Sny ako spomienky - 5 • OurStories.cz ~ naše povídky

Ahoj. Mrzí ma, že som tak dlho nedala o sebe vedieť, ale čas bol ku mne veľmi neúprosný a nevedela som čo skôr. Užite si pokračovanie a vedzte, že tentokrát bude pokračovanie skôr. A skutočne vám ďakujem za komentáre. :) Veľmi ma vždy potešia. :) S pozdravom, vaša Elanor.

28.05.2011 (11:00) • Elanor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 1129×

Ale len na chvíľu. Celý ten okamich bol neskutočne krátky. Pominul práve v okamihu, keď som si začínala myslieť, že opäť snívam.

Potom sa jeho oči premenili na ľad. Drobné krištáliky sa do mňa neľútostne zabodávali, akoby sa mi snažil spôsobiť bolesť za to, že som ju ja spôsobila jemu...

Čo sa to stalo?

5. kapitola

„Si nejaká zamĺknutá,“ strachoval sa o mňa brat cestou domov.

Dôvod bol, samozrejme, veľmi jednoduchý. Môj prelud sa zhmotnil a ešte k tomu ma aj pozoroval. Najprv dôverne, potom nepriateľsky. Ako tomu mám rozumieť?

„Premýšlam. Nič vážne sa nedeje. Len ma zaujíma. Nevieš náhodou niečo o novom študentovi?“

„Nemal som pocit, že ťa Cassius zaujíma. Zmenila si názor?“ spýtal sa ma so zachmúreným výrazom na tvári. Dam ho od prvého okamihu nemal rád.

„Mala som na mysli úplne nového študenta.“

Damian sa ešte viac zamračil a hoci nespúšťal oči z cesty pred sebou, videla som, že je zamyslený.

„Nikto k nám nemá nastúpiť. Ani len sa sťahovať sem nemá. Bol by to hit, kebyže sa niečo také stane.“

Tak čo bol potom on? Návšteva? Aj to by v našom malom mestečku upútalo pozornosť. A nebol len výplodom mojej fantázie. Anabela sa už pokúšala získať jeho pozornosť. Bolo by možné, že by ona o niečom vedela. Kedysi sme boli kamarátky, možno by bola ochotná poskytnúť mi nejaké odpovede. Nepravdepodobné, ale predsa.

Len čo som prišla domov, skontrolovala som Mel úlohu do školy a pomohla som jej učiť sa niečo málo z dejepisu. Škola mi nikdy nešlo, potrebovala som vždy pomoc s nadšením, ale s Mel ma učenie vždy bavilo.

Neskoro večer som si išla sadnúť do obývačky a zapla som si televízor. Nezvykla som, ale nemohla som si pomôcť, proste mi chýbali staré časy, keď bolo všetko jednoduché.

Mala som rodičov, ktorí sa o nás prehnane starali, mala som hlavu plnú kamarátov a rôznych večierkov, na ktoré som bola pozvaná...

Pohovka sa prehla pod váhou môjho brata. Starostlivo si vedľa mňa sadol a objal ma.

„Premýšľaš?“

„Niekedy by som chcela vrátiť čas,“ priznala som sa ticho a oprela som sa o neho. Dam vytiahol spod nás deku a starostlivo nás prikryl.

„Aj mne chýbajú. Ale musíme žiť ďalej. Nesmieme to vzdať. Všetko bude zase dobré.“

„Nie nebude. Nič nám rodičov nevráti,“ namietla som trasúcim sa hlasom a so slzami v očiach.

Neodpovedal. Pozrela som sa hore, do tváre, zahľadela som samu do očí. Bol tam smútok. Trpel ich stratou rovnako ako ja a Mel, ale nikdy nedovolil, aby sme to videli. Pevne som sa k nemu pritisla, hlavu som položila na jeho plece a ruky som mu obmotala okolo tela. On spravil to isté.

„Zvládneme to. Musíš tomu uveriť.“

„Ale je to ťažké, veľmi to bolí. Kebyže nemám vás... ach... cítila by som sa taká prázdna.“ Rozplakala som sa.

„Sophie,“ napomenul ma jemne. „Nikto ťa v ničom nenechá. Zvládneme to, tak sa tomu snaž uveriť.“

A s hlavou na jeho pleci som plakala až kým ma nepremohla únava.

***

Stojím v nejakej miestnosti. Okolo mňa horí len zopár sviec a tá v mojej ruke. Pomaly kráčam chodbou za známymi hlasmi. Bývam tu len týždeň, ale bratia Angeloví sa nikdy nehádali tak hlasno, ako sa hádajú teraz. Kráčala som až do veľkého salónika. Videla som Cassiusa stáť pri okne a Willa zase sedieť v kresle.

V tom som videla Cassiusa, ako sa otáča naspäť k bratovi.

„Už som ti povedal, aby si ma nechal napokoj!“ kričí na brata nespokojne.

„Vidím, čo robíš a hovorím ti, nechaj to tak. Nestaraj sa do vecí, ktoré sa ťa netýkajú.“ Will je pokojný ako vždy.

Robím krok a potom druhý. Teraz už som dosť blízko. Vidím Cassiusovi do tváre a nepáči sa mi to. Jeho výraz. Príliš dotknutý a neovládateľný.

Will sa stavia a snaží sa brata upokojiť. Márne. Cassius sa mu vytrháva a vedľajšími dverami opúšťa miestnosť.

***

Cesta do školy je opäť raz tichá. Všetci sme boli ponorení do vlastných myšlienok, tie moje sa týkali opäť raz mojich snov... a môjho príliš živého preludu. Nerozumela som, čo ma s ním tak veľmi spája, ale vedela som, že keby ho najbližšie uvidela, tak by som sa ho pár vecí určite rada opýtala. Ale malo by to byť skoro... Inak bude moja odvaha ohrozená.

Prvá hodina dnešného dňa, dejepis, bol mojou prvou nádejou na rozptýlenie. Sadla som si do svojej lavice a len čo zazvonilo, očakávala som učiteľov príchod hľadiac pri tom na dvere. Postava, ktorá sa však v nich objavila, bola vyššia a lepšie stavaná. Nebol to učiteľ, bol to niekto... iný. Bol to ten muž z mojich snov. Len som si neni istá, či je muž to vhodné slovo, keďže vyzeral byť len o niečo málo starší ako ja. Pravda, jeho oči, ktoré sa práve stretli s tými mojimi, boli vážne a príliš hlboké, aby aj v skutočnosti patril do rovnakej vekovej kategórie, ako som bola ja.

„Ahoj, je tu voľné?“ prihovoril sa mi s ľahkým úsmevom a akcentom minulého storočia.

„Pokojne si prisadni,“ odpovedala som milo, ale v skutočnosti som na seba v duchu kričala. Toto je to, čo si chcela! Opýtaj sa ho!

Prešlo pätnásť minút a učiteľ stále neprišiel do triedy. Môj nový spolusediaci sa ku mne otočil.

„Je to pre vášho profesora zvykom?“

„No...“ jeho mierny úsmev, tak veľmi povedomý, ma vyvádzal z miery. „Vlastne sa mu to ešte nestalo... akože... žeby meškal...“

No krásne. Koktanie, hlavne to moje, mu muselo veľa napovedať o tom, k akému inteligentnému jedincovi si to sadol. Našťastie - pre neho -, na budúcu hodinu sa môže presadiť, v triede sú ešte aj iné voľné miesta.

„A akú látku teraz preberáte? A... prepáč, myslím, že som sa zabudol predstaviť, som Will, William Angelus,“ prihovoril sa mi a mne na perách stuhol úsmev. Ako som to vedela?

Chvíľu sa na mňa pozeral, akoby sa snažil zistiť, či rozumiem tomu, čo povedal. Keď som stále neodpovedala, len na neho hlúpo zízala, rozhodol sa prehovoriť, no ja som ho predbehla. Hovorila som tak rýchlo, ako sa len dalo, akoby som sa snažila s niekym pretekať, či tú vetu stihnem povedať skôr ako za dve sekundy.

„Minule sme hovorili o Richardovi, Levie Srdce. Som Sophie...“ Jeho úsmev stvrdol a oči sa od prekvapenia trochu rozšírili. Nevedela som, či to bola reakcia na moje rýchle recitovanie alebo skôr na moje meno, ale vydesilo ma to.

„Prepáč, musím ísť.“ Rýchlo som sa postavila a rozbehla som sa z triedy. Snažila som sa nevnímať jeho zmätený výraz a hlavne prekvapený... a plný skrytej bolesti zmiešanej s nádejou.

Neutekala som ďaleko. Pár metrov za triedou som sa zastavila, niekde na pol ceste k záchodom, aby som sa mohla učiteľovi ospravedlniť za neskorý príchod na hodinu. Avšak, vymýšľanie argumentov nakoniec vôbec nebolo nutné. Učiteľ neprišiel.

Bola som z toho zmätená, dnes sa stalo toho už priveľa a to sa deň ešte len začal. Brat tvrdil, že nikto nový sa na školu nehlásil, ale hlásil. A hneď po nástupe nového žiaka, ktorého som už niekoľko rokov stretávala vo svojich snoch, sa na hodinu nedostavil môj najobľúbenejší učiteľ. No a len tak mimochodom si nová tvár našej školy sadla vedľa mňa a nielenže poznám jeho meno, ale som si istá, že aj on poznal mňa. No ja som si istá, že som ho za celý svoj život ešte ani raz nestretla, nezazrela, ani nič podobné. Okrem toho mi niečo naznačovalo, že hoci sa mi zdal veľmi milý, vôbec taký nemusí byť. A tie jeho temné vlasy, tmavé oblečenie, akoby vytvárali aj auru okolo neho. Nie takú desivú, akú mal jeho brat - jeho chlad však sálal z jeho očí -, ale bolo to dosť zreteľné varovanie na to, aby som si ho nevšímala.

A na nasledujúcej hodine si ku mne sadol opäť. Moje dve najlepšie kamarátky, Viv a Suse sedeli predo mnou a dávali najavo svoj súhlas s tým, že nesedím sama. Vôbec si nevšimli, že niečo nie je v poriadku. Suse sa stále páčil Cassiius a ja som jej to nedokázala vyhovoriť... zatiaľ.

„Takže, dnes sa porozprávame o najväčšom anglickom dramatikovi. Vie mi niekto povedať kto to bol, niečo zo života?“

Will - prečo ho oslovujem tak dôverním menom aj keď len vo svojich myšlienkach? - sa prihlásil.

Učiteľ mu dal slovo.

„William Shakepeare, narodený v Stratforde upon Avon a ako osemnásťročný pojal za ženu Anne Hathway.“

„Presne. Viete, Shakespearove...“ Učiteľ rozprával a rozprával, ale ja som svoj pohľad od Willa neodtrhla ani po tom, čo dorozprával. Hovoril o ňom ako o kamarátovi? Alebo som len paranoidná?

„Ako si to vedel?“ spýtala som sa s neskrývaným záujmom.

„Môj otec bol ním priam posadnutý. Už ako malý sa snažil zohnať všetky jeho diela. nebolo to ľahké a hlavne nechcel všelijaké pirátske vydania. Trvalo mu to dlho, ale svoju zbierku nakoniec vyskladal celú.“

Viac otázok som nemala a preto som skoro až do konca hodiny mlčala, len pár krát sme si vymenili pohľady alebo nejaké postrehy.

A tak išiel celý deň. Will sa na mňa ten deň už nepozrel. Radšej sedel sám pri stole a ignoroval všetkých, čo sa pri ňom zastavili. Ale len do chvíle, ako sa v miestnosti objavil Cassius. V tom okamihu zdvihol pohľad, krátko sa zastavil na mne, no potom celú silu svojich rozhnevaných očí uprel na neho. Vyzeralo to celkom akoby povedal nadávku, ktorú počul len on. A Cassius... sa len pohŕdavo usmial. Začali problémy.

***

<-> 6.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction