OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 28.

11.12.2016 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 924×

Kapitola 28.

To miesto bolo zvláštne nabité statickou elektrinou. Keby bola Maarit márnivá, sťažovala by sa na zničený účes. Miesto toho len ostražito sledovala okolie. Na podstavci už pohodlne sedela tá obrovská kniha. Čarodejnica v nej niečo hľadala. Medzitým sa všetci snažili tváriť, že práve teraz nerozhodujú o osude svetov. Čo sa jej týkalo, snažila sa zachovať pokoj.

Nedokázala sa ale zbaviť nepríjemného pocitu.

Akoby ich práve teraz obklopovalo ticho prichádzajúcej búrky.

Potriasla hlavou a prinútila sa sústrediť na niečo iné. Jej paranoja ničomu nepomôže. Miesto toho podišla k Maceovi, ktorý pozorne skúmal ich okolie. Keď sa jeho pohľad zastavil na nej, usmial sa, ale nijako inak nereagoval. Postavila sa mu čo najbližšie. Teplo definujúce jeho blízkosť pre ňu bola odrazu dôležitejšia ako ďalší dúšok vzduchu.

„Zistil si niečo?“ spýtala sa ho potichu, zatiaľ čo čarodejnica na nich za zazerala kvôli vyrušeniu.

Pokrútil hlavou. „Nie, nezistil som nič. Len viem, že tá hruška tu nie je len tak. Toto miesto je plné iného druhu mágie. Cítim to vo vzduchu. Lenže to je tak všetko.“

Pozrela na strop. „Kedysi som o tomto mieste čítala. Predstavovalo útočisko pre najsilnejšie veštice. Toto miesto vytvoril Ódin. Poradil mu to Heimdall. Všetci vedeli, že na to Strážca mal aj iný dôvod. Možno toto bol jeden z nich. V snahe ochrániť ženy, ktoré predvídali našu budúcnosť, stvorili miesto plné mágie.“

„Na čo ale ochraňovať veštice, keď do budúcnosti najlepšie videl Heimdall?“

Vtedy veštica udrela vetchými päsťami o stránky knihy. Nesúhlasne sa na nich zamračila, ale keď prehovorila, jej hlas znel nezvyčajne pokojne. Akoby sa na tento jediný moment pripravovala celý život. Možno to bola aj pravda. Mala schopnosť vidieť do budúcnosti.

„Toto všetko je len veľmi dobre ukrytá kamufláž. Rovnako ako všetko, čo Strážca vytvoril. Potreboval, aby bohovia stvorili toto miesto. Naplnili ho životom a zasadili tu stromy. Dokonca výhonok Yggdrasilu. Ten vyrástol, no v korune jeho stromov sa neukrývali ostatné svety. Dôležité bol len jeho korene. Tie prerástli dimenzie a dokázali spojiť všetky zákutia vesmíru. A preto sme tu.“

Maarit sa zamračila. „Ako dlho to vieš?“

„To, že vďaka tým koreňom dokážeme priviesť všetku divokú mágiu na jedno miesto? Od začiatku.“

Pochybnosť, ktorá dovtedy len neškodne odpočívala v najtemnejších zákutiach jej podstaty, zrazu pôsobila, akoby na ňu niekto namieril reflektor. Maarit prižmúrila oči. Čarodejnice boli väčšinou zvláštne bytosti plné moci, ktorú nie vždy využívali tak, ako by mali.

Ich tajomstvá dokázali zničiť celé ríše. Neboli stvorené na to, aby im nikto dôveroval. Oni urobili osudnú chybu v tom, že ju bez otázok nasledovali. Teraz už bolo neskoro na plač. Mohli len dúfať, že jej osobné dôvody nebudú znamenať skazu pre ostatných.

Odkašlala si. „Začneme?“

Na to čarodejnica len trochu nedočkavo prikývla. Ruky položila na stôl a zadívala sa do knihy. Popod nos si začala čosi mumlať. Zaklínadlo. Podvedome od nej ustúpila. Práve pre toto bola čarodejnica potrebná, kvôli tomuto obaja vedome prehliadali všetky náznaky jej zrady.

Pre toto na nich čakali tri skúšky, kým sa dostali do cieľa.

Ona sem s nimi mala prísť, lebo len ona dokáže rozdúchať k pohybu ozrutné ozubené kolieska. Iste, aj nesprávne vyslovená formulka sa môže v ústach bezmocného smrteľníka zmeniť na nebezpečnú katastrofu. Lenže niektoré kúzla sú také mocné, že ich čítanie môže aj zabiť. Teraz potrebujú niekoho dostatočne mocného na to, aby dokázal silu tej kliatby vydržať.

Vzduch okolo nich naplnilo zvláštne bzučanie. Slabučké svetlo začalo pulzovať v pravidelnom rytme. Cez kamennú podlahu plynule prechádzalo až k stromu s modrými hruškami. Vlasy na zátylku jej stáli v pozore.

Iskrenie všadeprítomnej sily ju oslepovalo.

Každou ďalšou sekundou sa v nej čosi prebúdzalo. Ako nepokoj, nedočkavosť. Nie taká, na akú bola zvyknutá. Pri Maceovi sa vždy vedela veľmi dobre ovládať. Akoby mal v sebe nejaký liek na jej závislosť. Teraz len cítila mocnú prítomnosť mágie. Vzpierala sa. Snažila sa utiecť. No nič nepomáhalo.

Čarodejnicino mrmlanie sa pomaly premieňalo na krik.

Tupé búšenie sa ozývalo odvšadiaľ. Akoby im spoločnosti robili bubeníci. Maarit sa chytila sa hlavu. Ten tlak začínal byť neznesiteľný. Nakoniec dopadla na kolená. V kŕči zatínala zuby. Čím viac času ubehlo, tým viac bolesti preniklo pod jej kožu.

Nevidela.

Nepočula.

Nedokázala vnímať.

Snažila sa zabaliť do šatu nedotknuteľnosti. Nezvládla to. Nakoniec vykríkla. Vzduch v nej vyrážal s prudkosťou vlastnou nasrdeným býkom. Rozhorúčené železo jej niekto prikladal na pokožku. Mágia sa bránila. Niekto ju trhal. Odtiene bolesti zafarbili jej spektrum. Ukryté v zákutiach. Vytrhnuté ako burina.

Telo jej vypovedalo službu.

Úplne sa zrútila.

Agonizujúce výkriky nemej mágie. Protesty bez odozvy. Čarodejnica robila svoju prácu. Vo vzduchu cítila mágiu. Odmotávala sa okolo jej zmyslov. Útočila na steny svojej klietky. Mohlo to trvať večnosť. Alebo len okamih. Mágia nebola nekonečná. Dokonca aj jej muky uzreli svoj súmrak. Zanechali ju zadýchanú na tvrdej zemi. V hlave jej pulzovali ďalšie muky.

Neboli to výpady tej smrtiacej moci.

Bol to hlas volajúci jej meno.

„Maarit? Maarit! Počuješ ma? Maarit!“ Bolesť a obavy v jeho hlase. Chcela ho upokojiť.

Ledva sa však dokázala pohnúť.

Nakoniec stačilo len dokončenie kúzla. Keď čarodejnica stíchla, pulzovanie bolesti sa zmenilo na tichú ozvenu. Maarit zistila, že je schopný hýbať sa. No aj tak jej trvalo niekoľko minút, kým sa dokázala posadiť. Strom teraz už pripomínal len vyschnutú kostru. Všetky listy zhoreli. Štipľavý zápach jej šteklil nos. Hrušky, teraz už pulzujúce všetkými farbami dúhy, ležali nesúrodo nahromadené na zemi.

Dokázali to?

Nezdalo sa jej to možné.

Nie za takú krátku dobu.

„Konečne,“ vydýchol vedľa nej Mace.

Tvár mal bledú a vystrašenú. Jeho telo sa chvelo. Bol k nej naklonený v istej ochranárskej pozícii. Maarit sa snažila rozpamätať, čo všetko sa stalo. No jej videnie ostalo zahmlené prísľubom bolesti. To jediné v nej ostalo. Otriasla sa.

„Čo sa stalo?“ Nesnažila sa pôsobiť, akoby sa nič nestalo. Na to sa jej príliš triasol hlas.

„Myslel som si, že zomieraš,“ pošepol takmer nečujne. „Čarodejnica začala zaklínať a ty si sa zmietala v bolestiach. Snažil som sa ju zastaviť, ale nepočúvala ma. Ty si trpela a ju to netrápilo. Mám pocit, akoby som za tie posledné hodiny zostarol o celé roky.“

Takže niekoľko hodín. Toľko času stratila. Zvláštne, nepripadalo jej to tak. Skôr ako po niekoľkých pohárikoch, ktoré jej ráno pripomenuli, prečo by nemala piť. Teda, ak by niečo také niekedy skúšala. Alkohol na ňu proste nefungoval, preto si radšej ubližovala. Keď bola s Maceom, išlo len o starú spomienku. Jeho blízkosť ju napĺňala zvláštne pokojnou silou. Prešli príliš dlhou cestou na to, aby sa pri ňom necítila bezpečne.

„A kde je mágia?“ Tie slová vyzneli priškrtene. Odkašlala si. Nemala pocit, že by to pomohlo.

Mace zamračene kývol k ovociu váľajúcemu sa na zemi. „Tamto. V tých hruškách.“

Kývla hlavou. Toto miesto bolo dômyselne navrhnuté. Postavené a zabezpečené tak, aby ich slávne doviedlo k tejto poslednej fáze proroctva. Pošúchala si krk. Mala pocit, akoby sa na ňu upieral niečí zrak. Prepadla ju len paranoja. Nikto tu s nimi nebol. Len divoká mágia, ktorá prskala nespokojnosťou.

Mace ju vsaje do svojho vnútra a odtiaľ ju prevezme ona. V duchu sa jej opäť objavila spomienka na tie videnia. Bola v pokušení upozorniť Macea na to, čo sa chystá. No zároveň nemohla. Zastavil by ju. Vyhovoril jej to. Existovalo príliš málo spôsobov, ako sa dostať z tejto situácie. Dostali sa takto ďaleko. Mágia bola na jednom mieste.

Lenže potom budú potrebovať Raven a ostatných. Len oni dokážu priviesť na jedno miesto duše bohov, ktoré si tú silu zoberú späť. A spolu s ňou nielen kúsky Maaritinho šialenstva, ale aj jej samotnej. Myseľ jej pracovala na plné obrátky. Akoby v snahe nájsť únikovú cestu, ktorá neexistovala. Pokrútila hlavou. To sú len jej obavy. Ostatných nimi nemusí zaťažovať.

Prehltla. „Teraz stačí, keď pohltíš tú mágiu. Skôr, ako sa oslobodí.“

„To mám tie hrušky zjesť?“ Pochybnosť v jeho hlase bola takmer rozkošná.

Zasmiala sa. „Nie, stačí keď ju do seba vtiahneš. Ako vo vodnom svete.“

Na tvári sa mu objavil zadumaný výraz. Potom prikývol. Akoby si spomenul na jediný okamih, v ktorom jeho inštinkt prebral nadvládu nad jeho telom. Ona mu však verila. Celý život mal zamedzený prístup k vlastnej podstate. Počínal si skôr inštinktívne, než na základe vedomého rozhodnutia. Teraz však bude musieť všetko zobrať do vlastných rúk.

Pomaly sa vyštverala na nohy. Snažil sa to zvládnuť bez pomoci, ale keby nebolo jeho, skončila by na zadku v prachu. Všetko sa s ňou točilo. Kolená sa jej triasli. Hlava jej vybuchovala v ohňostroji bolesti. Nedala však na sebe nič znať. Teraz nebola podstatná ona, ale ich úloha.

Spoločne podišli ak k mase ovocia na zemi. Akoby sa pripravovali uvariť niekoľko ton džemu. Mace si kľakol na jeho koleno a päste vtlačil do prachu. Napodobnila jeho gesto. Chcela mu byť čo najbližšie. Bez neho by nič z toho nemalo zmysel. Zadívala sa na tie hrušky. Keby tak... Potriasla hlavou. Skrývali v sebe mágiu. Dosť veľký kus. Možno by.... Zahnala tú myšlienku. Detaily domyslia neskôr.

Netušila, čo vlastne robil Mace. Nevedela, ako mu poradiť. Len tam bola vedľa neho a dívala sa pred seba. No nezdalo sa, že by bol bezradný. Fungoval na pocite. Alebo len o tom všetko zistil viac, než na čo sa tváril. Nech to bolo akokoľvek, mágia sa v ňom strácala. Spoznala to podľa vyhasínajúcich svetiel.

Najskôr postupne, po jednom.

Najjasnejšie slnko pomaly začalo zapadať za obzor. Nastala ovocná noc. Všetko sa postupne zrýchľovalo. Tempo jeho činnosti, jej dych. Búšenie v jaskyni. Tupé bubnovanie aké počujete len za silných búrok ukrytý od prístreškom. Zrazu bolo po všetkom. Posledné iskry pohasli. Snažil sa necítiť previnilo. Urobila všetko, čo mohla.

Keď vo vzduchu zacítila známu prítomnosť, vyšvihla sa na nohy. Mace nasledoval jej príklad, hoci netušil čo sa vlastne dialo. Jej pohľad padol na čarodejnicu. Zabudla, že je tam stále s nimi. To bola jej osudová chyba.

Ako sa tak pozerala do tváre toho zradného strovenia, jej podoba začala kolabovať. Úmerne tomu jej z hrdla začal vyrážať hrdelný smiech. Hlas sa jej stále prehlboval, až sa zmenil na ten jediný, ktorý dúfala, že už nikdy nezačuje.

O niekoľko sekúnd pred nimi stál bastard, ktorý to mal všetko na svedomí.

Opäť raz dokázal, že je vždy tri kroky pred všetkými.

„Krásny deň, však, drahá?“ podpichol ju.

Pery zovrela do tenkej linky. „Malo mi napadnúť, že som sa tvojej prehnitej prítomnosti ešte nezbavila. Kde je pravá čarodejnica?“

„Mŕtva, čo iné si zaslúžila po tom, ako nedokázala splniť ani tú najjednoduchšiu úlohu?“ Jeho hlas znel tak samozrejme, akoby nechápal, prečo od neho očakávala niečo iné. „Dokázal som pohltiť jej schopnosti. Meniť podoby som vedel vždy. Ostala však po nej schopnosť predvídať budúcnosť. Síce som tvoju moc nedokázal použiť, ale mohol som skúmať to, čo videla ešte za života.“

Preto dokázal vždy všetkých predbehnúť. Zneužil proti nej jej vlastnú schopnosť.

V tom bol skutočný majster.

Vtedy sa dopredu pohol Mace. Pohľad mal upretý na tvár ich nepriateľa. V črtách, ktoré ona sama nedokázala opísať dokonca ani teraz, keď mu stála tvárou v tvár, určite spoznával tú zabudnutú postavu z obrazu jeho matky. Vyvrheľa rodiny, ktorého by tak radi všetci svojou ignoranciou vymazali z povrchu zemského.

„Och, drahý synovec, povedal by som, že ma teší, ale ty asi moje nadšenie nezdieľaš.“

Mace mal v tvári vpísané pohŕdanie. „Prišiel si neskoro. Porazili sme ťa.“

„Vieš ako sa to hovorí o tom počítaní a mŕtvych? Nikdy s tým nezačínaj skôr, ako prestanú dýchať,“ zasmial sa, zvláštne uvoľnený. „Vy ste ma neporazili, skôr ste to vy, ktorí teraz kľačíte na kolenách. Myslíš si, že ste mi prešli cez rozum? Tak ťa upokojím. Celý čas ste robili presne to, čo som sám chcel. Naozaj si myslíš, že by Maarit dokázala len tak utiecť z toho hradu, keby som to tak ja nechcel? Rozmýšľaj trochu, držal som ju tam niekoľko sto rokov a zrazu len tak podcením bezpečnosť a nechám ju odísť? Povedzme, že ma už unavovalo, ako odmietala spolupracovať, tak som sa rozhodol nájsť všetky články proroctva. Dovolil som univerzu, aby za mňa všetko zariadilo.“

Maarit sklonila hlavu. Malo jej napadnúť, že táto zvláštna voľnosť nebude zaradom. Nenaučila sa za tie storočia, že on má vždy všetko naplánované? Ani jediné steblo trávy nikdy nezlomil bezdôvodne. Postaral sa o to, aby jeden pár motýlích krídel v správny moment zatrepotal vzduchom, aby na opačnom konci sveta mohla padnú veža rozsypaného hradu na jeho úhlavného nepriateľa.

Schémy.

Vzorce.

Detaily.

Puntičkárstvo v nezriedenej podobe.

„Ty si riadil Raven a pomáhal jej, aby splnila svoju časť proroctva.“

„Naozaj to nebolo ľahké,“ ani sa nesnažil niečo teraz popierať. Vedel, že vyhral, „tá maličká bola hrozne negatívna. Ale nakoniec všetko klaplo. Dokonca som ju priviedol až k tebe, aby v tebe prebudila pocit viny alebo niečo podobne sentimentálne. Ale nech som sa snažil akokoľvek, jedna informácia mi stále unikala.“

Zamyslela sa. No ani nemusela. Mace poznal odpoveď hneď. „Nevedel si, kto som ja.“

Luskol prstami a ukázal na neho, akoby oceňoval jeho dôvtip. „Dedukciu si teda zdedil,“ zložil mu kompliment. „Tvoja identita mi bola skrytá. Nemohol som si ňou byť istý. Dokonca ani Maarit to nevedela. Lenže ako ďalej? Rozhodol som sa pichať do osieho hniezda tak dlho, kým sa niekto nenaštve.“

„Miesto toho si našiel mňa.“

Myseľ jej pracovala na plné obrátky. Všetko odrazu videla v novom svetle. Vynadala si za to. Poznala ho dostatočne dlho na to, aby vedela predvídať jeho podrazy. Alebo to si aspoň myslela. Lenže on mal všetkých v hrsti. Tentokrát jej to prekážalo oveľa menej ako predtým. Zabudla na minulosť a sústredila sa na plánovanie. Nikdy v živote pred sebou nemala ťažšie rozhodnutie. Privrela oči, no ich slová ju stále držali zaseknutú v realite.

„Presne teba. Vnuka hodného schopnosti môjho otca. Silného. Schopného. A bohužiaľ bojujúceho na nesprávnej strane. Ale čo už, nikto nie je dokonalý.“ Teatrálne rozhodil rukami. „A potom si sa obetoval a zomrel. Trochu si ma sklamal, chlapče. Ale nie na dlho. Potom sa tí skostnatení smrtonosi rozhodli, že ťa privedú späť medzi živých. Teba, mŕtvolu. Niky predtým sa takto s dušami nezahrávali. Takže si bol dôležitý. Taký dôležitý, že kvôli tomu porušili všetky posvätné pravidlá mojej sestričky.“

Mace zalapal po dychu. „To kvôli tebe som takmer zabudol, kým som.“

„Ach, áno, ten trik s rozdelením duše. Vieš, mám veľa nadaní, ale tento druh mágie je veľmi zaujímavý. Raz ti o ňom porozprávam viac.“

Maarit prehltla, keď konečne našla konečné rozhodnutie. Zvieralo jej srdce. Vedela však, že nemá na výber. Musia dokončiť úlohu. To sa im podarí len za predpokladu, že dokáže samu seba ovládnuť. Potrebuje si pamätať kým je a čo robí. Zavrela oči, ale ten tlak sa nezmiernil. Možno jej nakoniec vybuchne hlava. Také šťastie však v živote nemala.

„A to všetko len preto, aby si nám zabránil naplniť proroctvo?“

Vtedy sa začal smiať. Maarit po chrbte prebehol mráz. Len tí, ktorí sú si dokonale istí sami sebou, oplývajú takou mierou arogancie. On jedným z nich bol. Ani na sekundu na to nemala zabúdať. Lenže ona to prehliadala príliš dlho. Dúfala, že ak bude stále utekať, všetko jej obavy sa rozplynú v prach. A pritom vedela, že on ju vždy našiel. .sledoval ju ako tieň.

„Zabrániť vám v tom? Prečo by som to robil? Ja, naopak, chcem, aby ste uspeli. Bohovia si nikdy nezaslúžili moc, ktorú mali. Vedeli, čo sa na nich valí. A čo urobili? Nechali ľudí žiť a dovolili im pozabíjať ich ako nejaké prasce. Naša rodina vždy nikdy nepotrebovala pätolizačov. Máme svoju vlastnú mágiu.“

„A tú si zasvätil tomu, aby si získal ešte viac moci.“

Maarit nedokázala do ich výmeny nijako zasiahnuť.

„Zatlieskal by som ti, ale na melodrámu nemáme čas,“ odvetil rozjarene. „Na tento moment čakám odvtedy, keď o ňom rozprával Heimdall. Toľko toho videl a pritom bol vždy slabý. My sme bohovia! My si zaslúžime všetku moc! Prečo by som mal však riskovať, že ma divoká mágia zabije, keď vám ju môžem ukradnúť potom, ako ju skrotíte?“

Napla sa v očakávaní. Mace výhražne postúpil dopredu, zaháňajúc sa mečom. Maarit zabudla, že ho dostal od obrov. Mrazivé ostrie, ktoré svetielkovalo všetkými odtieňmi ľadu. Doteraz ho mal ukrytý v bezpečí na chrbte. Akoby si ho ukrýval na tento jediný okamih. Možno to plánoval.

Pravdepodobne len využil situáciu.

Do očí sa jej tisli slzy, keď si predstavila, čo bude musieť urobiť. Silou vôle ich zatlačila na ústup. Vykročila vpred. Mace sa usmial, ale jeho výraz získal odtieň zúfalstva, keď zastavila tam, kde by to neočakával. Stála na nesprávnom konci meča. Bradu zodvihla a hrot, ktorý by ju mohol kedykoľvek prepichnúť, si nevšímala.

„Nemôžem ti dovoliť zabiť ho.“

Vedela si predstaviť, ako tomu bastardovi za ňou v očiach prebehlo prekvapenie. Aj to, ako ho rýchlo ukryl za sebaistý úsmev. Dokonca ani on by nedokázal predpovedať jej konanie. Prisahala, že ho zabije, keď na to dostane príležitosť. Miesto toho sa ale postavila na jeho obranu.

Mace vyzeral naozaj ublížene.

Srdce jej pukalo.

No nedala na seba nič znať.

„Zlatko, myslím, že si svoju rolu zahrala až príliš dokonale. Pozri sa na ten jeho šteňací pohľad. Snáď si si naozaj nemyslel, že tak rýchlo zmenila názor a skutočne sa rozhodla všetkých zachrániť?“

Pohľadom ho prosila, aby tomu neveril. Podľa toho, ako zaťal sánku, však bolo všetko jasné. Tak rýchlo dokázal prijať jej domnelú zradu. Možno ju dokonca očakával. Alebo jej len neveril tak, ako si myslela. Tak či onak, toto bol ich koniec. Cítila sa prázdna. Ako nádoba, v ktorej všetko vyschlo na prach. Keď Mace sklonil meč k zemi, privrela oči. Keď ho s rachotom pustil na zem, zadunel jej vnútrom posledný záchvev bolesti. Potom celom otupela.

„Urob, čo máš, žena moja. Musíme sa vrátiť domov.“

„Áno, máš pravdu.“

Plánovala sa vrátiť. V duchu si to odprisahala. Ale jej domov nebolo miesto, ale pocit, ktorý niekto dokáže vyvolať. Osoba skláňajúca pred ňou zlostný pohľad. Celý život strávila utekaním pred tým, kým vlastne bola. Tú predstavu dokázala objať a zmieriť sa s ňou len po jeho boku. Ukázal jej, že je dôležitá. Pre svet. Pre všetkých. No najmä pre neho. Nevzdá sa tak ľahko.

Nakoniec k nemu podišla. Zadívala sa mu do tváre, ale on na ňu odmietal pohliadnuť. Nevyčítala mu to. Do pamäte si vrývala všetky kontúry. Každý detail. Vlasy. Presný odtieň jeho očí, keď sa smeje. Zodvihla ruku, akoby ho chcela pohladiť. Zastavila sa. Miesto toho ho uchopila za ruky. Zhlboka sa nadýchla. Nie, naozaj nemala na výber. Vytiahla sa na špičky a pery priložila na jeho. Zvláštne, nepredstavovala si, že ich prvý bozk bude taký trpký.

Nepredlžovala to.

Roztrasene sa nadýchla. Ľadová a nepredstaviteľná moc začala prúdiť do jej tela. Telo sa jej zaseklo v kŕči. Zastonala. No neprestala. Nedokázala. Ako žralok, ktorý ochutná najlahodnejšiu krv na svete. Táto však iskrila spomienkami. Útržkami duší. Nabité bolesťou. Predstavami smrti. Zabíjania.

Otriasalo to jej podstatou.

Len strata a beznádej.

Žiadna teplá iskrička, ktorá by dokázala založiť požiar. Ostali zverstvá. Jej vlastné i ostatné. Aj keď teraz patrili všetky jej. Počula šepkať ich mená. Zazrela dokonca ich tváre. Či už minulé. Dokonca tie súčasné. Narážali do nej silou kováčskeho kladiva. Ona bola rozhorúčený kus železa, ktorý tvarovali. Poddávala sa im. Každým úderom odlietavali iskry. Syčali vo vzduchu. Vnikali jej do pokožky.

Až nakoniec ona bola plná.

Všetko ostatné sa vyprázdnilo.

Keď otvorila oči, uvidela pred sebou jeho vzdialene známu tvár. Veľmi ťažko sa jej sústreďovalo.

Po lícach jej nekontrolovateľne stekali slzy.

„Prepáč,“ pošepla. Na ospravedlnenie bolo príliš neskoro.

Odstúpila od neho. Zamierila do náručia muža, ktorého nenávidela. Hoci to tak nebolo vždy. Cudzie spomienky nahrádzali jej vlastné. Náhlila ho, aby odtiaľ čo najskôr vypadli. Nepojal podozrenie. Veď prečo aj, vyhrával. V krátkom momente zaslepenosti si ale neuvedomil, že Mace v rukách zviera niečo, to mu tam Maarit stihla vtlačiť.

Dve zabudnuté hrušky ešte stále nabité divokou mágiou.

Kapitola 27. ¤ Kapitola 29.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 28.: