Parasite - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže, táto kapitola je popravde na svete už asi mesiac, ale mám niečo s Wordom, takže som to musela prepisovať ručne a to sa mi veľmi nechcelo. :) :D Ale máme ju tu a túto kapitolu by som chcela venovať Twinie NikkiSweein, keďže je to 1. kapitola... :)

15.01.2012 (18:00) • SidieOverThreshold • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 464×

1. kapitola

Po troch týždňoch od smrti otca ma príde navštíviť sama Matka. Jej dlhé vlasy poslušne držia v rukách Tety, pretože vedia, že keby im vypadol hoci len pramienok, ich hlava by sa dlho na ich krku už neudržala.

Pozriem sa na ne a potom vrhnem nenávistný pohľad na Matku.

Pozerá sa na mňa s opovrhnutím a tak povýšenecky, až mám chuť streliť jej facku, odísť s Osídlenstva a už nikdy sa nevrátiť. Ale neurobím to. Namiesto toho len stojím a pozerám sa do Matkiných ľadových očí.

„Takže Madelaine. Tak sa voláš, nie?" osloví ma. Samozrejme, mojím tretím menom, ktoré je určené pre jej slávu.

„Áno," odvetím poslušne a sklopím zrak, ako to máme vo zvyku.

Matka sa povýšenecky usmeje a opäť pokračuje: „Tak, Madelaine, zdá sa mi, že ti už nič nie je. Mala by si sa konečne nasťahovať do chalupy, ktorú sme vám pridelili." Chceli ste povedať pridelila, pomyslím si, ale nahlas to nepoviem. Na to sa až príliš bojím smrti. Nakoniec však pozbieram všetku svoju odvahu.

„Ale Matka! Viete, že ja a Marshall... jednoducho..." snažím sa odporovať, ale keď sa na mňa Matka z výšky pozrie, stíchnem.

„Ticho! Bude tak, ako ja poviem. Nasťahuješ sa tam ešte dnes. Tvoj budúci manžel tam býva už týždeň. Hneď teraz si pobaľ veci a moje sestry ťa tam odprevadia."

Pozriem sa na Tety, ktoré ešte stále usilovne držia Matkine dlhé vlasy.

Potom sa Matka otočí a odkráča z izby. Keď sa zatvoria dvere, vzdychnem si a začnem sa baliť. Vezmem si všetko, okrem knihy, ktorú mi daroval otec. Tú nechám tak ako je - otvorenú a premáčanú slzami. Potom rýchlo, aby som ani len nezazrela tú knihu, odkráčam z izby, pretože viem, že jediný pohľad na ňu by stačil na to, aby sa nové more sĺz vydalo na dlhú púť mojím lícom.

Pred domom ma už čakajú Tety, aby ma odprevadili do môjho nového domu.

Keď vyjdeme z teraz už môjho minulého domova, ktorý je spojený s otcom, premôže ma zvláštny pocit. Pocit zmeny. Ani neviem, či k dobrému, či k zlému.

Kráčame po ulici, ale nikto nám nevenuje obvzlášť veľkú pozornosť. Aj tak však na sebe neustále cítim niečí pohľad. Pozriem sa smerom, odkiaľ prichádza ten pocit a zistím, že ten pohľad patrí Andrewovi. Najzvláštnejšiemu chlapcovi, akého som doteraz v živote stretla.

Nikde nechodí, s nikým sa nekamaráti. Akoby sa dobrovoľne izoloval aj od toho kúsočku ľudstva, od ktorého nie je izolované Osídlenstvo.

Ak teda vôbec nejaké iné ľudstvo existuje. Popravde, mne sa tomu nechce veriť. Prečo by nás nevyhľadali? Prečo by jednoducho neprerazili bránu a nedostali sa ku nám?

Andrew bude mať tento rok už osemnásť, či devätnásť. Je odo mňa o rok alebo dva roky starší.

Jeho modré oči, izolované od zvyšku sveta sa na mňa teraz upierajú, ako keby som bola jediný záchytný bod v jeho vesmíre. Odvrátim pohľad a keď sa na neho znova pozriem, sklopí zrak a odkráča preč.

Nechám to tak a idem si vlastnou cestou. Teraz nemienim riešiť ešte aj problémi niekoho iného, keďže mám dosť tých svojich.

Keď dôjdeme k môjmu movému domovu, na chvíľu sa mi celkom zapáči. Je to teoreticky malá chatka. Zrejme je v nej iba detská izba, jedna izba pre mňa a Paresha, malá kuchynka a kúpeľňa.

Vôjdem dnu a zložím si veci na posteľ. Paresh tu nie je. Zdá sa mi to divné a tak sa pozriem na Tety.

„Je v práci. Príde za chvíľu," ubezpečia ma a potichu odídu.

Poobzerám sa. Mala som pravdu. Iba maličká chatka.

Vôjdem do detskej izby, kde už sú prichystané postieľky. Tri ružové a dve modré. Divné. Ako keby mala Matka niečo v pláne. Zvyčajne je postieľka iba jedna, nanajvýš dve, pretože iba Parazity majú vždy minimálne tri deti na jeden vrh. Ďalší dôvod, aby ich Matka označovala za zvieratá.

Siroty sa tiež rozdávajú len po jednej, dvoch. Najviac som videla tri siroty v jednej rodine, takže Matka nemá dôvod na toľko postieľok. Nechápem to.

Dotknem sa jednej postieľky a pomaly prechádzam po celej izbe, až sa nedotknem poslednej.

Ešte nie som pripravená mať deti. Nie som pripravená mať čo i len manžela. Neviem sa postarať o rodinu. Doteraz sa všetci starali o mňa a ja sa mám zrazu postarať o manžela a deti? To znamená prať, žehliť, variť, upratovať, dávať pozor na deti...

Vrátim sa späť do spálne a sadnem si na posteľ.

V tom sa otvoria dvere a Paresh na mňa uprie jeho jemné oči.

Autor: SidieOverThreshold, v rubrice: Povídky » Na pokračování