OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola IX.



Torn - Kapitola IX.

Poviedka sa umiestnila na 3. mieste o Naj poviedku mesiaca září/septembra. Na deň ju umiestňujme na titulnú stranu. Gratulujeme!


Na minulosti je jedna zlá vec. Často sa opakuje.

 

Kapitola deviata

 

Dostať z hlavy stretnutie s Frederickom Mathewsom bolo náročnejšie než som si myslela. Vo vrecku ma pálila vizitka s jeho telefónnym číslom - až dvomi. Zbaviť sa ho nebolo ľahké, no ešte ťažšie bolo predstierať, že som mu nerozumela. Hlavne, keď som chápala každé jedno slovo, ktoré opustilo jeho ústa.

„Povieš mi konečne, kto to bol?“ dobiedzala už asi po stý raz Claire, ktorej sa nepáčilo, že som ju vynechávala zo svojho života. Po zmienke Caleba som ale nemala náladu zhovárať sa s ňou. Potrebovala som čas urovnať si život a nájsť novú rutinu.

„Zákazník, ktorý nepochopil, že dnes som len čašníčka,“ pokrčila som plecami nezaujato. Klamať bolo jednoduchšie ako vysvetľovať. Väčšinu ľudí aj tak pravda nezaujímala.

Červenovláska si ma pozorne prezrela akoby sa snažila prísť na moje tajomstvá. Možno ich zopár poznala, ale iné som strážila ako oko v hlave.

Prešla som k najzadnejším boxom a začala utierať stoly. Bar sa čo chvíľa zatváral, hodiny sa pomaly blížili k číslu tri a ja som bola vyčerpaná viac ako obyčajne. Potrebovala som horúcu sprchu a posteľ. Vlastne... v tomto stave by som zaspala aj na zemi. Bolo mi to fuk. Jediné, čo som chcela, bolo ticho.

„Typujem, že teraz mi už kávu nikto neurobí, čo?“ začula som vtipkovať Sebastiana, ktorý vošiel dovnútra, zatiaľ čo sa väčšina zberala preč.

Na chvíľu som zastala v upratovaní, predstavujúc si, aké by to bolo, keby na mňa tiež po práci niekto čakal. Chcelo by sa mu byť hore o takej dobe? Neprekážalo by mu, ako si zarábam na živobytie?

Vytesnila som z hlavy všetky zbytočnosti a znova sa zamerala na stoly. Nemohla som si dovoliť myslieť na také prízemné veci. Túžba po niečom, čo som nikdy nemohla mať, bola nebezpečná. Viedla k pokušeniu. K takému, ktorému by sa len ťažko odolávalo, ak by som sa dostala do takej pozície.

„Znova si bol v Podzemí?!“ dostal sa ku mne Clairin podráždený hlas. „Seb! Povedal si, že s tými vrahmi končíš! Chceš sa tam nechať zabiť?! Načo máš Impérium?“

Založila som si vlasy za uchu, pretože aj keď som sa nechcela starať do cudzích vecí, Hate ma prosila...

„Nie je to tvoja starosť! Ja sa tiež nezaujímam, čo robíš, tak mi urob láskavosť a nechaj moje aktivity mojimi, jasné?!“ zdvihol na ňu hlas, čo sa mi vôbec nepáčilo. Kto si myslel, že bol?

„Čo im ponúkneš, keď prehráš nabudúce? Ha?!“ burcovala ho Claire, čo nemohlo smerovať k ničomu dobrému. Nemala som právo zasahovať im do niečoho, no aj tak som cítila zvláštnu potrebu zastať sa priateľky. Šlo jej len o jeho dobro predsa.

„To je moja vec!“ zrúkol po nej tak silno, až som poskočila. Prudko som sa k nim otočila, odhodlaná zakročiť.

Neskoro.

Claire sa napriahla a jej ruka sa stretla so Sebastianovým lícom. Brunetom to však nepohlo, akoby aj mohlo? Popri ňom vyzerala Claire ako pubertiačka. Nebola ešte ženou, ale ani dieťaťom.

„Choď do pekla, Maxwell!“ precedila pomedzi zuby. Na päte sa otočila a rozbehla sa k východu, ktorý viedol k šatniam. 

Zarazene som ostala stáť na mieste, nevediac, čo ďalej. Mala som ho vyhodiť alebo ísť za ňou? Čo bolo správne, keď sa človek dokázal pozrieť na svet očami oboch?

„To šlo rýchlo,“ zamrmlal Sebastian, keď sa ku mne otočil. Lenivým krokom si to namieril ku mne a ja som sa rýchlo presunula k ďalšiemu stolu.

„Vezmem ťa domov. Claire pôjde po svojom,“ zhodnotil akoby to bolo dávno dohodnuté. Na tvári sa mu nečrtala žiadna emócia. Ani hnev, ani smútok... len nezáujem.

„Nemusíš ma voziť, vieš o tom?“ vystrela som sa a nechala na kolegyni, aby pozametala, čo už začala. Ja som šla dokončiť Clairinu prácu za barom.

„Nerobil by som to, keby som nechcel,“ protestoval automaticky. „Nikdy nerobím niečo, čo nechcem,“ naklonil hlavu na bok a pozorne ma začal sledovať. Netušila som čo si o tomto Maxwellovi myslieť. Narážal na niečo? Vedel niečo?

Pokrútila som hlavou a dorobila všetko, len aby som odtiaľ mohla vypadnúť. Keď som prišla do šatne, Claire z nej už dávno odišla. Prezliekla som sa, zopla si vlasy a pretrela si unavenú tvár. Strieborné glitre, ktoré som mala na očiach, som mala po celej tvári, ale nemala som energiu na odlíčenie.

Poslední zákazníci prechádzali k svojim autám, zatiaľ čo ja som sa snažila nájsť to Sebastianove. Kde sa len ten chlap vytratil, keď ma mal čakať?

Čiasi ruka sa stretla s mojím zadkom, až som poskočila. Prudko som sa obrátila tvárou v tvár chlapovi, ktorý sa na mňa slizko usmieval. V jednej ruke držal kľúče od auta, a pritom vyzeral byť trochu podnapitý. Podľa výzoru ale nemohol mať viac než tridsať, čo bolo asi prvýkrát horšie ako keby mal šesťdesiat.

Mladí muži boli silnejší.

„Nechceš si privyrobiť, kráska?“ spýtal sa a hneď potom sa mu začalo čekútať. Ten mal rozhodne dosť.

„Akokoľvek lákavo to znie, nie, ďakujem,“ odvetila som. Chcela som pokračovať v hľadaní Sebastianovho auta, lenže muž naproti ma schytil za ruku a nedovolil mi odísť.

„No tak! Noc je ešte mladá!“ pritiahol ma k sebe a behom sekundy si privlastnil moje pery.

Obranný mechanizmus vo mne začal pracovať na plné obrátky. Rukami som sa mu zaprela do ramien a z celej sily ho uhryzla do spodnej pery. Okamžite ma pustil a s nechápavým výrazom si oblizol krv, ktorá mu vytekala z pery.

„Ty malá mrcha!“ oboril sa na mňa. Jeho ruky vystrelila a vlepil mi tak, až som sa zapotácala dozadu. Vo chvíli, keď som si bola istá, že udržím rovnováhu, sa na mňa vrhol a oboch nás zvalil k zemi. Snažila som sa pokrčiť kolená a nahromadiť tak dosť síl na to, aby som ho od seba odkopla, lenže bolo to ako zápasiť so skalou. Nič to s ním nerobilo.

„Mohlo to ísť po dobrom!“ zavrčal. „Dostanem, čo chcem!“

Do očí sa mi natisli slzy. Bojovala som s ním zo všetkých síl. Chcela som, aby ma pustil. Na sekundu som zatvorila oči v snahe polapiť dych. Jeho ruka zvierala moje hrdlo až nebezpečne silno, len aby som nevrieskala.

Znova som sa raz ocitla v štvorcovej izbe, ktorá mi naháňala hrôzu vždy, keď som zaspávala. Počula som hlas, ktorý ma okrikoval toľkokrát, až som sa ho naučila vytesniť z mysle. Znel podobne ako hlas tohto chlapa. Celým telom mi prešla triaška. Nemohlo to dopadnúť takto! Nemohlo!

