OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Potomok Dračích jazdcov II. - 3. kapitola

26.05.2011 (17:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 12× • zobrazeno 1872×

3. kapitola – Nový život

Nathalie ležala na kamennom oltári a neprítomne hľadela do stropu. Galbatorix sa k nej naklonil a začal šepkať do jej ucha vymyslený príbeh.

„Voláš sa Wylla a narodila si sa v meste Uru'baen vo svete menom Alagäezia. Pamäť si stratila po páde z koňa a ja som ťa našiel umierať na púšti Hadarak. Priviedol som ťa sem do hradu, kde si ťa vybral tvoj drak a ty mi teraz vďačne slúžiš...“ Nathalina prázdna myseľ tomu uverila, rovnako ako predtým Murtaghova.

Alnaira kráľ nemohol donútiť zabudnúť – na to bola dračia myseľ príliš silná - a preto jeho spomienky len uzamkol. Ovplyvnil ho natoľko, že príbehu uveril tiež a na pravdu by si spomenul iba v tom prípade, že by sa vrátila pamäť aj Nathalie, čo považoval za neveľmi pravdepodobné. Aby si nemohla spomenúť, zbavil sa všetkých jej vecí, dokonca sa pokúsil zabiť aj Ivy, no podarilo sa jej ujsť.

Tréningy šermu, lietania na dračom chrbte aj výučba čiernej mágie pokračovali ako doteraz. Ukázalo sa totiž, že Nathalino telo si všetko pamätá, aj keď myseľ už zabudla. Ubehol ďalší mesiac a leto sa pomaly končilo.

* * *

Pri pohľade na Murtagha mám pocit, že ho poznám už dlhšie než mesiac, aj keď viem, že to nemôže byť pravda. Aj on občas zablúdi pohľadom ku mne a zrejme má ten istý pocit ako ja.

„Wy, dávaj, dočerta, pozor!“ napomenul ma a zodvihol meč, ktorý mi práve vyrazil z ruky.

„Prepáč,“ zamrmlala som a pokračovala v tréningu.

Nastal ten deň – deň útoku. Nepriatelia, ako mi vysvetlil kráľ, sa načas stiahli, keď zistili, že som sa pridala na stranu Kráľovstva, pretože majú vo svojom vojsku len jedného draka, zatiaľ čo mi troch.

„Sme vo výhode,“ vravel Galbatorix, „rozprášime ich bez problémov. Na jedno však pamätaj – Zafiru musíte priviesť živú, jasné?“

„Bodaj by ju nechcel živú, keď je to posledná dračia samica,“ pomyslela som si. Potom mi dal do opatery päť žiarivých gúľ – eldunarí, srdcí sŕdc, životných síl drakov, ich duší. Nekonečný zdroj sily.

Stála som vo vojenskom tábore a chystala sa do boja. Pociťovala som nervozitu, tak ako každý v mojom okolí. Dotiahla som remene na Alnairovom sedle zdobenom zlatom a drahokamami, natiahla tetivu do tisového luku a upravila si zbroj.

Galbatorix si na nej dal naozaj záležať: dokonale funkčnú, ľahkú a zároveň pevnú zmes kože, plechu a krúžkov chránilo množstvo zaklínadiel. Farbou ladila k šupinám môjho draka a k meču po boku.

Chystala som sa vyšplhať po Alnairovej nohe do sedla, ale odrazu mi prišlo nevoľno. Vyvrátila som do trávy tie chabé raňajky, čo ma kráľ donútil zjesť a bolo dobre. V posledných dňoch je mi zle často.

„Asi som chorá,“ pomyslela som si a vyšvihla sa na draka.

Tri obrovské jaštery – červený, čierny a zelený – sedeli vedľa seba a čakali na pokyn svojich Jazdcov.

„Dnes,“ začal magicky zosilneným hlasom kráľ, „oslobodíme Alagäeziu od škodcov, zberby, čo rozožiera pokoj Kráľovstva a nastolíme mier, poriadok a spravodlivú vládu naveky!“ Ozval sa súhlasný jasot. Bez toho, aby na nás pozrel, v mysli mne aj Murtaghovi prikázal:

„Wylla na pravé krídlo, Murtagh na ľavé a ja sa postarám o zvyšok – Eragona dostanem aj sám. Vy dvaja si dajte pozor na elfských bosorákov,  vedia byť nebezpeční.“ Jeho čierny drak Šurikan sa pripravil vzlietnuť.

Kráľov drak bol o hodný kus väčší než Tŕň s Alnairom (ktorý ho už takmer dorástol) dohromady a hlavne, šialený od neustáleho mučenia, manpulácie a temnej mágie, ktorými na ňom Galbatorix nešetril. Jediný, kto sa čierneho jaštera s plamenným pohľadom nebál, bol kráľ - všetci ostatní radšej utekali kade ľahšie skôr, než ich Šurikan stihol zožrať.

Galbatorix dal pokyn a naše vojsko sa pohlo vpred. Draci vzlietli a kontrolovali vzdušný priestor. Keď sme vystúpili nad závoj prachu čo šírili pešiaci, zbadali sme povstalcov. Ich rady boli omnoho menšie ako tie naše a to aj spolu s trpaslíkmi a elfami. Na ich čela stála modrá dračica so svojím Jazdcom. Oproti Šurikanovi sa zdala strašne drobná.

Odrazu mi začalo byť povstalcov ľúto a pocítila som odpor ku všetkému: k zabíjaniu, ku kráľovi, k vojne. No čo som mala robiť, Prísaha, čo zložil každý v kráľovej armáde sa nedala porušiť a boj je boj, zomiera sa v ňom. Sľúbila som si, že sa aspoň pokúsim zabíjať rýchlo a, podľa možností, bezbolestne.

„Bože, odpusť nám to,“ pomysleli sme si s Alnairom zároveň a vrhli sa z výšky na tých úbožiakov.

* * *

Viac ako meč som používala luk a z výšky na Vardenov dopadali moje smrtiace strely s čiernym perím. Mierila som presne a strieľala rýchlo, takže si ani nevšimli, že sú už po smrti. Keď sa minuli šípy, prerieďovali sme rady nepriateľov mečom a pazúrmi, no kúzlo ani oheň sme nepoužili ani raz, zdalo sa nám  totiž zbabelé vziať niekomu život bez šance brániť sa.

Čoraz viac bojovníkov sa nám snažilo vyhnúť lebo vedeli, že proti drakovi nemajú žiadnu šancu. Jeden z nich sa však odradiť nedal – plavovlasý mladík s veľkým kladivom sa bil ako lev. Niečo mi našepkávalo, že práve jeho zabiť nechcem. Pustila som sa teda za ním sama a Alnairovi som zakázala pomôcť mi.

Kratučký okamih na mňa vyvaľoval oči a potom sa ohnal svojou zbraňou. Poľahky som sa kladivu vyhla a s poriadnym švihnutím meča do chrbtového panciera poslala mladíka k zemi. Vojaci aj naďalej pobiehali okolo, ich siluety splývali, ale pre nás sa čas akoby zastavil. Priložila som ostrie meča k jeho hrdlu a spýtala sa:

„Kto si?“ Vtom sa odniekiaľ spoza môjho chrbta vyrútila striebrovlasá elfka a zvolala:

„Nathalie, nerob to!“ Nathalie? To meno poznám... to predsa... veď to som ja! Spomienky sa prihrnuli ako lavína mokrého snehu a začali ma dusiť. Aby sa mi dostalo viac vzduchu, stiahla som z hlavy helmu zdobenú čiernym perím a nechala ju aj s mečom dopadnúť na zem. A to bola veľká chyba. Zrazu som začula Aranielin , pretože  ona bola tou elfkou, výkrik:

„Roran, nie!“ Otočila som sa a v poslednom momente stihla slabým magickým štítom trochu zmierniť dopad kamenného kladiva na moju hlavu. Nebolelo to, iba som počula tupé buchnutie a dopadla na kolená. Svet sa  bláznivo zatočil a vzápätí ho pohltila temnota.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Potomok Dračích jazdcov II. - 3. kapitola: