OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Pán Tieňov (13)

21.04.2015 (17:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 712×

Zrakom som preskakovala z chalana na démona a z démona na chlapca. Opäť mal dúhovky krvavo červené. Skoro som na ten výjav zabudla. Zmätene som pozerala na jedného aj na druhého nevediac, čo si mám o ich správaní myslieť. Áno, očividne sa poznajú, ale odkiaľ?

Zvraštila som tvár a položila si dlaň na krvácajúcu ruku. Nedokázala som ňou hýbať. Hrozne to bolelo.

„Ris, drž sa vzadu,“ nakázal a ja som najprv prekvapene, z toho, že tak nečakane prehovoril, nadvihla obočie a potom odmietavo zdvihla bradu.

S vypätím všetkých mojich síl som zodvihla v pravej ruke dýku (aj keď to tak pekelne bolelo).

„Nie. Mám tu nejaké nevyriešené účty,“ zamumlala som a zamračila sa na démona.

Pomaly som si začala zvykať na tú bodavú bolesť, ale nebolo to bohvie čo. Keď už som si myslela, že je tá bolesť naozaj znesiteľná, opäť mi do ruky vystrelila nová. Ale nehodlám sa len tak stiahnuť. Pomstím svojho učiteľa, aj keby som mala zomrieť tiež. Aspoň takto si chcem uctiť jeho pamiatku.

Darren zavrčal a zahnal sa na mňa zovretou päsťou. Uskočila som a šokovane som vydýchla. „Šibe ti?!“

„Choď preč!“ zrúkol mi do tváre.

„Nejdem! Musím ho zabiť!“ Naštvane som v rukách zovrela rukoväte svojich dvoch dýk a otočila sa čelom k Darrenovi.

Krv v ruke mi pulzovala ešte intenzívnejšie a vďaka návalu hnevu som začala ignorovať bolesť. Bolo to príjemné.

„To som teda videl. Skoro si prišla o ruku!“

„Už si budem dávať väčší pozor!“

„To teda budeš. Pri Nyelinovi v lese... až pokiaľ to tu s ním neskončím.“

Zavrčala som. Si myslí, že ho budem poslúchať? Tak to je na veľkom omyle!

„To je dojemné! Vy sa tu snáď pozabíjate navzájom...“

„Drž hubu!“ vyprskla som zároveň s Darrenom a svoju pozornosť znova zamerala na pána Tieňov.

„Nebyť teba, nemusela som ho vôbec stretnúť.“

„Nebyť mňa?“

„Správne. To ten tvoj čáry-máry teleport. Skočila som doňho priamo pred tohto šaša!“

„Kto je tu pre teba šašo?! Pozri, nebola to moja vina, že si do toho spadla a teraz odíď! Nechcem, aby si bola ešte väčšmi zranená.“

„Ani to nebolí! A okrem toho ho musím zabiť, lebo mi zabil priateľa, ktorý pre mňa naozaj veľa znamená.“

„Mne zabil rodičov!“

„A mne rodičov s priateľom!“

„Počúvajte sa! To tu vážne chcete rozoberať, kto má väčšie právo ma zabiť? Postavte sa do radu...“

Nepríčetne som sa pozrela na démona a rýchlosťou blesku som mu vrazila dýku do brucha. Bol to slastný pocit... ale veď... toto som už raz zažila, nie? Okamžite som uskočila, aby ma opäť nezasiahol jeho ostrou nohou a zlovestne sa uškrnula. Budem ho zabíjať. Zabíjať dovtedy, dokým nebudem s jeho kňučaním spokojná.

„Ty...“ zavrčal démon a na perách sa mu zaleskla priamka krvi. „Vôbec nie si ako Strieborná Luna. Ako som si mohol myslieť, že aj? Si monštrum. Nezdedila si po nej ani za štipku elegantnosti. Prečo som ťa nezabil, keď som mohol?“

„Ja som nechcela byť známa ako dievča, čo si vyvolila Strieborná Luna!“ zvrieskla som a odsekla mu jednu z jeho hmyzích nožičiek.

Démon bolestne zareval odhodil ma o niekoľko metrov ďalej a mne vypadli moje dýky z rúk. Bolestne som vykríkla. Odkotúľala som sa stranou a jeho ostrie sa zabodlo do tvrdej zeme. Z kľaku som sa postavila a kopla ho do boku.

„Neporovnávajte ma s ňou! Kto povedal, že chcem byť ako ona?! Nemám snáď právo mať vlastný život?!“ Zlosťou som sa až triasla. Chystala som sa na ďalší útok, no to ma už predbehol Darren.

„Postaraj sa o jeho prívržencov! Už ma nebaví ich zadržiavať, aby si sa mohla ty bez prerušovania baviť...“ preniesol smerom ku mne, hodil mi nejaký meč a ja som sa otočila práve včas, aby som nebola rozdupaná na prach.

Odrazila som meč, ktorý sa na mňa nezávratne rútil a plná hnevu som nechala vzplanúť ďalšieho, čo mal v ruke dlhú kopiu.

Anabela. Len jediný meč môže mať takúto rukoväť. Opäť som sa cítila byť sama sebou. S hlasným výkrikom som odťala inému démonovi hlavu a jednoducho sa vyhla ďalším útokom. Lanre ma predsa len neučil zbytočne. Pripravoval ma na toto. Deň, keď ho pomstím.

Neviem koľko času som tam zabíjala tie príšerky, no isté je, že popri ich zabíjaní som sa upokojila. Keď som opäť začala rozmýšľať racionálne, rozhliadla som sa okolo seba v nádeji, že zahliadnem Darrena s pánom Tieňov. Nikde som ich však nevidela. Prepadla ma panika. Čo ak ten démon zabil Darrena a išiel plieniť inú dedinu?

Kopla som démonovi, s ktorým som práve bojovala, do brucha a rozbehla sa preč. Musím nájsť niečo, čo by mi pomohlo nájsť cestu k Darrenovi a pánovi Tieňov...

A odrazu som to uvidela. Teda... skôr ono uvidelo mňa!

Znieslo sa to z oblohy priamo ku mne a ja som už iba nadskočila, keď sa po jeho pristátí otriasla zem v najbližšom okruhu piatich kilometrov. Do vzduchu sa vzniesol kúdol prachu a ja za som zaspätkovala dozadu, pričom som si rukou chránila oči. Tvor mohutne zareval. Vydesene som ostala stáť ako obarená... Lanre by nebol mojim počínaním nadšený, prebleslo mi mysľou, no aj tak som sa nedokázala ani len o milimeter pohnúť.

Až teraz som si všimla, aké je tu nepríjemné ticho. Žiadne bojové výkriky, beštiálne pazvuky, zvierací ryk... jediné, čo bolo počuť, bol mohutný dych, odrážajúci sa od stromov okolo.

Prepadol ma strach. Prečo sa nedokážem ani len pohnúť? A čo má byť to, kvôli čomu ušli všetci tí démoni?

Rana na predlaktí ma začala opäť bolestne páliť. Zastonala som a pritisla si k nej dlaň. Niečo sa predo mnou pohlo. Vypliešťala som oči do šera, no nič som nevidela. Začali ma štípať oči a ja som ich nedobrovoľne musela zavrieť. Zacítila som nad sebou niečo teplé. Striaslo ma. Uskočila som dozadu, no to by som nebola ja, keby som nezakopla. Tvrdo som spadla na zadok a keď som sa ako-tak spamätala, otočila som sa na tú bytosť.

S otvorenými ústami som civela do tých temnomodrých očí. Zabodávali sa do mňa a jasne určovali, že kto je tu pán a kto podriadený. V jeho papuli sa lesklo plno zubov ostrejších ako tá najostrejšia žiletka. Z hlavy mu vyrastali ozrutné ostne a šupiny a jeho teplý zatuchnutý dych ma pohládzal na tvári. Zrazu som bola nesmierne rada, že prach zakrýval zvyšok jeho tela... lebo by som od strachu asi iba ostala sedieť na zemi a nechala sa zožrať.

Vyskočila som na nohy a rozbehla sa medzi domy. Dúfala som, že si ma nevšimne, lebo som taká malá a nepodstatná.

No toto moje polemizovanie mi bolo na nič platné, lebo o chvíľu na to sa domy predo mnou roztrieštili na (veľké) drevené triesky a ja som mala pred sebou pravého, nefalšovaného, živého draka.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Pán Tieňov (13):