„Zavri hubu! Robíš si to len horším!“ ozývalo sa mi v hlave. Komu tie slová patrili? Minulosti či súčasnosti?

Prudko som hodila hlavou oproti chlapovi a moje čelo sa zrazilo s jeho nosom, v ktorom niečo zaprašťalo. Na chvíľu predo mnou všetko upadlo do temnoty, ale aj tento krátkodobý výpadok stál za to. Po hmate som sa začala posúvať spod neho, kým sa on snažil zastaviť krvácanie.

„Ty...“ nasal vzduch do pľúc a chcel pokračovať, kým ho neschytili čiesi ruky.

„Ty jeden skurvysyn!“

Sebastianov hlas bol vytočený a než som stihla plne rozoznať scénu predo mnou, počula som padať údery. Krútila som hlavou v nádeji, že sa moje oči prispôsobia tej troche svetla, ktorú parkovisku dodávalo niekoľko pouličných lámp.

„Nabudúce z teba vytlčiem život!“ vrieskal po ňom brunet, ale v ďalšej sekunde sa už načahoval po mne. Jeho silné ruky ma bez problémov vytiahli na nohy.

Celý svet sa so mnou točil.

„Si v poriadku?“ prezrel si ma a rukou mi prešiel po tvári. Sám ale nevyzeral najlepšie, hoci väčšinu zranení musel utrpieť v Podzemí.

Prikývla som, trasúc sa.

„V pohode,“ usmiala som sa na neho silene. „Človek s niečím takým musí počítať.“

„Ale nemusí!“ trval na svojom Maxwell, čím ma prekvapil. „Nemala by si...“ zastavil sa, keď mu došlo, do čoho sa chcel pustiť.

Vydýchla som si. Kázne od ľudí, ktorí ničomu nerozumeli, som nepotrebovala. Naozaj veril, že ak by som mala na výber, robila by som niečo také?

„Poďme domov, dám ti na to ľad,“ ponúkol sa a pomohol mi až k jeho autu.

Cestovali sme v tichu. Sebastian ani nezapol rádio. Namiesto toho sa zameral na cestu pred sebou a tváril sa, že je v aute sám.

Bol komplikovaný. Od prvej chvíle, kedy som ho videla s Claire, som vedela, že bude znamenať len problémy. Dostal ju k tráve, možno k drogám... Presné podrobnosti som dodnes netušila. Istá moja časť chcela mať zatvorené oči a nevnímať to. Claire som však brala ako mladšiu sestru, keďže bola ešte mladšia ako Hate.

„Prečo to robíš?“ hlesla som odrazu a pozrela jeho smerom. Sledovala som, ako sa jeho obočie priblížilo a ako sa ku mne pomaly otočil, značne zmätený.

„Robím čo?“

„Si debil,“ vyšlo zo mňa odrazu. „Jednu chvíľu sa správaš ako ten najväčší blbec pod slnkom a v tej druhej mi pomáhaš. Trpíš rozdvojením osobnosti?“ spýtala som sa ho priamo.

Mlčal. Ticho sledoval cestu pred sebou a videla som, ako rukami pevnejšie zovrel volant. Hrudník sa mu dvíhal v ťažkých nádychoch akoby zápasil sám so sebou či mlčať, alebo prehovoriť. Hoci som chcela poznať odpoveď, porazenecky som si vydýchla a oprela si hlavu. Bolo také jednoduché zatvoriť oči a nechať sa unášať tichom.

Odrazu sme zastali. Sebastian dupol na brzdy, až ma hodilo trochu dopredu. Našťastie ma v ceste zastavil bezpečnostný pás. Nechápavo som pozrela na vodičovu stranu, ale on už otváral dvere a niekam odchádzal.

Stačil mi jeden pohľad vonku, aby som videla, prečo sme zastali. Auto stojace na kraji cesty s otvorenou kapotou mi bolo príliš známe.

Sebastian sa oprel o dvere auta a začal niečo hovoriť Nathanielovi, ktorý sa stále snažil zistiť príčinu nefunkčnosti svojho auta. Našťastie, po krátkom prehováraní zatvoril s rachotom auto, zamkol ho a smeroval k nám.

Vnútro auta nebolo osvetlené, takže si ma Nate nevšimol. Až vo chvíli, keď otvoril dvere na mieste spolujazdca, aby si sadol, sa jeho pohľad stretol s mojím.

„Lauren?“ Skoro mu zabehlo, keď ma zbadal. Okamžite zatvoril dvere a podľa chvíle, ktorú mal Seb ruku na kľučke, rozprávali sa.

Ako náhle obaja nastúpili, cítila som sa zvláštne. Vzduch okolo mňa nebezpečne zhustol.

„Myslel som, že si to včera opravil,“ nadhodil Seb po chvíli, aby reč nestála.

„Aj ja, ale tá sprostosť odmieta fungovať!“ odvetil vytočene blondiak, sediaci priamo za mnou. Ešteže všade panovala tma, nemohol vidieť ani môj odraz v zrkadle.

„Do Impéria to šlo v pohode, aj cesta domov vyzerala sľubne, ale vo chvíli, keď som prišiel na príjazdovú cestu a preradil, proste to zastalo!“ rozčuľoval sa aj naďalej, zatiaľ čo ja som sa mierne usmiala kvôli vidine ich vstupnej brány. Boli sme takmer v cieli.

„A čo ty?“ ozval sa odrazu ku mne. „Bola si s mojím bračekom na výlete?“

Pomaly som otočila hlavu k Sebastianovi, ktorý uprene hľadel pred seba. Pravdu som povedať nemohla, ale klamstvo mohol jeho brat rýchlo poprieť.

„Bola som v práci,“ hlesla som potichu.

„Takže on vie, kde pracuješ, a mne to nepovieš?“ nechápavo krútil na zadnom sedadle hlavou.

„Takto to vôbec nie je, Nate. Bola v práci a keď šla domov, išiel som okolo autom,“ bránil sa Sebastian, vytvárajúc svoju vlastnú, presvedčivú historku. „Mala šťastie, že som mal cestu okolo, pretože sa na ňu vrhol jeden ožran, ktorého...“

„Čože?!“ zalapal po dychu Nate. „Si v poriadku?“

Chcela som sa zasmiať. Pred chvíľou si myslel, že mám niečo s jeho bratom a teraz sa o mňa bál? Tí Maxwellovci toho mali spoločného viac, než som tušila.

„Áno, som,“ odvrkla som a siahla po kľučke, keď Seb odstavil motor.

Behom sekundy som vyskočila z auta v nádeji, že ujdem Nathanielovi. Keď sa vedel vyhýbať on mne, mohla som robiť o isté aj ja!

Z rýchleho pohybu všetko predo mnou upadlo do temnoty a ja som sa musela pridržať auta, aby som nespadla.

„Pomaly, pomaly!“ rozoznávala som Natov hlas a po chvíli aj jeho tvár. Zrak sa pomaly vracal do normálu. Zhlboka som dýchala, dúfajúc, že to vyspím. Nemohla som si dovoliť žiadne zranenie.

„Možno má otras mozgu. Videl som, ako udrela toho...“ vysvetľoval Seb, zatiaľ čo Nathaniel ku mne neisto dvihol ruku. Nespúšťal zo mňa zrak. Akoby čakal na povolenie dotknúť sa ma. 

To by bol prvý.

Neuhla som pohľadom, keď sa jeho ruka stretla s mojou tvárou. Bruškami prstov prešiel po citlivej strane akoby presne vedel, kde som si ublížila. To ale vedieť nemohol.

„Potrebuješ ľad, inak ti to opuchne,“ povedal potichu a bez slova odo mňa odstúpil.

V duchu som si musela vynadať. Ak videl moje zranenia, bolo jasné, že si ich všimnú aj zákazníci. Nikto ale nemal záujem o pokazený tovar. Mala som malér.

Pomaly som vykročila k dverám a v hale som zahla doľava, smerom do kuchyne. Dávala som si pozor na každý jeden krok, ktorý som urobila. Potrebovala som ostať nohami pevne na zemi, aj keď sa so mnou zemská príťažlivosť akosi pohrávala a ťahala ma raz do jednej a raz do druhej strany. Snažila som sa nevnímať Natove kroky, ktoré sa ozývali chodbou, ako ma nasledoval. Zamýšľať sa nad dôvodom jeho starostí som neplánovala.

Vošla som do kuchyne a spokojná, že som všetko zvládla len vďaka sebe, posadila som sa na barovú stoličku. Potrebovala som si vydýchnuť.

Nathaniel okolo mňa prešiel bez jediného slova a namieril si to k mrazničke, z ktorej vybral ľad. Než prešiel ku mne, zabalil niekoľko kociek do utierky a zatočil, aby nevypadli.

„Ďakujem,“ šepla som a načiahla sa po tom. Zbytočne.

Nathaniel na nič nečakal a priložil mi ľad k miestu, ktoré sa stretlo s tvárou toho blbca.

Bolo to ľadové. Chladilo to moju ubolenú tvár, no zo mňa nevyšiel žiaden zvuk. Predsa len, tvár ma nebolela až do chvíle, kedy ma na to Maxwell neupozornil.

Nevnímala som bolesť. Nikdy. Už dávno nie. Istá časť vo mne verila, že mi tento cit bol vyoperovaný, no tá druhá poznala pravdu. Zažila som jej už toľko, až sa moje telo stalo imúnnym.

„Dala si mu zabrať,“ usmial sa na mňa.

Pohľady sa nám stretli a po prvýkrát po dlhej dobe sa mi jemne pozdvihli kútiky pier v úprimnom úsmeve.

„Samozrejme,“ hrdo som vystrčila bradu. „Čakal si niečo menej?“

„Ani v najmenšom. Sám poznám tvoje rany, aj keď...“ obhliadol si ma. Na chvíľu sa pristavil pri mojej opuchnutej pere. „Vieš, mohol by som ťa naučiť zopár trikov...“

„Znova ma chceš učiť? Nejako sa ti zapáčilo,“ prerušila som ho, pobavene. Odľahčene. Napätie, ktoré som ešte prednedávnom cítila, strach, ktorého som sa nedokázala zbaviť... Všetko zmizlo. V hlave sa rozhostilo ticho. Nebolo nič, len ja a moje myšlienky.

Len prítomnosť.

„No a?“ pokrčil plecami a znova trochu pritlačil utierku k mojej tvári. „Som ten najlepší učiteľ pod slnkom,“ žmurkol na mňa. „Môžem ťa toho naučiť ešte veľa.“

Vďaka úškrnu som hneď vedela, na čo narážal. Jedna moja časť, tá nezodpovedná, tá, ktorá si nestihla užiť, by možno niečo také zvažovala. Lenže to som nebola ja.

A nikdy nebudem.

„O tom pochybujem, fešáčik,“ chytila som jeho ruku a prevzala utierku s ľadom. Postavila som sa na nohy a dvihla k nemu zrak.

„Na to, aby si sa dostal na moju úroveň, sa sám musíš čo-to doučiť,“ opustilo moje pery.

Prešla som k umývadlu a vysypala do neho ľadové kocky. V ušiach som počula hučanie vlastnej krvi rovnako ako som cítila každý jeden prudký úder srdca. Potrebovala som nejako zamestnať ruky, pretože moja tvár ma zradila. Cítila som červeň, ktorá mi stúpla do líc.

Nathanielove kroky sa ozývali miestnosťou, až kým nezastal za mnou. Jeho pohľad mi vypaľoval dieru do chrbta, lenže ja som v sebe nemala silu, aby som mu čelila. Prečo som vôbec povedala takú hlúposť?

Opatrne mi položil ruku na plece. Vystrela som sa, neschopná slova. Aj keď som vedela, že som bola len jeho fascináciou, pretože som mu nepodľahla, istá časť to chcela mať za sebou. Dal by mi pokoj, keby vedel, ako chutná to, čo nemôže mať? Dokázal by sa na mňa pozrieť, keby tušil, že pery, na ktoré tak uprene hľadel, sa dotýkali pier jeho vlastného otca?

V hrdle mi navrela guča, ktorú som nedokázala prehltnúť. Znova som sa raz ocitla v realite. Akokoľvek lákavo pokušenie vyzeralo, musela som vydržať. Nestarala som sa predsa o seba. Mala som dôležitejšie veci, ktoré on nemohol pochopiť.

„Môžeme sa učiť navzájom, Lauren.“

Na sekundu som zatvorila oči, len aby som sa mohla poriadne nadýchnuť. Hľadela som na svoje ruky v umývadle, ktoré sa triasli, pretože moje telo zlyhávalo na plnej čiare. Prečo nemohol pochopiť, že ja som za nič nestála?!

Prudko som sa k nemu otočila a striasla sa jeho dotyku.

„Nie, nemôžeme!“ zaúpela som a začala sa od neho vzďaľovať. „Ja niekoho mám!“

„Naozaj?“ Každý krok, ktorý som urobila dozadu, on urobil dopredu. „A ako sa mu páči, že bývaš u mňa? Vie o nás?“

Do čerta! Ako mi mohol ujsť takýto detail?

„Nás?“ nechápavo som krútila hlavou. „Nie som tu kvôli tebe!“

„Prečo potom? Kto je ten dôvod? Ha?“ zaujímalo ho. Jeho defenzíva sa mi nepáčila. „Máš niečo so Sebom?“

Skoro mi zabehlo. Tak toto ho zožieralo? Nevedomosť či mu jeho brat neklamal? Mohol byť ešte viac povrchný?

Povzdychla som si. Nemalo zmysel naťahovať sa s ním, pretože jediné, čo bol ochotný prijať bola žena v jeho posteli. Neprekvapovalo ma to. Ľudí, ktorí mali všetko, často krát zajímalo len vlastné potešenie.

„Dobrú noc,“ bolo všetko, čo som povedala predtým, než som zamierila do izby. Hatine štyri steny neboli nikdy desivejšie než vo chvíli, kedy som skĺzla po dĺžke dverí až na zem.

Môj život nebol dokonalý. K tomu mal dosť ďaleko. Lenže ja som si zvykla. Naučila som sa žiť s tým, čo som mala. Nepotrebovala som viac. Nechcela som. Prečo to ľudia ako Nathaniel nemohli rešpektovať?

Z kabelky som si znova vybrala oranžovú tubu a aj v šere som jasne dokázala rozoznať názov látky, ktorá tam bola napísaná.

Escitalopram. Látka, ktorá mi mala pomôcť navodiť úľavu, možno aj radosť. Čo som po nej cítila ja?

Únavu. Otupenosť. Nezáujem.

Prázdnotu.

Vzala som si jednu tabletu a prehltla bez zbytočného zapíjania vodou. Zázrakom sa mi podarilo dovliecť sa do kúpeľne a odmaľovať sa. Vyzerala som presne tak, ako som sa cítila.

Zničene.

Keď som klesla v pyžame na posteľ, pošúchala som si oči a zasvietila ešte na chvíľu lampu na bočnom stolíku. Čakal ma na ňom darček.

Tieto tajomstvá ostanú len medzi nami

Nasucho som preglgla, obzerajúc sa navôkol. Odkiaľ sa mohla tu mohla vziať táto zložka? Bola predsa vo Vincentovej pracovni, iba ak...

Rezignovane som si potiahla papiere do lona a začala listovať. Nechcela som vidieť moju minulosť, ale jedine tak som mohla zistiť, kam až jeho poznatky o mne siahajú. Mohol vedieť o Calebovi, ale nemusel vedieť aj zvyšok. Tak by som možno mala šancu dohodnúť sa s Frederickom.

Právnik tvrdil, že peniaze nie sú problém. Pristúpil by aj na moju požiadavku oslobodiť brata? Mala som šancu v dvojitej hre, kde by ma zaujímal iba víťaz?

„Si sprostá, Lauren,“ zamrmlala som si unavene. Pretrela som si tvár, premýšľajúc, ako mi vôbec niečo také zišlo na um. Úplný nezmysel.

Preletela som stránku, na ktorej ma ale niečo zaujalo. Začala som v spise listovať odznova, až som sa dostala k preskočeným stranám.

Pri pohľade na obrázok, ktorý na mňa číhal, som sa nedokázala nadýchnuť. Telom mi prebehla triaška. Všetko, v čo som dúfala, bolo zničené. Stačila jedna jediná fotka.

Nebola som na nej ja.

Ani Caleb.

Tá fotka bola totiž z tretieho októbra dvetisíc jedenásť. 

 

Kapitola VIII. / Kapitola X. 


Veľmi vám chcem poďakovať za vaše hlasy v naj poviedke, ani neviete, koľko pre mňa znamená vedenie, že tento môj výtvor aj niekto číta. :D 

Aby som vás trochu navnadila na pokračovanie, prezradím, že vás tam bude čakať prvý flashback, v ktorom Lauren odkryje čo-to zo svojho života. 

Perla :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola IX.:

7. Perla přispěvatel
08.10.2017 [20:16]

PerlaBernie, zaujímavá teória s Lauren, uvdíme, koľko na nej bude pravdy. Človek nikdy nevie. Nuž, tak to sa teda posnažím dopísať, keď som ťa už donútila komentovať. Emoticon Emoticon
Ďakujem za tak pekné slová a komentár, človeka také niečo rýchlo dokope k písaniu. Emoticon

Angela, to áno, Lauren naozaj nemá v živote šťastie, tak snáď sa jej ho raz podarí nájsť. Uvidíme či to bude aj vďaka niektorému Maxwellovi. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

6. Angela přispěvatel
08.10.2017 [20:09]

AngelaChudák Lauren, jakoby nestačilo, co prožívá a co prožila, ještě se na ni musí lepit takoví pitomci...
Každopádně Maxmellovci mladší by si měli trochu ujasnit... Co cítí. Přijde mi, že se s tím neumí moc srovnat.
A jsem zvědavá, kdo je na fotce! Už se těším na další pokračování! :)

5. Bernie
07.10.2017 [23:14]

JAK? Jak můžeš být tak zlá a ukončit to v takovou chvíli?! Čeká na každou kapitolu jak blázen (ne, nekomentuju, povídky které komenutu mají podivnou vlastnost zůstat nedokončené... takže se opovaž to nedopsat!) a ty to utneš v tak převratný okamžik?! :( Stejně si myslím, že má dceru (syna) a Vincent ji tím bude vydírat... O_O A kluci... No doufám, že Seb se dá do kupy, ale mám takový pocit, že to bude na jinou knížku... :/ Nate by se měl konečně zatvrdit a vypáčit z ní něco, aby jí mohl pomoct... :D Každopádně dokonalost, jako vždy... Vážně myslím, že bys to měla vydat, ale samozřejmě až to dopíšeš, protože nezvládnu čekat a nechat si knížku zaslat do Anglie trvá sakra dlouho...O_O

4. Perla přispěvatel
07.10.2017 [11:36]

PerlaLili, ďakujem pekne, ja som nečakala ani toto. Emoticon
Áno, je pravda, že oproti Hate sa pohýname dopredu pomalšie, ale to hlavne preto, že Lauren má toho na pleciach oveľa viac. A aspoň sa môžem trochu povenovať aj ostatným postavám. Ten "podivný" právnik bol skôr taký spontánny nápad, nakoľko sa mi zdalo, že to tam niekoho ešte chce, tak uvidíme, čo v príbehu narobí. Emoticon Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

Veva, máš pravdu, títo bratia, špeciálne Nate a Seb, by sa mali sami so sebou dohodnúť, čo vlastne cítia, keďže to nevedia poriadne prejaviť. Emoticon Neviem však či to je u Nata žiarlivosť, alebo skôr ho len štve fakt, že Lauren povie každému viac ako jemu.
Ďakujem veľmi pekne, som nesmierne rada, že sa ti príbeh páči. Ďakujem za komentár. Emoticon

SunShines, ja som chvíľu uvažovala len o čisto flashbackovej časti, kde by sa vysvetlilo to, čo sa stalo, no ako hovoríš, to by bolo priveľa informácii naraz. Radšej to teda rozkladám do jednotlivých kapitol, aby sa člvek čo to dozvedel a mohol si vytvoriť vlastnú teóriu skôr, než sa dozvie pravdu, ktorú viem už aj Vincent. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. SunShines
06.10.2017 [22:34]

Stále viac sa bojím toho postupného dávkovania Laureninej minulosti, aj keď som za to asi vďačná, lebo, ak by si to dala všetko naraz, asi by sme to my nedali.
Len to, že ju stále tá minulosť od ktorej sa snažila ujsť dobieha a ešte v podobe Vincenta je celé zle.Emoticon Som rada, že tam prišiel Seb v pravej chvíli a naložil tomu úchylovi. A tí dvaja. No vidno, že sú bratia. Obaja sa vedia správať dokonale, ale aj ako dokonalí idioti.
Opäť raz skvelá kapitola a neviem sa dočkať ďalšej!

2. Veva
06.10.2017 [14:53]

Taaakze Seb a Nate su schyzofrenici, alebo blizenci Emoticon potom aby s nimi jeden zvladal drzat krok.
Seb je masochista...check.
Claire je zalubena...check.
Jemu to do tej dobitej hlavy proste nevojde...double check.
Ale nie teraz vazne. Podla mna ma ju ma rad, ale tak je to Seb. On sam nevie co chce a citi.
Chuda Lauren...ten uchyl bol fakt kus hovada. Nastastie nestratila rozum a poriadne mu rozbila nos. A samozrejme aby sa Seb nepustil do dalsej bitky...ale tentoraz to necham tak, lebo na to mal padny dovod. Vsetky palce hore prenho Emoticon
Boze ten Nate je ale ziarlivy. Uz vidim jak by Lauren skoncila so Sebom. No ako fakt, to kde nabral taku blbost Emoticon ale zlaty bol, ze jej dal ten lad. Bod prenho. Aj ked na druhej strane, zase nevie kedy prestat kvakat a Lauren je zas v depke. No a plus k tomu ten Vincent. Ubudlo by z neho, keby sa aspon jeden den neukazoval na oci a aby nedal vediet o tom, ze zije. Pravdepodobne ano.
Nemam tusenia, ze kto je na fotke. Niesom ten typ, ktory robi teorie, takze si len pockam na dalsiu kapitolu. Yay flashback! Konecne Emoticon Emoticon Emoticon
Hadam sa uz nieco dozvieme Emoticon
Gratulujem k prvemu miestu. Nic horsie si ani nezasluzis. Prve miesto je opravnene. Urcite si tvoje poviedky cita viac ludi, len nekomentuju. Mozno su na tom tak ako ja, ze svoje myslienky nevedia usporiadat do zmysluplných viet. Can't blame them tho Emoticon Emoticon Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
06.10.2017 [11:27]

LiliDarknightNajskôr by som ti chcela pogratulovať k umiestneniu, aj keď si myslím, že tento príbeh si zaslúži rovné prvé miesto a nič horšie. Emoticon Emoticon Emoticon
Čo sa týka tejto kapitoly... Už som hovorila, ako som si obľúbila Lauren. Je to skvelá hrdinka. Veľmi silná, no i slabá zároveň a hlavne je taká... ľudská. Je ťažké nesúcitiť s ňou, nesnažiť sa do nej vžiť. Pretože odsúdiť by ju bolo jednoduché a v tomto príbehu nie je nič jednoduché. Emoticon Emoticon
Páči sa mi, akým smerom sa to všetko uberá. Dej síce napreduje dopredu pomaly, ale to mi vôbec neprekáža. Skôr naopak. Aspoň mám dostatok času a priestoru premýšľať o tom, čo sa tam deje. Nielen o Lauren, ale aj o ostatných postavách. Ten podivný právnik ma fakt zaujal a mám takého tušáka, že nám ešte v príbehu narobí "paseku". Som zvedavá, ako sa to všetko bude vyvíjať a neviem sa dočkať toho výletu do minulosti. Doslova horím nedočkavosťou.
Takže vieš, čo máš robiť. Emoticon Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!