OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XVII.



Torn - Kapitola XVII.Chcem, aby niekto videl moja pravé ja.
Niekto ako ty.

Kapitola sedemnásta

Všetko pôsobilo vzdialene. Rozhovor, zvuk auta... Nedokázala som dávať pozor. Moje myšlienky boli niekde úplne inde.

Mal pravdu. Či som si to chcela priznať alebo nie, Vincent neklamal. Nebola som na tom tak zle ako niektorí ostatní, ktorým sa to mohlo diať práve teraz. Nebola som na tom tak ako oni, pretože som mala niekoho, kto mi pomohol. A mám niekoho, pre koho budem bojovať.

Nepočula som vypnutie motora.  Jediné, čo ma priviedlo do reality bolo otvorenie dverí.

„Sme na mieste, slečna,“ zahlásil šofér, ktorého najal Vincent, aby ma vzal domov. Prekvapila ma jeho pozornosť. Nečakala som, že sa bude držať ďalej a hlavne som nečakala, že mi prezradí to, čo z neho vypadlo. Mohla sa za tou chladnou fasádou skrývať skutočná ľudská bytosť?

Vystúpila som z auta a mechanicky vykročila do sídla. Nevnímala som chlad, ani slzy, ktoré sa mi ešte stále kotúľali po lícach a ktoré som nedokázala zastaviť. Bolo možné nepretržite plakať? A prečo vlastne?

 Zastala som pred dverami. Zahľadela som sa na ne, premýšľajúc o dni, kedy som za sebou zatresla iné, imaginárne dvere, ktoré v sebe ukrývali toľko možností.

 

Musel to byť omyl. Sen, možno. Všetko, len nie realita. Tá bolesť nemohla byť skutočná, rovnako ako nemohol byť skutočný fakt, že som ležala v nemocnici a chystala sa porodiť dieťa.

„Ak nezačne tlačiť, budeme ju musieť vziať na sálu!“ vrieskal jeden z doktorov, ktorá venovala viac pozornosti jej kolegom než mne.

„No tak, Lauren! Musíš tlačiť! Je čas!“ Doktorkin otravný hlas sa ku mne stále snažil dobyť, aj keď som ho chcela vytesniť z mysle.

Prečo by som mala? Aký to malo zmysel?! Mal ten drobec vôbec nádej? Nebola by pre ňu lepia smrť ako život s postihnutím, ktorý aj tak nikdy nedožije do konca?

Kvôli slzám som poriadne nevidela na doktorov a nemohla som si ich ani utrieť. Pevne som si držala brucho, ktoré sa zvíjalo v kŕčoch a nútilo ma chcieť zatlačiť, len aby to prestalo.

„Ne-nemôžem!“ precedila som cez zaťaté zuby a pokrútila hlavou. „Nie.... nie som... na to pripravená!“ zvreskla som, ako mojím telom prešla ďalšia kontrakcia. Ak som si myslela, že som v živote zažila dosť bolesti, bolo to nič v porovnaní s týmto.

„Môžeš a musíš!“ trvala na svojom doktorka. Pevne mi vzala ruku do svojej a tlačila. „Pozri sa na mňa. Lauren! Otvor oči!“ prikázala a ja som nemala na výber, než ju poslúchnuť.

„Viem, že je to ťažké. Si mladá, život máš pred sebou. Ty určíš, čo sa stane, ale najprv musíš na svet priviesť život. Rozumieš?! Dotiahla si to až sem, tak neprestávaj!“

„Doktorka Richardsová....“ súrili ju ostatní, lenže tí mi boli ukradnutí.

Bolesť sa stále zvyšovala a vedela som, že ak niečo neurobím ja, urobia to za mňa. Bola som dieťa, ktoré nemalo právo na vlastné rozhodnutia. Bola som dieťa, ktoré sa chystalo priviesť na svet ďalšie dieťa. Nikoho nezaujímalo, že som nebola pripravená. Netrápilo ich, že som to nechcela.

Zhlboka som sa nadýchla a prikývla na doktorkinu žiadosť.

„Ja...“ Hlas sa mi zlomil. „Posnažím sa.“

„Dobre, skvelé,“ usmiala sa na mňa postaršia žena a prvýkrát po dlhej dobe som aspoň na chvíľu pocítila, aké to je, keď vás niekto podporí.

Všetko sa stalo tak rýchlo. Možno som to nevnímala vďaka návalu adrenalínu, a možno som len bola príliš omámená vlastným krikom, aby som to vnímala. Všetci mi pomáhali, držali ma, nútili tlačiť a hlavne upokojovali so slovami, aká tvrdohlavá bude moja dcéra. Vďaka nim som aspoň na chvíľu zabudla, že to malé bude dieťaťom môjho otca.

„Už len trochu!“ uisťovali ma, keď som zaklonila hlavu a lapala po dychu. Pred očami som videla hviezdičky a na chvíľu som naozaj neverila, že to môžem zvládnuť. Bolo toho tak veľa, čoho som sa bála. Netušila som, čo s ňou urobia, keď sa narodí. Nevedela som, či to vôbec prežije. Čo však bolo najhoršie...

Nezaujímalo ma to.

„No tak, Lauren! Ešte raz! Poslednýkrát!“ žiadala ma doktorka, a tak som do toho dala všetko.

Chcela som, aby to skončilo. Aby bolesť pominula a aby som sa mohla vrátiť do bezpečia. Ku Calebovi. To bolo jediné, na čom mi záležalo.

Na bračekovi, na mojej jedinej skutočnej rodine.

Miestnosťou sa rozozvučal plač. Tento ale nepatril mne, ale niečomu, teda, niekomu, inému. Malému dievčatku, ktoré už z diaľky vyzeralo ako člen rodiny Hartovcov.

Unavene som zatvorila oči a vydýchla si.

Bol koniec.

Bolo po všetkom.

„Chceš vidieť svoju dcérku?“ spýtala sa ma doktorka typickú otázku, na ktorú som jej dala netypickú odpoveď.

„Dajte ju preč,“ šepla som a odvrátila sa od nich.

 

Jedno zaváhanie. Jedna veta. Tri slová, ktoré všetko zmenili a ktoré sa nedajú vziať späť. Človek by si pomyslel, že mu ľudia dajú priestor na pochybnosti, nechajú ho zamyslieť sa nad všetkým, no to dospelí nerobia. Tí chcú odpoveď v sekunde, keď položia otázku.

Je správna? Vyhrala som.

Zlá? S následkami zápasím už roky.

Nevšimla som si kedy, no dvere predo mnou sa otvorili. Pohľad mi zaletel na osobu v nich, a môj uslzený pohľad sa stretol s Natovým, nechápavým.

„Ja...“ otvorila som ústa, že niečo poviem, ale nevedela som, čo. Bolo toho tak veľa, o čom netušil a čo som mu nedokázala zdeliť.

Bola som zbabelec.

Nate na nič nečakal. Urobil ku mne jeden krok a objal ma. Pevne, akoby chcel pohltiť vzlyky, ktoré sa mi drali z hrdla.

„To nič, už je dobre,“ pošepol mi do vlasov, prechádzajúc mi rukami po chrbte.

Na nič sa nepýtal. Nevedel, čo sa stalo, ale nekládol žiadne otázky. Len ma tuho objímal a chlácholil. Ja som stála na mieste ako obarená. Nemohla som sa pohnúť, nevedela som ani prehovoriť bez toho, aby sa z hrdla nevydral žalostný vzlyk.

Nakoniec si Maxwell obtočil moje ruky okolo krku a vyhodil ma do náruče. Hlava mi spočinula na jeho hrudi a všetky slzy stekali na jeho tričko.

Nechcela som to. Nikdy som nechcela, aby ma niekto videl plakať, lenže teraz som to už nedokázala zastaviť.

Vošiel so mnou do Hatinej izby a keď za nami zavrel dvere, opatrne ma položil na kraj postele. Posadila som sa a nechala kabelku padnúť vedľa mňa. Blondiak oproti mne si kľakol, aby na mňa lepšie videl. Pomaly mi odhrnul vlasy z tváre.

„Súvisí to s tým večierkom?“ spýtal sa potichu, na čo som okamžite pokrútila hlavou.  Vincent nebol ničomu na vine. Veď mi len povedal to, čo som sa snažila poprieť.

„Je to osobné?“

Neisto som prikývla. Malo zmysel klamať?

„Tak poď, princezná,“ chytil ma a donútil postaviť sa na nohy. „Vyspíš sa a všetko bude lepšie,“ prehovoril.

Mlčky som na neho hľadela, skúmajúc jeho tvár. Vyzeral tak rozhodne, akoby svojim slovám naozaj veril. Myslel si, že spánok dokáže všetko napraviť. Keby len vedel, že práve to bol čas, kedy sa všetky nočné mory zhmotňovali.

Čakala som, že odíde a nechá ma samú, lenže on urobil niečo iné. Bez všetkého si vyzliekol biele tričko a prevliekol mi ho cez hlavu. Jeho ruky pod ním sa snažili uvoľniť šaty, aby mi s nimi pomohol.

Zahryzla som si do pery a dvihla k nemu hlavu.

„Dávajú sa dole zhora,“ potiahla som nosom, ceniac si jeho snahu.

Nate sa na chvíľu zahľadel na jeho vlastné tričko, premýšľajúc, akoby mi z nich mohol pomôcť, len aby ma neodhalil.

„Videl si ma plakať,“ vydýchla som, viac pre seba než pre neho. „Videl si moje vnútro. Naozaj si myslíš, že záleží na obale?“

Sledovala som, ako nasucho preglgol. Ruky sa mu začali triasť, ale aj tak odo mňa prijal jeho tričko. Prehodil si ho cez plece, zatiaľ čo ma chytil za boky a pevne zovrel látku.

Nečakala som na jeho otázku, len som nadvihla ruky, aby ma z nich dostal a zničil tak hocaké spomienky, ktoré som na dnešný večer mala.

Jeho oči neopustili moje. Prevliekol mi šaty cez hlavu a aj keď som pred ním ostala praktický nahá, bez podprsenky, len v nohavičkách, ani raz neuhol pohľadom.

V mojom vnútri sa rozhostila radosť, aj keď som vlastne nevedela, z čoho. Donútila som sa usmiať na Nata a on mi úsmev opätoval. Znovu som si obliekla jeho tričko a dotkla sa jeho rúk, ktoré opäť raz spočinuli na bokoch. Akoby tam patrili.

„Nevedela som, že sa vieš tak ovládať,“ ušlo mi, než som si stihla zahryznúť do jazyka.

„Nemáš ani predstavu, koľko síl ma to teraz stojí,“ pripustil a obaja sme sa na tom zasmiali. „Mala by si si ľahnúť.“

Pevne som sa ho držala, obávajúc sa chvíle, kedy ho budem musieť pustiť a pripraviť sa na všetky nočné more, ktoré ho vystriedajú.

„Ja...“ nadýchla som sa. „Ostaneš so mnou? Prosím?“

„Ak ma tu chceš,“ prikývol a ako správny džentlmen ma znova nadvihol zo zeme a preniesol na posteľ. Behom sekundy ma prikryl až po uši so slovami, aby som ho nepokúšala. Neľahol si ku mne, ako som čakala. Namiesto toho prešiel na druhú stranu postele a vopchal sa pod paplón.

Hľadela som do stropu. Čakala som či prehovorí alebo pomlčí. Sama som sa k slovám nemala. Jediné, čo som chcela, bola jeho ruka. Dotknúť sa ho a cítiť, že neodíde. Potrebovala som vedieť, že nebude ako všetci ostatní v mojom živote.

Chvíľkový.

„Nate?“ Odrazu mi niečo napadlo.

„Áno?“ Cítila som na sebe jeho pohľad.

Otočila som sa na bok a z nočného stolíka vybrala malý prehrávač s ešte pôvodnými slúchadlami. Darček od Caleba.

„Chcela...“ zahryzla som si do pery a neisto pokračovala, „chcela by som ti niečo pustiť.“

„Tak teda sem s tým.“ Maxwell na nič nečakal a priblížil sa ku mne podobne ako ja k nemu. Dala som mu jedno slúchadlo a druhé ostalo mne.

„Mám problémy so spánkom. Toto zvyknem počúvať každý večer, aby som dokázala zaspať,“ priznala som mu. „Nemusíš tu so mnou potom ostávať, ja som len... Dnes sa toho stalo...“ Nevedela som nájsť správne slová a Nate nevyzeral, že by nejaké potreboval.

„Nie je miesto, kde by som bol radšej,“ chytil ma za ruku a mojím telom prebehli zimomriavky. „Keby si šla so mnou, neplakala by si. Nikdy pri mne nebudeš plakať.“

„Nate, to nebolo...“

„Ja viem,“ umlčal ma okamžite. „A verím ti. Viem, že máš problém otvoriť sa ostatným, a preto som rád za všetko, čo mi povieš. Chcem vedieť, keď máš nejaký problém. Chcem, aby si mi povedala, keď niečo potrebuješ. Keď nič neviem, nedokážem ti pomôcť. Nie je horší pocit , než keď muž nedokáže pomôcť osobe, na ktorej mu najviac záleží.“

„Ďakujem,“ hlesla som, prekvapená jeho úprimnosťou. Pripravil ma o všetky slová. Netušila som, čo mu na to povedať, tak som len uhla pohľadom, aby som mu nemusela čeliť.

Pustila som jedinú skladbu, ktorá na prehrávači bola, a sledovala, ako Nate pomaly zavrel oči a sústredil sa na hudbu. Možno som ju poznala naspamäť, ale sledovať Nata ako ju počúva, bol úplne iný zážitok.

Keď som odišla z domu, bola tá malá škatuľka to jediné, čo ma dokázalo uspať. Prespávala som na rôznych miestach, až kým sa mi podarilo dôjsť do Atlanty.

Klávesy stíchli. Pieseň skončila. Uvedomila som si, ako šialene sa mi rozbúchalo srdce, keď Nate otvoril oči a pozrel na mňa.

„Pustíš mi ju znova?“ Bolo jediné, čo povedal a jediné, čo stačilo na to, aby mi vyčaril úsmev na tvári, ktorý som sa okamžite snažila zakryť.

Bezúspešne.

„Mám to na opakovaní,“ prehovorila som a tentoraz, keď pieseň začala hrať, som zatvorila oči aj ja. Dúfajúc, že v svete snov sa aj mne podarí zažiť niečo, kvôli čomu by som chcela ráno ostať v posteli a snívať ďalej.

Predstava Nata po mojom boku mi bohato stačila.

 

Kapitola XVI. / Kapitola XVIII.


 

Pôvodne som chcela napísať túto kapitolu ako pohľad na sobotu a ukázať vám, čo si Lauren pripravila pre Nata, no po minulej časti som si uvedomila, že nebude na škodu ukázať vám niečo z minulosti a tiež myšlienky, ktoré Lauren prenasledujú. Snáď som vás veľmi neunudila. :D

Vidíme sa pri ďalšej časti.

Vaša Perla. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XVII.:

6. Perla přispěvatel
14.02.2018 [22:33]

PerlaAngela, to áno, práve preto ju aj odmietla. Môžem len povedať, že bude robiť všetko, čo môže, aby to teraz napravila. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

5. Angela přispěvatel
13.02.2018 [15:23]

AngelaSkvělá kapitola! Pohled do minulosti vůbec nenudil, naopak! Člověk má šanci pochopit hloubku Laureninych problémů!

A že nejdříve dceru odmítla?? Byla znakem toho, co jí provedl vlastní otec! Málo žen, natož dívek, by něco takového ustálo. A Lauren se nyní snaží vše změnit a doufám, že se jí to povede!! :)

4. Perla přispěvatel
10.02.2018 [23:13]

PerlaMillie, keď nájdem takúto kópiu, asi si ju sama nechám. Emoticon Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

Soledat, myslím, že práve tá nasledujúca sa ti v tomto bude páčiť, nakoľko Lauren urobí niečo zásadné, čo sama netušila, že urobí. Čo sa minulosti týka, máš pravdu, nejde len o jednu chvíľu, ale o posledné rozhodnutie a Lauren to vtedy nemala ľahké. Možno sa mi podarí lepšie to priblížiť v ďalších flashbackoch.
Ďakujem za komentár. Emoticon

SunShines, to len rada počujem, keďže som naozaj bola na pochybách. Takého Nata by som jej tiež dopriala, hoci nikto nevie, či by tej peknej predstave samotná Lauren dokázala uveriť.
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Sunshines
10.02.2018 [10:50]

Že či si nás veľmi neunudila? Emoticon Lauren nie je niekto, kto človeka unudí. Stále nechápem, čím všetkým si musela prejsť. Emoticon Takže Nata v podobe akú má teraz kvôli nej by som jej teda jednoznačne dopriala. Emoticon

2. Soledat
09.02.2018 [0:21]

Tak kapitolka tu je sice brzy, ale zoufale čekám na dobu, kdy Nateovi doopravdy odkryje kus sebe... :( A k tomu flashbacku... Doufám, že dostane dcerku zpět. Byla jen dítě, když ji měla a navíc se tou malou nesly vzpomínky na to, co jí její táta provedl. Člověk, který ji měl ochraňovat. Měla dostat aspoň nějaký čas na rozmyšlenou, vždyť dítě stejně němůže několik dní z nemocnice. Snad dostane šanci s ní být alespoň teď... A moc se těším na další kapitolku, tak snad tu bude brzy. Smekám před tvým psaním, opravdu ty příběhy miluju... Emoticon Emoticon Emoticon

1. MillieFarglot admin
07.02.2018 [22:23]

MillieFarglotAch, ako by sa všetko vyvinulo inak, keby si dcérku nechala? Dúfam, že ju dostane naspäť. Emoticon
Nateeeeeee. Emoticon Poprosím si kópiu. Super sú spolu, konečne si to Lauren začína uvedomovať. Som rada.
Teším sa na ďalšiu kapitolu, táto bola skvelá. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!