OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lie for win - 21. časť - Záchranná misia

22.09.2012 (15:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 9× • zobrazeno 1367×

21. časť

Záchranná misia

Bola som rozhodnutá, že poňho pôjdem. Musím. Nemôžem ho len tak nechať Katherine napospas.

Ale ako to urobím? Veď netuším, kde sa teraz nachádzajú. Môžu byť hocikde.  

Vtom mi v hlave blysol nápad. Zobrala som si kľúče od auta a zamierila som do Grillu.

Hneď, ako som vošla do dverí, zbadala som ho sedieť za barom, ako do seba leje bourbon.

Prešla som k nemu a prisadla si.

„Čo je  to tentoraz?“ spýtal sa ma automaticky.

„Potrebujem aby si mi niekoho našiel,“ oznámila som.

Vzdychol si a nalial do seba ďalší poldecák. „Prepáč mi, ale momentálne mám inú prácu.“ Pokrútil hlavou.

„Prosím ťa, Alaric. Naozaj to súrne potrebujem. Nežiadala by som ťa o to, keby to nebolo vážne,“ naliehala som naňho.

Celý čas som mu uprene hľadela do očí a bola som pripravená na to, že ak by mi odmietol pomôcť, rozplakala by som sa.

„Tak fajn. Máš tu notebook?“

„Mám ho v aute,“ prikývla som a rýchlo poň vybehla.

Doniesla som mu a ho a dala mu svoj mobil. Šli sme si sadnúť niekde do rohu aby nás videlo čo najmenej ľudí.

Sledovala som, ako rýchlo niečo ťuká do môjho notebooku. 

Bola som trpezlivá.

Zrazu prestal ťukať a otočil ho ku mne. Pozrela som sa na mapu Virginie.

„Oni sú tam?“ Vytrieštila som oči.

„No aspoň Stefanov mobil. A keďže táto sms-ka bola prečítaná, tak asi áno,“ pritakal.

Vďačne som sa naňho usmiala. „Ďakujem ti.“

Zobrala som si mobil a vyšla som na parkovisko.

No ale čo teraz? Čo urobím? Nemôžem tam ísť sama. Katherine neporazím a neviem, ako na tom je Stefan.

Znova som si vzdychla a mala som sto chutí začať nadávať.

Vtom som si všimla, ako smerom ku Grillu smeruje so sklonenou hlavou Damon.

Skryla som sa za auto a pozorne ho sledovala. O chvíľu som ho stratila z dohľadu, lebo vošiel do Grillu.

Prišiel mi tak smutný. Žeby kvôli mne?

Caroline, tak to bola veľmi sprostá otázka! Okríkol ma hlas v mojej hlave.

Mala by som sa mu ospravedlniť? Ale začo vlastne? Veď to on zabil človeka, nie ja? rozmýšľala som.

Nakoniec som ostala zaryto presvedčená o jeho chybe a šla som ku autu. Keď som otvorila dvere, zacítila som za sebou náhly závan vetra, no ako náhle sa otočila, nikto tam nebol. No niečo mi nesedelo. Mala som zvláštny pocit, že tu so mnou niekto je.

Nakoniec som nastúpila do auta a naštartovala.

V tej sekunde sa za mnou niečo pohlo a niekto ma zozadu chytil pod krk a pritlačil mi hlavu o opierku sedadla.

„Kam ideš?“ spýtal sa ma známy hlas.

Damon. Ako inak. Koho iného som už len čakala?

„Prečo by som ti to mala hovoriť? Teba do toho nič nie je!“ odvetila som podráždene.

Zacítila som jeho tvár pri uchu. „Niekto mi povedal, že máš namierené k môjmu bratovi na návštevu,“ oznámil.

Do frasa! Ja som tušila, že Alaric nebude ticho! Zanadávala som si rýchlo.

„Čo teda chceš, Damon?“ prešla som rovno k veci.

„Pôjdem s tebou,“ pošepkal mi do ucha.

„To v žiadnom prípade!“ protestovala som automaticky.

Pritlačil mi na krk, až som sa rozkašľala.

„Damon, pusti ma! Au! Damon! To bolí!“ kričala som po ňom.

No on neprestával. Cítila som, ako sa ma zmocňujú mdloby a že čoskoro odpadnem.

Pred očami som zračila tmu a nedokázala som jej už brániť...

Rýchlo som otvorila oči a začala som lapať po dychu. Čo sa stalo? Kde to som? rozmýšľala som rýchlo.

Poobzerala som sa okolo seba.  Ležala som na zadnom sedadle môjho auta, ktoré niekam smerovalo.

Čo? Moje auto niekam ide? Ja niekam idem? Okamžite som sa pozrela na sedadlo vodiča.

Damon.

„Dobré ránko, barbie,“ pozdravil mi.

Ja som si chytila hlavu a zívla som. V druhej sekunde som sa však naňho vrhla.

Zatočila som volantom a vyšli sme z cesty na pole.

Damon dupol na pedál a oboch nás to hodilo dopredu. Auto prudko zastavilo.

„Čo, do čerta...“ začal Damon, no skôr než stihol dokončiť, dvere sa otvorili a obaja sme vypadli von z auta.

Chytila som ho pod krk a hodila ho o zem. No Damon neotáľal a rýchlo sa postavil. Bol neodbytný a chcel presadiť, že je silnejší. No ja som mu to len tak nechcela darovať.

Keďže bol na mne, chytila som ho za vlasy a prevalila ho podo mňa.  Vycerila som zuby. On tiež.

Keďže bol silnejší, nepotreboval ma nejako zvláštne chytiť a znova bol nado mnou.

Ja som pokrčila nohy a odkopla ho preč. Rýchlo som sa postavila a chcela ísť k autu, no on bol rýchlejší.

Tresol do dverí, ktoré sa okamžite zavreli a rukami sa o ne oprel. Nemala som kam uniknúť pred jeho priamym pohľadom.

„Prečo chceš ísť po môjho brata?“ spýtal sa.

„Pretože sa ma vrátiť k Elene. Sám si povedal, že už ju nemiluješ,“ vysvetlila som.

Odfrkol. „Ha. Ale teraz je to jediné, čo mi ostalo. Prečo by som to nemohol využiť?“

„Damon!“ okríkla som ho. „Nevadilo by ti, keby ťa milovala len kvôli nátlaku?“

Na chvíľu sa na mňa uprene pozrel, no potom mu pohľad stvrdol. „Pred pár dňami mi to vadilo, ale teraz... je už všetko iné. Už mi to vadiť nebude.“

Celá som stuhla. Vedela som, kam tým smeruje. Znova som to ja, ktorá mu ublížila. On síce zabil človeka, ale veď je upír. No čo mám z toho, že sa naňho budem hnevať?  Veď to nie je jeho vina. Je proste upír, no ja som očividne tá, čo to spôsobila.

Znova som to ja, ktorá to všetko pohnojila. Len mojou vinou je na tom znova zle.

Sebakritika ma natoľko pohltila, až som zabudla vnímať Damona a to, čo mi následne hovoril.

„Damon...“ začala som. „Ja... prepáč.“ Vyšlo mi nakoniec z úst.

On sa na mňa zarazene pozrel. „Čože? A za čo, prosím ťa?“

Smutne som sklonila hlavu. „Je to moja vina. Všetko je to moja vina. Ublížila som ti. Znova.“ Hlas mi zlyhal.

Pozrel na mňa a zobral mi tvár do dlaní. „Caroline... neobviňuj sa. Prosím, nie,“ pošepol mi.

Zdvihla som k nemu zrak a nevedela, čo povedať alebo urobiť. Cítila som sa mizerne, ale aj nahnevane, že nie som schopná hnevať sa naňho.

Chytil ma za pás a pritiahol si ma k sebe. Perami sa prisal na moje a roztopil všetok hnev, ktorý vo mne bol a ostala len čistá túžba. Bozkával ma s toľkou túžbou a vášňou, až som sa jej jemne zľakla, no zároveň si uvedomila, že niečo podobné k nemu cítim aj ja.

No boli sme na voľnom priestranstve, kde nás mohol vidieť hocikto. Síce sa už pomaly stmievalo a boh vie koľko aut tadiaľto neprechádzalo.

Damon otvoril dvere do môjho auta a ja som nastúpila. Ďalšia výhoda môjho auta. Tmavé sklá na zadných sedadlách a sedadlá, ktoré sa dajú sklopiť a tak vznikne veľký priestor, pretože prirátame ja kufor.

Na zadnú “posteľ“ sme dali deku, ktorú som mala v kufri a znova sme sa začali bozkávať.

Rýchlo som mu vyzliekla jeho koženú bundu a prechádzala mu po vypracovaných tehličkách na hrudi.

On mi rukou vkĺzol pod tričko a skúmal moje telo. Ako mi tak prechádzal po bruchu vyššie, zavzdychala som.

Chcela som viac. Oveľa viac.

Cítila som, ako Damonova ruka prešla na môj chrbát a ako mi rozopol podprsenku.

Ja som mu vyzliekla tričko a hodila ho na predné sedadlo. Pritiahla som si jeho tvár k svojej a privlastnila si jeho pery.

On ma pritom pomaly vyzliekal.

Nakoniec sme sa obaja nechali unášať vášňou a naša cesta za Stefanom sa zmenila aj na niečo iné...

Keď som sa zobudila, už bolo ráno a my sme sa hýbali. No teda... auto sa hýbalo a Damon ho šoféroval.

Rýchlo som sa vzadu obliekla a šla si sadnúť dopredu.

„Kde to sme?“ spýtala som sa okamžite aby som sa vyhla téme: včerajšia noc.

„Asi o päť minút by sme mali doraziť k Stefanovi,“ odvetil a zameral sa na cestu.

Obaja sme mlčali. Akoby sa ani jeden z nás nechcel vracať k tomu, čo bolo včera.

V blízkosti som zbadala nejaký veľký, rodinný dom, ktorý bol skrytý medzi stromami a viedla k nemu malá príjazdová cesta.

Damon ale odbočil do menšieho lesíka a tam zaparkoval auto. Vystúpili sme.

Damon mi niečo hodil do ruky a ja som si to hneď obzrela.

„Železníková striekačka?“ zaujímalo ma.

Prikývol. „Ale musíš mu ju dať všetku,“ upozornil.

„Jasne. Dobre. Tak a môžeme ísť.“

Spoločne sme upírov rýchlosťou vbehli na Katherinin pozemok. Opatrne sme sa prikradli k zadným dverám. Damon vylomil kľučku a potichu otvoril dvere.

Nohou prekročil prach dverí a usmial sa. Pokynul mi aby som ho nasledovala.

Ocitli sme sa vo veľkom dome a nevedeli, kam ísť.

Vošli sme do haly, v ktorej strede sa nachádzalo nádherné, široké schodisko, ktoré viedlo na poschodie.

Zrazu sme obaja niečo začuli. Zastali sme a pozreli sa na seba. Išlo to z poschodia.

Pomaly sme sa vybrali hore schodmi.

Hore sme odbočili doprava a zastali pred prvými dverami. Z nich sa ozýval nejaký zvuk.

Damon mi dal pokyn, že mi bude kryť chrbát a keď tam bude Katherine, zabaví ju a ja dostanem Stefana do auta.

Rýchlo sme vbehli do miestnosti, no žiadna Katherine tam nebola. Len Stefan.

Stefan, ktorý na nás neveriacky pozeral.

„Je tu Katherine?“ chcel vedieť Damon.

„Čože? Nie. Nie je tu. Musela si niekam odbehnúť,“ odvetil v šoku z toho, že nás vidí.

„No tak poď, braček, ide sa domov,“ oznámil mu Damon.

Stefan však pokrútil hlavou. „Nikam nejdem. Tu je môj domov. S Katherine.“

Damon len prekrútil očami. „Prepáč, ale na toto naozaj nemáme čas.“ A vrhol sa naňho.

Stefan jeho útok odrazil, no Damon sa nevzdával, Skočil mu na chrbát a ja som už len čakala na vhodnú chvíľu, ktorá čoskoro prišla.

Vrhla som sa dopredu a zapichla mu striekačku do ramena. Keď v sebe mal celú dávku železníka, konečne sa zložil.

Damon sa na mňa pozrel a prehodil si ho cez plece. „Tak poď. Ideme preč,“ povedal a už si to mieril dole schodmi.

Obehla som ho aby som mu mohla otvoriť dvere. Stefana sme rýchlo naložili do auta a už sme vyrazili na cestu domov.

Stefan ležal na zadnom sedadle a ja vedľa Damona.

„Nezdá sa ti, že to bolo nejaké ľahké?“ ozvala som sa odrazu. „Písala som Katherine, že si poňho prídem. Tak prečo by ho tam nechala samého?“

Damon pokrčil plecami. „Neviem. Možno si myslela, že prídeš sama. Keby si tak urobila, Stefan by ťa dostal. Nerátala so mnou,“ rozmýšľal nahlas.

Zvyšok cesty sme znova šli mlčky.

Konečne sme vošli do Mystic Falls. Prešli sme mestom a zamierili k Salvatorovcom.

Keď sme zastali, Stefan bol ešte stále tuhý. S Damonom sme ho zobrali dovnútra a položili ho do obývačky na gauč.

Po chvíli sa pomaly dostával k vedomiu. Pretrel si oči a posadil sa. Poobzeral sa okolo seba a tak pohľadom pristál na mne s Damonom.

„Čo tu robím?“ spýtal sa rozzúrene.

„Museli sme ťa sem priviesť. Ty nechceš Katherine, braček. Ale Elenu.“

A ako na zavolanie do obývačky vošla Elena a ostala zarazene stáť, zízajúc na nás všetkých.

„Čo to má znamenať?“

Stefan sa postavil, pozrel na Elenu a potom na Damona.

„A prečo by som ju chcel, keď ju nenávidím?“ nechápal.

Ja som vytrieštila oči.

Elena bola v sekunde oproti Stefanovi. „To ja nenávidím teba!“ okríkla ho a vrhla sa na neho.

Začali sa biť.

Ja s Damonom sme na seba nechápavo pozreli.

„Preto tam Katherine nebola,“ zamrmlali sme jednohlasne.

Takže znova som zvedavá na vaše názory. Pomaly sa blížime ku koncu. Ostávajú nám už len posledné 4 kapitoly a Epilóg. No ale aby ste neboli prekvapení, ako sa to ešte môže všetko zvrtnúť.

No a tu už máme fotku Caroline a Damona:

No ideme na venovania. Prvé venovanie patrí Lie for win... Největší fanoušek =)). Tvoj komentár ma veeeeľmi potešil, pretože som si nemyslela, že sa nájdu noví a noví čitatelia. Takže táto kapitola je pre teba. No a druhé venovanie patrí Leainka. Tvoj komentár ma znova rozosmial. Ako výdy. Ty mi rposte stále svojimi komentmy vytvoríš úsmev na tváry.

Ďalšia časť sa bude volať: Láska či nenávisť?

A čo v nej bude? Caroline sa snaží obísť ovplynenie a spojiť Stefana s elenou? No podarí sa jej to? Ako skončí ich vzťah? Láska či nenávisť? A čo sa stane medzi Caroline a Damonom? Premení sa ich vzájomná príťažlivosť na niečo viac? Bude už všetko v poriadku, alebo sa znova niečo pokazí?

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lie for win - 21. časť - Záchranná misia: