OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Caroline Winchester II. - Losing your memory

23.02.2013 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 1462×

Časť prvá

Losing your memory

„Bude v poriadku?“ vzlykala som zatiaľ čo ho doktori oživovali.

„Neviem, Caroline. Je to málo pravdepodobné. Stratil strašne veľa krvi. Možno aj cez tri litre. Je to otázne,“ hovorila Meredith smutne.

Vtom ma niečo napadlo. Rýchlo som k nej podišla.

„Pošlite ostatných preč. Ja mu pomôžem,“ šepla som a odstúpila nabok. Doktorka hneď vedela, čo tým myslím. Venovala mi jeden rýchli pohľad a hneď už vyhnala dvoch ďalších doktorov preč z miestnosti. Zamkla za nimi na odchode dvere. Prešla k stolíku a vytiahla z neho prázdnu striekačku.

„Čo s tým chceš robiť?“ Nadvihla som nechápavo obočie.

„Odoberiem ti predsa krv a dám ju Deanovi. Možno ho to zachráni, ale musíme byť rýchle,“ súrila ma.

„Aha. Jasné.“

Vyzliekla som si bundu a natiahla k Meredith ruku. Urobila, čo mala a hneď priskočila k Deanovi. Lekári ho síce oživili, no on nám odchádzal. Doktorka Fellová mu to pichla priamo do žily. Celý čas som mala oči na monitore a sledovala som, či sa niečo zlepšuje.

Zrazu sa to stalo. Všetky normy začali stúpať a blížiť sa k zdravým. Počula som tlkot jeho srdca.

Meredith sa na mňa s úsmevom pozrela.

„Dostane sa z toho. Len musíš dať pozor, aby sa do dvadsiatich štyroch hodín nezabil.“

Prikývla som s úsmevom. Bude v poriadku. Ale... aj tak ma bude nenávidieť. Uvedomila som si zároveň. Smútok na mňa pomaly doliehal. Rozhodla som sa vyjsť radšej von. Nech si oddýchne. Bude to pre neho to najlepšie.

Prešla som cez chodbu a zamierila som sa pozrieť na Sama. Práve vychádzal náhlivými krokmi z ošetrovne.

„Bude v poriadku? Prežije to?“ Strachoval sa o Deana.

„Áno. Dostane sa z toho.“

Vydýchol si. „Ďakujem ti, Car. Mohla si nás v tom nechať, za to, čo ti urobil. Ale ty si sa pre nás vrátila.“

Podišla som k nemu bližšie a objala ho. „Čo by som pre teba neurobila,“ usmiala som sa naňho cez závoj mihalníc.

„Pre mňa? Nie náhodou pre Deana?“

 Záporne som pokrútila hlavou. „Nie. Už nič viac pre Deana.“

Sam si vzdychol. „Ale no tak, Caroline. Vážne si myslíš, že je to rozumné?“

„Nie, teda áno... ja vlastne...“ porazenecky som vydýchla. „Neviem. Ale čo iné mi ostáva?“

Okolo nás prešla nejaká sestrička a pozdravila ma. Sam nechápavo prižmúril oči.

„Môžeš mi odpovedať na jednu dosť základnú otázku?“

„Samozrejme. Prečo nie?“

Chytil ma za chrbát. „Poď, prejdeme sa.“

Chce sa prejsť? Práve teraz? Hoc... Dean spí a ja nemám čo robiť. Je noc a musím odísť predtým, než vyjde slnko.

„Tak poďme.“

Mladý Winchester ma zaviedol von z nemocnice. Prešli sme na parkovisko.

„Ako je možné, že sa tu len tak prechádzaš? Nemala si byť náhodou mŕtva? Nebola väčšina týchto ľudí na tvojom pohrebe?“ spýtal sa ma.

Nad tým som sa už len pousmiala. „Aha. Tak toto ťa trápi?“ Mávla som rukou. „Povedala som im, že som Carolinina sesternica. Dcéra otcovej sestry. A uverili mi to. Prišla som sem, pretože som sa chcela rozlúčiť s Caroline,“ vysvetlila som rýchlo.

„A to ti uverili? Naozaj?“ Sam sa premáhal, aby sa nezačal smiať. „A... a tá tvoja podoba s Caroline? Nič sa ťa na ňu nepýtali?“

„Uhm... pýtali. Ako je možné, že sa tak podobáme. Povedala som, že je vidieť, kto sa činil viac. Ktorá časť rodiny,“ pokrčila som plecami.

On sa len usmieval.

„Aha.“

Nastalo hrobové ticho. Sam sa zadíval do diaľky, no nepovedal ani slovo.

„Prídeš ešte?“ ozval sa odrazu.

Zatvárila som sa troška zmätene. „Neviem. Ale asi áno. Chcem ho ešte vidieť. Ale teraz už by som mala ísť. O chvíľu vyjde slnko. A ja...no... vieš, čo sa mi môže stať.“

„Ou, samozrejme. Tak zatiaľ ahoj.“

Ešte raz som sa na Sama pozrela a potom som už len cítila vietor vo vlasoch. Behala som čo najrýchlejšie to šlo. Cítila som vzrušenie z takejto rýchlosti. Ešte nikdy som necítila nič lepšie.

Zastala som. Už som bola pred mojim domom. Čo urobím, ak tam bude už aj mama? Čo jej poviem? Ako sa jej pozriem do očí bez strachu z toho, čo si o mne pomyslí?

„Myslela som, že sa ťa už nedočkám,“ začula som ženský zvuk.

Obhliadla som sa okolo seba. Z domu vyšla Elena a vykročila mi naproti. Pretočila som očami a vyšla k nej.

„Mala som veľa práce,“ odvrkla som, ale rýchlo som sa zastavila. Za ňou totiž kráčala Bonnie.

Čarodejnica, ktorá neznáša upírov tak veľmi ako Dean. Ale Elenu predsa má rada, tak by to mohla prekúsiť. Či nie?

„Ahoj, Bonnie,“ hlesla som.

„Chceme sa s tebou porozprávať, Caroline,“ oznámila mi Elena.

„Fajn. Poďme sa teda porozprávať,“ prikývla som a všetky tri sme vošli do domu. Prešli sme do obývačky a sadli si na gauč. Ja som sedela v kresle a ony oproti mne. Hľadeli na mňa a čakali, čo urobím.

„O čom že to chcete hovoriť?“ Snažila som sa vyznieť nenútene a usmiala som sa. Hoc najradšej by som sa znova rozplakala. Cítila som takú úzkosť, ako už dávno nie. Ale nebudem predsa plakať pred nimi! Ja nie som ten typ. A nikdy som nebola.

„A nie je to jasné?! O tebe, Caroline! Veď si...“ Bonnie stíšila hlas. „Upír.“

„Chceme ti pomôcť,“ skočila jej Elena, už trocha miernejšie, do reči.

Vzdychla som si. „Aha. Čo presne chcete? Lebo... neviem... ale akosi ma prešla nálada na rozprávanie. Rozprávala som sa s Damonom, rozprávala som sa so Stefanom, dokonca aj s Deanom...“ Začínala som zvyšovať hlas. Zmocňovala sa ma zlosť. Prečo ma chce každý poúčať? Ja sa o seba viem postarať! „A aby toho nebolo málo, zoznámila som sa aj s upírom, ktorý ma zabil!“ Poslednú vetu som už skríkla a postavila sa na rovné nohy.

„Čo?! Ty... ty si sa rozprávala... s Klausom?“ Nechcela veriť Elena.

„A čo, že som? Nie je to jedno? Aj tak jediné, čo ma trápi je to, že ma Dean nenávidí. Nenávidí to, čím som sa stala!“

Nedokázala som to ovládnuť. Nemohla som to potlačiť. Rozplakala som sa a klesla na kolená.

Už pri mne boli obe a objímali ma.

„Do očí mi povedal, že to už nie som ja. Že... že som zomrela!“ revala som ďalej.

„Čššš... to bude dobré. Máš nás,“ tíšila ma Bonnie, čo som fakt nečakala.

Zrazu ma niečo začalo páliť. Pozrela som na svoju ruku, ktorá začínala schnúť.

„Čo sa to...?“ Nestihla som dopovedať otázku, keď na mňa Elena skočila a rýchlo ma stiahla preč do kúta.

„Bonnie!“ zahriakla ju a ona išla hneď zatiahnuť žalúzie.

Všetko ustalo a u nás doma ostala tma. Elena sa odo mňa pomaly odtiahla.

„Musíš si dávať pozor. Si teraz upír. Nemôžeš ísť na svetlo,“ podotkla kamarátka, ktorá je už sama viac ako dva mesiace upírkou. Pozrela na Bonnie. „Myslíš si, že by si dokázala urobiť prsteň aj pre ňu?“

Ona na mňa len úkosom pozrela a potom sa zamyslela. Nadýchla sa a vydýchla. Ja som len čakala, ako sa rozhodne. Nevedela som ani odhadnúť, čo si môže myslieť. Radšej som sa o to ani nesnažila.

„Dobre. Ale len preto, lebo si to ty.“

Usmiala som sa na ňu. Budem môcť ísť za Deanom! Super!

Pohľad Deana:

Pomaly som otvoril oči. Všetko okolo mňa bolo také... rozmazané a svetlé. Oči sa mi postupne prispôsobovali a ja som sa okolo seba obzeral.

Kde to vlastne som? A prečo tu som?

Dvere do izby sa otvorili a dovnútra vošiel nejaký muž. Vysoký s tmavými vlasmi.

„Dean?“ Pozrel sa na mňa s úsmevom a prišiel až ku posteli. „Som rád, že si sa prebral. Bál som sa o teba,“ dodal rýchlo.

Pokrčil som obočie a stiahol pery do úzkej linky. Snažil som sa spomenúť si, kde som ho len videl.

„Ja...“ začal som, ale nebol som schopný to dokončiť. Nespomínal som si. Na nič. Jediné, čo viem je, že som Dean. A to aj tak len vďaka tomuto mužovi, ktorý mi to povedal.

„Čo ty? Deje sa niečo?“ spýtal sa.

Mám mu to povedať? Alebo mu mám klamať?

„Prepáč, ale... môžeš mi povedať, kto si?“

Muž mi venoval úplne šokovaný výraz a o krok ustúpil.

„Dean... čo to s tebou je? Veď to som ja, Sam! Tvoj brat!“

Vytreštil som oči. Môj brat? Ja mám brata? Ako ma tak ten Sam sledoval, jeho výraz bol čím ďalej tým udivenejší. Ale zároveň aj chápavý. Akoby mu niečo došlo.

„Ty... ty si vážne na nič nespomínaš?“

Pokrútil som hlavou. „Nie. Prepáč. Ako som... ako som sa tu vlastne dostal?“

„Mal si nehodu, Dean,“ začal mi všetko vysvetľovať. Ako sme na ceste preč neskoro zbadali nákladiak a ako som vyletel z auta, lebo som nemal zapnutý pás.

„Aha.“ Bolo to jediné, na čo som sa zmohol.

Vtom vošla do izby akási žena. Čierne dlhé vlasy jej lemovali tvár a svojimi hnedými očami sa na mňa usmievala.

„Dean, som rada, že si sa už prebral. Nahnal si nám strach. Ako sa cítiš?“ Prešla rovno k veci.

Sam sa na ňu pozrel. „Na nič si nepamätá, Meredith.“

Zahľadela sa mi do očí, vybrala malú baterku a posvietila mi ňou. Potom ju odložila a pozrela si papiere.

„Krv nevyliečila všetko. Ale strata pamäti je podľa mňa to najmenšie, čo sa mohlo stať. Možno ak sa vráti k svojej rutine, spomenie si časom na všetko,“ rozmýšľala doktorka nahlas.

Sam si odkašľal. „Ako myslíš tú rutinu? Všetko, čo sme robili predtým, alebo by sme mali ostať v Mystic Falls?“

„Navrhovala by som odchod a vrátenie sa k predošlým činnostiam,“ povedala.

„Dobre. Môžem teda už ísť?“

„Áno. Vyzerá, že je v poriadku,“ prikývla Meredith.

Pohľad Caroline:

„Pôjdeš so mnou?“ spýtala som sa Eleny. Ak som teraz upír, musím sa vrátiť do starých koľají. Nemôžem byť to krvilačné monštrum. Musím sa upokojiť a posnažiť sa splynúť s davom.

„Jasné. Veľmi rada,“ usmiala sa na mňa.

Spoločne sme sa autom vybrali do nemocnice. Pôjdem sa s Deanom rozlúčiť predtým, než mi znova odíde. Možno bude tento krát príjemnejší, ako včera. Vošli sme do nemocnice. Hneď som zamierila do Deanovej izby. Chcela som ho vidieť. Otvorila som dvere a... izba bola prázdna.

„Kde je?“ Začudovala som sa nahlas.

„Bol tu?“ zaujímalo Elenu.

„Áno!“

Ako hurikán som vybehla z izby a začala som po celej nemocnici hľadať Meredith. Niečo mi musí vysvetliť.

Našťastie som ju našla v jej kancelárii.

„Ahoj, Caroline,“ usmiala sa na mňa.

„Kde je Dean?“ vyhŕkla som rýchlo. 

Meredith sa postavila. „Vieš, odišiel. Sam ho zobral domov.“

„Čo?“ Vypúlila som oči.

„Dean pri tej nehode stratil pamäť. Nepamätá si nič a nikoho,“ vysvetlila.

„Takže... on si na mňa nepamätá?“ hlesla som.

Doktorka len smutne pokrútila hlavou. „Je mi to ľúto, ale nie. A Sam si myslí, že bude lepšie, ak začne znova. Preč od teba. Nechce, aby ti jeho brat znova ublížil.“

Na to som nemala slov. Musela som si sadnúť na stoličku. Svet sa so mnou zatočil. Ako je možné, že ten, kto ma miloval, si na mňa nepamätá?

Tak čo hovoríte? Som zvedavá na vaše názory.

Ak by ste mali záujem, tak práve rozbieham svoj nový web, na ktorom nájdete všetky fanfiction poviedky, ktoré práve píšem. Aj táto je medzi nimi.

Odkaz nájdete na mojom profile.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Caroline Winchester II. - Losing your memory: