OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » Remember me

13.08.2013 (14:00) • Perla • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 2× • zobrazeno 2274×

Remember me

„Bola som to vždy ja!“ zvreskla som na brata so slzami v očiach. Ničila ma skutočnosť, že uprednostnil Caroline predo mnou. Ja som predsa jeho sestra! To ja som pri ňom vždycky stála! Ona ho len odmieta a stavia sa proti nemu. Tak prečo zachraňuje ju?!

„Nie Kol, Finn ani Elijah! Bola som to ja! Stála som pri tebe vždy!“ vrieskala som ako zmyslov zbavená ďalej a v rukách som držala posledné dva vrecúška s Eleninou krvou.

„Polož to, Rebekah!“ zrúkol po mne Nik.

To bolo jediné, čo ho zaujímalo. On sám a nikto iný. Nevidel, že ma celý čas má, jemu záležalo len na svojich hybridoch!

„Tak dosť!“ zamiešala sa do toho Caroline, ktorej sa tiež leskli oči. „Klaus, prestaň!“ Asi po prvý krát sa priklonila na moju stranu. Nad tým som sa musela pousmiať. Avšak moja zlosť na brata bola sto násobne väčšia a tak som nedokázala len tak prestať.

Behom sekundy som nechtami prerazila sáčok a krv sa rozprskla na všetky strany. Nik na mňa pozrel a zatajil dych. Vyzeral ako boh pomsty v ľudskom tele.

„Čo si to spravila?“ hlesol a v sekunde ma držal pod krkom asi pol metra nad zemou. Bolo mi jasné, že nad ním nevyhrám, ale urobila som, čo som mohla a on už teraz nemá žiadnu šancu.

„Máš pravdu, Rebekah!“ zasyčal. „Ja sa nestarám a ty... ty už viac nie si moja sestra!“ zvreskol a jediné, čo prišlo potom, bola jedna veľká nekonečná tma. Ako posledné, čo som videla, bol môj brat stojaci nado mnou s mojím srdcom v ruke.

„Rebekah!“ zapišťala Caroline so slzami a hneď sa ku mne prihnala. To už ale bolo neskoro. Ja som bola mŕtva.

Pohľad Matta:

„Nemohla som jej nijako pomôcť!“ plakala pri mne blondína, keď mi vykresľovala celú situáciu a to, čo sa stalo.

Ja som len zhlboka dýchal, síce sa mi zdalo, že čo chvíľa nebudem mať v pľúcach žiaden vzduch. Akoby miestnosť naplnilo olovo a ja som nebol schopný nadýchnuť sa. Rebekah je mŕtva.

V hlave som si okamžite vykreslil blonďatú pôvodnú upírku, ktorá aj napriek všetkým zlým veciam, čo spravila, si ma niečím získala. .

Nemal som poňatia, čo presne to bolo, ale možno to bolo aj tým, že sa snažila. Keď to šlo, dokázala spraviť aj tú správnu vec. A tým sa to všetko začalo. Už v ten prvý deň, keď som ju videl, bolo všetko iné.

Zastavil som auto pred školou a oprel si hlavu o volant. Bol som úplne zničený a nemyslel som si, že sa z toho ešte dostanem. Všetko v tomto meste je na prd. Chodia si sem nadprirodzené stvorenia, akoby to bolo ich stredisko cestovného ruchu a neberú žiaden ohľad na ľudí. Veď aj my máme právo žiť, nie?

Zobrali mi sestru a dosť známych. Tak je nejaký dôvod, prečo ich nenávidieť?

Po chvíli som vystúpil von a pomaly som kráčal ku škole. Hlavu som mal sklonenú a nevnímal som nič navôkol. V mysli som mal len moju sestru. Mŕtvu sestru, ktorá zomrela kvôli Damonovi, ktorý sa tvári, akoby sa nikdy nič nestalo.

Vtom do mňa ktosi drgol a to ma vyrušilo zo zamýšľania. Pozrel som sa na tú osobu a na chvíľu som asi ani nedýchal.

Dievča si odhrnulo blond vlasy z tváre a venovalo mi pohľad.

„P-prepáč... ja... nechcel som,“ koktal som a pripadal si ako totálny debil.

Ona sa len jemne usmiala a nechala vlasy, aby jej aspoň trocha zahalili tvár.

„Nevadí. Je to aj moja chyba. Nepozerala som sa na cestu...“ Pohľad jej zabehol dopreddu, kde postával Tyler aj s Caroline a o ničom sa rozprávali. Potom som si už ale veci pomaly začal dávať dohromady a mierne som si povzdychol.

„Som Rebekah,“ predstavila sa milo a vystrela ku mne ruku.

Potriasli sme si, no rýchlo som ju pustil.

„Ja som Matt,“ vychrlil som a skôr, než stihla povedať niečo, čo už mala na jazyku, som zmizol v budove školy čo najďalej od Pôvodnej.

Pokrútil som hlavou a vrátil sa do prítomnosti. Caroline vedľa mňa plakala a dávala si to všetko za vinu. Myslela si, že to len kvôli nej je mŕtva. Nechápala, že za to všetko môže Klaus.

„No tak, Caroline, nie je to tvoja vina,“ chlácholil som ju.

„Ale je!“ oponoval automaticky. „Keby... keby si nevybral mňa ale ju, tak by bolo všetko v poriadku a obaja by teraz boli na ceste preč z Mystic Falls.“ Oprela sa o mňa a snažila sa pokojne dýchať. Potom sa ale zarazila a pozrela na mňa.

„Preboha... ale... prečo hovoríme o tom, ako sa cítim ja, keď by tu skôr malo ísť o teba, Matt?“

Zasmial som sa a pokrčil plecami.

„Som v pohode,“ zaklamal som okamžite.

Nechcel som Caroline trápiť tým, žeby som jej povedal, že mi na Rebeke záležalo. To by si dávala za vinu, že ma pripravila o osobu, na ktorej mi záležalo.

„Naozaj?“ overovala si

„Naozaj,“ uistil som ju a tuho ju objal. Chcel som, aby všetci okolo mňa boli v poriadku a v bezpečí. Tak prečo sa to vždy všetko vedelo prekaziť?

Chvíľu sme na seba len hľadeli, avšak nakoniec som sa ospravedlnil, že dnes začínam v Grille skôr a musím ísť ešte domov.

Nastúpil som do auta a pomaly vyrazil. Nezamieril som ale domov, no do Klausovho sídla. Teraz tam určite nikto nebude a ani on. Aspoň tak mi to Caroline vykreslila.

Cestou som ale rozmýšľal, kedy nastala tá chvíľa, že som si uvedomil, že ma dostala.

Mal som Caroline pomôcť rozptýliť Rebeku, aby sa ona mohla vykradnúť za Tylerom, ktorý sa vrátil do mesta s tým, že už ho ku Klausovi nič neviaže. Tak som sa obetoval a pomáhal vyzdobiť školu.

„Prečo sa ti viac páčil môj nápad?“ spýtala sa ma odrazu Rebekah podávajúc mi poháre, aby som ich dal na stôl k miske s punčom, do ktorého večer určite niekto niečo naleje.

Venoval som Rebeke jeden rýchli pohľad a začal som rozmýšľať, čo poviem, nakoľko som ani netušil, čo jej povedať.

„Popravde...“ začal som a prišlo mi do smiechu. Prečo idem hovoriť o pravde a pritom klamať? „Sedemdesiate roky sme tu už mali asi tri krát. Toto vyzerá viac... zaujímavejšie,“ dostal som zo seba prvé, čo ma napadlo. Nad tým sa blondína len pousmiala a hrdo vystrčila bradu.

„Takže sa ti to naozaj páči?“

S úsmevom som prikývol.

„Samozrejme. Veď ako sa to niekomu môže nepáčiť?“

Rebekah sa tiež zasmiala. Vyšla na rebrík a začala vešať ozdoby.

„Tak sa spýtaj Caroline,“ nadhodila a ja som len odvrátil zrak.

Síce to bola upírka, ale bola celkom v pohode. Je pravda, že má svoje mucha, no aj tak na nej niečo bolo. Niečo viac ako na ostatných.

Vtedy som ešte nerozumel, čo som k nej vlastne cítil. Ale teraz... už je neskoro. Neskoro na to, aby som jej to povedal.

Zastal som pred ich domom a pustil všetko von. Po lícach sa mi začali kotúľať slzy a mal som pocit, že nado mnou visí oblak, ktorý zničí všetko dobré, čo sa ku mne priblíži.

Vyšiel som von a silno za sebou trepol dvere. Kráčal som a cítil, ako sa mi podlamujú kolená. Ale musel som ju vidieť. Zistiť na vlastné oči, že naozaj už nie je žiadna nádej.

Dvere boli pootvorené, tak som rýchlo vošiel dovnútra a zamieril do obývačky, kde sa to podľa Caroline všetko odohralo.

Obývačka bola celá od krvi. Všade, kam som len pozrel, bola krv, ale nikde žiadne telo, len krvavé odtlačky rúk. Pár krát som zažmurkal, aby som sa uistil či sa mi to len nezdá, ale očividne nie.

„Re-rebekah?“ zvolal som do prázdna a začal som kráčať v smere odtlačkov. Pri dverách, ktoré mohli viesť do pivníc ale odtlačky zmizli a neboli ani na dverách a na kľučke.

Cítil som, ako prudko mi bilo srdce, keď som počul, ako dvere zavŕzgali. Po mojej pravici bol vypínač, tak som rýchlo zažal svetlo a opatrne zišiel dole.

Bál som sa, čo tam môže byť. Odniesli tam jej telo? Vyhodia celý dom do vzduchu? Čo tam bude?

Keď som zišiel posledný schod, ocitol som sa akoby v menšej hale, kde som mal na výber z dvoch dverí. Preglgol som a rýchlo si zvolil tie na ľavo, nakoľko mi vždy všetci radia, aby som šiel na pravo.

Prudko sa otvorili a mne sa zasekol dych v hrdle. Predo mnou ležalo dievča s rukou pritláčajúcou si na srdce a sťažka oddychovalo.

„Rebekah?“ vytrieštil som oči a okamžite k nej pribehol.

Ona mi pohľad opätovala, akoby ani neverila, že ma vidí.

„Matt,“ vydýchla.

„Čo sa deje? Ako to... že žiješ?“ nechápal som a ona sa tomu len unavene zasmiala.

„Nik... Nik nevie o tom, čo spravila naša mama. Súrodenci... súrodenci sa navzájom nezabijú, ale keďže mi vytrhol srdce, som dosť slabá a musela som sa pred ním ukryť,“ vysvetlila v rýchlo s ja som sa pristihol, ako plačem.

Plakal som od radosti, že tá žena, ktorej som toho chcela tak veľa povedať, žije. Plakal som, pretože som si uvedomil, že z malých vecí vznikol jeden veľký pocit.

Vystrel som k nej ruku a položil jej ju na ústa.

„Napi sa,“ prikázal som. „Rana sa ti tak zacelí!“

„Ale... čo ak ti ublížim?“ vypúlila na mňa tie svoje okále a ja som sa usmial.

„Ublížiš mi jedine tak, že zomrieš, Rebekah.“

„Prosím?“ ostala úplne v šoku.

„Ja... milujem ťa,“ šepol som, sám ochromený tým, ako ľahko to zo mňa vyšlo. „A teraz pi!“

Jej zreničky sa rozšírili a všimol som si, ako sa jej v oku zajagala slza. Nič ale nepovedala, len sa lačne zahryzla do môjho zápästia.

Vydýchol som si s vedomím, že teraz sa už môže stať všetko. Aj keď príde tornádo, tak budem mať istotu, že som nič nenechal náhode.

Nakoľko je to moja prvá poviedka, kde rozoberám tento pár, dúfam, že sa aspoň trocha páčila. Je to vlastne o tom, že aj z malých vecí vzíde niečo veľké.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní

Sdílet

Diskuse pro článek Remember me: