Bohyňou na veky vekov 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ahoj, ahoj! Neviem, či ste všetci čítali Percyho Jacksona, ale aj keď nie, nebude to vadiť. Mne sa nepáčil koniec celej série o ňom. V knihe odmietol ponuku byť bohom, ale tu tú ponuku dostal on aj Annabeth. A kto by neprijal? Celé to bude z pohľadu Annabeth. Poprosím komenty, či má cenu pokračovať.

12.05.2012 (20:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 12× • zobrazeno 1509×

„Myslíte to vážne?“ spýtal sa Percy Jackson. Jeho a mňa, Annabeth Chasovú, sledovalo dvanásť bohov. Niektorí sa pobavene uškŕňali, iní sa mračili, vadilo im, že neveríme ich úsudku. Tak, aj vy by ste sa správali udivene a neveriaco, keby vám navrhli, že vám darujú nesmrteľnosť. Ja a Percy sme sa mali stať bohmi.

„Samozrejme, že to myslíme vážne. Rýchlo sa rozhodnite, lebo ma prejde trpezlivosť a oboch vás rozprášim bleskom!“ Zeus už začal byť veľmi netrpezlivý. Percy sa na mňa pozrel a ja som prikývla.

„Áno, vládca Zeus. Prijímame vašu ponuku,“ povedal Percy. Pozrela som sa na svoju mamu Aténu. Vyzerala byť dojatá. A určite aj bola, veď ktoré jej dieťa sa stalo bohom alebo bohyňou? Ktorý poloboh sa stal bohom okrem detí Veľkej trojky? Myslím, že žiaden. Odtrhla som zrak od mojej mamy, ktorá sa na mňa usmievala. Pozrela som sa na Percyho, ktorý sa uškrnul, podišiel ku mne a chytil ma za ruku. Za iných okolností, by som svoju ruku vytrhla z jeho zovretia...Alebo nie? Nie. Som do neho až veľmi zaľúbená a už to nemôžem skrývať. Šťastne som sa na neho usmiala a pozrela na bohov.

Každý na nás mieril prstom. Zrazu, ako na povel, akoby to mali dokonale nacvičené, v tú istú chvíľu vyšla z ich prstov zlatá žiara. Obklopila mňa aj Percyho a zdvihla nás do vzduchu. Pocítila som nával absolútnej sily a moci. Mala som pocit, že dokážem všetko. Zavrela som oči a cítila som, ako ma napĺňa nesmrteľnosť. Až teraz som si to poriadne uvedomila. Budem bohyňa, nesmrteľná a večná. Naveky budem takáto mladá. Keby ma tak videl Cheirón - pomyslela som si hrdo. Určite by bol na mňa pyšný. Veď ma aj uvidí. S Percym zostúpime do tábora, aby sme to všetkým oznámili.

Zrazu žiara zmizla, ale ja som nepadla dole na zem. Mala som rovnakú výšku ako ostatní bohovia, konečne som si nepripadala v ich prítomnosti ako trpaslík. Aj Percy meral tri metre a už nebol oblečený vo svojom tričku a nohaviciach. Mal typické grécke oblečenie a poviem vám, vyzeral v ňom fakt sexy. Keď som sa pozrela do jeho tváre, bola som ohúrená. Bol krajší, oveľa krajší, ako keď bol smrteľník. Jeho zelené oči boli zelenšie, vlasy tmavšie. Keď sa pozrel na mňa a videla som jeho ohúrený pohľad, v ktorom bola aj láska, nič ma už nezadržalo.

Vrhla som sa mu okolo krku s radostným smiechom a pobozkala som ho. Na chvíľu bol prekvapený, ale potom mi bozk opätoval. Za nami sa ozval potlesk a my sme sa od seba odtrhli. Bohovia sa tvárili pobavene a usmievali sa, ale dvaja z nich mali na tvárach falošný úsmev. Poseidón a Aténa. Deti tých, čo spolu nikdy nespolupracovali, sa do seba zaľúbili. Zeus si odkašlal a všetka pozornosť sa upriamila na neho.

„Annabeth a Perseus, stali ste sa bohmi. Annabeth, predstúp.“ Nadýchla som sa a pustila Percyho, s ktorým sme sa ešte stále držali za ruky. Podišla som pár krokov vpred a pozrela na Dia.

„Áno, vládca Zeus?“ Mávol rukou, a keď som sa obzrela, na konci veľkého U - čka, do ktorého boli tróny bohov postavené, sa objavil ďalší. Bol úchvatný, presne podľa mojich predstáv. Zeus pokynul rukou, aby som si sadla. Prišla som k tomu trónu, k môjmu trónu. Usadila som sa doň a cítila som sa úžasne.

„Annabeth, stávaš sa bohyňou architektúry, súcitu a starostlivosti. Lebo len tam, kde je veľká starostlivosť a súcit, môžu vyrásť tie najkrajšie diela,“ povedal Zeus a potom sa pozrel na Percyho, ktorý vyzeral pokojne. Stala som sa bohyňou architektúry! To ma zaujímalo najviac. Môžem navrhovať nové diela, dohliadať na smrteľných architektov a... Je to proste skvelé. Aj ja som sa pozrela na Percyho, ktorý už stál pred Diom. Zeus mu tiež vyčaril trón, presne oproti mne. Percy si doň sadol a pozrel na Dia, určite premýšľal, čoho je on boh.

„Perseus, stávaš sa bohom umenia s mečom, pokoja a rozhodnutia. Lebo len ten, kto vie byť pokojný a rozhodnúť sa, vie ovládať dokonale svoj meč.“ Percy sa usmial, určite mu to vyhovovalo.

„Ďakujeme, pane. Teraz, ak dovolíte, radi by sme sa šli pozrieť do nášho tábora a oznámiť... Isté nové skutočnosti,“ povedal boh meča a ja som prikývla.

„Samozrejme, choďte. Ale nezabudnite sa zmenšiť a neukazovať svoju pravú božskú podobu.“ Keď to Zeus odsúhlasil, vstala som zo svojho trónu a ruka v ruke s Percym sme sa zmenšili na našu pôvodnú výšku. Mali sme na sebe znovu oblečenie, v ktorom sme sem prišli ako polokrvní. A odchádzame v ňom ako bohovia. Vyzerali sme úplne rovnako, ako keď sme sem došli. Nikomu by ani len nenapadlo, že sa z nás stali bohovia. To bude prekvapenie pre všetkých. Nikde sme nepočuli nijaký rozruch a ja, ako bohyňa architektúry som mala prehľad o každej budove a smrteľníkoch v nej, takže som mohla pravdivo tvrdiť, že v Empire State Building sa nenachádza nikto z našich a všetci sú v tábore. Sústredila som sa, že sa chcem dostať ku hranici tábora. Predpokladala som, že Percy robí to isté.

Za sekundu som sa pozerala na môj milovaný tábor aj s Percym. Prešli sme k hlavnej budove, kde na terase odpočíval zranený Cheirón, po bitke s Kronom.

„Annabeth, Percy. Kde ste tak dlho boli? A čo vaše zranenia? Musíte sa dať hneď ošetriť!“ povedal slabým a starostlivým hlasom.

„Ach, Cheirón. Boli sme na Olympe. A naše zranenia... Sú vyliečené. Nemusíš sa o nás báť,“ pohladkala som ho po čele, „pospi si. Vylieč sa.“ Cheirón nepatrne prikývol a zavrel oči. Usmiala som sa na Percyho. Pohladil ma po líci a tú ruku tam aj nechal.

„Si úžasná, vládkyňa Annabeth,“ zašepkal a ja som sa potichu zasmiala a pobozkala som ho. Znovu nás niečo vyrušilo. To si človek..ehm, pardon, boh nemôže užiť trochu súkromia?! Nabudúce tých opovážlivcov potrestám! Za nami sa totiž ozýval smiech, tlieskanie a pískanie. Za nami boli Grover, Clarisse a pár ďalších táborníkov.

„Páni! Asi ste nám niečo zabudli povedať!“ smial sa Grover. Percy sa pokojne usmial. Och, môj boh pokoja a rozhodnutia to vyrieši. A samozrejme im budeme musieť povedať o tej maličkej zmene.

„Hmmm, rád vás vidím. Ste v poriadku?“ spýtal sa Percy, ale nepočkal na odpoveď, „No, my by sme vám chceli niečo dôležité povedať. Niečo iné ako toto.“ Pri poslednej vete zdvihol do vzduchu naše prepletené ruky. Všetci stíchli, pretože Percy sa tváril vážne. Grover si odkašľal.

„A čo také?“

„Bohovia nám dali nesmrteľnosť,“ vyhŕkla som.

Autor: , v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction