OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » The Traitor - kapitola. 2

05.10.2013 (15:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 1498×

Annabeth zamyslene sledovala bojisko, sediac na mäkkej tráve pričom sa občas ostražito poobzerala okolo seba. Od jej rozhovoru s Lukeom si nemohla byť istá, že tu niekde nepobehuje a nechystá niečo zlé. Ťažko si povzdychla a zamračila sa, neprítomne hľadiac pred seba. Vedela, že by tento rozhovor nemala zatajovať pred svojimi priateľmi. No nedokázala o Lukeovi premýšľať, tak ako oni. Stále verila, že sa ešte môže zmeniť.

„Ahoj,“ prerušil ju hlas a ona takmer poskočila od strachu, bojac sa, že jej dokáže prečítať myšlienky.

„Ahoj, Percy. Už si dotrénoval?“ spýtala sa konverzačným tónom a sledovala, ako si prisadol k nej.

„Áno, už áno,“ zamumlal hľadiac do zeme. „Niečo ma trápi, Annabeth,“ povedal neochotne, takmer zmučene a pozrel sa jej do očí.

„Áno, Percy?“ spýtala sa pokojným hlasom, snažiac sa neprezradiť.

„Už dlhšiu dobu sa mi vyhýbaš,“ povedal obviňujúco a povzdychol si skľúčene. „Stalo sa niečo?“ spýtavo nadvihol obočie, prezerajúc si ju.

A bolo to tu. Čakala, že táto otázka raz príde. No teraz bola tá chvíľa, kedy sa musí rozhodnúť, čo urobí. Nerozhodne sa naňho pozrela a nevedela sa rozhodnúť, ktorú možnosť zvolí.

Vlastne to nebolo také náročné. Boli iba dve. Buď mu povie o tom, že tu bol Luke a vypočuje si rôzne nevhodné pomenovania na jeho osobnosť. Dobre si uvedomovala, že Percy Lukea neznáša a ešte viac neznáša, keď sa ho Annabeth zastáva. Ďalšia možnosť je nepovedať mu nič, no ak by sa stalo, že sa o tom Percy dozvie, bol by na ňu skutočne nahnevaný. Prinútila sa usmiať a slabo potriasla hlavou.

„Nie, nič,“ zaklamala s pocitom viny a odvrátila od neho pohľad, sledujúc zaujato dvoch šermiarov, ktorí ju v skutočnosti vôbec nezaujímali.

Percy si znova povzdychol a staval sa nohy, dobre tušiac, že mu Annabeth niečo tají. Nebol predsa hlupák a okrem toho poznal Annabeth lepšie, ako ktokoľvek iný.

„Percy, počkaj,“ povedala ospravedlňujúco a schytila ho za ruku.

Percy sťažka preglgol a zahľadel sa na ich prepletené ruky. Slabo prikývol a znova sa posadil k nej, rozpačito na ňu pozerajúc.

„Tak?“ spýtal sa nervózne, no ruku jej nepustil.

„Musím ti niečo povedať, ale sľúb, že to hneď nepobežíš povedať Chironovi,“ prosila ho trasúcim hlasom, dobre si uvedomujúc jeho teplú ruku, ktorá sa hrala s jej prstami.

Annabeth vedela, že medzi ňou a Percym sa niečo deje už dlhšiu dobu, ale nikdy si to nebola schopná pripustiť. Percy, bol predsa jej najlepší priateľ, či nie?

„Tak hovor,“ vyzval ju so spýtavým pohľadom.

„Vieš, ja – Luke,“ začala váhavo, nevediac, kde má začať. Percyho oči okamžite vzplanuli a už len pri zmienke toho mena, Annabeth videla, ako Percy zvážnel.

„On- bol tu a rozprávali sme sa,“ vyhŕkla nakoniec s úľavou a pozrela naňho.

„Annabeth!“ vykríkol obviňujúco a zamračil sa na ňu, pustiac jej ruku. „Ako to, že si to nikomu nepovedala? Musel tu byť z nejakého dôvodu! Určite niečo chystá, musíme-“

„Percy,“ skočila mu do reči, Annabeth a švihla po ňom karhavým pohľadom.

„Sľub, že to nepovieš Chironovi,“ povedala pomalým, vážnym hlasom, prenikavo mu hľadiac do očí.

Vyvalil na ňu oči, dúfajúc, že to nemyslela vážne, no nakoniec neochotne prikývol.„Čo chcel?“ spýtal sa o niečo kľudnejšie. No, Annabeth vedela, že robí všetko preto, aby nevyzeral rozčúlene.

„Chcel, aby som sa k nemu pridala,“ povedala po hodnej chvíli a keď sa tak pozerala na ten Percyho výraz, mala chuť sa zakopať do zeme a už nikdy odtiaľ nevyjsť.

„Nechápem, prečo to stále skúša.“ Nesúhlasne pokrútil hlavou a odfrkol si.

Annabeth si vydýchla úľavou, čakajúc väčšiu scénu, no Percy vyzeral podozrivo kľudný.

Síce si uvedomovala, že robí všetko preto, aby nevybuchol od hnevu a bola mu za to naozaj vďačná, no to Percyho predstieranie nevydržalo zrovna najdlhšie.

„Nechápem, prečo sa ho stále zastávaš! Annabeth, on je skazený! Koľkokrát sa nás už pokúšal zabiť? Koľkokrát sa už pokúšal zničiť Olymp?“ kričal na ňu a ten dobre predstieraný pokoj ho pomaly, ale isto opúšťal.

„Ty ho nepoznáš, ja áno!“ vykríkla ona, stavajúc sa na nohy, mračiac sa naňho.

„Zrejme ho už tak dobre nepoznáš! Pokúsil sa ťa zabiť!“ pripomenul jej ublížene a tak, ako ona, aj on sa postavil na nohy.

Venoval jej ešte jeden ublížený pohľad a potom odkráčal preč, zanechajúc ju samú. Podráždene zavrčala a sklopila si hlavu do dlaní, snažiac sa neplakať. Po malej chvíli zodvihla hlavu, zapozerajúc sa na cvičisko. Dvaja šermiari, ktorých Annabeth pred chvíľou sledovala tam už nestáli a skôr než si stihla položiť otázku, kde sú, započula Afroditine dcéry, ako volajú ostatných na večeru.

Zhnusene si odfrkla, rozhodnúc sa, že večeru pre dnešok kľudne vynechá. Namierila si to ku Atheninej chatke, dúfajúc, že všetci jej súrodenci budú na večeri. Jediné, čo chcela, bolo mať chvíľu pokoj. Kráčala rýchlym krokom, snažiac sa nemyslieť na Lukea, no odkedy ju navštívil, nedokázala vyhnať z mysle, ten jeho pohľad plný zhnusenia a opovrhovania. Ako si mohol myslieť, že sa k nemu pridá? Zdalo sa jej to absurdné, no časť z nej s Lukom súhlasila. Bohovia ich skutočne využívali.

„Sme iba ich nástroje,“ počula Lukov hlas vo svojej hlave. Vedela, že mal pravdu. Ale ona by nedokázala zabiť vlastnú matku. Nikdy.

Otvorila dvere do jej chaty a spokojne sa pousmiala, keď zistila, že tam je celkom sama.

Trocha sa zamračila nad neporiadkom, ktorý bol naokolo. Zvitky a pergameny boli porozhadzované po stoloch, tak ako rôzne mapy a vojnové plány, jej súrodencov. Slabo nad tým pokrčila plecami, ľahnúc si do postele a uvelebiac sa v nej.

Avšak ako náhle zaspala, už znova mala jeden z jej zvláštnych snov.

Brodila sa cez hustý, tmavý les, ktorý osvetľoval svit mesiaca. Nevedela, kam má namierené, ani ako vie, kde má isť. Jednoducho išla, tmavou cestičkou, zrýchľujúc svoj krok, ako keby vedela, že sa niečo má stáť a musí to zastaviť. Okolo nej bolo pokojné ticho, občas prerušené zahúkaním sovy alebo iným nočným, lesným tvorom. Cítila, ako sa jej chladný vánok hrá s vlasmi, striasla sa pod náporom studeného vetra. Stále kráčala rovno po ceste, pozerajúc sa pred seba. Jediné, čo videla, bola tma a stromy všade navôkol, no nezastavila sa. Rozbehla sa, vyhýbajúc sa vyčnievajúcim kríkom. Vedela, že musí zrýchliť, no nevedela prečo.

V tom však prudko zastavila, keď les okolo nej zmizol. Stála na útese, okolo ktorého sa týčili vysoké skaly. Porozhliadla sa okolo seba, inštinktívne cúvnuc dozadu. V tom započula hlasy a tak sa schovala za jednu zo skál, uprene čakajúc.

Malé dievčatko s blonďavými vlasmi, kráčalo k útesu, ostražito sa obzerajúc okolo seba. Avšak hneď ako zahliadlo malého plyšového macíka, ktorý bol len tak povalený na konci útesu, jej oči sa rozžiarili a prestalo vzlykať. Malo na sebe tenkú nočnú košieľku a malé, premočené papučky. Jej blonďavé, vlnité vlasy, rozfukoval vietor a dievčatko sa roztriaslo od zimy. Annabeth mu  poriadne  nevidela do tváre, ale prisahala by, že muselo mať zmáčanú tvár od sĺz. Chcela sa rozbehnúť za dievčatkom, ktoré sa nebezpečne približovalo ku hračke, keď tu započula ďalší hlas. Oveľa hrubší, mužský hlas.

Chlap s blonďavými vlasmi pozoroval dievčatko, sledujúc ako kráča k útesu a opatrne načahuje ruky ku svojej hračke.

Tváril sa zatrpknuto a v očiach nemal žiaden život. Bol ako chodiaca mŕtvola. Chladne pozeral na dievčatko, teraz už stojace na útese. Annabeth vykukla spoza skaly, prezerajúc si muža, ktorý jej stál otočený chrbtom.

„Čo tu robíš, maličká?“ spýtal sa jej zvláštnym hlasom, takým, ako keby ani nevychádzal z jeho úst. Dievčatko pootočilo hlavu k chlapcovi a v jej očiach sa rozsvietilo. Podľa všetkého, toho muža poznalo.

„Stratila sa mi hračka,“ priznalo so smutným povzdychom a stále stálo nebezpečne pri útese, ukazujúc prstom na plyšového macka.

Silný vietor rozfukoval všetko navôkol a dievčatko sa ešte viac roztriaslo.

„Poď sem maličká, ja ti ju prinesiem,“ povedal láskavým hlasom a otvoril pre ňu náruč. Dievčatko si ho váhavo prezrelo, no nakoniec pomaly robilo kroky k nemu.

Annabeth všetko pozorovala so zatajeným dychom. Dievčatko prikráčalo až k mužovi a bez váhania sa mu hodilo do náruče. Muž si čupol na nohy a pohľadil ju po vlasoch.

„Mám ťa rada,“ šeplo s úprimným úsmevom.

„Aj ja teba. A to je ten problém,“ povedal trasúcim hlasom a ruku načiahol k vačku.

Dievčatko sa zamračilo, no neodtiahlo sa od neho.

Annabeth tušila, že sa bude diať niečo zlé. Muž sa obzrel dozadu a Annabeth by prisahala, že ten muž sa jej pozeral priamo do očí. Tie modré oči. Annabeth sa postavila na nohy, keď jej pochopenie zažiarilo v očiach.

„Luke!“ zakričala naňho, bežiac k nemu a k dievčatku. No on len slabo pootočil hlavu, ako keby tam Annabeth vôbec nestála. Pomaly vytiahol z vačku dýku, zatiaľ, čo dievčatko ešte stále držal s jednou rukou v náručí. Annabeth znova bolestne vykríkla, teraz už dobre tušiac, čo bude pokračovať. Utekala, čo jej nohy stačili, no bolo neskoro.

Luke vytiahol dýku spoza chrbta a zapichol ju dievčatku priamo do srdca. Ešte stále malo ruky obmotané okolo jeho krku, no pomaly jej začal z očí vyprchávať život. Tie šedé oči. Pochopila. Annabeth sa rozplakala, priložiac si ruku k ústam a nedokázala zastaviť tú bolesť.

„Odpočívaj v pokoji, Annabeth,“ povedal chladným hlasom a položil jej nevládne telo na zem.  V jeho očiach nebol smútok ani vina. Nebolo to tam nič. Len prázdno.

Roztvorila oči, nahlas vykríknuc a zmätene zažmurkala očami, poobzerajúc sa okolo seba. V chatke bola ešte stále sama, to znamenalo, že nemohla spať až tak dlho, keď sa ešte jej súrodenci nevrátili z večere. Pretrela si oči a sťažka prehltla, ťažko vydychujúc.

„Bol to iba sen,“ povedala nahlas, upokojujúc samú seba.

Poobzerala sa okolo seba, chystajúc si naspäť ľahnúť, až pokým nezazrela niečí tieň na stene. Zalapala po dychu, bojac sa otočiť dozadu a spoznať tvár jej nočného náštevnika. V hĺbke duše dúfala, že je to Percy, no niečo jej hovorilo, že toto Percy rozhodne nebude. Snažila sa tváriť pokojne, aby nevyzradila útočníkovi, že vie o jeho prítomnosti, v snahe získať nejaký čas naviac.

Dcéra Athény ma vždy plán. Opakovala si neustále v hlave a rukou zašla pod podušku, kde si vždy schováva dýku. Zacítila jej rukoväť a spravila prudký pohyb, vyskočiac z postele, vrhnúc na svojho nepriateľa. Pobavene na ňu pozeral a dýku jej vytrhol z ruky, otočiac si ju k sebe chrbtom, no hlavu mal blízko pri jej uchu a ruky pevne obtočené okolo jej pásu.

„Tak sa znova vidíme,“ šepol chladným hlasom, pridržiavac jej dýku pri krku.

„Luke,“ vydýchla porazene. A v tento moment si začala vyčítať, že nepočúvala Percyho.

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek The Traitor - kapitola. 2: