OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Temní anjeli vs. svetlonosi - 1. kapitola

06.12.2011 (16:00) • Faint31 • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 766×

Keď som sa ráno zobudila, v hlave mi nepríjemne trešťalo a nohy aj ruky ma neskutočne boleli. Pozrela som sa na ľavú ruku. Biely vojak s krídlami a vlajkou tam stále bol.

„Takže to nebol sen,” povzdychla som si. Znamenie pri dotyku nebolelo, ale jasne som ho na ruke cítila. Ako keby to bola popálenina.

Rozhodla som sa, že si ho obviažem a mame poviem, že ma ruka bolí od bubnovania.

Vošla som do kuchyne.

„Dobré ráno, ako si sa vyspala?” spýtala sa mama a na tanier mi položila toast.

„Fajn, ale bolí ma zápästie. To z toho bubnovania,” povedala som.

„Dám ti obväz.”

Prikývla som a dojedla raňajky. Umyla som sa, obliekla a obviazala si ruku.

To, že ma to občas pálilo, nebol jediný dôvod. Nemala som chuť odpovedať na zbytočné otázky mojich spolužiakov.

Vykročila som do školy s čudným pocitom. Spomenula som si na prívesok, ktorý mi dal ten červenovlasý chalan. Vlastne som ani nevedela ich mená!

Vybrala som prívesok z vrecka bundy a pozrela naň. Na slnečných lúčoch odrážal svoj tieň na asfalt.

Zapla som si ho okolo krku.

„Ako módny doplnok by poslúžil celkom slušne,” pomyslela som si. Z myšlienok ma vyrušilo sústavné vykrikovanie môjho mena.

„Sofia! Sofiáá čakaj!”

Usmiala som sa. Svetlana.

„Ahoj,” povedala mi, keď dobehla ku mne a vzdychala ako parná lokomotíva.

„Znova bicie,” spýtala sa a pohľadom ukázala na moju ruku.

„Myslela som, že si si zvykla,” povedala som zo smiechom.

Pravdupovediac, obväz na ruke mám aspoň raz do mesiaca. A to nehovorím o čase, kedy skúšam na koncoročné vystúpenie celej hudobnej školy.

„Tak fajn. Musím bežať,“ povedala Svetlana a potľapkala ma po pleci. Potom sa ponáhľala do druhej budovy našej veľkej spojenej školy.

Vošla som do budovy, kde sídlila moja trieda. Vo vestibule sa to hemžilo žiakmi, ale Jána a jeho partiu som nikde nevidela.

Zamierila som k šatniam. Vyučovanie prebehlo úplne normálne, no keď som išla domov, presvedčila som sa, že tento deň normálny nie je. A zrejme ani nebude.

Práve som vychádzala zo školy keď som uvidela Jána aj z dvoma kamarátmi. Mierili ku mne z neďalekého obchodu. Skryla som sa za roh, a dúfala že si ma nevšimli.

„Počuj, čo máš s rukou?“ opýtal sa Jána jeden z kamarátov.

„Spadol som z BMX-ky,“ odpovedal mu. Bola som prekvapená, že ich rozhovor som počula tak jasne a zreteľne.

„Ale Janny neklam. Včera si bol predsa s nami a nič sa ti nestalo,“ dobiedzal doňho ten druhý.

„Keď som sa vracal domov stala sa mi nehoda. Stačí?“

Ján sa pri tom pohrával s retiazkou ktorú mal na krku. Prívesok mu nebolo vidieť, pretože ho mal zastrčený pod tričkom.

Pozrela som na svoju retiazku. Boli takmer rovnaké!

A potom som pozrela na jeho pravú ruku. Obväz bol v rovnakej výške ako ten môj, čo mohlo znamenať len jedno: Ján je ten chlapec, proti ktorému budem viesť vojnu!

„S chlapcom vojnu bude viesť.“

Neustále mi chodila po rozume táto veta. Stála som pritlačená o múr a cítila, ako sa približujú.

„Nie prosím...“ takmer som nedýchala.

Odrazu sa stalo čosi, čo som vôbec nečakala. Moje telo na chvíľu zmizlo a necítila som zem. Ocitla som sa v akomsi časopriestore. To všetko trvalo len minútu.

Keď som opäť cítila pevnú pôdu pod nohami, videla som tri vzďaľujúce sa postavy. Jedna z nich bol Ján.

Vydýchla som si a ponáhľala sa domov.

Odomkla som byt, tašku hodila do kúta a sadla si. Cez obväz presvitalo svetlo. Odmotala som ho a pozrela na vojaka. Leskol sa.

Vzápätí ma zachvátil smäd. Zo skrinky v kuchyni, som vybrala pohár a zamierila k umývadlu. Pustila som vodu, no tá akoby namierila na mňa a celú ma ostriekala.

„Čo to malo znamenať?“ nahnevane som pozerala na kohútik. Nehlásili odstavenie vody! Vtedy som bola odhodlaná a mojím jediným cieľom bolo zájsť za tímy čudnými chlapcami.

Autobusom som sa odviezla do mesta a zo zastávky kráčala pešo k uličke, kde som bola minulý deň.

„Haló je tu niekto?“

Vstúpila som dnu. Potom som zaregistrovala stôl a dve osoby - blondiaka a červenovlasého chlapca. Mala som pripravený siahodlhý monológ, ale ako náhle som vošla dnu, akoby mi všetko vyšumelo a môj mozog nechcel produkovať žiadne slová.

„Ahoj! Čo ťa sem privádza? opýtal sa blondiak.

„Tak fajn,“ začala som, „čo to vlastne malo znamenať? Ten vojak...a vôbec to všetko,“ vyrukovala som s odpoveďou, „ okrem toho že ste ma takpovediac “zachránili“ pred Jánom Voronínom, v tom nevidím žiadne pozitíva! A vôbec ako sa voláte?“ namosúrene som pokračovala.

„Ehm...nedáš si niečo na pitie? Vodu, čaj...“ opýtal sa červenovlasý.

„Ďakujem, vodu,“ odpovedala som.

„Fľaša s vodou,“ zakričal červenovlasý a v ruke sa mu objavila fľaša minerálky.

Vypúlila som oči.

„Niet nad teleorbing predmetov,“ zasmial sa a nalial mi vodu do pohára, ktorý sa mu v ruke zjavil podobným spôsobom.

Vzala som pohár s vodou a na jeden dúšok ho vypila.

„Tak dobre,“ začal blondiak, „Volám sa Chester a toto je môj kamarát Mike. Patríme k skupinke svetlonosov, ktorý sú roztrúsený po celom svete. Každý zo svetlonosov, či už sú dvaja alebo jeden, majú zverenca. Toho učia využívať svoju moc, jeden živel. Ty si ale ojedinelý prípad, takže ich máš všetkých päť. Už po mnoho rokov vedú svetlonosi boj proti temným anjelom, ktorý vlastne nie sú anjelmi - nemajú krídla, ale sú silnejší."

Blondiak, vlastne Chester sa odmlčal a začal pre zmenu Mike.

„K Chesterovi som prišiel nedávno ako zverenec. No nakoniec som sa stal tým, kým Chester. Mám devätnásť, on o rok viac...“ zatiaľ čo mi to Mike vysvetľoval, k Chesterovi pristúpila jedna z postáv v čiernom, niečo mu povedala a potom Chester pristúpil k nám.

„Máme problém práve som sa dozvedel, že temní anjeli prijali nového zverenca,“ chcel pokračovať no ja som mu skočila do reči.

„ Počkať, nie je to náhodou chlapec s čiernymi vlasmi?!“

„To neviem. Prečo?“ opýtal sa prekvapene Chester.

„…a nevolá sa náhodou Ján Voronín?“

Chesterovu otázku som ignorovala.

„Sofia, asi ťa nepoteším, ale volá,“ odpovedal mi namiesto neho Mike.

„Počkať, ako viete, že sa volám Sofia?“

„Pozorujeme ťa takmer mesiac,“ odpovedali mi.

„Tak si to ujasnime,“ sadla som si, „som svetlonoska, ktorá ovláda päť živlov a vy ste moji nadriadený, ak som to správne pochopila. Bojujeme proti temným anjelom bez krídel...“

„…ktorí sú však o to silnejší…“ dodal smutne Mike.

„…a ktorí prijali zverenca menom Ján Voronín, ktorý z čista – jasna, ovláda tiež päť živlov,“ doplnil Chester naše vedomosti o nové informácie.

„Je len na tebe, či sa k nám pridáš alebo nie, ale ver mi, bude to čím ďalej tým ťažšie. Anjeli si na teba brúsia zuby,“ upozornil ma Mike.

„Nikdy by som si nemyslela, že ja budem súčasťou niečoho takéhoto. A už dupľom nie proti môjmu, už terajšiemu, nepriateľovi…“

Chester a Mike sa usmiali.

„Výborne. Budem ťa učiť koncentrovať tvoje živly a Mike si vezme na starosť bojovanie. Samozrejme, obidvaja si ťa berieme pod ochranné krídla. A ty sa snaž nedostať sa do konfliktu s Jánom,“ povedal Chester.

„Budem sa snažiť,“ odvetila som s úsmevom.

Z ich úkrytu a domu, ako som neskôr zistila, som odišla tentoraz pokojne. Skvelé, mám nových kamarátov!

A zrejme aj nepriateľov.

Autor: Faint31, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Temní anjeli vs. svetlonosi - 1. kapitola: