zmenil. Môjmu anjelovi sa na tvári usadil kamenný výraz a zreničky aj bielka mu sčerneli. Vyšiel z rámu zrkadla a znovu sa na mňa zahľadel. Nič nevravel, nič nerobil. Len tam tak stál a prepaľoval ma pohľadom. Pri jeho pohľade ma zamrazilo. Ucítila som chlad, ako keby v miestnosti klesla teplota o pár stupňov. Moje telo vycítilo nebezpečenstvo, ktoré priam kvapkalo z tohto anjela. Chcela som sa pohnúť, nájsť cestu von a utiecť, ale moje telo zostalo stáť na mieste. Ako keby nebolo prepojené s mojím mozgom, ktorý mu v tejto chvíli posielal rozkazy.

„Kate,“ povedal moje meno...

„A keď som zistila, čo je zač, začalo sa peklo.“

V tej chvíli položil ruku na stôl, celkom blízko dosky, na ktorej som krájala a mne nad hlavou zablikala imaginárna žiarovka.

Tak fajn, teraz sa uvidí, či si človek, alebo niečo iné...

Zhlboka som sa nadýchla a uskutočnila svoj nápad. „Omylom“ som mu pozerala ruku a rana, ktorú som mu spôsobila, bola poriadne hlboká. Sykol od bolesti, schmatol utierku a zabalil si do nej ruku. O chvíľu sa na nej spravila krvavá škvrna.

„Och, prepáč mi... nechcela som,“ povedala som s predstieranou starostlivosťou.

„To nič,“ povedal a chladne sa na mňa pozrel.

Vedel to. Vedel, že ja to viem. Ale nebol si istý. V očiach sa mu zjavila otázka, ktorú som okamžite pochopila. A na ktorú som odpovedala určite inak, ako čakal. Zobrala som nôž, zašpinený jeho krvou a ustúpila od neho asi na dva kroky. On medzitým odložil utierku a jeho ruka bola úplne zdravá. Nečakal to, čo som sa chystala urobiť. Pomaly a zľahka, aby som si neurobila veľkú ranu, som si prešla nožom po dlani. Potom som nôž položila na stôl a pozorovala ranu. Pomaly z nej začal stekať malý pramienok krvi. Aj tento malý pramienok stačil na to, aby v ňom vyvolal túžbu. Oči mu okamžite stemneli a na tvári sa mu usadila maska divokého zvieraťa. Teraz predo mnou stál hladný lovec.

„Čakal som, kedy na to konečne prídeš,“ zašepkal a v úškrne, ktorý mal byť asi úsmev, odhalil biele a silné zuby. Dva veľké tesáky sa nedali prehliadnuť. Určite sa musel veľmi ovládať, aby na mňa okamžite nezaútočil, pretože odo mňa o krok ustúpil a ruky zaťal do pästí.

„Nie si taký, na akého sa hráš v škole...“ zašepkala som.

„A aký podľa teba som?“ Zlovestne sa zasmial.

„Tie sny... Taký si... Lovec!!! Ale tie sny... Počkať! To ty! To ty si mi ich vnútil, však?“ skríkla som na neho.

„Presne tak,“ povedal a znovu sa zasmial.

„A presne tak, ako som povedal, v tvojom poslednom sne, všetko sa stane skutočnosťou...“ zlovestne zašepkal.

„Bála som sa ho. Bola som obyčajný slabý človek, čo proti nemu nezmohol. Stala som sa doslova jeho majetkom. Jeho bábkou.“

Odlesk v jeho očiach nabral červenú farbu a ja som konečne pochopila.

„Ty žiarliš!“ povedala som pobavene.

Prižmúril oči, zhrbil sa a zavrčal. A ja som sa začala smiať. Týmto to len potvrdil. Smiech ma prešiel vo chvíli, keď ma pevne chytil okolo pliec a drsno pritisol k telu. Vystrašene som sa na neho pozrela a mimovoľne pootvorila pery.

„Ja nemusím žiarliť, rozumieš? A už vôbec nie na toho úbohého ľudského červa! Rozdiel medzi ním a mnou je ten, že ja si s tebou môžem robiť čokoľvek sa mi zachce, kdekoľvek a kedykoľvek,“ vrčal a pritom zarýval dlhé elegantné prsty do mojich pliec.

Potichu som fňukla, pretože to vážne bolelo a on ma konečne pustil. Bohužiaľ, nie nadlho. Spustil ruky z mojich pliec, ale takmer okamžite ma chytil za boky a stále si ma pridržiaval pri tele. Švihla som pohľadom k Jamesovi a pochopila, že všetko počuje a vidí. Pozbierala som všetku odvahu, ktorá v mojej maličkej dušičke ostala a nakoniec povedala:

„Nie som tvoj majetok!“ Môj hlas znel oveľa viac rozhodne, než som sa cítila.

„To si myslíš len ty,“ povedal a temne sa usmial.

Srdce mi začalo biť ako na poplach. Naklonil sa ku mne bližšie, na tvári som pocítila jeho chladný dych a po chrbte mi prebehli známe zimomriavky strachu.

„Kvôli mne vraždil ľudí.“

A potom, nečakane a rýchlo, preťali jeho zuby moju tenkú kožu. Potichu zastonal, keď ochutnal prvú kvapku krvi a ja som zaklonila hlavu ešte viac, aby mu to šlo ľahšie. Všetko začalo byť horúce. Príliš horúce. Teplo z jeho tela na miestach, kde som sa ho dotýkala, sa prenášalo na mňa. Narovnal sa a zaklonil hlavu, akoby si chcel vychutnať chuť krvi a potom sa, trochu omráčene, vrátil späť k môjmu krku.

„Čo tu robíte?“ ozval sa zrazu od dverí učiteľov hlas.

Obidvaja sme sa strhli. Ja previnilo, on naštvane. Potichu zavrčal a vrhol sa na učiteľa. Šokovane som sledovala, ako sa v sekunde objavil pri prekvapenom učiteľovi, chytil mu hlavu do dlaní a jediným rýchlym pohybom mu zlomil väzy. Mŕtvy učiteľ sa ochabnuto zvalil na zem.

A toto bola posledná kvapka. Chris bol ako schizofrenik. Alebo bol jednoducho necitlivý vrah.

Ale ja som takou nebola.

Veď predo mnou zabil človeka.

Nervy, ktoré sa mi posledných pár mesiacov, od kedy sa objavil Chris, úspešne darilo držať pohromade sa teraz rozsypali.

Ako prvý prišiel tichý vzlyk.

A potom horké slzy.

Chris, ktorý sa doteraz díval na mŕtveho učiteľa, sa prekvapene pozrel na mňa. Odvrátila som od neho pohľad. Bol obyčajným vrahom. Schúlila som sa na stole a objala si kolenná. Zavrela som oči a snažila sa upokojiť. Slzy, ktoré som toľko krutých týždňov potláčala, sa začali vyplavovať na povrch.

Pristúpil ku mne a pevne, takmer milujúco, ma objal. Ucítila som jeho známu vôňu a hystericky sa rozplakala. Ako môžem milovať vraha? Zložila som sa mu v náručí a nechala sa ním objímať.

„To bude v poriadku. Ja... ja nechcel som, ale videl nás, mohol by ma prezradiť,“ zašepkal utešujúco a objal ma tuhšie.

Mohol si ho prinútiť zabudnúť...

„Najhoršie na tom bolo, že som ho milovala.“

Stála som pred zrkadlom a pozorovala svoj odraz. Natiahla som ruku a ukazovákom pomaličky obkresľovala kontúry tváre, očí, nosa, pier. Prešla som po línii tepny k pleciam a späť.

Obraz pred sebou som si začala v mysli meniť. Pomaly sa menil na Christiana. Teraz som obkresľovala čierne vlasy, belaso modré oči a dokonalé pery.

Prečo? Prečo ja? Prečo to robí práve mne? Prečo musí kaziť život mne?  Nikdy som si neželala nič iné, než žiť normálny život. Mať svoje kamošky, mať šialeného brata, ktorý by mi nahrádzal otca, mamu, s ktorou by som striedavo klebetila a striedavo sa s ňou hádala, chcela som len dokončiť školu a ísť na výšku, nájsť si chalana a vydať sa za neho, mať dokonalú svadbu a šikovné deti, prežiť plnohodnotný život, zostarnúť a potom umrieť prirodzenou smrťou.

Každé ráno sa budím a prajem si, aby toto všetko bola len nočná mora. Nočná mora, ktorá, keď sa prebudím, zmizne ako mávnutím čarovného prútika.

Nenávidela som ho. Tak veľmi, ako to vôbec bolo pre človeka možné. Nenávidela som ho za to, že mi takto zničil život, že ublížil môjmu bratovi, že ubližuje ľuďom naokolo, za to, že vôbec existuje, ale hlavne... za to, že ma núti... že ma núti istým spôsobom milovať ho. Nedokázala som si predstaviť, že by zrazu odišiel. Nedokázala a nechcela. Nechápala som, ako to, že k nemu cítim niečo také. Boli dve možnosti. Zamilovala som sa do neho, už keď prišiel na našu školu, už keď sa tváril, že je normálny a dobrý... A druhá a oveľa pravdepodobnejšia možnosť je, že ma k tomu sám núti. Upíri sú predsa schopní niečoho takého, no nie?  Druhá možnosť sa mi páčila oveľa viac ako prvá. Hanbila som sa za svoju slabosť, za to, že sa mi dostal až tak hlboko pod kožu...

Zatriasla som hlavou a vyhnala jeho odraz z mysle. Pred sebou v zrkadle som videla znovu seba.

„Dokonca som kvôli nemu zabila vlastného brata,“ zašepkala som zdrvene a nechala slzy, nech mi stečú po lícach.

Počula som, ako Blake prudko vydýchol vzduch.

Chcela vojsť dnu, ale nešlo to. Zmätene sa chcela dostať dnu, ale neviditeľná bariéra jej v tom bránila. V dome bol len Ted. Cítila ho. Jeho vôňu. Bola úžasná, nespútaná, tak sladká...

Zakričala jeho meno. Mala šťastie, že bol v kuchyni a nie v izbe pri počítači so slúchadlami na ušiach. A preto ju počul. Netušil, kto naňho volá, ale započúval sa do ticha domu a keď Kate znovu zakričala, vydal sa smerom k zadným dverám. A keď zbadal Kate, potichu, priškrtene vykríkol.

„Kate!“

„Ted! Pozvi ma dnu!“ prosila Kate.

„Čože? Kate, si to ty? Skutočne?“ pýtal sa a z očí mu tiekli slzy.

„Ted, pozvi ma dnu!“

„Nemôžem tomu uveriť. Žiješ!“

„Ted! Pozvi ma dnu!“ Kate začínala byť nervózna.

Ted sa konečne spamätal a pozval Kate dnu. Kate opatrným pohľadom prebehla pohľadom po zárubni a potom vkročila do domu.

„Kate!“ zopakoval Ted znovu jej meno a objal ju.

Kate cítila tlkot jeho srdca, dokázala si predstaviť, aké by to bolo, keby jej tesáky, v ktorých teraz pulzovala bolesť, prešli tenkou kožou na jeho krku a preťali jeho tepnu. Potom by sa tá úžasná tekutina začala liať jej vyschnutým hrdlom a ona by nedokázala prestať piť.

„Nemôžem uveriť, že si živá,“ opakoval Ted a hladil ju po vlasoch.

Kate strácala sebakontrolu. Nakoniec ho od seba odstrčila, aby sa mu mohla pozrieť do očí.

„Je mi to ľúto, Ted,“ zašepkala.

Ted sa na ňu zmätene pozrel a ona sa naklonila bližšie k jeho krku.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Everything for blood - 4. kapitola :