OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ten druhý svet - Prológ

11.05.2011 (20:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 614×

Ten-Druhý-Svet - Prológ

Kopytá duneli a prach sa víril. Les okolo splýval do zelenej šmuhy. Tryskom sme sa hnali po kamenistej ceste na hrebeni Tienistých vrchov a v ušiach nám hučala krv, vlastný prerývaný dych a vietor, čo šepkal temné proroctvá. Prenasledovali nás.

Húštinou za nami sa rozľahol krik. Popohnala som svoju kobylu do ešte šialenejšieho behu, v snahe uniknúť tej bytosti, čo dokáže krikom rozbíjať aj hory, no zbytočne. Skalný previs, po ktorom sme práve prechádzali, praskol. Za neuveriteľného lomozu sa kamene začali zosúvať a padať. A my s nimi.

Keď sa už konečne usadil aj posledný kamienok, snažila som sa vyhrabať. Prvé, čo som si uvedomila, bolo ticho. Hrozné studené ticho. Pozrela som na čierne telo, ležiace podo mnou. Ónyx, moja verná štvornohá spoločníčka, mala zlomený väz.

„Nie, nie, nie...“ šepkala som zúfalo a srdce mi začali prebodávať ľadové ostne smútku. Potôčiky sĺz si pomaly prerážali cestičku po hlinou zašpinenej tvári. Vediac, že tu už nepomôžem, som jej zatlačila viečka na nebesky modrých očiach.

Pohla som pravou rukou a do celého tela mi vystrelila neznesiteľná bolesť. Na prvý pohľad bolo jasné, čo je príčinou – snehobiely hrot kosti, trčiaci z rany na predlaktí a červená tekutina, hojne sa valiaca na Ónyxin krk vykrútený v neprirodzenej polohe.

„Je koniec,“ pomyslela som si pokojne, otupená bolesťou a stratou krvi, „dostali nás, Ónyx.“ Na zdôraznenie mojich myšlienok spomedzi stromov vystúpil tieň. Smrť? Kiežby...

* * *

Pred niekoľkými mesiacmi

„Ja v tejto diere nezostanem už ani jediný deň!“ skríkla som ako prvé po príchode domov a rázne treskla dverami.

„Alexis, upokoj sa,“ navrhla pokojne Asca, „ľudský svet predsa nie je až taká diera. Ani mne sa tu príliš nepáči, ale aspoň na mňa každú chvíľu neútočia rozzúrené príšery.“ Ach, moja vampírska krstná matka – všetko berie z tej lepšej strany...

„Hm. A možno je ti tu tak dobre preto, že každú noc môžeš ísť vysávať iného ľudského červíka,“ rypla som si do nej a naznačila hryzenie do krku. Okamžite zaklapla elfskú knihu, čo čítala a v momente bola pri mne. Bolo mi jasné, že tentoraz som to prehnala – Asca je na vtipy o ľudskej krvi veľmi citlivá, pretože sa stravuje ako „vegetariánka“ - ale v tej chvíli som si nemohla pomôcť. Niekde si ventilovať emócie predsa musím.

„Vieš,“ začala šeptom a jej tesáky sa pomaly vysúvali takmer až k brade, „na to, že o chvíľu osláviš sté narodeniny, sa stále správaš ako decko.“

„A nie som?“ opýtala som sa nasprostasto. Usmiala sa a dlhé zuby dodali tomu gestu desivý nádych. Vedela som, čo príde – pokúsi sa ma uhryznúť, tak ako už mnohokrát predtým. S krikom som zase z domu vybehla nasledovaná blonďavou vampírkou. Naháňali sme sa po dvore nadľudskou rýchlosťou, ale vzhľadom na to, že náš dom bol na samote uprostred karpatského lesa, sme nemuseli brať ohľady na utajenie.

Asca ma zvalila na zem, kde sme sa naťahovali, kým naše oblečenie nežiarilo špinou. Keď sa Asca konečne upokojila, pobrali sme sa späť domov.

„Máš vo vlasoch chrobáka,“ poznamenala veselo pri otváraní dvier.

* * *

„Tak – čím ťa svet naštval dnes?“ opýtala sa Asca a mne to pripomenulo všetky tie smiešne ľudské filmy, kde si hlavný hrdina vylieva srdce u psychológa. Schovala som si tvár do dlaní, prehrabla dlhé uhľovo čierne vlasy a z úst mi unikol povzdych.

„Ako vždy,“ zhrnula som celý problém do jedinej vety.

„Neznášam ľudí. Sú ako... Ako... To sa nedá ani vyjadriť,“ posťažovala som sa.

„Lex, veď ty si predsa tiež človek,“ pripomenula mi krstná mať.

„Ale len z polovice,“ namietla som urazene.

„Len z polovice,“ zopakovala som potichu. Pozrela som na Ascu.

„Môj otec bol predsa elf, či nie?“ položila som otázku, na ktorú nemusela odpovedať, pretože môj – nie tak celkom ľudský – pôvod bol celkom zreteľný. Výšku, bledú kožu, farbu vlasov aj bledé, temer biele dúhovky sú dedičstvom po otcovi z rodu temných elfov.

Matka, mimochodom zaklínačka, umrela pri pôrode, tak ako mnoho žien a mňa vychovávali na striedačku medzi vampírmi sajúcimi krv a zaklínačmi – takou tou skupinkou večne našňupaných hrdlorezov, ktorých ľudia najímajú na hubenie netvorov.

Proste skvelé detstvo! Svoju prvú príšeru som zabila v pätnástich – odvtedy neznášam klobásky a jaternice, kúsky čriev toho gryfa som si vyberala z vlasov ešte týždeň. Už mi tiahne na stovku a predsa vyzerám rovnako ako v dvadsiatich – zásluha génov a aj tých zaklínačských odvarov, ktorými ma odjakživa nalievali. Teraz mi už miesto vrások pribúdajú len jazvy a spomienky. No oproti Asce som ešte len mláďa. Ani neviem, koľko má vlastne rokov. Tisíc? Dvetisíc?

„Hej, až taká stará nie som,“ prerušila moje uvažovanie. Načúvala. Zase.

„Asca, koľkokrát ti mám, dočerta, hovoriť, aby si mi neliezla do hlavy?“ Vyplazila na mňa jazyk.

„Prepáč. Keď ty priam kričíš tie svoje myšlienky,“ ospravedlňovala sa. „A pre tvoju informáciu, mám len 1336 rokov.“ Len. Aha.

* * *

„Prajete si?“ opýtala som sa postaršej dámy s košíkom plným bylín. Práca v ezoterickom obchode je jedna z mála vecí, ktoré mi pripomínajú domov v Tom-Druhom-Svete, ako Asca originálne nazvala dimenziu, v ktorej som sa narodila.

Podľa mojej krstnej matky sa musíme v tomto zapadákove skrývať ešte dlho. Niežeby mi pobyt v malom stredoeurópskom meste prekážal, ale je tu hrozná nuda. Dni sa mi zlievajú dokopy a strácam pojem o čase. Teším sa na to, až sa zase vrátim domov k tete Ethiel na hrad pri Súmračnom jazere v Tienistých vrchoch. Sladký domov...

A prečo sa vlastne zašívame do ľudského brlohu? Jednoduchý dôvod – skupinke odpadlíkov vampírskej spoločnosti som pri súboji nechtiac – no dobre, možno úmyselne – zabila korunného princa a oni teraz chcú moju hlavu na striebornom podnose. Alebo skôr na zlatom, pretože striebro vampírov páli.

A keďže ja, ako niečo medzi temným elfom – ktorí majú prirodzený vzťah k cestovaniu medzi dimenziami, zaklínačom – čo je vlastne len pozmenená ľudská bytosť, a vampírom – to kvôli množstvu uhryznutí od Ascy, viem otvárať časopriestorové portály medzi svetmi, Asca navrhla, aby sme sa presťahovali. Vraj, kým to prehrmí. Takže najbližších tristo rokov Súmračné jazero zrejme neuvidím. Super.

* * *

Práve som sa trápila s prekladom ledabolo načarbaných trpasličích rún. Vo vzduchu zaiskrila mágia – niekto otvára portál. O chvíľu ten niekto otvoril vchodové dvere. Keď som tú osobu zbadala, odhodila som knihu, s radostným výkrikom sa rozbehla a a skočila tej osobe do náruče.

„Flinge, vrátil si sa,“ pousmiala som sa a vtisla mu bozk. Potom som nahlas potiahla nosom.

„Bohovia, ty ale smrdíš,“ poznamenala som a odstúpila o krok dozadu, „láska, ako dlho si sa neumýval?“ Až teraz som si všimla, že ťažké topánky, strieborný meč aj plášť z vlčích koží má zababrané od krvi. Zamračila som sa a dala ruky vbok.

„Koho si po ceste zabil?“ Flinge sa len zaškeril a objal ma okolo pása.

„Ále, nikoho. Len párik nemŕtvych a jedného ghúla – to ani nestojí za reč,“ zamrmlal.

„Hej, zaklínač,“ ozvala sa Asca z kuchyne, „a nieže mi zasviníš koberce, lebo ti ten meč narvem vieš kam!“ Flinge sa zasmial a poškriabal si niekoľkodňové strnisko.

„Milá, ako vždy,“ skonštatoval a odopol si vlčí plášť.

„Daj,“ natiahla som sa po kožušine, „potom ho vyčistím.“ Otočil sa s úmyslom vyjsť späť na dvor.

„Počkaj,“ zastavila som ho a zahryzla si do spodnej pery, „nechceš sa najprv okúpať? Pomohla by som ti...“

„Neskôr,“ pousmial sa, „najprv musím obriadiť Havrana.“

„Prišiel s tebou?“ zaradovala som sa a pozabudla na neslušné predstavy. Flinge len pokrútil hlavou a úsmev sa mu ešte rozšíril.

„A čo si si myslela? Že sa budem trepať cez celé Hory pešo?“

Naozaj. Na dvore sa v tieni rozkvitnutého dubu pásol čierny žrebec. Zapískala som dlhú, kolísavú melódiu a o chvíľu z lesa pribehla aj Ónyx. Ani za tých bezmála tridsať rokov, počas ktorých je Flingeho parťákom Havran a mojím Ónyx, sa ich zvítanie nezmenilo. Tešili sa ako žriebätá, poskakovali, erdžali a naháňali sa ako malí.

Havran ani Ónyx nie sú obyčajné kone, hoci tak vyzerajú. Vzhľadom sú na nerozoznanie od frízskych koní ľudského sveta, no líšia sa nebesky modrými očami a inteligenciou, rovnajúcou sa tej ľudskej. Sú z prastarého rodu jednorožcov, ktorým v priebehu evolúcie roh zakrpatel, až úplne zmizol. Roh síce stratili, ale vytrvalosť, dlhovekosť a schopnosť komunikovať myšlienkami zostali.

* * *

„Vy dvaja, buďte tam trochu tichšie!“ zakričala Asca, no jej hlas tlmila podlaha, deliaca nízke poschodia domčeka. Nasledovalo ju dvojité zachichotanie a špliechanie vody.

„Dočerta aj s vampírskym sluchom,“ zamrmlal Flinge a znova ma pobozkal.

„Kde sme to skončili?“ opýtala som sa s úsmevom a odhrnula mu z čela mokrú šticu vlasov. Neodpovedal, iba nás ponoril hlbšie do vody.

„Vďaka bohom za takú veľkú vaňu,“ pomyslela som si.

* * *

Súčasnosť

Prebudila ma chuť krvi v ústach. Pokúsila som sa pohnúť a zistila som, že okrem bolesti ma obmedzujú aj nepohodlné okovy. Jeden nádych...

„Au,“ sykla som. Zlomené rebro. A určite nie jedno. Mierny pohyb nohou. Znova bolesť – tentoraz holeň. Rozhliadla som sa po prázdnej tmavej cele bez okien. Ruku mi niekto ošetril, to je pravda, ale určite to bola len príprava na niečo horšie.

Pri mučení musí obeť vydržať čo najdlhšie pri vedomí a v čím je lepšej forme, tým viac zábavy sa s ňou dá zažiť. Viem to, pretože sama som už zopár ľudí odprevadila týmto spôsobom na druhý breh.

Ťažké dvere sa otvorili a vstúpila štíhla vampírka, zaodetá v čiernom hodvábe.

„Vieš, kto som?“ spýtala sa povýšenecky. Isteže viem. Je to Issa, milenka teraz už mŕtveho princa. Prikývla som. Vybrala sa ku mne krokom tak ráznym, že jej nadskakovali dlhé ryšavé lokne. Sklonila sa nado mnou. Plakala. Hlúpa hus, všetko to len hrá. Princ Nekkar nebol príliš inteligentný – čo je u vampíra neobvyklé – a tak si začal s touto zlatokopkou, ktorá za ním smúti len preto, že stratila miesto na tróne.

„Zabila si ho,“ fňukala. Prerývane som sa nadýchla a oblizla si popraskané pery.

„Nekkar musel byť fakt sprostý, keď si ťa chcel vziať,“ poznamenala som potichu. Nanešťastie to počula. V okamihu prešla od nariekania k syčaniu.

„Ty malá beštia. Šteňa. Vieš, čo s tebou spraví kráľ, až sa mu dostaneš do rúk?“ prskala a tvár mala tak blízko, že som jej mohla pohodlne zrátať pehy. Nevedela som, čo so mnou kráľ zločincov spraví, a ani som vedieť nechcela – určite to nebude nič príjemné.

Najskôr by ma dal rozštvrtiť, pokrájať a tie kúsky po jednom pomaly opekať na ražni. Zabila som mu jediného syna – teraz je jeho správanie nevypočítateľné. Ale jedno je isté – zomriem, a to pomalou bolestivou smrťou. Rozhodla som sa, že ak je toto môj koniec, tak sa predtým, než otrčím kopytá, ešte trochu zabavím.

„Vieš,“ začala som chrapľavo a snažila sa pripraviť na novú vlnu bolesti, „Nekkar za veľa nestál. Ani v šerme – veď nevedel ani poriadne chytiť meč, pre bohov – a stavím sa, že ani v posteli to s ním nebolo lepšie.“

„Bola si s ním len kvôli titulu - si omutrovaná prostitúúútka,“ rýpla som si. Issina útla nôžka vyletela prekvapivou rýchlosťou a zasiahla moje, už aj tak zlámané, rebrá. Vyprskla som výdatnú dávku krvavých slín, ale vampírkin výraz stál za to.

„Fajn,“ pomyslela som si a so šialeným úškrnom som k nej otočila dobitú tvár, „zahráme sa.“

* * *

Pred niekoľkými mesiacmi

„Flinge, mohol by si, prosím, na chvíľku prestať myslieť len na to jedno?“ povzdychla som si a začala sa obliekať.

„Prepáč, keď ja si nemôžem pomôcť,“ ospravedlňoval sa a stále zízal na môj holý zadok.

„To vidím,“ poznamenala som sucho a hodila po ňom vankúš. Hej, Flinge si nemôže pomôcť už od pätnástich. A mne Asca hovorí, že sa chovám ako malá...

„Havran, už aj ty!“ zaúpela som pri doťahovaní sedla na Ónyxinom chrbte. Čierny žrebec práve myslel na to, ako sa s Ónyx, ehm, zvítali potom, čo zostali sami.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa Havran a v duchu sa stále usmieval, čím mi veľmi pripomínal Flingeho. Tí dvaja sú už spolu príliš dlho. Prevrátila som očami, pokrútila hlavou a povzdychla si. Prečo, bohovia, prečo musia všetci v mojom okolí myslieť len na sex?!

„Proste chlapi,“ poznamenala Ónyx, keď som vyskočila do sedla.

„Hej, chlapi,“ zamrmlala som si a popchla ju do cvalu.

* * *

Pred týždňom

Flinge už zase odišiel loviť príšery do nášho rodného sveta a mňa chytal zvláštny pocit, ktorý u zaklínačov nemá čo hľadať – paranoja. Tá neistota... Je strašná. Stále som ako na ihlách v domnienke, že ma niekto sleduje a Asca mi teda na pokoji nepridáva.

Má ma síce chrániť, ale nechová sa tak. Každú chvíľu na mňa vyskočí spoza iného rohu a skríkne „postreh“, „bráň sa“, či niečo podobné a tým ma na smrť vydesí. To je známkou skutočnosti, že strácam cvik – ešte pred pol rokom by som jej hravo sťala hlavu, než by sa stihla nadýchnuť, ale teraz už nie. Znečistený európsky vzduch mi otupil zmysly.

* * *

Kráčala som ulicami mesta, ktorého názov si už nepamätám. Premýšľala som, čím prekvapím Flingeho, až sa najbližšie zjaví na našom prahu, no vyrušila ma jedna z paranoidných predtúch. Obzrela som sa a na druhej strane cesty som zbadala osobu, ktorá spôsobila, že moje srdce vynechalo niekoľko úderov. V duchu som začala vyratúvať snáď všetky nadávky, čo som poznala.

„Jeden z Nekkarových prisluhovačov,“ našepkávalo mi podvedomie o totožnosti vampíra.

„A nie hocijaký,“ dodalo moje vedomé ja, „prišiel po mňa vodca tých najodpornejších hrdlorezov, akých nosí zem.“ Nenápadne, no čo najrýchlejšie som zapadla do najbližšej kaviarne. Nezbadal ma. Našťastie. Na toaletách som otvorila portál a vynorila sa už späť pred lesným domčekom.

„Našli nás!“ zakričala som do očividne prázdneho domu. Asca sa znenazdania vynorila za mojím chrbtom – tak ticho, ako to len vampíri vedia.

„Čo?“ spýtala sa naoko pokojne. Už si zvykla, že vyvádzam kvôli všeličomu.

„Nekkarovi zabijaci,“ odvetila som zadýchane a po chrbte mi prebehol mráz. O tých in-divíduách som už počula mnoho príbehov a ani jeden nebol lichotivý.

„Kde?“

„V meste. Zibal sa tam premával po hlavnej ulici, akoby sa nechumelilo,“ vysvetľovala som situáciu. Asca potichu zanadávala.

„Zibal ma ani tak netrápi – toho by sme sa vedeli striasť, ale sám od seba sa tu určite nezjavil. To znamená, že s ním musí byť čarodejník,“ uvažovala nahlas.

„No, Alexis,“ oznámila mi po chvíli, „tvoje želanie sa splnilo. Čoskoro odtiaľto vypadneme.“ Áno, chcela som odísť, ale nie takto. A práve sa mi tu začínalo páčiť.

* * *

Ónyx je nachystaná, veci zbalené. Vysadla som do sedla a natiahla si rukavice.

„Naozaj to zvládneš?“ spýtala som sa Ascy. Tá na mňa pozrela, akoby som mala o koliesko menej.

„Lex, prosím ťa. Zamiesť stopy a odradiť pár ľudí od toho, aby snorili po okolí? Nič ľahšie nepoznám,“ upokojovala ma.

„Jasné. Ja len... Bojím sa, Asca,“ priznala som. Vampírka ma stiahla z koňa a silno objala.

„Prestaň. Všetko bude v pohode,“ zamrmlala mi do ucha, „len sa po ceste nestrať, jasné?“

„Cez Hory, rovno k tete Ethiel – ľahké, či nie?“ povedala už hlasnejšie a zľahka ma udrela do pleca - hovorím zľahka, ale aj tak to bolelo.

„Bež rýchlo,“ zaželala Asca mojej kobyle, pohladila ju po čele a odobrala sa do domu. Pevnejšie som chytila oťaže a otvorila portál do nášho sveta.

* * *

Súčasnosť

Pred okovanými dverami mojej cely sa ozvali zvuky. Zvuky boja? Už som sa pomaly zmierila s myšlienkou na smrť a tak ma to prekvapilo. Rebrá už ako-tak držali pohromade – mne sa rany hoja rýchlejšie ako iným ľuďom – a ostatné kosti tiež, ale bolesť trvala. Ťažké vráta sa otvorili a dnu vpadlo mŕtve telo jedného z upírov, ktorí ich strážili. Potom vkročil do cely Flinge.

„Ten je tuším šťastný, len keď je celý od krvi,“ pomyslela som si potom, čo som zbadala, ako vyzerá. Strapatú šticu farby obilného lánu mal zlepenú zaschnutou zrazeninou, ktorou už stihlo do značnej miery nasiaknuť aj jeho oblečenie.

„Fúha, Lex, teba ale doriadili... Chvíľu ťa nechám bez dozoru a už máš problémy,“ poznamenal pri rozbíjaní mojich pút. Nemala som dosť energie na odpoveď a tak som sa len pousmiala. No úsmev ma prešiel, len čo si Flinge prehodil moje telo cez plece ako vrece zemiakov. Istotne povolilo jedno z krehkých, čerstvo zahojených rebier. Prekliate kovové chrániče.

* * *

Ponáhľal sa chodbami hradu tak rýchlo, že som mu na pleci – pre mňa bolestivo – nadskakovala. V pravej ruke zaklínač zvieral meč a ľavou pridržiaval moje nohy – alebo skôr zadok. Celý Flinge – ani v tej najzávažnejšej situácii si neodpustí oplzlé poznámky alebo nepatričné dotyky. Na pochopenie jeho správania by som potrebovala chromozóm Y a niečo iné v nohaviciach. No, čo už. Aký je, taký je a mám ho rada aj so všetkými chybami, ktoré má. Zacítila som dym.

„Horí?“ opýtala som sa chrapľavo. Hlasivky som posledný týždeň nepoužívala takmer na nič iné ako na krik. Zaklínač nahliadol za roh chodby, ktorou sme prechádzali.

„Áno, Asca s kumpánmi to tu už stihli podpáliť,“ odpovedal potom.

„Fajn – aspoň zabijú dve muchy jednou ranou,“ preletelo mi hlavou. Vypálením hradu Cael bude zničené sídlo všetkých vyvrheľov vampírskej spoločnosti, ktorí určite nikomu chýbať nebudú.

* * *

Budovou sa rozliehal krik. Nie obyčajný, ale vampírsky - pre vysvetlenie: tlaková vlna vampískeho kriku je schopná premeniť kameň na prach a mäso na kašu. Našťastie, jeho smrtiaci účinok má len obmedzený dosah, ale okná aj tak popraskali. Dokonca sa zrútila aj jedna z vedľajších chodieb zámku.

Za Flingeho chrbtom – teda mne pred nosom – sa vynorila skupinka upírov. Upíri sú, našťastie, len zmagorené mŕtve bábky, sajúce krv. Sú to sluhovia, výtvory a hračky vampírov. Vzniknú po smrti človeka uhryznutého týmto tvorom. Chvalabohu, nemajú schopnosť ničivého kriku a ani veľkú odolnosť. A navyše im vadí cesnak.

Než sa Flinge otočil, stihla som dvoch alebo troch odrovnať krátkym mečíkom, čo mi svetlovlasý zaklínač strčil do ruky, keď si ma hádzal cez plece. Čoskoro sme už boli von z horiaceho zámku. V tieni blízkeho lesa na nás čakal Havran. Potom, čo ma Flinge dvihol do sedla, vyskočil na miesto za mojím chrbtom.

„Flinge, Ónyx je...“ začala som so stiahnutým hrdlom. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi mi chýba moja kobyla.

„Ja viem, láska. Mrzí ma to,“ povedal a objal ma. Havran sa rozbehol. Keď som sa nechápavo obzrela, odpovedal mi:

„Ostatní nás doženú neskôr, ty hlavne odtiaľto musíš čím skôr vypadnúť.“ Prikývla som. Cválali sme temnou nocou a mňa sa zmocňovala únava. Na úsvite les začal rednúť a ja som spoznávala známe rysy krajiny. Blížili sme sa k Súmračnému jazeru.

Moja domnienka sa vzápätí potvrdila. Vyšli sme spomedzi stromov a ocitli sa v údolí, ktoré z veľkej časti vypĺňalo ľadovcové pleso. Jeho vody sú ľadové, hlboké a temné – preto ten názov Súmračné. Unavený Havran zastal, aby sa mohol napiť.

Na opačnom brehu sa do výšky nad okolitou krajinou čnel hrad s množstvom vežičiek a vlajok, krútiacich sa vo vetre. Teta Ethiel bola vždy trochu výstredná, čo sa prejavilo aj na jej sídle.

„Konečne doma,“ povzdychla som si ospalo a oprela sa o Flingeho hruď. Domov – vaňa, jedlo, posteľ... Vánok strapatí vlasy a kdesi v lese na zem spadol prvý suchý list.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ten druhý svet - Prológ: