OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » Všade a kedykoľvek



Všade a kedykoľvekStretnutie s ním. Lebo len on nechodí tam, kde chce, ale tam, kde ho ľudia potrebujú. Whovians už vedia o kom hovorím.

„Mami! Sľúbila si, že už nebudeš!“ Dievčatko zatriaslo telom jej matky. Tá tvrdo spala na pohovke. Nevnímala ju. Dievčatku sa v krku spravil knedlík. Ale nemohla plakať, musela ostať silná.  

Jej matka mala na sebe ešte stále rovnošatu sestričky. Aby jej nebola zima, dievčatko ju prikrylo drsnou dekou. Zo stola odpratala ihly, injekčné striekačky, aj fľaštičku morfia. Maminka vravela, že to bol jej liek na boľavé srdce. Odkedy im vojaci povedali, že ocko sa už nevráti, tieto fľaštičky odkladala často. Aj ona raz chcela liek na boľavé srdiečko, hoci sa ihiel veľmi bála. Matka jej dala výprask. Lieky na smútok boli asi len pre dospelých.

„Mami,“ skúsilo znovu dievčatko, „vonku vravia, že vojna už skončila. Počuješ?“ Nepočula. Ako zomrel ocko, nič a nikoho nepočúvala. 

Aktovku si odniesla do izby a prezliekla sa zo školskej uniformy. Rukami si uhladila hnedé zvonové šaty a pozrela sa na svoje rozbité kolená. Odškrabla si jednu chrastu a potom pozerala na tečúcu krv.

Cez obývačku prešla do kuchyne. Bola hladná, ale mamina opäť nevarila. Prázdne fľaše z chladničky odniesla pred dvere mliekarovi. Potom si kľakla k mame. Chvíľu sa hrala s jej náramkom. Boli na ňom žlté koráliky. Jej mamina otvorila oči. Len trošičku, ako keď niekto v upršaný deň analyzuje, či sa oplatí vstať z postele.

„Mami, vojna skončila. Vyhrali sme.“ Nevedela síce, čo to znamená, ale vravela im to pani učiteľka.

„To je dobré... už bude všetko dobré...“ usmiala sa na ňu a opäť zaspala. Dievčatko malo slzy na krajíčku. Znova sa cítila celkom sama. Vojna sa skončila a nič sa nezmenilo. Čo to znamená? Postavila sa a chrbtom ruky si utrela slzy. Potiahla nosom. Potom znova. Nakoniec sa rozplakala.

Vybehla z dverí a cupitala po schodoch. Von z bytovky. Už tam nechcela byť ani chvíľu. Tam bola vojna. Veľmi tichá, ktorá ešte neskončila. Vráti sa, keď skončí. Bežala pomedzi ľudí, ktorí sa objímali a spievali. Preskakovala tehly, ktoré ležali na námestí od posledného bombardovania. Pod sandálikmi sa jej drobil piesok. Vedela, že sa chce dostať k rieke, lebo tam bolo vždy pekne. Cez uslzené očká na chvíľu dobre nevidela a zakopla o nejaké trámy. Vystrela sa na zem. Sadla si, oprela sa chrbtom o blízku modrú stenu a keď videla kamienky zaryté v dlaniach, pustila sa do ešte väčšieho plaču.  

Počula približujúce sa kroky. Potom otvorenie a buchnutie dverí, niekde pri nej. Ale pri nej žiadne dvere neboli. Postavila sa a obzrela. Uvidela modrú búdku. Obišla ju a našla dvere. Policajná búdka. Takú ešte nikdy nevidela. Možno by jej policajt pomohol. Ocko vždy vravel, že keď je zle, pán policajt pomôže. A jej bolo zle. Vošla dnu.

Nakoniec to bola čarovná búdka, lebo keď vkročila dnu, ihneď sa zmenšila. Dúfala, že sa zase nafučí do normálnej veľkosti, keď z nej vyjde. Ako Alica v Krajine zázrakov. Vydala sa ku krásne osvetlenému stĺpu. Cítila, ako pulzoval energiou. Celá miestnosť takto pulzovala... bola živá, menila farby aj nálady. Raz blikotala, inokedy žiarila a potom sa leskla ako vodná hladina.

Už sa naťahovala k žiare, keď jej niekto povedal: „To by som nerobil, nemá rada cudzích ľudí.“ Preľaknutá sa otočila. Uvidela smiešneho pána s motýlikom.

„Vy ste policajt? Hľadám pána policajta.“

„Nie. Som Doktor,“ povedal s úsmevom. Kráčal k nej.

„Tak prečo ste v policajnej búdke?“

„Toto nie je hocijaká búdka.“

„To vidím. Je policajná. Ale vy ste doktor.“

„Aspoň ti môžem pomôcť s týmto,“ ukázal na jej krvavé dlane. „Neboj, nebude to bolieť,“ ubezpečil ju.

„Vždy to bolí.“

„Nó... možno trošku,“ priznal. „Sadni si tu a chvíľu počkaj. Netúlaj sa.“

Dievčatko ho poslúchlo. Hompáľala nohami vo vzduchu a obzerala sa. Smiešny pán bol za okamih späť.

„Tak, pozrime sa na to...“ A začal jej pinzetou vyťahovať kamienky z dlaní. Hrozne moc to štípalo, ale dievčatko ani nepíplo. Nechcela, aby si o nej pán myslel, že je nejaký slaboch.

„Ako sa voláš?“

„Lucy Campbell,“ pretlačila cez zuby.

„To je dokonalé meno. Poznal som jednu Lucy. Bola ti dosť podobná. Lucy Mondgomeryová. Neskôr sa stala spisovateľkou. Robila skvelé slivkové koláče. Ja som Doktor.“

„Také meno vám dali rodičia?“

„Také meno som si vybral.“

„Smiešne meno...“

„Oh! No jasné!“ povedal urazene. „Ako to môžeš povedať! Prídeš si tu a urážaš-“ zarazil sa. „Čo tu vlastne robíš? Toto je moja Tardis. Ako si sa sem dostala?“

„Dvermi.“

Pozrel sa na dvere, potom na svetelný stĺp. „Takže keď sme pohádaní, odmietaš sa zamykať, hej?“ Slová adresoval svetlu, ktoré na okamih sčervenalo. Lucy nikdy nevidela nič fascinujúcejšie.

„A koľko máš rokov?“ spýtal sa jej.

„Šesť.“

„Nebudú ťa hľadať rodičia?“

„Nemám rodičov.“ Lucy necítila, že by klamala. Potom videla na Doktorovej tvári ten pohľad. Bol to ten najnežnejší pohľad, plný úprimnej ľútosti, aký kedy videla. Nikdy na ten pohľad nezabudla.

„Lucy, to mi je nesmierne ľúto.“

Pozrela dole.

„Zahynuli vo vojne?“

Lucy prikývla. Doktor chvíľu v tichosti vyťahoval kamienky z jej dlaní. Zrazu sa v žiarivom stĺpe niečo pohlo. Lucy počula hlasné: Hhhhuuuuu Vhoooo. Doktor sa zamračil a zašepkal.

„Nemôžem, je to ešte dieťa.“ Znova ten hlboký zvuk. „Tebe sa to povie.“

Hhhhuuuuu Vhoooo.

„Je to nebezpečné.“

Hhhhuuuuu Vhoooo.

„Máš pravdu... možno občas.“

Lucy fascinovane hľadela, ako sa smiešny pán háda so svetlom.

Hhhhuuuuu Vhoooo.

„Dobre, dobre! Tardis vraví, že-“

Hhhhuuuuu Vhoooo.

„V poriadku!“ prevrátil očami. „Lucy, toto nie je obyčajná, ba ani policajná búdka. Dá sa v nej cestovať. Hocikde. A hocikedy.“

Lucy ešte stále pozerala na žiaru. Doktora moc nepočúvala. „To svetlo je Tardis?“ spýtala sa.

„Prosím? Och... áno. Moja Tardis.“

„Dobrý deň,“ usmiala sa na svetlo. To jej odzdravilo zelenou a žltou farbou.

„My s Tardis radi cestujeme. Ale necestujeme len po Zemi. Ale aj po iných planétach a časoch. Rozumieš mi?“

Lucy prikývla.

Doktor si napravil motýlik a v očiach mu zažiarili iskričky. „A niekedy si na naše cesty vyberieme niekoho veľmi výnimočného. Napríklad malé dievčatko s neposlušnými vlasmi, zelenými očami a-“ Lucy sa mierne zdvihli kútiky. „S jamkami v lícach. Preto sa ťa pýtam, Lucy Campbell, chceš sa s nami vydať za najlepším dobrodružstvom tvojho života?“

Napadlo jej že by sa mala spýtať mamini. Ale potom si spomenula, že umiera vo vlastnej vojne. V obývačke na pohovke. Preto po chvíľke ticha povedala: „Áno, prosím.“

Doktor jej pustil ruky, ktoré boli bezchybne čisté, obviazané ľahkým obväzom. Postavil ju na rovné nohy, on pristúpil k hromade gombíkov, páčok a obrazoviek.

„Všetok čas a priestor. Všade a kedykoľvek. Ďaleko a ešte ďalej. Každá hviezda, ktorá kedy bola. Tak,“ usmial sa na kedysi uplakané dievčatko, „kde chceš začať?“

„Ďaleko,“ povedala bez váhania.       



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Všade a kedykoľvek:

5. MJ5
05.07.2014 [20:32]

Krásná povídka! Emoticon

4. Yriss
24.06.2014 [17:24]

Pretože som narazila na piatu sériu a nie na predchádzajúce (momentálne ukončujem siedmu), jediný Doktor, ktorého poznám, je eleventh a dnes si mi ho prekrásne pripomenula. Úplne som videla ako ošetruje malú Lucy a háda sa s TARDIS. A veľmi ma potešilo a pobavilo, že namiesto "zevnitř je větší" si Lucy pomyslela, že sa zmenšila, ako Alica vo Wonderland-e. Jo, jo, skutečně špeciálni holčička, ta pravá pro osamělého a někdy dětinského pána času. Líbili se změny v Tardisině světle, závěreční naprosto úchvatní kratučký řádek a vlastně celé to vojnové pozadí a tragédie ze života Lucy. Ráda bych pokráčko... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. .:,
24.06.2014 [17:08]

Fantastic! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Tessia přispěvatel
06.06.2014 [16:39]

TessiaMoje ultra Whohianské srdce zaplesalo!!! Emoticon Byla to krásná povídka. Nikdy jsem neveřila, že může existovat hezký psaný příběh o Doctorovi, prostě mi přišlo, že ten seriál tomu dává všechno krásné, co se na papíře nevyjádří. Ale ty si mě přesvědčila o opaku! Emoticon Takovýhle společník by zrovna jedenáctému Doctorovi seděl nejvíc. Mají podobně dětskou duši. Napříkla oba píšou dopis Ježíškovi. Což je super vtip pro zasvěcené :D. Abych to zkrátila, moc moc pěkný. Jestli někdy budu číst ff na Doctora, tak od tebe. Emoticon

1. Lucienne přispěvatel
06.06.2014 [13:52]

LuciennePáni, nádherné! Emoticon Já jsem teprve raná Whoviánka, zatím koukám teprve na druhou sérii, takže jsem se k jedenáctému Doctorovi zatím nedostala, ale rychle jsem se do seriálu zamilovala Emoticon Emoticon A tohle je nádherné. Moc se ti to povedlo, klidně bych si přečetla jseště něco Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!