Mad man with a box - 2. kapitola - Prvý výlet • OurStories.cz ~ naše povídky

Prvá cesta Sary a záhadného muža s modrou búdkou.

04.02.2014 (17:00) • wani123 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 469×

Pokožku na ruke mal na dotyk jemne drsnú a príjemne teplú. Začal podskakovať a to spôsobilo, že jeho ofinka začala skákať zo strany na stranu. Rozpačite pridala do kroku, aby mu vystačila. Bol o trochu vyšší než ona a nohy mal dlhšie a chudšie. Ako paličky. Pustil jej ruku a zatočil sa. Opatrným krokom šla za ním. Poobzerala sa a pozorne si prezerala, čo bolo vo vnútri.

Boli na vyvýšenej ploche ohradenej zábradlím. V strede bola konzola s nejakými tlačítkami a pákami a šnúrkami. Monitory a kopu iných vecí. On zaujate pozeral na monitor a klikal tlačidlá. Nevedela, čo povedať. No, vedela. Ale nevedela, kde začať. Skôr, ako stihla niečo povedať, začal on. Upieral na ňu svoje zelenomodré studničky a na tvári mal skúmajúci pohľad.

„Takže, Sara. Keďže si už tu a dlho som nemal spoločníčku, od kedy Am... keďže som nemal dlho spoločníčku, ak chceš a vyzeráš na ten typ, že bude chcieť, ak budeš chcieť, môžeš sa ňou stať," hovoril rýchlym tempom a nevedela o čom tu, do frasa, hovorí.

„Dobre, nechápem o čom tu hovoríte, ale počúvajte ma," povedala tichším miernym tónom. To značí ticho pred búrkou, ktorá sa teraz hnala Sare z úst. „Kto vy, do čerta, ste a čo vlastne robíte z vonku malou a z vnútra veľkou, modrou búdkou, v dome mojej kamarátky skoro ráno? To je nejaký marketingový záťah na predávanie záhradných domčekov? A ešte máte tú drzosť sa sem vkradnúť bez dovolenia jej rodičov a majiteľov domu, ktorí tu ani nie sú? Čo si myslíte, že ste, pane? Idem hneď zavolať Vivien. Ona si s vami poradí." Bola vyvedená z miery.

Začalo ju mierne žrať svedomie. Ale čo? Zaslúžil si to! Toto je narušenie súkromia. Otočila sa na bosej päte a počula za sebou len to, ako ju oslovil menom. Dostala sa k dverám búdky a ani nežiadala, aby jej povedali, ako urobili ten trik s tým, že je vo vnútri väčšia. Chytila kľučku a potiahla. Dvere by sa mali otvoriť, ale nestalo sa nič. Skúšala to viackrát a použila väčšiu silu. Dokonca sa nohami zaprela a ťahala a ťahala. Ale nič. Pomaly sa otočila na chlapa. Ani sa nepohol od kedy mu tak naložila. Stále sa na ňu díval. Rukou ukázal na dvere.

„Myslím, že si ťa Tardis obľúbila po tvojom výstupe a nechce ťa pustiť von."

„Mohli by ste prestať hovoriť tejto búde Tardis? Je to len búda a je divné, keď jej dávate nejaké meno." Keď dokončila vetu, celá búdka sa začala triasť, ale ona sa stihla zachytiť kľučky, aby nespadla. Muž sa zachytil konzole a kričal nejaké technické výrazy, ktorým nerozumela.

„Vidíš? Tak to dopadne, ak ju urazíš. Nie je to len hocijaká búdka. Je to moja kráska." Usmial sa sám pre seba a zahľadel sa na konzolu. Trasenie prestalo a ozval sa húkajúci zvuk. Po chvíli to prestalo a niečo v kľučke kloplo. Ako keby sa odomkol zámok. To bola jej možnosť otvoriť dvere a odísť.

„Tak, tešilo ma muž s motýlikom a Tardis." Pozrela hore, keď to vyslovila. „Ale ja už radšej pôjdem po Viven." Víťazne sa usmiala a jej úsmev zmizol tak rýchlo, ako aj prišiel, keď otvorila dvere. Všade okolo nej bola tma a pod búdkou bola Zem. V celej svojej kráse.

Neverila vlastným očiam. Noha, ktorou chcela vkročiť na podlahu vo Vivianinom dome, len visela vo vzduchu. Jej ústa boli otvorené dokorán. Cítila pošteklenie v nose. Teraz nie! Pomyslela si. Už od mala, keď sa bála, začínala nekontrolovateľne kýchať. A teraz stačil jeden chybný nepatrný pohyb a spadla by dole do neznáma. Ale nedalo sa to zastaviť. S celou silou kýchla a kvapôčky sa začali vznášať okolo nej. Malé aj stredne veľké. Zabalansovala, aby nespadla. Utrela si nos a s úžasom pozorovala kvapôčky vody, ktoré jej vyšli z nosa. Jednej z nich sa dotkla a tá sa odchýlila od jej prsta. Ani si nevšimla, že muž, ktorý bol pred chvíľou pri konzole, stojí veľa nej a usmieva sa.

„Tak, ako vysvetlíš toto?" Rukou ukázal na vonkajší vesmír. Nevedela, čo mu má na to povedať, ale vedela, že sa mýlila. Je to skutočné. Všetko okolo nej. Nohu, ktorá jej visela vo vzduchu, vrátila späť a šla do vnútra. Zavrel za nimi dvere a po vyvýšenom dierkovanom plechu šla do stredu Tardis.

„Tak dobre. Povedzme, že sme vo vesmíre. Hej? Lebo sme. Videla som to." Rukou ukázala na zavreté dvere. Otvorila ústa a sama čakala, kedy z nej vyjde slovo. „A-ako?" Oči upierala na neho, nedočkajúc sa odpovede.

„To by som ti vysvetlil, keby si na nás nevybehla s tým, že sme market... niečo riťolezi."

„M-mrzí ma to. No, ale čo som si asi mala myslieť? V akom svete môže modrá búdka lietať?" spýtala sa mierne rozhorčene.

Zasmial sa. „Keby len lietať." Zdvihol obočie a pokračoval. „Toto, toto je najdokonalejší stroj, aký si kedy videla a aký budeš vidieť. Pretože táto mašinka cestuje v čase. Od toho je odvodený jej názov." Usmial sa a pohladkal konzolu. „Tak," vytešene vykríkol, „kde by si chcela začať? Minulosť, budúcnosť, vojny a rozvoje. Celý vesmír je pred tebou." Roztiahol ruky a zatočil sa. „Kde chceš začať?" Zvedavo sa na ňu pozeral a čakal na odpoveď.

„A to len tak? Naklikáš tam niečo a hneď sme tam?"

„O to sa teraz nezaujímaj, tak kam?" Čakal, čo odpovie.

„No, čo tak mesiac?"

„Pff, mesiac? Na ten môžeš ísť aj zo zeme. Ale no tak. Vyber si niečo originálnejšie a zaujímavejšie."

„Tak ma zober na nejakú oranžovú planétu. Milujem oranžovú." Rozjasnila sa a čakala, že hneď vyrazia, no on sa len zamračil a zapozeral sa do konzole.

„Nie, nie ja-ja nemám rád oranžovú. Je to taká odporná farba, plná bolesti."

„Bolesti? Veď je skoro ako žltá a tá je skôr farba šťastia. To čierna je farba bolesti a utrpenia."

„Nie! Žiadna oranžová!" povedal s dôrazom na to slovo.

Kvôli jednej farbe sa hneď naštve? Napadlo ju. No nechcela to rozoberať. Ešte by ho nahnevala viac a nechal by ju v roku šesťstosedemdesiatštyri na nejakej opustenej púšti, alebo planéte s nejakými jaštermi, ak existujú. Ešte to by jej chýbalo.

„Tak dobre. Vyber niečo ty. A ešte ste mi nepovedali svoje meno."
„Som Doktor," povedal bez nejakých emócii. Asi som ho tou oranžovou rozhodila. Bude sa snažiť tú farbu pred ním nespomínať.

„Aha, takže doktor. Ale doktor čoho? Doktor ľudí? Doktor kto?"

„Len Doktor," odpovedal a aj sa na ňu pozrel. Usmial sa a znova začal niečo klikať do konzole.

„Tak dobre, len doktor," šepla si to sama pre seba. „A ty si mimozemšťan?"

„Ako ťa to napadlo?" spýtal sa.

„No, keby nejaký človek mal stroj času, vedel by o tom každý. Aj keď vyzeráš ako človek, nie si, však?"

„Och, prekukla si ma," povedal prekvapene, ale hneď sa uškľabol.

„Dobre, ale nezješ ma, však?" Urobila krok dozadu a čakala na odpoveď.

„Teraz nie, už som obedoval. Ale možno na večeru." Robil sa, že rozmýšľa, ale hneď sa zasmial. „Nie, nezjem. Ale ak sa sama ponúkneš..."

„To rozhodne nie," povedala varovne. On sa len zasmial a zatočil hlavou.

„Ja nejem ľudí ani nikoho iného. Jem ľudské jedlo. Až na nejaké výnimky. Nenávidím jablká! To jedlo je určite dielo diabla. Aj jogurty, fazule víno.." Urobil výraz, ako keby zjedol citróny. Zasmiala sa.

„Tak, kam ideme?"

„No, zoberiem ťa na planétu, kde obchodujú s ľuďmi. Ja možno ľudí nejem, ale tam sa nájdu veľké červy, ktoré si na tebe rozhodne pochutnajú." Usmial sa a sledoval jej výraz.
No s ňou to teraz nič neurobilo. „No, áno, jasné. Ďalší vtip?" Prekrížila si ruky.

„Nie, to nebol vtip. Zaplatia mi kopu peňazí za tak pekného človeka." Znel úplne vážne a teraz sa zľakla a preto aj kýchla.

„Prvé pravidlo. Doktor klame." Zasmial sa a sledoval jej výraz.

Sara šla k nemu a buchla ho do ramena. On sa len inštinktívne skrčil a zaaukal.

„Toto už nerob." Ukázala na neho prstom a sadla si do malého a ako aj videla, jediného kresla v kruhovej miestnosti. „Tak, kam ideme?"

„Ideme na planétu Zax. Keď sme už spomínali otrokov. Tam ich je až-až." Zasmial a vyrazili. Znova sa ozval húkajúci zvuk a o chvíľu znova ustal.

„Tak, sme tu," povedal a hopkacím krokom vyrazil k dverám. Šla za ním nesmelo a bojazlivo. Veď nie každý deň cestujete s cudzím mužom v čase a priestore, no nie?

« Předchozí díl

Autor: wani123, v rubrice: Povídky » Na pokračování