OurStories.cz ~ naše povídky » A Beautiful Lie - 23. kapitola



A Beautiful Lie - 23. kapitolaTakže táto kapitola je písaná z Blakeovho pohľadu. Konečne môže byť pri Kaitlyn, pretože už nie je v nemocnici, ale doma. Blake nájde spôsob, ako môže byť s ňou "v skutočnosti" - pomocou ilúzie. A dozviete sa aj niečo z Blakeovho "predchádzajúceho života".

Odvtedy, čo Kaitlyn upadla do kómy, ubehlo už niekoľko mesiacov. Nič sa nezmenilo. Lekári jej dávali stále menšiu šancu. A ja som postupne začal prepadávať zúfalstvu. Jeden z dôvodov bol ten, že som sa k nej nemohol priblížiť, nemohol som sa jej dotknúť, pohladiť ju... A tak veľmi som po tom túžil. A ten ďalší dôvod bol, že Adalid chcel, aby som to ukončil hneď. No to by som nedokázal spraviť. Uvedomujem si, čo k nej cítim a veľmi dobre viem, že je to chyba. Ale nedokážem si pomôcť. Človek svojmu srdcu nerozkáže. Aj keď je to srdce zabijaka...

Znova som sa na nich pozrel. Mark ju držal za ruku a niečo jej hovoril. A ja som ich mohol iba sledovať. Tak veľmi by som chcel byť na jeho mieste. Spravil by som čokoľvek... Neznášal som tento pocit bezmocnosti. A rovnako som neznášal pohľad na nich. Nepatria k sebe. Viem, že ho Kaitlyn miluje a aj on miluje ju, ale nevydrží im to. Tým som si istý. No nemám čas na to, aby som čakal, kým sa znova rozídu. Chcel by som, aby ten zvyšný čas strávila so mnou. Ale to by sa najskôr musela prebrať...

 

Týždne plynuli a stále zostávalo všetko rovnaké. Až na jednu zmenu. Jej otec ju nechal previezť domov. Lekári neprotestovali, naopak, pre nemocnicu to bolo výhodnejšie. Navyše, už skoro nikto neveril, že sa preberie. Všetci ju postupne opúšťali. V nemocnici ju občas niekto prišiel navštíviť, ale domov nie. Ani Mark. Odpísal ju. Tak o tomto je láska?

Ale mne to dalo šancu. Konečne som za ňou mohol ísť.

Bol štvrtok, 17. marec. Jej rodičia boli v práci, Ethan v škole. Potichu som otvoril dvere do jej izby, tak dlho som čakal na túto chvíľu, podišiel som k nej a pohladil ju po tvári. Potom som si k nej prisadol a chytil ju za ruku. Vedel som, že vníma, že som tu. A taktiež som vedel, že ma bude počuť.

„Kaitlyn, to som ja, Blake. Tak dlho som túžil po tejto chvíli. Konečne môžem byť s tebou. Keby si len otvorila oči...“ Zhlboka som sa nadýchol. „Chcel by som sa ti ospravedlniť za všetko, čo som ti spôsobil. Aj to, že si tu, je moja vina. Nemal som ťa nechať samu. Veril som, že ťa Sebastian ochráni, ale nepodarilo sa mu to. No už ho z toho neviním. Mohlo sa to stať každému. Ale nechcem tu rozoberať tú nehodu, prišiel som, aby... Ja vlastne neviem, prečo som prišiel,“ povedal som úprimne.

„Spomínaš si na ten deň, keď si bola na rande s Lecom a potom som ťa čakal pri tvojom aute? A pamätáš si ten bozk? A ten ďalší, pár minút pred tým, ako si odpadla? Neviem, čo to znamenalo pre teba, ale pre mňa to spočiatku neznamenalo nič. Bola si len súčasťou mojej práce. Jednoducho som dostal pred vyše 16 rokmi úlohu zabiť ťa. Nebolo to nič nové. Aj keď to bolo trochu iné... Ale o to nejde. S postupom času som ťa začal brať inak. To malé nezbedné dievčatko sa zmenilo na mladé dievča, ktoré si svojou charizmou, dokonalým výzorom, podmaní každého. A to dievča sa nevzdáva... No podstata tohto všetkého je tá, že som sa do teba zamiloval. Áno, zamiloval som sa do svojej obete a to sa nemá stať. Ale stalo sa a už sa to nezmení. V celom svojom živote som bol zamilovaný iba dva razy.

Volala sa Madeleine. Malá ryšavé vlásky, ktoré jej povievali vo vetre. Ako deti sme sa hrávali na lúke. Vyrástli sme spolu, bývala v našom susedstve. Mal som šesť súrodencov, no iba ja a moja mladšia sestra Marie-Louise sme sa dožili dospelosti. Nebol som Blake, ale Philippe...“ Na chvíľu som si spomenul na tie časy. Všetko bolo také jednoduché. „Vtedy to bolo iné. Nechodil som s ňou, jednoducho sme boli spolu. Ale miloval som ju a keď som mal 19, požiadal som ju o ruku. Teda, skôr som ju vypýtal od jej otca. Onedlho na to môj otec zomrel vo vojne. V tom momente som sa rozhodol, že aj ja pôjdem bojovať. Otec mi vždy vravieval, že je dôležité ctiť svoj národ a bojovať za naň. Zomrieť kvôli národu je správne.

Potom si ma našli. Ponúkli mi prácu. Nielen to. Mohol som mať všetko a naďalej som mohol bojovať. Napĺňalo ma to. To zabíjanie som si užíval. Vyžíval som sa v smrti iných. Ale pravda bola, že som to vlastne všetko robil pre otca.

Prijal som ich ponuku. Pridal som sa k nim. No musel som sa vzdať všetkého. Chvíľu som váhal, predsa len, mal som všetko, no toto mi dávalo nové možnosti. Lákalo ma patriť k najmocnejším. Musel som zabudnúť na rodinu, na moju milovanú Madeleine. V ten deň, 11. februára 1762 zomrel Philippe a odvtedy existuje už len Blake. To monštrum, ktoré tak nenávidíš. Ale musím ti niečo povedať.“ Nahol som sa k nej a pobozkal ju. No necítil som žiadnu odozvu. Neviem, čo som čakal...

„Kaitlyn, milujem ťa,“ priznal som a myslel som to smrteľne vážne. „A nedovolím, aby si zomrela. Ani teraz, ani potom. Nezabijem ťa a nespraví to ani nikto iný. To ti sľubujem.“

Chvíľu som tam len tak sedel a pozeral sa na ňu. Predstavoval som si, aké by to bolo, keby teraz otvorila oči, stisla mi ruku alebo ma pobozkala. No nestalo sa tak. Potom mi niečo napadlo. Mohol by som niečo vyskúšať. Neviem, či to bude fungovať, ale za pokus to stojí.

Pokúsil som sa vyvolať ilúziu. Ten deň, keď sme sa rozprávali naposledy. Predtým, ako odpadla. Bozkávali sme sa. Nie, ja som ju bozkával. No potom som ju zacítil. Fungovalo to. Ako keby to bolo naozaj. Je mi jasné, že nebude vedieť, že to nie je skutočné, ale to mi neprekáža. Hlavne, že to cíti. Sedeli sme na gauči a pokračovali sme tam, kde sme prestali. Nič viac som nechcel. Netúžil som po imaginárnom sexe ani po ničom podobnom. Išlo mi len o to byť s ňou.

„Milujem ťa, Kat,“ povedal som jej. A vedel som, že teraz bude reagovať.

„Prečo?“ opýtala sa ma. Nečakal som takúto otázku. Nevedel som, ako mám odpovedať. Otvoril som ústa, no vzápätí som ich aj zavrel. „Prečo?“ spýtala sa znova.

„Ja... ja neviem.“

„Zmenil si sa,“ povedala mi. „Bol by si ma ešte schopný zabiť?“ Ani takúto otázku som nečakal, ale vedel som, že by som to nedokázal spraviť.

„Nie.“ Usmial som sa na ňu, no ona mi úsmev neopätovala.

„Ale vieš, že vždy budem chcieť byť iba s Markom. Ty nás budeš iba z diaľky sledovať. Nikdy ťa nebudem milovať, Blake,“ povedala potichu.

„Možno sa to zmení. Navyše, prečo by si sa inak nechala pobozkať?“ Myslel som, že ju svojimi slovami presvedčím, ale nepodarilo sa mi.

„Mám ťa rada, naozaj. Ale nie je to láska. Nechcem, aby si trpel. Nechcem zomrieť, ale viem, ako by som sa rozhodla, keby som bola na tvojom mieste. Nezniesla by som pohľad na niekoho, koho milujem, s inou osobou. Tým, že by si ma zabil, by si ukončil to trápenie.“ Neviem, o čo jej týmito slovami išlo. Chce, aby som ju zabil? Nie.

„Nezomrieš.“ Pri tomto slove mi napadla jedna myšlienka, ktorá by mohla vyriešiť celú túto situáciu. Kaitlyn vstala a vybrala sa k stolíku, z ktorého zobrala nožík. Sledoval som, ako sa vracia ku mne a sadá si na pohovku. Natiahla ruku a nožíkom pomaly prechádzala od dlane až po lakeť. O chvíľu mala ruku krvavú, kvapky krvi dopadávali na béžový koberec. Sledoval som každý jej pohyb, chcel som ju zastaviť, ale nedokázal som sa k tomu prinútiť. Videl som, že ju to bolí, ale aj tak pokračovala ďalej.

„No tak, nie je to úžasný pohľad? Fascinuje ťa to?“ pýtala sa. Nedokázal som sa pohnúť. Mala pravdu, ten pohľad na krv bol fascinujúci. Nemohol som odtiaľ odtrhnúť zrak. Kaitlyn sa prstom dotkla tej krvi a rozotrela mi ju po tvári. Usmievala sa a potom sa začala smiať. Pobozkala ma a ja som si začal uvedomovať, že sa niečo deje. Takto to predsa nemá byť. Ja už neovládam túto ilúziu, Kaitlyn prevzala moc nado mnou. Zahráva sa so mnou. No nedokázal som tú ilúziu ukončiť. Jednoducho to nešlo.

Cítil som, ako sa trasiem. Kaitlyn prešla rukou po mojej tvári a potom ma pobozkala. Vyzliekla mi biele tričko, vzala nožík a začala ním prechádzať po mojom bruchu. Neviem, ako to bolo možné, ale cítil som tú bolesť, objavovali sa rany, z ktorých vytekala krv. Videl som, že si to Kaitlyn užíva.

„Ja viem, čo chceš,“ povedala a znova ma pobozkala. No neostala iba pri ústach, posúvala sa stále nižšie. Na jednej strane sa mi to páčilo, no na druhej som nerozumel, čo sa deje. Veď to nie je skutočnosť. Tak prečo to nemôžem ovládať?!

Odrazu som sa vrátil do reality. Sedel som na jej posteli, ona ležala vedľa mňa. Nerozumel som tomu, čo sa stalo. Stratil som kontrolu nad tou ilúziou. Ale ani ona sa nesprávala tak, ako by sa správala v skutočnosti. Možno to bolo pre to, že je v kóme. Možno mi to zabraňuje akokoľvek sa s ňou kontaktovať. Nie je to predsa ako by spala. Toto je vážnejšie. Ale tie bozky... Boli ako skutočné. Pohladil som ju po tvári, pobozkal ju a potom som odišiel.

 


« Zhrnutie »



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 23. kapitola:

1. ajeje
30.06.2011 [22:19]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!