Svet neviditeľných - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Sníval sa jej sen. Zo začiatku príjemný, no nakoniec hrôza. No čo bude robiť, ak sen sa stane skutočnosťou?

08.02.2014 (20:00) • wani123 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 525×

Vietor mi jemne vial do vlasov a slnko mi pálilo tvár. Sedela som uprostred pláže s nohami zaborenými do piesku a vychutnávala si teplo. Okolo nebol nik, len ja a široké more predo mnou. Lakťami opretá o piesok som pozorovala vlnky, ktoré sa objavovali a hneď mizli v modrej vode. Voda došplechla až ku mne a pošteklila ma na nohách. Pozrela som sa doprava a zbadala dve siluety. Prvá vyzerala ako dospelý človek a podľa vlasov a chudej postavy, to bola určite žena. A zase druhá silueta bola viac, ako o polovicu menšia. Dieťa.

Pomaly sa ku mne približovali. Keď sa dostali do potrebnej blízkosti, aby som im videla do tváre, nohy som vytiahla z piesku a sadla som si. Mama. A malé dievčatko s krásnymi hnedými vlasmi kráčalo vedľa nej. Ja. Mama a ja, keď som mala tri.

Prešli okolo mňa, ako keby som tam nebola. Dievčatko skákalo okolo ženy a smiali sa. Boli šťastné. Oproti nim kráčal muž. Krátke hnedé vlasy, modré oči ako nebo a najkrajší úsmev, aký som kedy videla. Ocko. Ešte pred tým, ako zomrel. Tento okamih som si nepamätala. Pobozkali sa a potom muž, môj otec, zobral dievčatko, mňa, do náručia a zatočil sa s ňou. Vlasy jej lietali všade naokolo a suknička sa nadvihovala a znova padala.

Zvalili sa do piesku, pár metrov odo mňa. Mali prestretú deku a slnečník. Smiali sa a boli naozaj veľmi šťastní. Bolo to krásne. Chcelo sa mi plakať, no nešlo to.

Ich smiech a radosť v očiach prerušili vysoké vlny a slnko, ktoré zahalili čierne mraky. Začalo hrmieť a blýskať sa. Vietor bol veľmi silný a odfúkol slnečník a klobúk, ktorý mala žena na hlave. Prišla veľká vlna a všetkých troch pohltila. Bola tam sama. Znova. Ruku natiahla k moru, aby ich zachránila. No neboli nikde na dohľad.

Zbadala ďalšiu siluetu ženy. Kráčala smerom k nej. Mala čierne dlhé šaty, ktoré boli roztrhané. Vlasy mala divoko rozpustené a prichádzala čoraz rýchlejším krokom, až sa zastavila pár krokov pred ňou. Jej oči boli krásne zelené, no plné toľkej nenávisti a opovrhovania, aké ešte nevidela. Na tvári jej hral zlomyseľný úsmev a bradu povýšenecky zdvihla hore.

„Zoberiem ti všetko! Budeš trpieť za všetko, čo mi urobila. Vezmem ti všetko po jednom. A nakoniec si zoberiem aj teba!" povedala hlasom plným nenávisti.

Potichu niečo šepla a pocítila som silnú bolesť hlavy, brucha a nôh. Bolelo ma celé telo. Ako keby som mala telo plné bodliakov. Niečo ma pošteklilo na tvári nad perou. Siahla som si tam končekmi prstov a nakoniec som sa tam pozrela.

Bordová, ba až čierna tekutina mi zdobila prsty. Krv. Rovnaké šteklenie som pocítila na končekoch pier a takisto aj na rukách a nohách. Všade, úplne všade. Od bolesti som si kľakla na kolená a ruky som zaborila do piesku. Očami neznesiteľnej bolesti som na ňu pozrela.

Smiala sa mi do očí a otočila sa na odchod. Ešte pred tým než odišla, naposledy si ma premerala a zmizla. S mohutným nádychom som otvorila oči a zistila, že to bol len sen. Aj keď veľmi živý, ale aj tak len sen. Naokolo som uvidela nemocničnú izbu a na posteli svoje telo. Nič sa bohužiaľ nezmenilo. Stále som v kóme.

Pretrela som si rukami oči a unavene zívla. Okrem nej a jeho tela v izbe nikto nebol. Vstala zo stoličky a šla do rohu miestnosti, kde ju nikto neuvidí, keď vojde do izby. Aj tak ma nikto nevidí. Odfrkla si v duchu. Až na Matta. Ale on tu teraz nie je. Od kedy večer odišiel z izby so sľubom, že ak tu bude aj dnes, tak urobí všetko preto, aby ju neodpojili, som ho nevidela. Pozrela sa do malého zrkadielka, ktoré bolo nad "bielym" tak isto malým umývadlom. Videla sa.

Mala kruhy pod očami a vlasy strapaté ako vtáča. Stále jej chodil po rozume ten sen. Aj keď sa veľmi čudovala tomu, že "duch", ktorého telo leží v kóme, môže mať sny. Divné. Z myslenia ju prerušili tiché kroky. Niekto vošiel do izby. Vykukla z poza rohu a zbadala Matta.

Nevidel ju, no ona ho videla perfektne. Pozeral sa na jej telo a na tvári mal divný výraz. Sklamanie s vyčerpanosťou. Ešte si asi stále myslí, že som dielo jeho prepracovanej mysle. No ja mu to hneď vyvrátim.

Teraz stál chrbtom k nej. Pozeral do papierov, kontroloval prístroje a niečo si pri tom zapisoval. Potichu, ako tieň, som sa za ním vkrádala, až som stála dva kroky rovno za jeho chrbtom. Pár minút to tak ešte trvalo, no keď sa otočil a zbadal ma, trhlo s ním, až skoro spadol na posteľ. Zachmúrila som sa na neho a chytila som si vlasy.

„To vyzerám až tak strašne?" Ešte stále na neho chmúrivo pozerala a hladila si vlasy.

Ruku si držal na srdci a zrýchlene dýchal. Preglgol a narovnal sa. Rukou si pošúchal svoje vlasy a mierne sa usmial.

„Nie, nie, ja, ja len, že som sa zľakol a úprimne, neveril som, že tu budeš. Ty, ty si naozaj tu?!" povedal prekvapene a zároveň aj ako samozrejmú vec.

„Jasné, že som tu! Dnešný výživový obed, ktorý dostanem cez hadičku je ohromný! Nemohla som to zmeškať," odpovedala ironicky. „Tak a teraz vidíš, že nie si prepracovaný a ani nie si blázon. Si len jediný, kto ma vidí. To je absolútne normálne," povedala s dôrazom na slovo absolútne a znudene sa hodila do kresla.

„No hej, to som pochopil." Zasmial sa.

„Tak, ako to vyzerá? Môj stav sa zlepšil?"

„Nie, sme na tej istej hranici ako včera. Mrzí ma to."

„Nemá ťa to prečo mrzieť. Ty za to nemôžeš." Chcela odbočiť od tejto témy. Rada podpichovala ľudí, tak prečo nezačať? Oči zúžila a šibalsky sa usmiala.

„Povedz, že si rád, že som tu? Že nie som výtvor tvojej únavy a že som skutočná?" Svoj úsmev ešte viac rozšírila a postavila sa.

Vedel, kam tým mieri a že sa snaží dostať ho.

„No vieš, ani nie," povedal zamyslene a pozoroval jej reakciu. Nečakala to. Zdvihla obočie a ruky si založila na prsiach.

„Vážne? Tak prečo ten sklamaný výraz, keď si vošiel do izby a nebola som tu?" Zásah do čierneho? Možno.

„To určite nebol sklamaný výraz. Bol to výraz úľavy." Založil si tiež ruky na prsiach ako ona a zdvihol bradu.

Začala sa smiať a on sa k nej pridal. Bol taký rozkošný, keď bol panovačný. Aj keď to len hral, hral to dobre. Musela to uznať. Zo smiechu ju vyhodil jeden pohľad cez okno, ktoré mala v izbe a ukazovalo chodbu nemocnice. Stála tam žena s víťazoslávno-záhadným úsmevom a so zúženými očami. Tá žena. Bola to žena zo sna. Poslednýkrát na ňu pozrela a odkráčala preč. Keď Vanesa vybehla von a poobzerala sa po žene, žena zmizla.

Tak a je tu nová kapitola. Dlhšiu dobu som nepísala, nemala som čas, no začnem znovu. Ak o poviedku bude aspoň malinký záujem. Táto kapitolka je len taká stručná a pomaličky bude uvádzať do pointy. Pointa sa bude rozvádzať v nasledujúcich kapitolách. To bola taká mierna oddychovka. :) Píšte a komentujte, kritizujte a všetko možné. Poteší ma každý komentár. :)

Autor: wani123, v rubrice: Povídky » Na pokračování