OurStories.cz ~ naše povídky » Pád z neba - 3. kapitola

08.10.2011 (17:00) • Elanor • • komentováno 3× • zobrazeno 1240×

Minulosť

Muž, ktorý ma držal, sa posadil so mnou v náručí na zem pred oheň a tá žena ma zabalila do deky. Postavila ešte predo mňa... niečo...?

„Daj si, zlatko,“ prehovorila a ten tón bol skutočne veľmi láskavý.

„No, aby sme ti to vysvetlili. Našli sme ju pred obchodom, v takom stave, ako je. A tak sme ju sem vzali.“

„Mami, vieš, v skutočnosti som ju našiel ja a chcel som jej pomôcť... a potom som presvedčil aj Matta. Nebol nadšený, že som sa s ňou chcel rozprávať, ke...“

„Vážim si toho, že si sa priznal, ale nič o nej nevieme. Samozrejme, môže tu ostať kým bude potreba,“ odvetila žena citlivo.

Ubehlo veľa času, kým sa o mne rozprávali. Potom som si všimla, ako žena aj s dieťaťom odchádza a v obývačke som ostala len ja a muž.

Aké chabé! Nemôžem uveriť, že som taká hlúpa!

Otočila som sa k nemu a videla som, že sa práve zamyslene díval do plameňa. Len čo si uvedomil, že som ho pozorovala, pozrel sa na mňa a usmial sa unavene, no láskavo, presne ako moja učiteľka Naret, keď mi veľa krát musela opakovať to isté...

„Je ti lepšie? A ako sa vlastne voláš?“ pýtal sa ma a prišiel si sadnúť vedľa mňa.

Otvorila som ústa, ale nevedela som odpovedať.

„Čo je to za pocit, čo cítim?“ opýtala som sa ho na oplátku a on trochu viac pootvoril oči. Chvíľu tak zotrval, potom zakrútil hlavou a pozrel sa na mňa.

„Pocit?“ Mojej otázke nerozumel.

„Predtým. Keď sme boli vonku. Cítila som... niečo zvláštne na nohách aj rukách. Bolo to...“

„Mohla si cítiť ten chlad, ktorý ti potom zrejme už spôsoboval bolesť,“ odpovedal a každé slovo pri tom vyslovoval úplne pomaly. Všimol si že som úplne mimo. Asi ma pošle do toho ústavu. Ako to bolo...? Aha! Blázinec.

Chlad a bolesť?

„Ako sa cíti chlad?“ zaujímala som sa a na jeho tvári som tou otázkou vytvorila úsmev.

„Odkiaľ pôvodne si? Možno by bolo lepšie, keby som ti to vysvetlil v tvojom rodnom jazyku.“ Jeho ponuka bola asi dobre myslená. On nerozumel tomu, že nerozoznávam pocity. Pripisoval to mojej neznalosti ich jazyka. Odpovedi som sa radšej vyhla.

„Ten chlad, je ten sneh chlad?“

Prítomnosť

Nikto nemôže vedieť všetko. Ako to možné, že nie som sama?

Dom, v ktorom bývali, bol prekrásny. Zasadený na okraji mestečka pri rieke, obklopený stromami.

Samotná stavba pôsobila honosne. Bola som si vedomá, že časť mesta bola chudobná, tí, ktorý žijú tak, by považovali dom za snobský.

Charlie mi vysvetlil, že ho stavali s myšlienkami na deti. A tiež dúfali, že Tom bude bývať s nimi. No ten si zamiloval Ameriku.

Hneď po tom, čo sa auto zastavilo, pristúpil k nemu sluha, ktorý mi otvoril dvere a okamžite začal s prehliadkou domu, takže som si ani nevšimla, kedy sa k autu dostali aj iní a začali mi odnášať veci do izby.

Prechádzala som cez rôzne miestnosti – kuchyňa, salóniky, obývačka – a obdivovala som každý centimeter. Len 70 rokov. Je to možné, aby sa život jednej rodiny takto zmenil?

A nakoniec ma zaviedol do mojej izby. Nazvala by som to skôr zastaralejšie – komnaty. Po vstupe cez dvojkrídlové dvere som sa ocitla v menšej miestnosti určenej na odkladanie kabátov a obuvy.

Viedli z nej dvere do kúpeľne,  malej izby – s pracovným stolom a regálmi – a do mojej spálne.

Nemohla som oči odtrhnúť od toľkej krásy. A keď som si potom všimla malé dvierka do šatníka, uvedomila som si, že nemám veci ani na to, aby som zaplnila jednu tretinu tej skrine.

„Vidím, že máš málo vecí. Pôjdeme na nákupy, neboj sa,“ prihovorila sa mi Reneé a oči jej zasvietili. Skutočne sa tešila. S úsmevom som jej prikývla a dala sa do vybaľovania.

Asi po hodine som sa rozhodla pre prestávku a vybrala som sa na obhliadku okolia.

Po jemne vyšliapanej lesnej cestičke som pomaly stúpala hore svahom. Stromy okolo mňa sa stávali čoraz mohutnejšie. Bola som očarená tou zachovalou prírodou.

Kráčala som stále hlbšie, podchvíľou som sa obzrela, aby som si bola istá, že dokážem nájsť cestu späť.

V tom som počula pred sebou nejaký šuchot konárov. Bola som si istá, že to je len nejaké zviera, no zvedavosť ma hnala dopredu.

Čosi veľké sa pohlo dopredu a mne sa naskytol pohľad na najmohutnejšieho vlka, akého som kedy mohla zazrieť. Mal hustú hnedú srsť a hlavu veľkú ako môj trup.

Zviera sa na mňa otočilo a svojimi inteligentnými očami pozrelo priamo do tých mojich. Prebehol mi mráz po chrbte. Zviera sa išlo otočiť, no ja som reagovala rýchlejšie.

Priam nadľudsky som sa schovala za najbližší strom. Pozornosť tvora sa opäť obrátila opäť na mňa. Zúrivo zavrčal a vrhol sa ku mne. Priskočila som k ďalšiemu stromu a uvedomovala som si krutú skutočnosť. I keď som bola rýchla, nie tak ako on.

Priskočil ku mne s pootvorenou papuľou, ostré zuby sa mu zaleskli, a ja som sa prikrčila. Nemala som šancu utiecť, len som mohla čakať, čo sa stane. Zviera ma začalo oňuchávať a zrejme to, čo cítilo, sa mu páčilo, pretože tlamu zavrelo a začalo si ma obzerať.

Jemne natočilo vlčie uši dopredu a hlavu naklonilo nabok.

Strach ma opustil.

Odvážila som sa k zvieraťu natiahnuť ruku. Dovolilo mi, aby som ho pohladkala. Opäť sa mi zahľadelo do očí. Boli také zvedavé!

Nečakane ku mne natiahlo hlavu a oblízalo ma. Potom uskočilo do najbližšieho kríku. Prekvapene som sa tam išla pozrieť, no jediné, čo odtiaľ vyskočilo bol chlapec.

Musím priznať, že skutočne krásny. Mal tmavú opálenú pleť. Tmavé krátke vlasy a tmavé oči prižmúrené ako mačka. Pozoroval ma a skúmal každú časť môjho tela, každý pohyb.

„Kto si?“ opýtal sa ma. Ale mňa viac zaujímalo, kto je on.

„Nie si človek, ani upír,“ hovoril ďalej, keďže som neodpovedala okamžite.

„Upír?“ Bola som prekvapená. Čo mi to len pripomínal?

„V poslednej dobe ich tu je veľa. Hlavne v západnej časti mesta. Poď sem, ukážem ti to,“ povedal a vystúpil ešte vyššie na kopec. Zastavil sa na mieste, kde stromy vytvorili akúsi čistinku – bol odtiaľ výhľad do diaľky, okrem iného aj na mesto Perth, ktoré bolo rozdelené riekou.

Keď existujem ja a niekto ako on, prečo nie aj upíry?

„Mestská časť bližšie k nám je západná. Je to tá kultivovanejšia časť, ktorú sme donedávna mali na starosti my. Ale minulý rok sa sem prisťahovala jedna rodina – traja upíry. Teraz je mesto ich územie a zdá sa, že ostatní upíry to rešpektujú.“

„A tebe nevadí, že sú tu?“

„Samozrejme, že ich tu nechceme. Ale istým spôsobom nám pomáhajú udržať tento les a mesto v pokoji. Oni samy do života v meste veľmi nezasahujú, takže ich nevyháňame.“

„Vravíš nechceme?“

„Keď sa objavia monštrá, sú potrební ochrancovia a musí ich byť raz toľko.“

„Ešte stále nepoznám tvoje meno a neviem, čo si,“ poznamenala som po chvíli ticha. Zdá sa, že som mala o čom premýšľať.

„Och, jasné, prepáč. Som Nathaniel. Vlkodlak. A ty si?“

Takže vlkodlak? Vlkodlaci sú ochrancovia?

„Elisabeth, len Elisabeth.“ Usmiala som sa na neho a podala som mu ruku.

„Ako človek živá, no príliš rýchla. Ani upír, ani vlkodlak. S kým mám teda tú česť?“ zaujímal sa. Zasmiala som sa a chcela som odpovedať, no v tom mi zazvonil telefón.

„Kam si išla? Vravela si, že len krátku prechádzku si ideš dať,“ ozval sa v hlase ustráchaný hlas Reneé.

„Ja... máte tu krásnu prírodu, ale už som na ceste späť,“ upokojovala som ju.

„Charlie chce ísť niečo nakúpiť a tak ma napadlo, či nechceš aj ty oživiť trochu svoj šatník.“

„Veľmi rada, ponáhľam sa späť!“ potešila som sa, rýchlo sa rozlúčila a hovor ukončila.

„Musím ísť, ale možno sa ešte stretneme.“

„Ak bývaš v meste, tak si nie som istý. Ja bývam mimo mesta v malej dedine pri rieke. Vlastne tam bývajú iba členovia svorky a ľudia, čo o našej existencii vedia. Do mesta nechodíme, ale snáď by som mohol urobiť výnimku.“ Na záver sa na mňa široko usmial, podal mi ruku a len čo odo mňa trochu ustúpil, opäť sa premenil na vlka.

Naposledy som mu zakývala a rozbehla som sa najrýchlejšie, ako som vedela dolu kopcom. Vlk bežal pri mne.

Ak chceš vedieť, kde bývam, mohol si sa opýtať – poslala som mu myšlienku a takmer som sa zadusila smiechom, keď sa začal obzerať, odkiaľ ten hlas pochádza.

V pravej chvíli sa odo mňa odpojil a len čo som prišla do svojej izby, na posteli som mala pripravené oblečenie. Okamžite som sa prezliekla – takú kombináciu vecí som nikdy nezvolila, ale kupodivu sa mi skutočne páčila – a utekala som dolu, kde už boli všetci prichystaní na odchod.

Nasadla som do auta a tešila sa, až si vyrazíme.

Ako som dúfala. Nákupy boli úchvatné a to aj napriek tomu, že som bola už po hodine úplne unavená a keď som prišla domov, dokázala som si dať len rýchlu sprchu a zaliezť do postele.

Keď som sa ráno zobudila, bola nedeľa. Dokončila som vybaľovanie a potom som si išla prezrieť celý dom. Bol vyzdobený starožitnými vecami, ktoré mi pripomínali staré časy. Obdivovala som aj prekrásne obrazy, s rôznymi motívmi. Na niektorých boli mytologické bytosti, bohovia, na iných podobizne známych historických osobností.

Ako do poslednej miestnosti som po výstupe krásnymi točitými schodmi zavítala do priestrannej knižnice. Nikdy som nevidela pohromade toľko kníh. Chodila som sem a tam a nevedela som sa dočkať, kedy sa pustím do čítania. Na druhý deň je však škola. Musím sa teraz chystať ta. To som zvedavá, čo mi zajtrajšok prinesie.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek Pád z neba - 3. kapitola: