OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sensus vitae - 1. kapitola

16.10.2010 (16:00) • RonnieCullen • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 569×

1. kapitola - Zoznámte sa

 Takže. Ako by som mala opísať svoj doterajší život. Začala by som asi slovom nudný. Áno, to by to tak presne vystihovalo. Žila som nezaujímavo a stereotyp bol príšerný. Možno by mi to tak ani nevadilo, keby mám rodičov, ktorý by ma v jednom kuse buzerovali, lenže nemám. Presne tak. Som sirota. Už to bude 10 rokov. Mama, otec a môj milujúci starší brat zomreli. A pri všetkej nespravodlivosti na tomto svete, zomreli príšernou smrťou. Boli zavraždený. Vrah je neznámi a tí páni, ktorý si hovoria policajti na to kašlú pričom tvrdia pravý opak. Je to všetko také nespravodlivé. Mala som vtedy len 9. Bola som ešte decko, takže moja minulosť je vážne úžasná.
Ou, inak volám sa Lynn a mám teda 19 rokov. Na mojej tvári nie je nič zvláštne ale dalo by sa povedať, že si každý všimne moje žiarivé modré oči. Vďaka dnešným elektrickým zázrakom mám každý deň mierne zvlnené vlasy tmavo hnedej až čiernej farby. Siahajú mi skoro po zadok. Ešte nejakých 5 až 10 cm aby som si na ne sadala, takže tak. Keďže nemám rodinu, žijem sama. Mám skromný byt, ktorý mi stačí a nájomné nie je vysoké. Tiež mám skvelú prácu a chápavého šéfa. Pracujem len piatok, sobotu a nedeľu. Plat mám celkom vysoký, takže si vážne nežijem zle. Ale možno vás trápi otázka, aká je to práca kde dostávam dobrý až výborný plat a pritom pracovná doba je len piatok + víkend. Nemyslite si o mne žiadne zlé veci. Aby som všetko vyvrátila, v mojej práci nie sú žiadne tyče a panna ešte stále som, keďže nemám čas na žiadneho priateľa, čo je v mojom veku žalostné. Pracujem v jednom bare, kde je plno len ten piatok a víkend. A čo tam robím? No barmanku. Aj keď pravda je, že to by za všetky tie peniaze čo dostávam, nestačilo. Kdeže. Do môjho vienka mi sudička hodila niečo, čo v dnešnom svete potrebujem. Ten dar je....spev. Vraj viem spievať a podľa toho ako sa ľudia a spokojný šéfko tvária, naozaj spievať viem. A k tomu ma začal baviť tanec, takže , keď vystupujem na pódiu, nejaký tí tanečníci ma dopĺňajú. A musím sama uznať, že keď tancujem aj ja, oveľa viac to oživí moje vystúpenie.
No ale aby som nerozprávala stále iba o práci. Stále študujem. Je to síce lepšie ako keď máte mať v jednom kuse prácu na plný úväzok, ale niekedy to vážne otravuje. Obzvlášť keď nie ste vôbec obľúbený ale podľa tých perverzákov aj tak pekná tvárička. Lenže ich názory sú mi absolútne ukradnuté. Aj tak im ide iba o jedno. Dostať čo najviac bodov v ich stupidných hrách. Ktorý z nich vyhrá v tento školský rok trofej v kategórií "Najväčšieho kanca"? Rozprávajú sa o tom skoro všetci. Aj tak tomu nechápem. Je snáď sex to čo všetkých zaujíma? Chápem, že teraz je to populárne. S niekým sa vyspať a na druhý deň hľadať ďalšieho pokusného králika na splašené hry v posteli, ale je to naozaj to, čo všetkým potemnelo mysle? Sú všetci tak primitívny? Bože! Veď týmto správaním sa dostanú ešte aj za opice! Ale zrejme som zabudla, že títo hlupáci jak chalani tak baby, už za opicami zrejme sú. No ale každopádne som sa všetkému úspešne vyhýbala a každý jeden blbý návrh od ignorovala. Či už to bol kapitán futbalového tímu, alebo nejaký bohatý rozmaznanec, alebo nedajbože šprt!...tak som to s povzdychnutím preskočila a študovala ďalej, tak aby som mohla čo najskôr a bez problémov vypadnúť s tejto primitívnej školy.

„Ou, prdelka. Čo takto niekde večer zájsť?" spýtal sa pre zmenu kapitán basketbalového tímu.

„Ou, zlatíčko, dobrý nápad," povedala som nadšene. Ten primitív sa usmial a ťapol si s kamarátom s tímu.

„A aj viem kde by sme mohli zájsť. Je to bar kúsok od centra. Volá sa - Naivní a nadržaný, trhnite si! - Čo ty na to?" povedala som a otočila sa na päte.

„Heh, ale ti dala, kápo," smial sa jeden.

„Tá dáva každému. Ale boli by sme radi, keby dávala tak ako my chceme. Počul som, že ju ešte nikto nezlomil. Ešte nikomu nedala! Je zaťatá jak kameň. Musím na ňu inak," krútil ten "kápo" hlavou a hneď na to zdravil ďalšiu "prdelku", ktorá prešla okolo.
Nechápem ako môžu byť taký blbí! To snáď nevedia čo znamená - Nie?! Zrejme vážne ani len netušia. Do teraz počúvali len stále - áno, áno, áno! A podľa všetkého čím ďalej tým hlasnejšie. Ach jaj. Začínam sa meniť na tých perverzných idiotov. Čo to mám za slovník?! Som pohoršená sama sebou. Už aby to dneska skončilo a ja si môžem ísť večer zaspievať. Viem, že po tom všetkom, myslím tým ako žijem, čo všetko som zažila, mala by som sa správať utiahnuto a smutne. A veruže aj áno. Je zo mňa tichý človek. Ale zdravý rozum ešte stále mám takže som sa rozhodla, že na nechutné návrhy budem drzá. A veľmi sa snažím.
Sadla som si do lavice, pretože každú chvíľku malo zvoniť. Hlasno som vydýchla a hneď na to zazvonilo. Paráda, aspoň nejaké to vyslobodenie v tomto dni. Prichádza moja najobľúbenejšia hodina. Dejepis. Možno je to divné, vlastne nie. Určite je to divné! Veľa ľudí nemá rado dejepis no ja ho zbožňujem. Dejiny ma proste zaujímajú. No a potom mám rada jazyky. Tento rok som si toho naložila veľa. Učím sa anglicky, nemecky, španielsky a taliansky. Chcela som ešte francúzsky, ale na koniec som to nechala tak. Neviem čo ma to napadlo. Ale jazyky mi vážne idú a dalo by sa povedať, že hovorím každým s týchto jazykov plynule. Ale je to možno aj preto, že sa mi to v mojej práci dosť hodí. Náš bar je dosť populárny a chodia tam ľudia hovoriaci rôznymi jazykmi. Ale najväčšie haló, najväčšie prekvapenie, ktoré vám dnes poviem je, že už to bude rok čo plynule píšem a hovorím japonsky. Áno japonsky. Aj keď mi jazyky idú, tak ostatné, teda okrem dejepisu, na ostatné som úplný looser. Neviem si toho veľa zapamätať. Preto je dobré keď si píšem po japonsky na lavicu ťaháky. Aj keď to uvidí profesorka, musí si myslieť, že sú to nejaké kresby alebo čo.
Moje premýšľanie prerušil skrčený papierik hodený do mojej hlavy.

„Ďakujem, že ste ju zobudili," začula som hlas profesorky dejín.

„Slečna, mohli by ste mi odpovedať na otázku, ktorú som položila?"

„Je mi ľúto, bola som trochu mimo," priznala som sa.

„Vaše výsledky na mojej hodine sú fascinujúce, no aj napriek tomu nie je správne, keď budete spaťna mojej hodine. Nech sa to viac neopakuje." povedala prísne.

„Pravdaže. Bolo to posledný krát," uškrnula som sa.
Ja proste musím mať posledné slovo. Znova som sa zasnila, no tentoraz aj keď som počula moje meno, ignorovala som to.

„LYNN!" zrevala asi piaty krát profesorka.
Zdvihla som hlavu a všetky oči boli zabodnuté do mňa, spolu z riaditeľkou. Počkať... Čo? Poriadne som sa pozrela čo sa vôbec deje. Všetci moji spolužiaci stáli a profesorka s riaditeľkou, a nejakým dievčaťom sa pozerali na mňa ako na blázna.

„Ospravedlňte ma. Bola som nejako mimo." Tiež som vstala ako pozdrav pre riaditeľku.
Keď kývla hlavou aby sme si sadli, učinili sme tak.

„Aby som prešla rovno k veci. Od dnes budete mať novú spolužiačku. Prisťahovala sa sem s Japonska takže dúfam, že zapadne."
Prezrela som si dievča od hore dole. Bola taká veselá na pohľad.

„Ahoj, som Tanya." Usmiala sa od ucha k uchu.

„A ja som voľný, miláčik!" zakričal nejaký smelý chalan zozadu.

„Ale no tak! Upokojte sa!" skríkla riaditeľka. „Nechcem počúvať ďalšie také reči!"

„Nevyzeráš ako Japonka," ozvala sa znudene Nadine pričom si leštila svoju novú francúzsku manikúru.
Bola to kapitánka roztlieskavačiek. Taká typická barbina. Mala modré oči a kratšie, dosť kučeravé, blond vlasy.

„Pochádzam s tadeto. No presťahovali sme sa do Španielska a o pár rokov potom do Japonska. No a teraz zase sem," povedala veselo.

„A nemáš ešte nejakú rovnako peknú sestru?" ozvalo sa znova zozadu.

„Čo som povedala!" skríkla riaditeľka.

„Heh, nie. Mám len staršieho brata."

„Brata?" ozvala sa zrazu nadšene Nadine.

„Staršieho?" ozvala sa zase ďalšia barbina z našej triedy.
A je to tu. Zase ide len a len o sex!

„Hej, staršieho. Chodí teraz do štvrtého."

„Hm, štvrták. To bude skúsený," bavili sa hneď Nadine a nejaké jej trhlé kamarátky.

„No tak by na dnes otázok stačilo. Tanya prosím choď si sadnúť, k Lynn. Má jediná voľné miesto," povedala riaditeľka a pomaly odchádzala z triedy.
No to nikoho nezaujímalo. Všetci sledovali ladnú chôdzu našej novej spolužiačky. Pomaly odsunula stoličku vedľa mňa a usmievavo sa posadila.

„Hoj! Ja som Tanya!" smiala sa.

„Lynn," usmiala som sa a podala jej ruku.
Z ďalším úsmevom mi tiež podala ruku a potriasla ňou. Mala ju takú teplú a jemnú.
A dali sme sa do reči. Celú dobu sme sa rozprávali. Akoby sme sa poznali roky. Je to skvelé dievča. Keďže bola v španielsku aj v Japonsku, určite ovláda aj tie krásne jazyky. To sme perfektne využili na hodine s prísnym profesorom. Chceli sme sa rozprávať aj tak, takže sme si písali na papier v japonských znakoch. Bol to parádny pocit, nájsť niekoho s kým si rozumiem.

Autor: RonnieCullen, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sensus vitae - 1. kapitola: