OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola VI.



Torn - Kapitola VI.Každý potrebuje niečomu veriť, len aby mohol v noci pokojne spať.

Kapitola šiesta

 

Budík, ktorý som zabudla vypnúť, mi vyzváňal na umývadle, zatiaľ čo ja som v sprche už po štvrtýkrát drela svoju pokožku. Akoby zo mňa sprchovací gél dokázal zotrieť noc. Dotyky sa nedali zmyť. Ľudská pamäť nemala reštartovacie tlačidlo ako počítač. Nemala kôš, do ktorého by som odoslala spomienky, na ktoré by som najradšej zabudla.

To nie. Človek musel svoje spomienky niesť. Niekedy ich v sebe možno dokázal dostatočne potlačiť, no nebol to môj prípad. Ja som si pamätala všetko. Minulosť spred toľkých rokov rovnako jasne ako aj včerajšiu noc.

Vyšla som zo sprchy a ešte mokrými prstami som sa snažila vypnúť budík, ktorý nie a nie stíchnuť. Pritom som žiaden nepotrebovala, pretože spánok sa dnes nedostavil. Vyhýbal sa mi. Smial sa spoločne s mojou karmou, ktorá ma neznášala.

Nakoniec sa mi ho predsa len podarilo umlčať. Nechala som ho na umývadle a smerovala som späť do sprchy, keď som si v odraze sklenených dverí všimla začervenanú pokožku. Toľké drenie jej rozhodne nerobilo dobre. Bolesť, ktorú mi to spôsobilo, nebola nič v porovnaní s hnevom, ktorý by som si vyslúžila, ak by som sa takto ukázala v práci.

Poslednýkrát som sa opláchla a zababušila sa do uteráka, aby som si aspoň na chvíľu zachovala pocit tepla, ktorý ma obklopoval v sprche, odkiaľ na mňa tiekla horúca voda páliaca ma na koži.

Umyla som si tvár a jemne sa nalíčila. Dnes som potrebovala byť čo najviac prirodzená ako to len šlo. Musela som to urobiť pre neho. Nepotreboval vedieť pravdu.

Neposlušné kučery som si kefou sčesala dozadu a zviazala ich na temene hlavy do drdolu tak, aby nepútali veľa pozornosti. V skrinke som našla Hatin lak na vlasy, a tak som sa uistila, že sa ani jedna kučera nerozhodne protestovať a nevyjde z gumičky.

V kufri som mala ešte jedny čisté rifle, ktoré som na seba hodila, rovnako ako aj posledný rolák karmínovej farby. Niečo tak výrazné mi síce nebolo práve po chuti, ale nemala som na výber. Bol to jediný kúsok šatstva s dlhým rukávom, ktorý nepotreboval vidieť práčku. Kde som ale v takomto obrovskom zámku mala nájsť niečo tak obyčajné? Stavila by som sa, že aj na to mali svojho človeka, skoro ako na všetko ostatné.

Všetky najzákladnejšie veci som hodila do kabelky a vykročila z dverí do chodby. Dúfala som, že tento dom o deviatej ráno v sobotu ešte spí.

Po schodoch som takmer zletela, obzerajúc sa všade navôkol, či neuvidím Nathaniela. Netušila som prečo, ale niečo mi vravelo, že sa mi vyhýbal. Prečo ma chcel u neho doma, keď ma úplne ignoroval? A prečo ma vôbec zaujímal?

Zbehla som posledné schodisko a v hale skoro narazila do Sebastiana. Vyzeral zničene. Veľa nechýbalo a plazil by sa po zemi.

Unavene ku mne dvihol zrak a mňa pichlo pri srdci. Tie oči, tak podobné tým, do ktorých som hľadela...

Nasucho som preglgla.

„Ťažká noc?“ nadhodila som a uhla mu z cesty. Prišlo mi nesprávne odísť bez pozdravu, pretože to bol aj jeho dom, v ktorom som ja bola len hosťom.

„Dalo by sa to tak povedať,“ zaškeril sa, pravdepodobne pri spomienkach. Vynaložil veľa síl, aby sa vystrel a premeral si ma. „A ty?“

„O nič horšie ako obyčajne,“ zatiahla som. Vedel o mojej práci, ale neplánovala som ju s ním rozoberať. Dupľovne, keď som si predstavila, že on nebol jediný, kto sa u nás čas od času zastavil.

„Nate sa ma pýtal, kde pracuješ,“ povedal odrazu.

„Čo si mu povedal?“ Naša situácia sa mi prestávala páčiť. Prečo si Maxwell nedokázať vystačiť s tým, čo sa k nemu dostalo? To museli všetci chcieť to, čo som im odmietala dať?

„Nič, samozrejme,“ pokrútil hlavou. „Netrápi ma, čo robíš a ak to chce zistiť, nech sa zapotí,“ pokrčil nezaujato plecami. „Nie je moja vec, ako na to príde, ale lepšie od teba než odo mňa. Mal by veľa zbytočných otázok a skončilo by to mojou rozbitou sánkou,“ zasmial sa sám pre seba. Ja som na neho len mlčky gánila, uvažujúc, ako prišiel k svojim záverom.

„Ďakujem.“

„Raz mi to oplatíš,“ sprisahanecky na mňa žmurkol.

Sebastian sa chcel pobrať k schodisku, no zastavil sa, keď si všimol osobu, ktorá sa blížila k nám. Ja som skamenela vo chvíli, keď otvoril ústa.

„Sebastian! Ďalšia priateľka?“ zasmial sa Vincent Maxwell, keď sa k nám pridal.

V duchu som sa prežehnala a premýšľala nad všetkými bohmi, v ktorých by som mohla veriť a ktorí by mi mohli pomôcť. Či som chcela a či nie, musela som sa k nemu otočiť a čeliť mu. Bolo lepšie urobiť to v prítomnosti Sebastiana než osamote.

Jemne som sa natočila k mužovi a zamerala sa na jemné strnisko na brade, len aby som sa vyhla očnému kontaktu. Toľko odvahy som v sebe ešte nenabrala.

„Moja? Nie,“ rýchlo pokrútil mladý Maxwell hlavou. „Tá patrí k Natovi,“ objasnil rýchlo, nad čím som mala sto chutí zaškrípať zubami. Zastavila som sa v poslednej chvíli. Nech si len myslí, že noci trávim v jeho posteli. Mohlo by to znížiť množstvo jeho otázok.

„Aha,“ bolo všetko, čo na to sudca povedal. Stisol pery do úzkej linky a vtedy som k nemu neisto dvihla zrak, modliac sa.

Vyzeral presne ako v bare. Upravený, v pracovnom obleku, s prívetivým výrazom na tvári, mi na chvíľu pripomínal obyčajného otca, ktorý musel pracovať aj cez víkend. Výzor mohol klamať, no skutky vždy vypovedali pravdu.

„Vincent Maxwell,“ vytrel ku mne ruku.

Zahryzla som si do pery, neistá, či prehovoriť. Mlčanie som si tiež nemohla dovoliť.

„Lauren Jonesová,“ hlesla som takmer nečujne a opätovala mu jeho pevný stisk. Dúfala som, že ma prepočul. To by bolo najlepšie.

„Lauren,“ zopakoval, keď ma pustil. „Nevideli sme sa niekde? Prídeš mi povedomá.“

Dych sa mi zasekol v hrdle. Dával si dve a dve dohromady?

„Chodí na rovnakú fakultu ako Hate,“ vopchal sa do konverzácie Sebastian. „Bola u nás dosť často, otec. Musel si si ju všimnúť.“

Vincentove čelo sa vyjasnilo aj keď vážny výraz tváre sa stále nemenil. Zmienka o jeho dcére ho ešte stále vytáčala. Nechcela som si ani len predstaviť, čo by jej urobil, ak by sa náhodou vrátila. Teraz už musela ostať v New Yorku.

„Samozrejme,“ zamrmlal, trochu oduto. „Ospravedlňte ma, ale práca sudcu nikdy nekončí,“ opravil si gombík na saku a bez ďalších prieťahov sa dal na ústup.

Konečne som si vydýchla. Nepochybovala som, že moja tvár musela byť bez farby. Cítila som ľadové ruky, do ktorých sa postupne znova dostávala krv.

„Čo urobí, keď zistí, že u vás bývam?“ zašepkala som, neveriac, že som tú otázku vyslovila nahlas.

Sebastian sa na mňa zaškeril a spokojne si prekrížil ruky na hrudi.

„Neviem, ale na tvojom mieste... Nechci to ani zistiť.“

Skvelé. Takže tento brat predsa len niečo tušil o nie tak dobrej povahe svojho otca. Len sa rozhodol mlčať. Mohol byť ešte väčším zbabelcom? 

de

„To je dobré, veľmi pekne vám ďakujem,“ usmiala som sa na taxikára a nechala mu výdavok. Ušiel predsa dlhú cestu, aby ma sem dostal a hoci ma to vyšlo celkom draho, zaplatila by som aj dvakrát toľko.

„Ďakujem,“ kývol mi taxikár a s prianím pekného dňa sa vyparil rýchlosťou blesku, čo som chápala. Kto by si ho už len mohol zavolať na ceste zo sanatória?

Stála som na ceste a hľadela na prvé schody, ktoré ma čakali. Všetko naokolo bolo ponorené do ticha. Mohla byť sobota, čas obeda, ale tu akoby sa nič nedialo. Akoby tu nikto nežil. Sama nad sebou som sa zasmiala. Aký život mohli mať títo pacienti?

Zhlboka som sa nadýchla, zastrčila si mobil do zadného vrecka a vydala sa po obitých schodoch po úzkom chodníčku popri vyblednutej tráve na miesto, ktoré nútilo všetky moje chĺpky dupkom vstavať. Táto inštitúcia bola jednou z najstarších v Amerike, a preto už len pohľad na ňu v človeku vzbudzoval obranný reflex. Pud sebazáchovy, ktorý mi hovoril, aby som vzala nohy na plecia a utekala kade ľahšie.

Pritiahla som si kabelku bližšie k telu a presviedčala nohy, aby pokračovali v ceste. Nebola to moja prvá návšteva, no aj tak som nedokázala ostať pokojná. Nedokázala som si predstaviť, že by som na tomto miesto mala stráviť čo i len jednu noc, nieto každú.

Stará, ošarpaná budova sa kedysi možno vynímala nad ostatnými, dnes z nej len padala omietka na každú stranu. Prešla som okolo niekoľkých vyblednutých kúskov a postavila sa pred dvere, dívajúc sa priamo do kamery.

Hlavné dvere sa pomaly otvorili. Vošla som dovnútra a zastala hneď po pár krokoch. Recepčná, ktorá nemala na práci nič zaujímavé, sa na mňa veľavýznamne usmievala. Dobre ma poznala. Bola som tu predsa každý víkend. Každú jednu sobotu, presne o tom istom čase. Moju rutinu som neporušila ani raz za necelých šesť rokov.

„Lauren,“ pokývala mi hlavou. „Ideš presne na minútu. Ako vždy.“

Jemne som podvihla kútiky úst. Odložila som si mobil do kabelky a tú som jej následne podala. Renatta ju, ako vždy, položila na kraj stola a dovolila mi ísť ďalej. Nemusela som jej ani povedať, za kým som prišla. Dávno to vedela.

Úvodná hala tohto zariadenia nebola veľmi okázalá, ale dokázala v človeku vzbudiť pocit, že na tomto mieste naozaj dokážu pomôcť ľuďom s hocakými psychickými problémami. Ich promo materiál vyzeral veľmi sľubne, hoci realita bola iná.

Ako náhle sa tu niekto ocitol, slobodu už nikdy neokúsil. Podobne ako on.

Prešla som do spoločenskej miestnosti, kde bola väčšina pacientov. Takých, ktorí nerobili problémy a dokázali koexistovať s ostatnými. Bolo ich tu len zopár a skoro každého som poznala. Za ten čas, čo som to chodila, som spoznala veľa nových ľudí a dozvedela sa ich životné príbehy, ktoré nikdy nekončili dobre. Akoby aj mohli, keď to končilo vždy rovnako?

Všetkých zavreli na psychiatriu.

Keď ku mne doľahli tóny klavíra ozývajúce sa zo stredu miestnosti, zastala som v pohybe. Započúvala som sa do klavírnej verzie známej pesničky Numb, ktorú som zbožňovala vďaka odkazu, ktorý v sebe skladba niesla. Rovnako ako osoba, ktorá ju hrala.

Pevne som sa objala rukami, zadŕžajúc slzy. Pohľad na tmavovlasého muža ponoreného do svojho sveta ma privádzal na pokraj zrútenia. Čo by som len dala za to, aby to bolo opačne. Aby som si s ním mohla vymeniť miesto. Koľko málo stačilo, aby sa to aj stalo.

Brunetove prsty lietali po klávesoch a keď prechádzal do ďalšej skladby, nikto nespozoroval rozdiel v tónine, na ktorú prešiel. Každého si podmanil natoľko, že miernu neistotu, ktorá sa ho zmocnila pri refréne druhej skladby, nezačuli.

Iba ja.

Desaťminútové predstavenie nakoniec skončilo a všetci, vrátane mňa, spustili obrovské ovácie. K potlesku sa pridali aj dvaja zamestnanci, ktorí sa len mlčky dívali navôkol, sledujúc obyvateľov tohto moderného Azkabanu.

„Nádherné!“ tlieskali mu, keď sa postavil od klavíra a otočil sa.

Naše pohľady sa hneď našli a ja som mu venovala ten najúprimnejší úsmev, akého som bola schopná. Pre neho som bola ochotná predať aj posledný kúsok hrdosti, ktorá mi ešte ostala. Všetko, len aby prežil.

„Lauren,“ vydýchol a rozbehol sa ku mne. V sekunde ma k sebe stiahol a vo vzduchu mnou zatočil. V jeho náručí som aspoň na chvíľu bola tou malou princeznou, kvôli ktorej prišiel o všetko.

„Caleb,“ usmiala som sa, keď ma položil na zem. Rukou som ho pohladila po líci a síce jeho líce kosti stále trochu vytŕčali, dnes boli viditeľnejšie viac ako obyčajne.

„Čo sa deje?“ naklonila som hlavu nabok a prižmúrila oči. „Chradneš mi pred očami, braček.“

Môj, o štyri roky starší, brat mi jemne chytil ruku do svojej a zatvoril oči. Nasledovala som jeho príklad. Snažila som sa vnímať pokoj, ktorý sa rozhostil v mojom tele. Na chvíľu som dokázala zabudnúť na okolitý svet. Nič pre mňa neexistovalo. Len on.

Moja rodina.

Spoločne sme si pre väčšie súkromie prešli sadnúť ďalej od zvyšku pacientov, no stále blízko personálu. Tí ľudia nás oboch dobre poznali, takže svoju pozornosť obrátili na zvyšok obyvateľstva tohto zariadenia.

„Ďalší rok je za nami,“ prehodil naoko nezaujato s pohľadom upretým von oknom.

Pichlo ma pri srdci. Predsa len si pamätal dátumy.

„Čoskoro,“ prikývla som posmutnene. Sama som sa snažila nevnímať rýchlosť, ktorou plynuli dni.

Ľudia vraveli, že čas je to, čo dokáže všetko napraviť. Tvrdili mi, že všetko môže byť zabudnuté a rany sa môžu zahojiť. Nevedeli, že to bolo len jedno veľké klamstvo, rovnako ako nevedeli, že čas nikdy nestačí, pretože rany... tie sa nezacelia. Nikdy.

Človek to mohol popierať, mohol tvrdiť, že je všetko preč, no každá rana na ňom niečo zanechala. Niečo, možno, pre niektorých neviditeľné, ale aj vďaka tomu sa dalo zistiť, čím si v živote preskákal.

Jazvy.

„Budeš oslavovať? Koľko že to bude? Päť či šesť rokov?“ hodil po mne očkom a mierne sa usmial a ja, hoci som mu ten úprimný úsmev chcela oplatiť, nemohla som.

„Nie,“ pokrútila som záporne hlavou. „Na takéto výročia ma človek neužije.“

Každý rok ho to zaujímalo a každý rok som mu odpovedala rovnako. Necítila som sa na návrat do minulosti. Ešte nie.

„Vieš, že za to nemôže, však?“ kontroloval mi.

Mlčala som. Stisla som pery až vytvorili úzku linku a snažila sa nájsť vhodné slová, ktorými by som túto tému uzatvorila. Nielenže to bolelo mňa, určite to ubližovalo aj jemu, hoc to nedával najavo. Ako mohol človek, ktorý pôsobil stabilnejšie ako ja, byť na psychiatrii, zatiaľ čo ja som chodila po svete?

„Áno, viem,“ vydvihla som kútiky pier, zadržiavajúc ťažký povzdych. „Ja len... Nebola som v meste viac ako dva roky, Caleb,“ priznala som. „Naposledy, čo som tam bola...“ oblizla som si pery, snažiac sa udržať slzy na uzde. Ruky, položené na stole, sa mi začali triasť, podobne ako celé moje telo pri spomienke na ten deň.

Braček mi okamžite vzal dlane do svojich a ospravedlňujúco sa mňa pozrel.

„Nie, nemysli na to,“ naliehal. „Zabudni, že som niečo povedal, dobre? Nestojí to za to.“

Bola som za svojho brata vďačná. Za všetko, čím bol a čo pre mňa urobil. Keby nebolo jeho, netušila som, kde by som dnes bola. Pravdepodobne v úplne inom meste, v úplne iných podmienkach, pri ktorých by aj moje terajšie zamestnanie pôsobilo ako raj.

„Čo by som bez teba robila,“ krútila som úsmevne hlavou. Nech bol tento moment akokoľvek zvrátený a náš život zničený, nič na svete som si neželala viac, ako ostať v jeho prítomnosti.

Caleb bol mojím anjelom strážnym.

„Ako sa ti inak darí? Tento týždeň si dúfam nič nevyviedol,“ zmenila som tému.

Ako som čakala, chytil sa mojej návnady. Na tvári sa mu rozhostil poriadny úškľabok a spokojne sa oprel o stenu za ním.

„Ako sa to vezme,“ pokrčil plecami. „Každú chvíľu za mnou chodí kopec doktorov, ktorí sa snažia dokázať, že som normálny,“ zasmial sa. „Som si istý, že by ma najradšej videli za mrežami a nie tu, medzi štyrmi bielymi stenami. A, samozrejme, ja im tú radosť zakaždým nejako pokazím.“

Pretočila som nad ním očami.

Vedela som, do čoho idem, nemalo ma prekvapiť, že to môj braček vedel tiež. Skončiť na psychiatrii ale bolo lepšie ako vo väzení.

„Takže mi budú na odchode všetko žalovať,“ uchechtla som sa.

„Najskôr.“

„Lauren, Lauren, Lauren!“ ozval sa niekto zozadu a skôr akoby som sa mohla otočiť, už ma schytil za ruku Kenton. Začal mi ňou triasť a naširoko sa usmieval.

„Ahoj, Kenton, rada ťa vidím,“ pozdravila som ho jemne a chytila ho rovnako silno ako držal on mňa.

„Lauren, Lauren!“

„Kenton, nechaj ich na pokoji!“ zahnala sa po ňom sestrička, pravdepodobne nová, pretože som si ju nedokázala spojiť s menom.

„To je v poriadku,“ uistila som sestričku s úsmevom. „Ja a Kenton sa poznáme, však?“

Zlatovlasý chlapec začal súhlasne kývať hlavou a keď na mňa pozrel, videla som v jeho očiach tie nevinné detské iskričky radosti, ktoré som ja v očiach nikdy nemala.

„Kenton, choď postrašiť tamto Addisona,“ navrhol mu sprisahanecky Caleb a keď som mu venovala neveriacky pohľad, žmurkol na mňa.

„Zvládneš to?“

Odpoveďou mu bolo veselé prikývnutie a chlapca už ho nebolo.

„To ich na chvíľu zabaví,“ pokrčil braček plecami. „Addison dostane nepekný záchvat a v pozore budú všetky sestričky.“

„Caleb Hart!“ napomenula som ho so smiechom. „Keby som ťa nepoznala, povedala by som, že týmto ľuďom len prirábaš starosti.“

„No a?“ spýtavo pozdvihol obočie a založil si ruky za hlavou. „Nikto z nich so mnou nejedná natoľko dobre, aby mi ich bolo ľúto. Pchajú do mňa lieky ako do nejakej zvery pred zabíjačkou. Čakajú, kedy ma odtiaľto pošlú preč...“

„Nič také nedovolím!“ skočila som mu do reči. „Účty sa platia a rozhodnutie súdu bolo jednoznačné. Jediné, čo sa môže zmeniť, je to, že nájdem niekoho, kto ťa odtiaľto dostane.“

Brunet na mňa nechápavo zagánil, akoby som hovorila o zostavení zbrane masového ničenia.

„Nikdy sa nedostanem von.“ Smútok v jeho hlase ma ničil, ale snaha, akou chcel zakryť jeho beznádej ma zabíjala. Bola som to predsa ja, kto mu privodil takýto osud.

Keby som neexistovala, jeho život mohol vyzerať úplne inak.

„Ale dostaneš, o to sa postarám,“ prisahala som.

„Ako?“ rozhodil rukami, značne vytočený mojou neodbytnosťou. Nikdy som si nepriznala prehru, aj keď som vedela, že nebol spôsob na výhru. „Nemáš dosť peňazí. Kde chceš zohnať niekoho, kto ma dostane von? Aký právnik niečo také dokáže? Aký sudca by nechal behať po slobode vraha?!“

Mlčala som. Nemala som odpovede, pretože som poriadne ani netušila či nejaká šanca na odchod existuje. S doktormi sme sa o tom ešte nerozprávali.

„Niečo vymyslím,“ zašeptala som do priestoru medzi nami a zahľadela sa do rovnakých očí, ktoré som sledovala každé ráno v zrkadle.

Caleb si unavene pretrel tvár a položil ruky na stôl.

„Prosím, nič nevymýšľaj. Som si istý, že v práci drieš ako otrok, len aby si to všetko utiahla. Nemôžeš sa o nás starať o oboch. Sú iní ľudia, ktorí by potrebovali toľko odhodlania.“

Nechápala som, ako som mohla prehliadnuť, že môj brat svoj boj vzdal. Kedy k tomu došlo? Čo ho donútilo rezignovať?

„Nikdy to s tebou nevzdám, Caleb.“ Tento krát som to bola ja, kto vzal jeho ruky do svojich. Dotyky ostatných ma odpudzovali, ale tie jeho upokojovali.

„Si môj brat. Moja rodina.“

„A predsa som prišiel neskoro,“ sklonil hlavu, len aby mi nemusel čeliť.

Zaškrípala som zubami a pustila ho. Nebola som na neho nahnevaná, no aj tak som sa musela postaviť a zhlboka sa nadýchnuť.

Pred očami sa mi mihali svetielka. Videla som všetko tmavé naokolo a potom som už len vnímala zvuk kriku. Svojho kriku. Bola som to ja, kto tak vrieskal, nie? Alebo to bol Caleb?

Prudko som pokrútila hlavou a vrátila sa do prítomnosti, sledujúc bračeka stojaceho predo mnou. Držal ma za ramená a pozeral mi do očí.

„Prepáč.“ Znova samé ospravedlňovanie. „Vždy poviem niečo nevhodné.“

Nechala som ho, aby si ma privinul k sebe a tuho ma objal. Nebránila som sa už ničomu. Jedine vzlykom, ktoré chceli po toľkých rokoch vyjsť na povrch a donútiť ma vrieskať na plné hrdlo. Keď som ich však potláčala tak dlho, vedela som, že to zvládnem zopakovať a zahnať ich do úzadia aj dnes.

„Ty za nič nemôžeš,“ preglgla som a s poctivo nacvičeným úsmevom na neho pozrela.

„Si tá najlepšia sestra na svete, vieš o tom?“

„Som tvoja jediná sestra,“ opravila som ho, keď ma pustil. „Naviac... od toho sestry predsa sú. Aby podržali svojich starších bratov, nech sa deje čo chce.“

Caleb si prekrížil ruky na hrudi. Zamyslene pozrel niekam do diaľky. Akoby bojoval s nutkaním niečo mi povedať, no nevedel či prehovoriť alebo nie.

„Čo sa deje? Trápi ťa ešte niečo iné, než čo sme rozoberali?“ spýtala som sa pomaly, len aby som ho nejako nerozrušila.

„Môžeš povedať Claire, aby sem niekedy zašla?“

Zaskočil ma. Čakala som všeličo, ale nie práve toto.

„Jej mama je na tom lepšie, keď ju aspoň raz za čas vidí. Po tom, čo sa im stalo... Vieš, že to vydržala na prvom stupni skoro rok? Pred časom dostala v spoločenskej miestnosti záchvat a začala po všetkých vrieskať. Myslela si, že Hayley je Claire. Skoro ju zabila,“ nasucho preglgol. „Odvtedy je kvôli bezpečnosti znova na druhom stupni. Nepustia ma za ňou, teda... nikoho. Som si istý, že ak by Claire prišla, všetko by sa vrátilo do normálu. Jej matka si to jednanie nezaslúži. Mala by byť rada, že niekoho takého má.“

V jednom som musela dať bratovi za pravdu. Claire svoju mamu dlho nenavštívila a bola som si viac ako istá, že to ani neplánovala. Na to ju až príliš nenávidela. Naposledy, keď som s ňou navštívila toto miesto, vyfajčila cestou domov polovicu balíčka.

„Nemyslím si, že to Claire vníma rovnako ako ty. To, čo sa medzi nimi stalo...“ sklonila som hlavu, predstavujúc si bremeno, ktoré padlo na kamarátkine plecia. 

„Zničí ich to,“ trval na svojom braček.

„Ja viem,“ prikývla som, „no ak by Lorrine videla svoju dcéru, zničilo by ju to tak či onak.“ 

 

Kapitola V. / Kapitola VII. 


Ďakujem vám všetkým, ktorí ste hlasovali za Torn v naj poviedke mesiaca, nečakala som to. Som neskutočne rada, že sa vám príbeh páči a hlavne za vašu trpezlivosť pri mojom pridávaní. 

Teraz som ale zvedavá na vaše názory. Čo vravíte na Caleba a psychiatriu? 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola VI.:

7. Perla přispěvatel
17.09.2017 [0:17]

PerlaAngela, Claire nie je až tak dôležitá pre tento príbeh, skôr len dotvára dej a ukazuje, prečo práve ona vie o Lauren pravdu, zatiaľ čo ostatní nič netušia. Jej brat bol totiž jej najväčším tajomstvom. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

6. Angela přispěvatel
16.09.2017 [19:34]

AngelaChudák Lauren... Že zrovna otec Hate. No, to nebude dobré, až přijde na to, že Lauren bydlí pod jeho střechou...
Trochu jsem si říkala, že by Caleb mohl být bratr. Ale zvláštní... Ne vězení, místo toho psychiatrická léčebna...? Jsem zvědavá, co bude dál a jak do toho zapadá Claire. :)

5. Perla přispěvatel
12.09.2017 [16:54]

PerlaTrish, nie, o Claire som ti nič nespomínala. Emoticon Vieš, niektoré veci musia ostať prekvapením. Emoticon Emoticon Emoticon Som rada, že sa ti Caleb páči už teraz, uvidíme, či si to ešte niečím zaslúží. Ďakujem za komentár. Emoticon

4. Trisha
12.09.2017 [12:37]

Co ti k tomu povedat. Pises stale skvelo a nanho som sa uz od zaciatku tesila, ako vies Emoticon. Novinka bola pre mna zmienka o Claire. MOZNO si mi to vravela, no asi som zabudla.
Som rada, ze ma s bratom taky skvely vztah a snad sa jej podari nemozne.
Brasko si ma rozhodne ziskal. Emoticon Emoticon

3. Perla přispěvatel
10.09.2017 [19:28]

PerlaVeva, ako dopadol Laurenin večer s Vincentom ešte bude okrajovo spomenuté a postupne začneme odkrývať Laureninu minulosť. Ďakujem za komentár. Emoticon

SunShines, obávam sa, že až prirýchlo zistíš, ako si Vincent dá všetko dokopy. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

2. SunShines
09.09.2017 [23:17]

Brat? Psychiatria? Vražda? Ach, vieš ako to zamotať. A ešte ku tomu Claire. No dobre, moja hlava to ide všetko spracovať. Ale bola to skvelá kapitola a ja sa už teším na ďalšiu! Emoticon
Aj keď asi nechcem zistiť, čo bude, ak si Vincent pospája dve a dve dokopy.

1. Veva
09.09.2017 [21:21]

Takze bracek...cakala som, ze to bude frajer, ale dobre Emoticon
No tak sa to komplikuje este viac. Som naozak zvedava co sa stalo. No a Seb to pekne uhral, ze je Natova Emoticon
Ale nechc vidiet tu scenu, ked Vincent zisti, ze tam byva.
A co sa stalo vcera vecer? Jak to skoncilo?? Potrebujem odpovede Emoticon
Tesim sa na dalsiu kapitolu Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!