OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Rozkvet, vlk a tiene 2. kapitola

01.11.2014 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 561×

Kapitola druhá: Sú to len hviezdy

Kráčali dlho a ticho až pokiaľ nepadla najhlbšia tma. Spali taktiež bez slova. Až na ďalší deň, keď bola obloha už jasná, vlk nevydržal a spýtal sa.

„Ľudia si zvyknú dávať mená. Aké je to tvoje?“

„Rozkvet,“ odvetí muž sebaisto, no pritom odvráti od vlka zrak.

„Ale to nie je meno,“ odporuje vlk. „Povedz mi, ako sa skutočne voláš.“

„Ale čoby. Je to meno. Ja sám som si ho dal,“ zahriakne ho muž menom Rozkvet.

A je tomu skutočne tak. Rozkvet si nepamätal svoje predchádzajúce meno - ani jeho začiatok a ani jeho koniec. Rovnako si nepamätal, odkiaľ pochádzal. No nič z toho ho už dlho netrápilo - meno bolo stále len menom. Neurčovalo, kým sme. No a minulosť bolo niečo, čo už sa nedalo zmeniť. Podľa Rozkveta bola minulosť nepodstatná, ak priamo neovplyvňovala vašu prítomnosť a tým aj budúcnosť. Tak prečo si ňou potom zaťažovať hlavu?

„I tak si nemyslím, že by to bolo dobré meno. Hodí sa ti teraz, keď si mladý ako tvoje kvety, ale čo bude až zostarneš? Nebude to potom hlúpe?“

A Rozkvet len mykol plecami – na niečo také proste nemyslel. Veci sa vždy menili, každý starol... bolo to niečo, čím sa neoplatilo zaoberať sa. Nevolali sme snáď zoschnutý kvet taktiež kvetom?

„A ako mám ja volať teba?“ vybafne na vlka Rozkvet, len aby sa už nebavili o jeho mene.

Takmer mohol vidieť, ako zviera myklo plecami. „Som vlk. Iné meno nepotrebujem.“

Na jeho prekvapenie sa Rozkvet už viac nepýtal.

A tak od tej chvíle bol vlk Vlkom a štíhli muž v cylindri Rozkvetom.

*** *** ***

Kráčali spolu mnoho ďalších dní a nocí.

Občas úplne mlčky, inokedy sa im ústa nezastavili i hodiny. Navzájom sa spoznávali – vedeli o dobrom i o zlom v živote toho druhého. Čo majú radi a čo nenávidia. Zašlo to dokonca až tak ďaleko, že jeden druhému dokázal vyčítať úsmev z očí či chôdze a to aj bez toho, aby sa im pery pohli čo i len o kúsok nahor.

Asi to nebolo prekvapivé - tí dvaja sa mali radi. Vlk mal vďaka Rozkvetovi vždy čo jesť (vždy, keď prešli nejakou dedinou, ľudia mu ochotne darovali jedlo – aj keď Vlk netušil prečo ). Na viac sa mu páčilo mať sa vždy s kým slušne porozprávať.

Och, ako dlho sa len s niekým tak nerozprával! Vlky vo svorkách boli na niečo také príliš uzavreté a súťaživé a ľudia zas príliš vystrašení. A on sa chcel rozprávať... a preto skončil sám.

Nuž a Rozkvet? Jemu sa spoločné rozhovory páčili taktiež. Páčilo sa mu, že sa mu Vlk občas vyhrážal. Nebál sa ho, nepochleboval mu, neprejavoval zbytočnú úctu, tak ako to robievali dedinčania. Vždy úprimne povedal, ak sa mu niečo nepáčilo – občas dokonca aj vrčal!

Mnoho ľudí by si o Rozkvetovi pomyslelo, že sa zbláznil – bola hlúposť držať si pri sebe vlka. Bolo to predsa nebezpečné zviera. Prefíkané, pripravené kedykoľvek zaryť ostré zuby do čerstvého mäsa.

Povedali by mu, aby nezavýjal s vlkmi. Už v hlave počul opatrné protesty ľudí z dediny. Zlé zvieratá. Nebezpečné a samotárske. A istým spôsobom aj boli. Jemu však vyhovovali. Pri Vlkovi sa totiž konečne po dlhom čase cítil živý. Sám sebou. Neoddelený múrom privilégií. A nie je azda to cieľom života – držať sa toho, čo nás robí živými bez ohľadu na všetko ostatné?

*** *** ***

Nastala hlbočizná noc.

Vlk a Rozkvet sedeli pri malom ohníku. Všade vôkol boli stromy. Len stromy a tma. Tá tma bola... hlboká. A strašidelná. A to bez ohľadu na to, že tmy sa  Rozkvet ani Vlk už dávno nebáli.

Po kmeňoch stromov sa naťahovali dlhé tiene. Rozkvet ležal natiahnutý na tráve, košík s kvetmi používal ako vankúš. No i cez to sa ani jeden kvet ako zázrakom nikdy nepolámal. Ani jedna stonka nebola zlomená, ani jeden jemný lupienok poškodený. Vlk ležal natiahnutý vedľa neho, zahrievali sa navzájom chystajúc sa k spánku. Vďaka dobrej strave od spoločníka sa mu začínalo pod kožuchom rysovať hladom stratené svalstvo.

Spokojne si mrmlal a oblizoval papuľu i teraz – prednedávnom totiž zjedol veľmi chutného králika. Surového. S Rozkvetom už viedli nejeden dlhý rozhovor o mäse a jeho chuti. Muž však doteraz nedokázal pochopiť, ako Vlkovi mohlo chutiť surové mäso viac, ako to opečené, nakorenené. Nesnažil sa to však zmeniť, či nejako mu svoje opečené mäso nanútiť.

Rozkvet už hodnú chvíľu hľadí mĺkvo na oblohu, do neznáma. A to až tak dlho, že to zaujme aj Vlka. Zdvihne hlavu a hľadí s ním, zvedavý na to, čo tohto tak zvláštneho muža dokázalo upútať.

Nech sa snažil, ako chcel, videl len hviezdy.

A skutočne. Vyzeralo to, že práve to Rozkveta tak očarilo, čo však Vlk nechápal. Hviezdy boli len hviezdami. Malými svetielkami, prachom na oblohe. Nedávali dosť svetla na to, aby sa aj v noci dalo pohodlne loviť – to dokázal len mesiac.

Ale nič z toho nevyslovil. Namiesto toho radšej zaujato hľadel s ním. Snažil sa pochopiť, nie zmeniť.

Po chvíli na neho padne akási ťažoba. To veľké ticho. A údiv v tvári Rozkveta, ktorý sa mu usadzuje v hrudi, rastie, prepisuje to, čo si Vlk o hviezdach myslí. A zrazu svetielka nie sú len svetielkami. Nezmenili formu, stále vyzerajú rovnaké... ale v očiach Vlka sú predsa len iné.

„Čo myslíš, koľko ich tam je?“ spýta sa pošepky v bázni Vlk.

„Neviem,“ odvetí rovnako Rozkvet, „a ani nechcem vedieť.“

„Prečo?“

Rozkvet chvíľu váha ani čo by hľadal správne slová. Potom vydýchne: „Pretože na niektoré veci je lepšie nepoznať odpoveď. Inak stratia svoje čaro.“

Vlk nad tým chvíľu rozmýšľa a popritom stále hľadí s Rozkvetom na hviezdy. Obidvaja sú natoľko zaujatí a priam očarení, že si nevšimnú, že krovie neďaleko ich ohníka šuští. Dokonca ani Vlk so svojim ostrým sluchom.

Uvedomia si to, až keď je pôvodca šušťania len pár krokov od nich. Aj to len pre to, že si nervózne  a koktavo mrmle popod nos.

Vlk i Rozkvet sa poľakane strhnú. Rozkvet si sadne a košík si skryje za svoj vysoký chrbát, Vlk sa zas postaví a vycerí na votrelca desivo zuby.

Ukáže sa však, že to vôbec nie je potrebné. Votrelec je totiž vystrašený až- až aj bez tých zubov.

„P-prosím, pán Rozkvet, pomôžte mi!“ povie len zúfalo a pri pohľade na tesáky cúvne viac do tmy. No i cez to sa mu Vlk a Rozkvet prizrú bližšie.

Je mladý. A hnedovlasý. Pomerne vysoký so širokými ramenami, ale vďaka svojmu zúfalstvu je akosi malý. Je oblečený ušľachtilo, takmer ako princ a na boku má pripevnený meč, ktorý sa i v slabom svetle ohníka leskne ani blesk. Ale i cez to nevyzerá hrozivo. Len zúfalo, zúfalo a zúfalo.

„Čo chceš, cudzinec? A odkiaľ poznáš meno môjho priateľa?“ spýta sa Vlk.

„O mocnom pánovi Rozkvetovi a jeho kvetoch sa nesú povesti široko a ďaleko. Nutne potrebujem vašu pomoc. Prosím, spravím pre vás čokoľvek!“ sľubuje cudzinec.

Vlk chce položiť ďalšie otázky. Chce povedať, že ho k Rozkvetovi nepustí. Ten ho však pohľadom zastaví. Rukou mu opatrne prehrabne srsť na krku. Prosím, pokoj, Vlk. Vypočujme ho. A Vlk poslúchne, sadne si, aj keď z cudzinca nespustí zrak.

„Čo pre teba môže urobiť, cudzinec?“ opýta sa ho zdvorilo.

„Potrebujem súrne jeden váš kvet, pane.“

„Prečo presne?“ opýta sa len Rozkvet.

„Pre moju snúbenicu. Šepká sa o vás po celom kraji. Vaše kvety dokážu odhaliť čistú pravdu tak, ako nič iné. Riešia spory, očisťujú nevinných a berú právo nespravodlivým. Nikto im nemôže vzdorovať pre ich moc, ktorú máte v rukách práve vy... to sa aspoň hovorí u nás. Nuž a ona chce, aby som jej ako svadobný dar doniesol jeden váš kvet.“ Hovorí rýchlo. Vlk si všimne, že sa neodváži pozrieť Rozkvetovi do očí. A tak sa mu naskytne otázka... ako presne je pre ľudí jeho priateľ dôležitý? A do akej mieri sa ho v skutočnosti boja?

„Vieš ty i ona, akú majú moje kvety presne moc?“ opýta sa Rozkvet, zrazu pochmúrny. Jeho prsty sa vo Vlkovom kožuchu zovrú do päste.

„Áno. V okamihu, keď sa dotknem stonky sa na nej objaví napísaný cit, ktorý vládne môjmu srdcu. Povedala, že pokiaľ sa na ňom objaví láska k nej, tak si ma zoberie za muža.“ Vlk si posmešne odfrkne.

„Dobre, cudzinec. Najsamprv mi však povedz, kto si a ako sa živíš?“

„Som Samuel,“ predstaví sa cudzinec a potom sa začervená. Uvedomí si totiž, že sa doteraz sám nepredstavil – aká to len neslušnosť k mužovi ako je pán Rozkvet! „Nuž a podnikám v obchode po otcovi. Blahobyt je pre mňa dôležitý. Mám rád pekné veci,“ prizná sa.

„Áno, to vidím, milý Samuel. Tebe a tvojej snúbenici vyhoviem.“  Rozkvet hovorí k takmer chlapčaťu stále jemne a zdvorilo, tvári sa však veľmi vážne. Vyzerá omnoho staršie a pochmúrnejšie ako pred chvíľkou. Tak pri Vlkovi nikdy nevyzeral.  „Predtým mám však povinnosť sa ťa spýtať - si si istý tým, čo robíš? Tieto kvety hovoria len pravdu. Tá môže byť dobrá či zlá. Chceš ju skutočne poznať, Samuel?“

A mládenec ani nezaváha, dychtivý a plný očakávania, no stále úctivý. „Áno!“

„Nech sa tak stane,“ vzdychne si Rozkvet. „Poď si vybrať kvet, chlapče,“ pokynie Samuelovi ku košíku, ktorý sa mu doteraz schovával za chrbtom. Rozovrie päsť vo Vlkovom kožuchu a pozrie sa svojmu spoločníkovi strápene do očí.  Pozeraj sa dobre.   

Samuel sa opatrne priblíži k Rozkvetovi a jeho košíku a vyberie si až po tom, keď mu Rozkvet súhlasne kývne hlavou. Konkrétne slnečnicu. Krásnu, žltú a usmievavú ako malé slnko. Vytiahne ju za neskutočne dlhú stopku z košíka. Slnečnica k nemu nakloní svoju jemnú hlávku a ožiari na okamih jeho dychtivú tvár svetlom.

Dychtivosť sa však postupne na mládencovej tvári skriví do bolestnej grimasy. Skríkne do noci a pokľakne na jedno koleno, stále horiaci ohník na jeho tvári vytvára dlhé tiene. Snaží sa pustiť kvet, no nejde to, drží mu v dlani ako prilepený.

Vlk mu chce priskočiť na pomoc. Zabiť ho, aby ho ušetril trápenia, či aspoň také niečo. Rozkvet ho však rázne zastaví. „Ani sa nepokúšaj. Musíme len počkať.“

Samuelov krik po pár úderoch srdca utíchne, rovnako aj svetlo slnečnice. Po chvíľke sa ubolene postaví, kvet stále v ruke.

„Čo to bolo?“ opýta sa Rozkveta, hlas plný bolesti. Avšak Vlk za tým poľahky vytuší inú otázku, ktorú sa neodvážil vyrieknuť. Čo ste mi to spravili? A očividne aj Rozkvet, pretože odpovie:

„To nie ja, ale kvet. Varoval som ťa. Ukázal ti to, čo si chcel – tvoju najsilnejšiu emóciu. Donútil ťa ju prežiť v plnej miere, v takej, akú ľudské srdce nepozná,“ dlhý výdych, mrazivý hlas. Rozkvet je zrazu v tme strašidelný. Noc okolo neho hustne a on si ju podmaňuje svojim pohľadom sudcu.

„Pozri sa na stonku, Samuel. Čo je na nej napísané?“

Mládenec rozovrie dlaň a pošepky prečíta do stonky vryté slová. „Chamtivosť.“

„Tvojmu srdcu nevládne zatiaľ láska, ale potreba mať viac. To je to, čo si chcel vedieť. Teraz odíď!“ nakáže mu, v hlase hnev, ktorý neradno nepočúvnuť. A tak sa bledý Samuel bez slova odtacká do tmy s kvetom v ruke. Bez lásky svojej snúbenice.

Dlho je medzi priateľmi ticho, počuť len praskanie ohníka. Nakoniec sa však, ako inak, ozve prvý Vlk.

„Nemusel si na neho byť až taký krutý. To mláďa bolo z teba vystrašené dosť  aj bez toho.“

Rozkvet si opäť ľahne do trávy. Košík pod hlavou, hľadí na hviezdy.

„Ja som na neho nebol krutý. Len som sa hneval, pretože viem, o čo všetko prišiel. Musel som ho rýchlo poslať preč, pretože mi to trhalo srdce,“ objasní potichu Rozkvet. Nepozrie sa mu do očí – nemá na to prosto teraz síl.

„Prečo?“ diví sa Vlk. „Požiadavka tej ľudskej samice bola logická. Chcela vedieť, či ju ten mládenec úprimne ľúbi predtým, než sa s ním zviaže alebo ako to vy ľudia voláte.“

„A predsa len to bolo hlúpe. Ľudia sa priveľmi spoliehajú na čary a primálo na to, čo vidia pred sebou.“

„A to myslíš ako?“ spýta sa Vlk zvedavo.

„Samuel má v srdci skutočne túžbu po blahobyte. Teraz príde za snúbenicou s kvetom a bude po svadbe. Čo ale nikto nevidí, že len to, že sa ma ten chlapec vydal hľadať, ďaleko od rodiny a bohatstva je samo o sebe prejavom lásky?“

A Vlk zostane len vyjavenie hľadieť. Rozkvet má... pravdu.

„Ten chlapec je mladý. Málokedy dnešné dvorenie dedinčanov trvá dostatočne dlho na to, aby sa človek stihol skutočne zamilovať. Stačí to len na zaľúbenie, pravá láska prichádza až neskôr. Je potom vôbec spravodlivé požadovať, aby taký cit prekryl niečo, s čím v srdci žijeme snáď celý život? V prípade Samuela túžba vlastniť vštepovaná mu od malička už jeho rodičmi?“

„Chudák Samuel,“ zamrmle si Vlk.

„Presne tak. Mladý a hlúpy ako všetci ostatní. Príde o šťastie a lásku pre jeden čarovný kvet.“

Vlk položí labu na Rozkvetovo stehno v snahe trochu ho rozptýliť. A zrazu chápe, možno až priveľa. Prečo je Rozkvet smutný, ak ho ľudia žiadajú o kvety. Prečo sa ho boja.  No Vlk sa v tej chvíli bojí skôr o Rozkveta. „Rozdávaš veľa týchto kvetov, priateľu?“

„Nie. A tebe tiež žiadny nedám.“

„A to prečo?“ podiví sa Vlk. V skutočnosti je však rád. Rozkvet k nemu natočí konečne hlavu. Svetlo hviezd sa mu odráža v očiach, zachytáva sa na kučerách, ktoré vykukujú z klobúka. Usmeje sa. Vlk však vie, že je smutný. Veľmi smutný.

„Pretože na niektoré otázky je lepšie nepoznať odpoveď.“

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozkvet, vlk a tiene 2. kapitola: