OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Posvätný - 4. kapitola

08.10.2011 (15:00) • Mimi • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 774×

4.

Milý denníček,

prepáč, že som do teba tak dlho nepísala, ale vlastne sa nestalo nič zaujímavé: Kayla ma znenávidela, pretože som celej škole vytrepala, čo sa stalo v pondelok u Angely. Nata by mali zajtra pustiť, takže idem za ním do nemocnice. Navštevovala som ho každý deň. Teda, keď tam neboli jeho kamoši futbalisti. Pár ich fakt nemusím. Zistila som, že Angela býva u babky v Georgii a každý deň k nej chodí psychologička. Zatiaľ som nenabrala odvahu jej zavolať. Veril by si, že nakoniec si s ňou Kayla rozumie lepšie ako ja? Možno preto, že je... Dobrý človek a ja nie. Ale občas ma pochytí také nutkanie ním byť. Ako keď som pomáhala Angele alebo zachraňovala Kaylu a Nata. A potom to vzápätí vystrieda túžba po niečom úplne inom. Možno by som ja mala chodiť k psychoške a nie Angela. Asi som schizofrenik. No v dôležitých situáciách sa zachovám dobre, či nie? Dnes ideme s Jenn spať k babke. To bude zase nuda. Drž mi palce, nech to tam nejako prežijem. Pá!

„Babi!” Vrhla sa Jenn do náručia postaršej žene, ktorá, ale vyzerala v celku dobre na svoj pokročilý vek.

„Ahoj.” Usmiala sa na ňu Laura a vošla ďalej do veľkého domu zariadeného samým starožitným nábytkom. Dedko miloval históriu a keď dostal infarkt pri rozvode rodičov, babka nemala to srdce vyhodiť ho. A Laura by jej to ani nebola dovolila. „Uvarila som špagety, dáte si, dievčatká moje?” spýtala sa ich babka. Laura sa často zamýšľala nad tým, ako je možné, že sa táto stará žena ešte nezbláznila. Žila tak samotársky život, ešte k tomu v tomto veľkom dome...

„Áno, ďakujeme.” Prikývla Laura a spolu so sestrou za chrbtom prešla do priestrannej jedálne oddelenej od kuchyne barom. Niežeby ho babka niekedy potrebovala. Na stole už bolo prestreté a tak sa dievčatá do sýtosti najedli. Museli uznať, že babka varí miliónkrát lepšie ako mama a Daniel dokopy.

„Jenn, nepôjdeš zapnúť telku? Za chvíľku tam za tebou prídem, len umyjem riad, dobre?” povedala babka svojej najmladšej vnučke.

Jenn prikývla a odcupitala do obývačky. Babka naznačila Laura, aby išla za ňou. Laura sa zatvárila nechápavo, ale poslúchla ju. Cez kuchyňu sa dostali na chodbu a odtiaľ hore do babkinej izby. Laura sa usadila do pohodlného kresla z konca devätnásteho storočia a babka otvorila malú skrinku, ktorá predstavovala nočný stolík, čosi odtiaľ vybrala a podala to vnučke. Laura sa na to prekvapene pozrela. Bol to biely priezračný kameň v tvare štvorca veľký pár centimetrov zasadený v zlatej retiazke, na ktorej čas už zanechal svoje stopy. No kameň vyzeral ako nový.

„Chcem, aby si si toto nechala a strážila to. A raz to dala svojim deťom, alebo vnúčatám,” spustila babka.

„Starožitnosť po dedkovi?” šepla Laura a po prvýkrát odtrhla pohľad od prívesku. „Nie.” Pokrútila hlavou babka.

„Toto je omnoho staršie, ako starožitnosti, ktoré zbieral tvoj dedko.”

„Prečo mi to dávaš teraz?”

„No som už stará, len boh vie, koľko ešte vydržím na tomto svete. A ešte je tu niečo, čo vám musím s Jenn povedať...” Zhlboka sa nadýchla. „Budem sa sťahovať.”

„Čo?! Myslela som...” Vyvalila oči Laura.

„Aj ja som myslela, zlatko. No tento dom je pre mňa priveľký a prázdny, po tom, čo nás opustil dedko.”

„Budeme za tebou chodiť častejšie, ale nepredávaj ho, babi.” Lauru prepadla nostalgia. Predsa tu sú všetky jej spomienky na detstvo.

„Bol tu jeden záujemca a dal mi veľmi výhodnú ponuku. Zajtra večer sem má prísť podpísať zmluvu. A okrem toho, už som sa rozhodla,” objasnila jej babka.

„A...kam sa sťahuješ?”

„Vieš, že som pred smrťou chcela ešte navštíviť rodinu...” Laura nenávidela melanchóliu starých ľudí. Bože, ona nikdy nechce zostarnúť!

„Pôjdeš do Anglicka?!” Jej babka sem pricestovala pred štyridsiatimi rokmi. V Londýne sa zoznámila s očarujúcim Američanom(Lauriným dedkom) a odcestovala s ním do – pre ňu – úplne neznámej krajiny bez všetkého, keďže vtedy ušla od rodičov. „Áno. Volala som s bratom. Nejaký čas budem môcť bývať u nich, kým si tam niečo nájdem.” Pokrčila plecami. Takéto plány a výlety sú predsa pre mladých, pomyslela si Laura.

„Ale rátam s tým, že cez Vianočné prázdniny za mnou prídete.” Rozžiarila sa jej stará vráskavá tvár a Lauru, akoby jej úsmev ubezpečil, že táto stará žena to zvládne, a robí to najlepšie rozhodnutie.

„Dobre.” Laure sa do očí nahrnuli slzy a objala babku. „Budeš mi chýbať,” šepla.

„Aj ty mne, miláčik.”

„Ale zajtra tu chcem byť, keď bude podpisovať tú zmluvu, dobre? Chcem vedieť, kto tu bude bývať,” oznámila nekompromisne Laura a babka jej na to len prikývla.

„Tebe a Jenn založím úcet a rozdelím vám polovicu z toho, čo mi dajú za dom.” „Ďakujeme.” Usmiala sa na ňu Laura a poobzerala sa okolo seba. Nemohla uveriť, že sem už nebude môcť chodiť.

„Nechávaš tu aj nábytok?” vyzvedala.

„Áno. Ale pokojne si niečo zober, ak chceš. Aj tak si myslím, že väčšinu vyhodí. Nezdalo sa mi, že by mal rád starožitnosti...” Čiže je to muž.

„Dobre, poobzerám sa tu.” Prikývla, vstala z postele, zapla si okolo krku náhrdelník, ktorý jej padol na prsia k pól srdcu od Nata a ponorila sa do chodieb domu. Vybrala si jeden menší obrázok – abstraktné zobrazenie tisíc a jednej noci. Patril medzi dedkove obľúbené a jej sa akurát hodil do izby. Laura sa osprchovala, zatiaľ, čo babka hovorila Jenn o sťahovaní. Potom si spolu pozreli nejaký triler a Jenn si ľahla do postele k babke a Laura sa uložila v izbe vedľa.

Ráno jej Nate poslal smsku, že ho pustia až zajtra, takže ostala u babky až do večera. Pre Jenn prišla mama, aby mohli íst aj s Danielom na nejaký kreslený filmy. Babka nikdy nemala rada maminho nového manžela. Vlastne ona nemala rada ani toho prvého. A tak sa jej Daniel radšej vyhýbal.

„Kedy odchádzaš?” spýtala sa Laura babky. Sedela v kresle a prezerala si časopis. „Najneskôr do mesiaca,” odvetila jej babka, keď ktosi zazvonil pri dverách.

„To bude on,” oznámila babka a pomaly sa dotrepala z obývačky do haly. Laura ju nasledovala . Babka otvorila dvere a žiarivo sa na záujemcu usmiala.

„Dobrý večer.”

„Prepáčte, že meškám, ale mal som niečo osobné...” Laura ho spoznala už podľa hlasu a v tom do domu vstúpil Aaron v celej svojej paráde.

„Dnes tu mám vnučku, dúfam, že vám to nepreká...” spustila babka, ale Aaron ju prerušil.

„Vôbec nie.” Chytil Laurinu ruku do dlane, sklonil sa k nej a zľahka ju pobozkal: „Rád vás spoznávam.” Tak, aby to babka nevidela na ňu žmurkol. To nie je možné! Takže on je ten záujemca?!

„Pán Reed je z Južnej Karolíny , však?” Babka naňho zbožne pozrela, aby potvrdil jej slová.

„Teraz bývam tu, ale veľa cestujem.” Prikývol s očami nalepenými na Lauru.

„Vážne? A kde ste už boli?” zaujímala sa Laura.

„New York, Chicago, LA, Mexiko, Európa...”

„To je dosť miest, na to, že ste tak mladý.” Čudovala sa Laura.

„Nikdy nie je priskoro začať cestovať.” Žiarivo sa usmial a očami Laure skĺzol na prívesok. „To je ale krásny náhrdelník. Môžem?”

A skôr ako si Laura stihla uvedomiť, čo Aaron robí, už jej za retiazku vyťahoval prívesok z výstrihu. Laura sa trochu mykla, keď pocítila jeho chladné, štíhle prsty na šiji. Keď sa dotkol bieleho kameňa zasyčal a prudko sa odtiahol. Laura naňho prekvapene pozrela. Aaron triasol rukou ako divý, potom sa spamätal a šepol: „Asi...ma kopla elektrina. Mohli by sme prejsť k tej zmluve.” Zahovoril a prešiel do obývačky. Babka s Laurou ho nasledovali.

„Tuto to je.” Podala mu babka do ruky zväz papieru.

„Dáte si niečo na pitie? Kávu, čaj?” spýtala sa babka.

„Kávu, ak vás to veľmi neobťažuje...” Usmial sa na ňu a Laura premýšľala, či priťahuje aj takú starú ženu. No pochybovala, že by mu niekto bol schopný odolať. „Isteže nie.” Babka odišla do kuchyne.

Aaron si sadol do kresla a čítal si zmluvu.

„Ako je tvojmu priateľovi?” spýtal sa bez toho, aby odtrhol pohľad od papierov. Pod chabým osvetlením stolnej lampičky vyzeral úžasne. Vynikli mu ešte viac žiarivé tmavé oči .

„Lepšie, pán Reed,” odvetila ironicky Laura a zvalila sa do gauča oproti Aaronovi. „Prečo to tu kupuješ?” šepla a pohľadom sa mu zavŕtala do tváre.

„Milujem starožitnosti,” zasmial sa.

„No to teda určite!” Prevrátila Laura očami.

„Nech sa páči.” Babka položila pred Aarona šálku kávy aj s cukrom.

„Ďakujem.” Prikývol a hneď si odpil.

„Tak čo hovoríte? Vyhovuje vám suma?” Nadvihla obočie babka pričom sa jej na tvári poskladalo asi päť nových vrások.

„Áno.” Prikývol. „Ale keďže budem v tomto meste nový, zišiel by sa mi niekto, kto by mi ho poukazoval...” povedal s pohľadom upretým na Lauru.

„Laura by vám mesto určite rada ukázala, však?” Drgla babka do vnučky.

„No ja...neviem,” namietla opatrne Laura.

„Čo takto zajtra?” rýchlo navrhla babka.

„Zajtra majú pustiť Nata.” Laura pokrútila hlavou.

„Ale predsa s ním nebudeš celý deň,” namietla babka.

„Pôjdeš za ním ráno a poobede máš čas,” natešene prehlásila. Niekedy Laure pripomínala skôr dieťa, než starého človeka. Rozhodne to bol obdivuhodný tvor. „Super, zajtra poobede mám čas.“ Zaškeril sa Aaron. Zohol sa nad papier a dvakrát sa podpísal.

„Dovidenia.” Pozrel na babku. „Bolo mi potešením, slečna Lorensová!” zvolal cez plece a vyšiel z domu.

Dočerta, zase ma prekvapil! zúfalo si pomyslela. Odkiaľ vie moje priezvisko?! A možno mu to povedala všetko Mersedes. Konečne to Laure dávalo zmysel.

„Je charizmatický, však?” Usmiala sa na ňu babka. Keby len to!

„Čo ja viem, nevšimla som si,” prehodila akoby nič Laura a pobozkala babku na líce. „Musím už íst.”

„Ale vonku je tma a ty tu nie si autom,” namietla babka.

„Prosím ťa, toto mesto je bezpečné, nič sa mi tu nemôže stať.” Mávla rukou Laura, aj keď jej od strachu nepríjemne skrútilo žalúdok. Radšej rýchlo vyšla na ulicu. Naozaj bolo tma. Pouličné svetlá nestačili na to, aby osvetlili celú ulicu. Laura preglgla hrču v hrdle a pridala do kroku. Nie, to je smiešne! Odkedy sa ona niečoho bojí? Je predsa najobľúbenejšie a najkrajšie dievča, kráľovná školy! No odkedy bola u Angely jej pohľad na svet sa celkom zmenil... No stále je to predsa ona, či nie? Obzerala sa dookola a za každým stĺpom, za každým kríkom videla nejakú postavu. Už bola pri lese a tu boli pouličné lampy ešte zriedkavejšie postavené ako inde. Veď je to len les. Tisíckrát som sa tu prechádzala s mamou, upokojovala sa Laura. A v hlave sa jej objavila aj spomienka ako sem v šiestej triede chodili každý deň po škole s Kaylou a preskakovali potok. Mami sa na ne vtedy hrozne hnevali, keďže sa domov vždy vracali celé premočené. Možno preto si nevšimla štyri postavy, čo sa k nej blížili. Zo zamyslenia ju prebral až ich rehot. Laure prešiel mráz po chrbte. Ale potom sa zahľadela jednému z nich do tváre.

To je predsa Dereck! Dereck, Matt, Mark a Paul. Všetko je v pohode, sú to len idioti, jej by neublížili. Vystrčila bradu a chcela prejsť popri nich, keď Dereck zvolal:

„No pozrime sa, kto nám to ide!” Nejaká ruka jej stisla zápästie a zatiahla ju do stredu ich malého, ale aj tak hrozivého kruhu. Ach jaj, sú opití, pomyslela si Laura a drzo sa pozrela každému z nich do očí. Všetci sa len priblblo smiali a odpíjali z fľaše najlacnejšieho alkohol, aký zohnali.

„Vieš, čo o tebe všetci chalani hovoria? Ha?” Dereck zaštikútal a významne sa na ňu pozrel. Laura mu na to nechcela odpovedať, aj keď odpoveď poznala. Isteže, kolovali o nej rôzne klebety, ale Dereck mal namysli, jednu konkrétnu.

„Tak vieš?” zopakoval silnejším hlasom až Lauru striaslo, no ďalej držala ústa odhodlane zavreté. Surovo jej chytil tvár jednou veľkou mäsitou spotenou dlaňou, aby sa jej lepšie mohol pozrieť do tváre.

„Polovica hovorí, že si štetka a polovica, že si nedobytná ako Trója...” Znova sa na ňu priblblo usmial.

„Ale vieš čo, Laura? Aj Tróju nakoniec dobili.” Ppozrel sa na ňu, akoby hovoril tú najväčšiu múdrosť sveta. Traja chalani sa začali rehotať ako divý a podávali si jednu fľašku, z ktorej si odpíjali.

„Tak teraz zistíme, či si štetka, alebo...” Matt bol natoľko ožratý, že ani nedokázal dokončiť vetu. Nejaké ruky sa jej ovinuli okolo pásu a ona sa do nich zadrapila nechtami.

„Au, ty koza!” zreval Matt a Paul jej schmatol –aj napriek snahe vymaniť sa mu – ruky.

„Pusti ma,” zasyčala.

„Ale no tak. Veď sa chceme len trochu zabaviť. Ty sa s nami nechceš baviť? Nie sme pre teba dosť dobrí?” Vyčítavo na ňu pozrel Dereck a Laura bola prekvapená, že je stále schopný zo seba dostať súvislú vetu.

„To si teda uhádol,” odvrkla. „Ak ma nepustíte, tak...”

„No čo? Čo nám urobíš, zlatko?” Veľavýznamne nadvihol obočie Dereck a nahol sa k nej. Keď bol dostatočne blízko Laura prudko zdvihla koleno a kopla ho. Dereck zaskučal a padol na kolená.

„Ty suka!” zvrieskol a pozviechal sa na nohy.

„Tak ty sa chceš hrať?!” Šklbol ju za vlasy dozadu a jeho horúce pery, ktoré neskutočne páchli po alkohole sa prisali na jej krk. Matt jej držal ruky, niekto iný ju už zase držal okolo pása a Dereck jej zakláňal hlavu. Jediné, čo mohla používať boli nohy. A tak kopala na všetky strany, no cieľ sa jej už nepodarilo zasiahnuť. Kričala aj keď dobre vedela, že tu ju nikto nezačuje. Bola príliš ďaleko od domov. Niekto jej vyzliekol sveter a roztrhal tričko, takže už ostala len v podprsenke a minisukni.

Keď sa Dereckove ústa presunuli z krku na jej pery z celej sily zaťala zuby do jeho mäsitého jazyku. Dereck zvrieskol od bolesti a zrazu ju všetci chalani pustili. Najprv nechápala prečo, no potom uvidela ako sa Dereck napriahol a ruku vzopel do päste. Chcela cúvnuť, ale potom si uvedomila, že je už iste neskoro. Pootočila hlavu, takže jeho päsť dopadla na Laurine líce. Myslela si, že už po tomto údere odpadne, ale len jej do tváre vystrelila príšerná bolesť. Ak toto prežijem, tak ho zabijem, pomyslela si rozhodne, zapotácala sa a ako náhle dopadla jej hlava na tvrdý asfalt stratila vedomie.

Aaron stál za stromom a hodnotil situáciu na ulici. Potreboval ten náhrdelník, čo malo to dievča na krku. Ani nemala poňatia, aký klenot nosí na prsiach. Lenže mu ho musela dať. Dobrovoľne. A dobre vedel, že on ju zabiť nemôže, lebo by ho nedostal. Ale čo ak ju zabije niekto iný... A keď z nej tí debili strhli nohavice, uvedomil si, že títo chalani ju nezabijú. Iba ju znásilnia a nechajú ju ležať len tak na ulici. A v tom k nemu Laura otočila hlavu. Aj napriek lícu, ktoré jej začínalo modrieť vyzerala krajšie ako väčšina anjelov. Mala zavreté oči a Aaron si uvedomil, že je stále v bezvedomí. Nie, nemôže nechať, aby sa takej krásnej bytosti niečo stalo. A zrazu ľutoval, že na zakročil skôr.

Vari mu preskakuje? Odkedy sa zaujíma o úbohé ľudské bytosti? No aj tak vykročil z bezpečného úkrytu stromu, postavil sa na okraj ulice a odkašľal si. Všetci k nemu obrátili pohľady – traja vystrašený a jeden posmešný.

„Ak nechcete, aby som vám zlámal všetky kosti v tele tak okamžite prestaňte!” povedal tichým, ale výhražným hlasom.. Tí traja cúvli, ale ten jeden namyslený debil vstal a podišiel k nemu.

„Vážne? To by som teda chcel vidieť...” Nestihol dokončiť vetu a Aaron sa neudržal a vrazil mu. Jeho jedna rana zjavne nedorazila úplne. Asi preto, že do nej Aaron nedal ani desatinu svojej sily. Veď ten chalan sa chcel hrať, nie? Tak teraz tú svoju vytúženú hru bude mať. Aaron ho podoprel, aby nespadol a tento krát ho kopol do brucha a hneď na to pod oko.

„Tak, čo? Páči sa ti hrať sa?” Zdvihol obočie Aaron, ale ten chalan už ležal v bezvedomí rovnako ako Laura. Tí traja ušli, ani si nevšimol kedy. Aaron podišiel k Laure, zohol sa a zahľadel sa jej do tváre. Z oka jej stiekla slza a Aaron si uvedomil, že to seba by mal nakopať do zadku. Opatrne ju zdvihol na ruky, pohladil ju po zlatistých vlasoch, pritisol si ju na hruď ako to matky robia so svojimi bábätkami a vykročil s ňou do noci.

***

Laura zaklipkala očami. Cítila sa akási stuhnutá a nemala chuť sa ani pohnúť. A potom si spomenula, čo sa stalo v noci. Prudko otvorila oči a posadila sa, až sa jej zakrútila hlava. Je stále uprostred ulice pri lese, alebo zomrela? Porozhliadala sa okolo seba. Bola v akejsi peknej izbe, ktorú však vôbec nespoznávala. Do očí sa jej vtisli slzy a pokúsila sa vstať z postele, ibaže sa jej podlomili kolená a ona s rachotom dopadla na zem.

„Stalo sa ti niečo?” ozval sa pri nej známi hlas. Laura prekvapene zdvihla hlavu. „Aaron?” Usmial sa na ňu aj keď v očiach mal obavy. Zodvihol ju a vyložil ju na posteľ.

„Ako...?” šepla aj keď si nebola istá, či to chce počuť. No na jednej strane bola štastná, že včera odpadla. Aj keď na celom tele cítila ich špinavé ruky. Striaslo ju a z očí jej vyhŕkli slzy. Aaron sa k nej priblížil, ale ona sa hneď odtiahla s prikrývkou pritisnutou na prsiach.

„Nič sa ti včera nestalo, okrem toho, že ťa udreli. Prisahám, že k ničomu nedošlo..” pokrútil hlavou.

„Ako to môžeš vedieť?” šepla Laura. Ešte nikdy sa takto necítila. Bolelo ju celé telo a mala pocit, že už nikdy neznesie dotyk nikoho.

„Ja...bola si oblečená, keď som tam prišiel,” hovoril váhavo Aaron. Zjavne im obom bol tento rozhovor nepríjemný.

„Mohla by som sa íst osprchovať?” Rýchlo zmenila tému Laura.

„Iste.” Kývol hlavou smerom k dverám .Tentokrát vstávala Laura už opatrnejšie a až teraz si všimla, čo má na sebe. Spodné prádlo a na ňom čiernu pánsku košeľu od Armaniho. On jej dal Armaniho ako nočnú košeľu? To myslí vážne?! Pomaly prešla do kúpeľne a chcela za sebou zavrieť dvere, keď ju Aaron zastavil.

„Tu máš, obleč si toto.” Podal jej ďalšiu čistú košeľu. Tentokrát tmavomodrú. Bez toho, aby sa pozrela na lístoček, vedela, že je značková.

„Ďakujem.” Zamkla za sebou dvere. Kúpeľňa bola naozaj fantastická. V strede stále veľká vaňa na štyroch zlatých nožičkách. Pri pravej stene boli dve umývadlá so skrinkami a jedným obrovským zrkadlom. V rohu stál sprchový kút ešte aj so sedačkou vo vnútri! Na ľavej stene bol záchod a elegantný stojan na uteráky. Určite to bol nejaký zbohatlík. Pekný, sexi a bohatý, to je vražedná kombinácia, pomyslela si otupene Laura. Vyzliekla si oblečenie, čiernu košeľu hodila do umývadla a vliezla do sprchy. Tá sedačka jej teraz prišla celkom vhod.

Snažila sa zo seba zmyť ten pocit, že sa jej stále dotýkajú, drhla sa asi pól hodinu a potom si uvedomila, že nie je doma a radšej vodu vypla. Zabalila sa do uteráku a vyprala Aaronovi košeľu. Pripadalo jej hlúpe vísť len tak v košeli, tak si obliekla naspäť spodnú bielizeň. Prečesala si vlasy kefou, ktorú mal položenú na umývadle a ešte raz si ich presušila uterákom a vyšla z kúpeľne, ktorá bola rovnako veľká ako Laurina izba.

„Vyprala som ti košeľu,” povedala a podala mu mokrý kus látky.

„Panebože! Prala si ty už niekedy v ruke?” zhrozil sa, ale šklbalo mu kútikmi úst. Košeľa naozaj vyzerala, akoby ju práve požula krava.

„Už párkrát áno,” ohradila sa Laura a previnilo sa usmiala. Už sa cítila omnoho lepšie. Aaron ju predsa uistil, že sa nič nestalo, tak prečo by sa mala zbytočne trápiť? Derecka udá na polícii a už sa jej to nikdy neopováži urobiť. Už ho poznala celé roky a dobre vedela, že je hrdina iba keď má vypité.

„Ďakujem.” Pozrela sa naňho veľkými modrými úprimnými očami. „Za všetko,” dodala.

„Nemáš za čo.” Usmial sa na ňu. No škoda, že mu nechcela dať aj odmenu. Hneď by bral ten prekliaty náhrdelník, nech už môže zabudnúť na toto blonďavé modrooké dievča.

„Mala by som íst domov...” šepla a začala sa obzerať po miestnosti. Bola si istá, že od babky odchádzala aj s taškou.

„Nemala som tam tašku?” spýtala sa Aarona.

„Myslíš túto?” Ukázal do kúta, kde ležala jej modro-šedá puma taška. Laura ju schmatla a odišla s ňou do kúpeľne. To si ani nemusela obliekať tú jeho modrú košeľu. Mala tam veci na prezlečenie, keďže spala u babky. Obliekla na seba ružový svetrík a biele nohavice a veľkú fialovú modrinu na líci čiastočne zatrela mejkapom. „Si hotová?” Zaklopal na dvere kúpeľne Aaron.

„Už,” zakričala Laura, pretrela si pery leskom a otvorila dvere. Prudko vydýchol a odstúpil jej z cesty.

„Odveziem ťa,” šepol rozrušene a vykročil k dverám von z izby. Jeho spálňa bola skôr ladená do osemnásteho storočia. Bol to presný opak kúpeľne. V strede miestnosti bola posteľ so štyrmi stĺpikmi na rohoch postele asi meter vysokými. Kostra postele bola z akéhosi tmavého dreva, tak ako aj zvyšok nábytok v spálni. Laura sa ešte raz obzrela ponad plece a nasledovala Aarona von z bytu. Keď vyšli z paneláku, Laura zistila, že sú na Rasen Avenue. Netušila, že tu sú také luxusné byty.

„Prečo chceš tamto vymeniť za babkin dom?” spýtala sa ho Laura.

„Ten dom má určité charizma.” Zasmial sa a otvoril jej dvere na čiernom porshe.

„To myslíš vážne? Ty máš aj auto?” Prekvapene zostala stáť v strede ulice a Aaron ju ledva stihol strhnúť na chodník, aby ju nezrazilo auto.

Už druhýkrát, čo mi zachránil život, zúfalo si pomyslela Laura a bez akýchkoľvek ďalších poznámok nasadla do toho auta.

„Motorka je len pre zábavu. Keď cestujem niekam ďalej, potrebujem auto. Motorka je na dlhé cesty nepohodlná.” Mykol plecami a naštartoval. Vzápätí sa okolo nich začalo mihať mesto abnormálnou rýchlosťou.

„Čo takto si kúpiť škodovku?” Nadvihla obočie , na čom sa Aaron len zasmial. V taške jej zavibroval mobil a trvalo jej asi tridsať sekúnd kým ho našla. 31 neprijatých hovorov a deväť správ od mami a babky. Dokonca aj Daniela.

„Do čerta!” zanadávala Laura a vytočila mamu.

„Oh môj bože! Laura?” V jej hlase bolo počuť, že plakala.

„Mama, prepáč...” začala Laura, ale mama ju hneď prerušila.

„Si v poriadku? Kde si?” hysterčila mama.

„Za minútku som doma. Všetko ti vysvetlím.” Auto už zastalo pred domom a Laura sa zhlboka nadýchla a vystúpila.

„Ďakujem.” usmiala sa na Aarona. Nechcelo sa jej hľadať v taške kľúče, tak trikrát zabúchala na dvere. Mama jej otvorila tentoraz už s nahnevaným výrazom a pozrela sa kamsi za ňu. Laura sa tiež otočila. Za ňou stál Aaron a milo sa usmieval.

„Toto nemyslíš vážne Laura!” zvrieskla na ňu mama.

„Volala som kvôli tomu aj políciu, zatiaľ čo ty si sa váľala v posteli s...”

„Prestaň!” okríkla ju Laura. „Nemáš poňatia, čo sa stalo, tak tu na mňa nevrieskaj!” vošla do haly a za Aaronom zavrela dvere. Nemala záujem predvádzať susedom hádku. V obývačke sedeli dvaja policajti. Pri stene stáli Kayla s Natom a hneď ako ju uvideli sa k nej rozbehli. To je neskutočné! Ona za jednu noc zalarmovala skoro celé mesto, pomyslela si Laura.

„Si v poriadku,” vydýchol Nata, ale v okamihu keď uvidel Aarona zastal. Kayle to bolo jedno a Lauru spontánne objala.

„Včera, keď som išla od babky, tak sa ma Dereck pokúsil znásilniť,” stručne im vysvetlila Laura a pozrela na policajtov.

„Ale Aaron ma zachránil,” dodala. Nate zaťal zuby aj päste a opovržlivo pozrel na chalana vedľa Laury.

**************************************************************************************

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Prosím, komentujte!

Autor: Mimi, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posvätný - 4. kapitola: