OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Potomok Dračích jazdcov - 1. kapitola

11.02.2011 (14:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 11× • zobrazeno 2042×

Potomok Dračích jazdcov

1.kapitola – Sen

Z hmly sa pomaly vynáral obraz. Mladá žena stála pri veľkom okne, hľadela na východ slnka nad pokojným oceánom a počúvala hašterenie čajok, zanikajúce v šume morských vĺn. Povzdychla si a šla k zrkadlu na druhej strane veľkej miestnosti, pričom sa musela vyhnúť obrovitánskemu vankúšu farby mladého hrášku, čo ležal vedľa vyrezávanej postele s rovnakými nebesami.

Usadila sa k mahagónovému stolíku pri ozdobnom zrkadle, začala si prečesávať  gaštanové vlasy strieborným hrebeňom a popritom si pospevovala pieseň v neznámom jazyku.

Keď bola spkojná s tým ako jej vlasy splývajú vo vlnách do polovice chrbta, bledou tvárou sa jej rozlial úsmev, ktorý odhalil snehobiele perličky zubov, skrývajúce sa za čerešňovými perami a odložila hrebeň späť do truhličky, na ktorej trónil malý kamenný drak. Vybrala z nej strieborný prsteň so smaragdom veľkým ako jej palec, ktorý presne ladil k odtieňu jej mierne zašikmených očí. Keď sa pohodlne usadil na prostredníku ženinej pravej ruky, siahla do truhličky ešte raz. V rukách zovrela tenkú drôtenú korunku zo striebra, krehkú ako pavučina a založila si ozdobu poza špicaté uši tak, aby sedela ako má – uprostred čela, kde žiaril drobný biely mesačný kameň. Natrela si pery voňavým balzamom, ešte raz skontrolovala odraz v zrkadle a vstala. Jej temnozelené dlhé šaty pri tom pohybe tichučko zašušťali.

Vybrala sa z izby, pričom minula gigantické dvojkrídlové dvere vedúce na ešte väčší balkón a prešla normálne veľkými okovanými vrátmi do hradnej chodby. Ľahké kroky ženy nevydávali takmer žiaden zvuk, pretože ich tlmili mäkké topánky z čiernej kože.

Hoci v paláci prešla mnohými chodbami, nestretla nikoho okrem sôch ľudí i zvierat a mramorových kvetináčov plných rôznofarebných kvetov. Nakoniec vyšla na nekonečné trávnaté nádvorie, pokrývajúce takmer celý vrch kopca, na ktorom palác stál a tvár jej pohladil jemný vánok, čo okolo ostrova s kopcom a palácom fúkal temer neustále. Zhlboka sa nadýchla a vykročila k stromoradiu s lavičkami na konci nádvoria s úmyslom poriadne sa poprechádzať.

Keď sa blížila k altánku uprostred parku, zbadala blýzko neho pohyb. Stále pokojná kráčala čoraz bližšie k zdroju tohto pohybu. Neprekvapilo ju, keď vedľa jemne vyrezávaného bieleho dreva uvidela veľkého draka so šupinami rovnakej farby ako mal kameň na jej prsteni.

Drak k nej otočil svoju mohutnú hlavu a odhalil tak korunu slonovinovobielych rohov zdobiacich jeho lebku. Drakov pohľad bol starý a predsa plný života, divoký a krotký zároveň, rovnako prísny ako láskavý a jeho smaragdové oči boli hlbšie než najhlbšia priepasť oceánu, tajomnejšie než srdce pralesa.

S dunením sprevádzajúcim pohyb vzduchu sa jašter nadýchol. Prešľapol z jednej nohy na druhú, čím upútal pozornosť na pazúry biele ako čerstvo napadaný sneh, sadol si a zašušťal obrovskými zelenými krídlami. Pootvoril ústa a tak odhalil porcelánovobiele tesáky ostrejšie než dýka. Spomedzi nich bleskovo vykĺzol krvavočervený jazyk a pár krát sa zakmital – to drak ochutnával vzduch. Keď skončil a jazyk zmizol tak rýchlo ako sa objavil, pohol hlavou do nepatrného úklonua prehovoril, hoci sa mu drsné pery nepohli ani o milimeter:

"Čakal som na teba tak dlho," hlas mal hlboký, no napriek tomu jemnejší než hodvábna šatka, ,,konečne si prišla."

"Kto si, ak sa smiem spýtať?" šepla mladá žena obrovskému plazovi. Drak naklonil hlavu a nadvihol jedno kostnaté obočie.

"Ty to nevieš?" Žena len pokrútila hlavou a sklopila zrak k drobným kvietkom pri jej nohách.

"Som tvoj Drak a ty si môj Jazdec."

S tlmeným výkrikom sa Nathalie prebudila. Na posteli sa pomaly dvihla do sedu. Stále bola za oknom aj v izbe tma – podľa budíka na nočnom stolíku 4:24 ráno.

"Bol to len sen," vydýchla s úľavou, no aj tak nemala pokoj v duši. Zasvietila preto malú lampu vedľa postele a šla sa pozrieť do zrkadla vo vyrezávanom ráme na mahagónovom stolíku pri okne.

Hoci z ospalej tváre hľadeli oči rovnakého znepokojivého odtieňa zelenej, boli ľudsky okrúhle a mierne rozšírené od potláčaného strachu. Spod strapatých gaštnových vlasov po zadok, ledabolo stiahnutých do copu čiernou gumičkou, vytŕčali dve obyčajné, okrúhle uši – dokonca sa o tom radšej hmatom presvedčila – keby ju už zrak klamal.

Zdvihnutím rúk odhalila biele náplaste nalepené na oboch zápästiach, čo pred svetom skrývali čerstvé tetovania – darček k Nathaliným osemnástinám do mamy.

Spustila paže znova k telu, kde takmer nečujne zašuchotali o bielozelené pyžamo.

"Bol to len sen," znova zašepkali jej jemne krojené pery a pomaličky sa utiahla späť do mäkkej postele s bielymi nebesami.

Ráno sa však zobudila celá dolámaná a unavená. Keď o 6:30 zazvonila tá otravná škatuľa, čo si hovorí budík, so zúfalým ,,ééé" ho čo najrýchlejšie zacapla. Snažila sa uľaviť si od bolesti chrbta tým, že sa ponaťahuje, ale iba celú situáciu zhoršila.

S tichým aukaním jej šuchtavé kroky viedli do kúpeľne na chodbe, jednej z dvoch v dome. Ich rodinný dom na okraji mesta Lynden v štáte Washington bol takmer prázdny. Okrem Nathalie a jej mamy, po ktorej dostala meno, s nimi žijú už len biela krátkosrstá mačka Nia a čierny husky s belasými očami – Orfeus. Nathalin starší brat Jason študuje na univerzite v Bellinghame, ktorý je vzdialený len asi 20 míľ na juhozápad, no domov zablúdi len na víkend a jej najstaršia sestra Kathrine sa prednedávnom presťahovala na juh do Seattlu za prácou. Ich milovaný otec Jason st. zomrel už takmer pred desiatimi rokmi pri leteckom nešťastí – bol pilot a lietanie miloval nadovšetko, čo sa mu aj stalo osudným.

Nathalie si zopla vlasy aby sa nenamočili a o chvíľu sa už jej štíhle telo uvoľnovalo pod vlažnou sprchou. Po sprche si umyla porcelánovobiele zuby a vo veľlej osuške naboso ťapkala naspäť do svojej izby. Doďaleka z nej bolo cítiť kvety jazmínu – Nathlinu obľúbenú vôňu.

Na polceste ju zastavila mama, ktorá sa práve ponáhľala do práce – v Bellinghame má zamestnanie v nejakej kancelárii (Nathalie vlastne ani poriadne nevie, čím sa jej mama zaoberá, vie len, že je tam veľa počítačov).

"Och, kuriatko, už si hore? Práve som ťa šla zobudiť," povedala milo, ukázala posunkom na dvere vedúce do dcérinho kráľovstva a usmiala sa na ňu. Nathalie sa v duchu pousmiala nad oslovením, ktoré mama použila – vždy vie vymyslieť niečo milé: kuriatko, anjelik, zlatíčko, chrobáčik... Mama je najlepší človek, akého si môžete priať a tá jej je žiarivým príkladom starostlivosti.

"Áno, už som sa stihla vyšuchtať z postele," prikývla dcéra a podišla k matke aby ju mohla objať a pobozkať na líce. Hoci má jej mama asi meter sedemdesiat, Nathalie je o kúštik vyššia a stále rastie.

Pri pohľde na hodinky mama skonštatovala:

"Už naozaj musím ísť, lebo budem meškať a šéf bude zúriť."

"Tak sa maj, a prajem pekný deň," zaželala jej Nathalie a o krok odstúpila, stále si pevne držiac osušku.

Mama ju pobozkala na obe líca, ,,Aj tebe Nath."

Nath odvrátila hlavu, aby odchádzajúca matka náhodou nezbadala malú slzu, čo neposlušne vykĺzla z kútika smaragdových očí, ktoré spolu s dokonale rovným nosom zdedila po otcovi. Slza Nath vykĺzla jednak preto, lebo neznáša rozlúčky, ale hlavne preto, že zo všetkého najviac neznáša školu. Učenie ako také jej nevadí – niektoré predmety ako chémiu, dejepis, či biológiu má rada – ale mučí ju už len pomyslenie na ďalší ďeň strávený v cvokárni bez lekárskeho dohľadu, inak známej ako Lyndenská stredná škola. V poslednom čase plače takmer každé ráno.

Predtým ako stlačila zdobenú mosadznú kľučku, pohladila zlatý ozdobný nápis vyrytý do morených dverí, na ktorom stálo: Nathalie Greenleaf a pod ní sa skrúcali a tancovali jemné ornamenty.

S tichým vrznutím otvorila tmavé dvere a vošla do svojho kráľovstva. Spoza priesvitných bielych záclon presvitalo neduživé slnko. Bielu drevenú posteľ so stĺpikmi v tvare stromov pokrývali skrkvané zelené prikrývky a vankúše rovnakej farby. Nathalie prešla po huňatom hráškovom koberci k veľkej skrini, po ceste zo seba zhodila osušku a rozpustila si vlasy. Steny slonovinovej farby odrážali slabé lúče hviezdy a mäkko ich vrhali do miestnosti. Zľahka sa dotkla vyrezávaných rúčok šatníka a opatrne ich potiahla. Vnútornú stranu dvier skrine tvorili vysoké zrkadlá v srtiebornom ráme.

Nathalie sa obrátila k zrkadlu naľavo a zrakom premerala odraz svojho nahého tela, ktorý kazili iba náplaste na zápästiach. S tlmeným syknutím si ich strhla a tak odhalila dva identické keltské ornamenty zdobiace jej hojacu sa kožu. Z malej lekárničky na spodnej poličke skrine vytiahla dezinfekciu, hojivý krém a nové náplaste, ktorými tetovania ošetrila.

Potom na seba navliekla pohodlnú spodnú bielizeň, úzke jeansy, bavlnené tričko s potlačou a trochu výstrednú čiernu mikinu s gotickým vzorom - ďalší darček k narodeninám.

Náplaste skryla pod jednoduchými čiernymi rukávnikmi. Z hornej zásuvky vo vedajšej komode vybrala náhrdelník patriaci k mikine a založila si ho na krk.

Sadla si na vyrezávanú stoličku k toaletnému stolíku so zrkadlom a vlasy si česala, kým neboli úplne rovné. Potom ich zaplietla do francúzkeho copu, pričom mala menší problém s dĺžkou rúk. Nahuto spletená hriva jej teraz siahala sotva po kríže.

Nathalie sa do školy nikdy nemaľovala – nemala prečo a, hlavne kvôli komu. Svetlú pleť mala prirodzane čistú, mihalnice sa jej takmer dotýkali tmavého obočia a pery svietili sýtym odtieňom ružovej.

Preto si naniesla len trochu minerálneho púdru a vanilkový lesk na pery. Ako poslednú na seba strekla voňavku Avril Lavinge Forbiden rose, čo jej dala na Vianoce mama.

Potom vstala, z nočného stolíka si vzala mobil a zväzok kľúčov s príveskom v tvare rovnakého ornamentu, aký mala vytetovaný na oboch zápästiach.

Zvihla školskú tašku, čo ležala šmarená za dverami – zámerne z dohľadu – a vyšla na chobu. Parkety, ktoré boli všade okrem kúpeľní a kuchyne, tam pokrýval hustý farebný koberec. Na to aký bol starý (Nathalin otec ho pred x rokmi priviezol z cesty po Pakistane) vyzeral veľmi dobre – dokonca ani nebol zaprášený, či rozožraný od molí. Vlastne vyzeral stále rovnako – ako nový.

Nathalie našľapovala potichu vďaka mäkkým bielym bavlneným ponožkám, ktoré mala obuté. Opatrne zišla dolu schodmi - zo skúsenosti vedela, že bežať po schodoch sa neoplatí, prešla halou do kuchyne a vzala si desiatu s pitím – mama vedela, že Nath neraňajkuje a tak jej vždy nabalila niečo so sebou.

Potom sa vrátila do haly, kde si z vešiaka vzala koženú bundu a obula si čierne kožené čižmy. Aj keď bol začitok júna, vonku stále vládol chlad – Lynden leží asi 7 míľ do hraníc s Kanadou a navyše na úpätí Skalnatých hôr, takže leto sem prichádza neskoro a počasie je väčšinou škaredé. No ak fúka vietor od východu – teda od hôr, čo sa deje veľmi zriedka – zasvieti aj slnko. Dnes bol jeden z tých vzácnych dní.

Nathalie otvorila dvere a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Potom, čo zamkla dom a zišla po troch kamenných schodíkoch s železným zábradlím pred ním, pribehol k nej Orfeus, ktorý cez noc strážil malú záhradu, a vrtel chvostom.

"Ahój, zlatko," privítala ho, ale keď videla, že sa na ňu chystá vyskočiť, zavelila: ,,Sadni!" a autoritatívne naňho ukázala rukou. Počúvol ju, tak ho pochválila: ,,Dobrý chlapec, tak sa to robí," a škrabkala ho dosýtosti. Orfeus mal len tri roky a preto stále potreboval tréning. Spokojný s pochvalou husky odbehol naháňať nejakú nerozvážnu veveričku, čo náhodou zablúdila na jeho územie.

Nath pokračovala po kľukatom chodníčku z plochých kameňov k prístrešku, čo slúžil namiesto garáže. Bol takmer prázdny – Kathrinin mercedes aj mamin nissan po sebe zanechali prázdne miesto. Jason auto nemal, lebo ho nepotreboval – vždy ho domov doviezla mama alebo nejaký jeho kamarát.

Pod strieškou stálo len jediné vozidlo – Nathalina nablýskaná čierna motorka, na ktorú si poctivo šetrila od desiatich rokov, a ktorú si nakoniec pred tromi mesiacmi aj kúpila. Vodičák mala od 16-tich, ale nemala ČO šoférovať.

Natiahla si jednoduché kožené rukavice, pod pazuchu dala helmu a stroj pomaly viedla po ceste k vstupnej bráne z tepanej ocele, ktorá okrem malých zadných vrátok tvorila jedinú medzeru v múre z hrubých kameňov. Motorka bola sakramentsky ťažká, ale Nath tá váha tešila.

Pri bráne sa obzrela za seba – uvidela priečelie ich domu obkladané drevom a červenými tehlami, čo zboku obrastal brečtan šplhajúci až k streche z tmavých škridiel. Ako hradná vežička sa po boku domu sa týčil murovaný komín, z ktorého sa dymilo len výnimočne, pretože Greenleafovci kúrili elektrinou a tak bol komín viac-menej len na okrasu.

"Môj palác," pomyslela si Nath blažene a mala pravdu – dom so záhradou obohnaný kamenným múrom naozaj pripomínal domovy kráľov a šľachticov. Vytiahla z vrecka nohavíc mobil aby zistila, koľko je hodín. Displej ukzoval 7:45 AM.

"Čas pohnúť kostrou," povzdychla si. Zamkla bránu, nasadila si čiernu helmu, nasadla na svojho tátoša a vyrazila do cvokárne na predmestí. Cesta pešo síce netrvá dlho, ale Nath má rada rýchlosť, akú ľudské nohy nevedia poskytnúť. Aj pri povolenej rýchlosti, ktorú vždy dodržiavala za necelé tri minúty dorazila na miesto.

2. kapitola > 3. kapitola

Zhrnutie

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Potomok Dračích jazdcov - 1. kapitola: