OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lie for win - 23. časť - Najlepší priatelia

27.09.2012 (14:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 18× • zobrazeno 1639×

23. časť

Najlepší priatelia

„Tu máš. Tieto ti budú ako uliate,“ hovorila Elena a podávala mi svoje šaty. Boli tesne nad kolenami, širšie ramienka s trošku viac cudnejším výstrihom odhaľovali všetky moje prednosti a krásna tyrkysová na mne len vynikla. Proste...pripadala som si krásne.

„Vďaka.“ Usmiala som sa na ňu a ešte raz sa na seba pozrela do zrkadla. „Dik, že si mi ich požičala, pretože moje šaty sú... ehm...ako to povedať...“ Do líc mi stúpla červeň, „po Damonovom útoky. Takže asi si vieš predstaviť, že som ich musela proste hneď vyhodiť.“

Elena sa jemne zasmiala. „Mám istú predstavu,“ povedala, ale zdalo sa mi, akoby to len tak precedila pomedzi zuby. „A kam máš namierené teraz?“ dodala rýchlo.

Otočila som sa k nej. „Idem za Stefanom. Necíti sa tu teraz vítaný. Keďže ste boli ovplyvnený, je mi tu...divne. A tak sa ideme pozhovárať do Grillu. Ak chceš, môžeš sa k nám pridať,“ navrhla som.

Elena len pokrútila hlavou. „Nie, ďakujem. Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“

Chápavo som tiež prikývla. Má pravdu. Nemala by som tak skoro provokovať ich krehké prímerie. Neviem, čo sa medzi nimi ešte môže stať.

„Dobre. Tak ja teda idem. Pozdrav Damona, keď príde.“

„Jasné, pozdravím,“ pritakala.

Vyšla som z domu Salvatorovcov a nastúpila do auta. Hneď som zamierila do Grillu.

Zaparkovala som auto a keď som vošla dovnútra, Stefan sedel za barom.

Čistý jeho brat. Pomyslela som si v rýchlosti a už som smerovala k nemu.

„Ahoj.“ Usmiala som sa od ucha k uchu a prisadla si.

„Ahoj,“ odzdravil a s úsmevom si ma prezrel. „Pekné šaty. Čože máš to takú dobrú náladu dneska? Asi to nie je tým, že ma vidíš?“ A jemne do mňa štuchol.

Zasmiala som sa takým divný, piskľavým hlasom.

Stefan mal dobrý postreh. Naozaj som dnes mala nejakú veľmi dobrú náladu na to, že to som ja. Neviem síce, prečo, ale proste som sa cítila inak ako obyčajne.

Bola som... šťastnejšia. Zdalo sa mi to, alebo za to naozaj vďačím Damonovi? Žeby som konečne našla niekoho, kto ma napĺňa a robí ma šťastnou?

„Haló? Caroline, si tu?“ vyrušil ma z myšlienok.

„Oh, prepáč. Zamyslela som sa nad niečím.“

„A nad čím?“ zaujímalo ho.

„Mno... ako ti to povedať...“ otáľala som s odpoveďou.

Stefan sa naširoko usmial. „Súvisí to s Damonom.“ Nevyslovil to ako otázku, ale ako konštatovanie.

Celá červená ako paradajka som prikývla. On sa len usmial. „Tak teda dúfam, že vám to vydrží a že to Damon nijako neskazí. Hoc... nedal by som za to ruku do ohňa.“

Nadvihla som obočia a on sa zasmial.

„No čo? Veď si hádam poznám brata, či?“ bránil sa.

„No jasné. Veď to, že ho poznáš. Práve z toho mám strach, lebo ty vieš najlepšie, čo od neho môžem ja očakávať.“

Stefan sa ironicky zasmial. „Ver mi, ak pôjde o niečo zlé, varujem ťa.“ A žmurkol na mňa.

Teraz som ho zase  štuchla ja.

Bolo príjemné pokecať si s niekým len tak od veci a vo voľnom čase. So Stefanom sa výborne rozprávalo. Bol to dobrý kamarát. Čoby dobrý! So všetkých mojich kamarátov bol Stefan najlepší!

Oprela som sa o pult a objednala nám vodku. „A čo ty, Stefan? Ostaneš s nami v Mystic Falls?“ Zmenila som tému.

Na chvíľu sa zamyslel. „Samozrejme, že áno. Veď chcem dokončiť strednú, no nie?“ poznamenal sarkasticky.

„Hej!“ upozornila som ho s úsmevom. „Nie všetci sme takí, ktorí urobili strednú už niekoľkokrát!“

„No náhodou! Vôbec som nerobil strednú veľakrát. Iba trikrát.“ A znova sa usmial.

Ja tiež. „No tak to vôbec nie je veľa,“ poznamenala som ironicky.

Rozprávali sme a vtipkovali asi ešte dve hodiny. Bolo to príjemné. Ešte nikdy som sa so Stefanom neporozprávala tak dobre, ako dnes.

Keď sme sa lúčili, zazvonil mi mobil. Elena.

„Prosím?“ ozvala som sa.

„Ahoj, Caroline. Potrebujem sa s tebou porozprávať. Rozprávala som sa s Richardom.“

„S kým?“ nedochádzalo mi.

„Oh. S profesorom Richardom Shaynom. Pýtal sa na teba,“ oznámila.

„A čo chcel?“

„Nechcem to rozoberať po telefóne. Má pre teba odkaz. Nemohli by sme sa stretnúť niekde, kde nebude veľa zvedavých uší?“

„Jasné,“ prikývla som. „A kde?“

„Čo tak v starom dome tvojich rodičov?“ navrhla.

Ja som sa okamžite otriasla. Na ten deň, kedy ma môj vlastný otec mučil, nikdy nezabudnem. No ako miesto, kde nás nebude nikto počuť, to je dobrý nápad.

„Dobre,“ súhlasila som nakoniec.

Rozlúčili sme sa a ja som okamžite vyštartovala na miesto stretnutia. Netrvalo mi to dlho.

Zaparkovala som pri fontáne a vydala sa naprieč ulicou k starému, opustenému domu.

Elena ma čakala pred ním. Bola oblečená oveľa lepšie, ako keď bola ešte človek. Vtedy sa nevedela obliekať. Teraz sa už lepší, dievča.

„Ahojky,“ pozdravila som a usmiala sa od ucha k uchu.

„Čau,“ pozdravila tiež, trocha nervózne.

Očividne to, čo mi má odkázať, je niečo dôležité.

Čo to len môže byť? behalo mi hlavou.

„Máš kľúče?“ zaujímalo ju.

Prikývla som a vybrala ich z kabelky. Prešla som popri nej a odomkla. Obe sme pomaly zišli dole točitým schodiskom, na ktoré nemám ani v najmenšom dobré spomienky.

Pri dverách som sa otočila na Elenu. „No... takže čo chcel profesor Shayne?“

Elena sa na mňa pozrela a o sekundu urobila niečo, čo som vôbec nečakala. Rozbehla sa a hodila ma do dverí, ktoré sa mojim silným nárazom rozbili a ja som vletela dovnútra. Rýchlo som sa postavila a nechápavo sa na ňu pozrela.

„Čo sa to deje? O čo ti ide?!“

Elena niečo vybrala zo svojej kabelky. Pozrela som sa na železníkovú injekciu. Jediné, čo ma v tejto chvíli môže dostať na lopatky. No do čerta!

Elena sa na mňa vrhla, no ja som sa uhla a ona s celou silou nabúrala do steny. Rozzúrene sa otočila a skočila na mňa. Snažila som sa jej striasť, no ona mi pichla železník. Cítila som, ako sa mi dostáva do tela, ako ma to zvnútra rozožiera a chcela som skríknuť, no nechcela som jej dať najavo, že vyhrala. S posledných síl som s ňou búchala o stenu aby zo mňa spadla, no ona bola odhodlaná. Moje telo a zmysli ma pomaly prestávali poslúchať, až sa úplne vypli a svet predo mnou sa ponoril do čierňavy...

Ospalo som otvorila oči. Pokývala som hlavou a snažila sa zaostriť na svet, ktorý sa rozprestieral predo mnou. No vlastne miestnosť, mne dobre známa.

Keď som chcela pohnúť rukou, nešlo to.

Bola som pripútaná. Znova. Na tom istom mieste. Len držiteľ bol iný. A v záchranu som už ani dúfať nemohla. Tá je na míle ďaleko od Mystic Falls.

Niekto otvoril dvere. Elena.

„Čo chceš? Čo to robíš? Prečo?“ vychrlila som na ňu prúd otázok naraz.

Ona sa len škodoradostne usmiala. Taký úsmev som u nej ešte nevidela. V tej chvíli sa tak veľmi podobala na Katherine, až to bolo nezdravé.

Začala sa prechádzať po miestnosti. „Vieš, Caroline, ty si sa mi snažila nahovoriť, že je to dôsledok ovplyvnenia, to, že som zamilovaná do Damona. No ja s tým nesúhlasím. Ja ho naozaj milujem, vieš?“

Prevrátila som očami. „Zbláznila si sa?! Takže to všetko je len kvôli tomuto? To ako vážne? Robíš si zo mňa srandu? Elena, pusti ma. To, čo sme ti s Damonom povedali, je pravda!“

Zasmiala sa. „Nie! Je to lož! Prečo by mi to Pôvodný robili? Veď som im nič také nespravila. Ja Damona milujem. Úprimne. Od srdca...“

Jej vety sa mi menili na veľmi nudný monológ, ktorý nemal konca kraja. Začala som sa teda sústrediť na to aby som nejako povolila tie reťaze. Nešlo to. Bola som proste príliš slabá. Ak by som stihla načerpať energiu, bola by som na tom oveľa lepšie. Aspoň dúfam.

Elena stále rozprávala a ja som sa tvárila, že ju počúvam, síce to tak nebolo.

Zrazu však stíchla a mne sa to zdalo byť dosť podozrivé.

„A teraz prejdeme na tú zábavnejšiu časť.“ A na tvári sa jej objavil úsmev ako malému dieťatku, ktoré vyhralo vytúženú hračku.

Prešla poza mňa a niečo silno zatiahla.

Do miestnosti sa dostalo slnko a začalo ma páliť na koži. Skríkla som z plných pľúc a snažila sa na to nemyslieť. Vedela som, aká to je bolesť a že to ani zďaleka nie je to najhoršie.

Vtom to prestalo a ja som si vydýchla. Bolo po všetkom. Aspoň nateraz.

„Prečo?“ šepkala som. Vedela som, že ak by som zvýšila intenzitu, nevydržala by som to a rozplakala sa.

„Vieš, myslela som si, že sa ťa ako tak zbavím, že som mnou nedokážeš súperiť v normálnom súboji o Damona. Ale to, čo ste spolu robili... povedzme to tak, že ste boli veľmi hluční a ja som vás počula. Vtedy mi praskli nervy. Mala som dosť. Došlo mi, že už nevyhrám. Teda nie, ak tu budeš ty. A tak ma napadla výhovorka s profesorom Shaynom. Neviem... ale máš preňho nejakú slabosť. Niečo pre teba znamená, len neviem rozlúštiť, čo.“

Po prvýkrát v živote som sa na ňu pozrela s nenávisťou.

Na chvíľu po niečo odišla, no hneď na to sa aj vrátila. Z veľkej hnedej koženej tašky vybrala pár vecí. „Pamätáš sa, ako nás tu boli navštíviť vlkolaci? Tí, ktorí ťa skoro zabili? No tak mali zopár dobrých nápadov.  A trošku som po nich zopakovala,“ priznala sa mi.

Vybrala nejakú menšiu striekačku, v ktorej bol tiež železník. Podišla ku mne a chytila mi ruku. Snažila som sa jej nejako vytrhnúť, no nešlo to. Priamo do žili mi pichla železník a ja som vykríka. Ruka ma úplne pálila a rýchlo ten železník mieril do celého môjho tela. Vysušoval mi krv a ja som mala pocit, akoby toho vo mne bolo čoraz menej a menej. Bolo to strašné. Rýchlo prešla k žalúziám a odtiahla ich. Kričala som a mykala sebou, ako som len vládal, no aj tak to bolo málo a mne dochádzala sila vzdorovať.

Zatiahla ju a pozrela sa na mňa. Škodoradostne sa usmiala.

„Tak sa mi to páči. Nechám ťa tu ešte pár dní bez krvi, nech vyschneš, a potom ťa niekam odvlečiem...“

„Prečo ma rovno nezabiješ?“ chcela som vedieť unavene so slzami v očiach.

„Pretože nechcem mať na svedomí tvoju smrť. Neviem, nechcem klamať môjmu Damonovi a tak mu poviem takú polovičnú pravdu. A aj tak. Nikto sa ťa nevydá hľadať, keďže nikto nevie, kde si.“

Vtom sa mi v hlave blysla malá nádej.

Stefan. On bol predsa v Grille, keď som sa rozprávala s Elenou. Vie, kam som mala namierené. Určite poradí Damonovi, aby prišli sem. Prebleslo mi hlavou.

Zrazu som hore začula zvuk rozkopnutia dverí a rýchle kroky dvoch osôb dole schodmi.

Aká náhoda. Žeby to boli nejakí známi? Dúfala som.

Rozkopli dvere, ktoré sa rozleteli na márne kúsočky a v nich stáli...

„Damon! Stefan!“ vykríkla som od radosti.

„Nie!“ skríkla Elena, vytiahla kôl a snažila sa ma prebodnúť. Stefan však bol rýchlejší a chytil ju pod krk. Damon podišiel rýchlo ku mne, rozopol ma a vyhodil si ma na ruky.

„Počkaj! Ešte prsteň!“ zastavil ho Damon a už mi na ruku nasúkal môj prstienok. „Ja sa o ňu postarám,“ dodal.

„Neubližuj jej, prosím,“ povedala som slabo.

„Neboj sa,“ uistil ma.

Damon ma pobozkal na čelo. „Tak som sa bál, keď si mi nezdvíhala mobil.“

Vyšli sme z budovy a mierili na parkovisko, keď v tom som pred nami zbadala osobu, ktorá ešte nedávno bola dole. Až na to, že táto bola inak oblečená a mala kučeravé vlasy. Usmievala sa na nás ako na bandu debilov.

„Ahojte,“ pozdravila.

Damon vytrieštil oči.

„Katherine. Čo tu chceš?“ spýtal sa rovno.

„Prišla som si po Stefana. Znova,“ vysvetlila.

Takže a do konca nám už ostávajú len dve časti! Ste radi, alebo je vám to ľúto?

No a zároveň chcem teraz spustiť vaše hlasovanie a fotku, ktorá bude ako perex fotka k II. sérii!

Tu sú možnosti:

A)       B)      

C) 

Takže hlasujte za vaše možnosti a keď začnem pridávať II. sériu, tak podľa počtu uvidím, ktorý obrázok bude perex.

No a teraz ideme ďalej. Ako sa vám páčila kapitola? Podľa mňa ste to nečakali, či?

No a k ďalšej kapitole.

Bude mať názov: Navždy ovplyvnený?

A o čom bude? No... takže... Katherine si prišla po Stefana, pretože ovplyvnenie nezmizlo. Ale čo ak sa vďaka priateľom dostatočne z jednej strany oslabilo?

No ale čo sa bude diať medzi Damonom a Caroline, keď sa jej profesor Shayne nemieni vzdať?

To sa už dočítate v ďalšej časti.

No a túto kapitolu by som rada venovala všetkým, ktorí mi komentvoali minulú časť. Ste super ľudia a vám za všetky vaše komenty strašne ďakujem! Vy ma nútite k tomu, aby som rýchlo písala ďalšie časti.

Teším sa na komentáre.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lie for win - 23. časť - Najlepší priatelia: