OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Boj o život kapitola 10 – Takumi Ryota

19.04.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 1× • zobrazeno 889×

Ja viem, že je to už dávno, čo som naposledy pridala Boj o život, ale stále som sa akosi nevedela dokopať k napísaniu pokračovania. Hádam sa vám to, aj po takej dobe, bude páčiť. :D 

Dom Takumiho Ryoty bol najluxusnejším a najväčším domom  tejto prominentnej  štvrti. Veľký, sivý a hranatý. Simone sa páčil. Vždy mala rada minimalistický štýl. Vzadu stála veľká veranda s bazénom a za ňou rozľahlá japonská záhrada, obohnaná vysokými múrmi. Podľa počtu áut pred vchodom usúdila, že Takumi organizuje jednu zo svojich povestných party. To jej nehralo do karát, ale nemala na výber.

„To sme tu?“ spýtal sa George pochybovačne.

„Hej,“ pozrela naňho a nedalo jej, nespýtať sa. „Prečo sa tak tváriš?“

„Tvárim? Ako?“

„Akoby ti uleteli všetky včely? Konečne ti doplo, že toto nie je nič pre teba?“ nadhodila.

„Nie, to nie. Ja len...“

„Čo, neuvedomoval si si, akým životom žijem? Tak teraz to vieš.“

„No vážne som si nemyslel, že je až takýto... akčný. Že deň na to ako prídeme, po nás budú strieľať a porušíme všetky dopravné predpisy Japonska. Ale...“

„Ale čo?“

„Ale nad tým som nepremýšľal.“

„Tak nad čím?“

„No predstavoval som si to tu trochu inak,“ priznal sa a Simone musela chvíľu pozamýšľať nad tým, čo tým myslel. Potom sa rozosmiala.

„A ako?“

„Čo ja viem? Menej draho a viac „Tu sa porušuje zákon!“ spôsobom,“ priznal, načo sa znova rozosmiala.

„Prosím ťa, len to nehovor Takumimu. Vieš, dosť si zakladá na svojom image,“ prosila, pričom zamierila ku vysokej bráne. Stiahla okienko a vyklonila sa k bezpečákovi v kabínke.

„Vaše meno?“ spýtal sa. Keďže ju nespoznal, musel byť nový.

„Simone Bailey.“

„Je mi ľúto, ale na zozname vás nemám,“ povedal s profesionálnym odstupom.

„To preto, že sa pozeráš do zlých papierov. Skús tie s hlavičkou Vždy vpustiť dnu,“ radila mu. Nastalo pár sekundové ticho, zatiaľ čo sa bezpečák prehrabával v zoznamoch. Napokon sa na ňu usmial.

„Prajem príjemný večer, slečna Bailey.“ Vpustil ju dnu.

„Ďakujem,“ odvetila a zamierila si to do Takových garáží. Boli to rozsiahle podzemné priestory spojené s autodielňou a zaplnené závodnými ako aj zberateľskými kúskami. Zaparkovala vedľa najnovšieho modelu Bugatti a vystúpila.

„Drž sa pri mne,“ prikázala Georgovi.

„Prečo? Aj tu na nás chcú zabiť?“

 „To dúfam nie, ale veľa z Takových hostí ma pozná.“

Zamierila k sivým dverám na opačnej strane, za ktorými sa nachádzalo schodisko do Takiho spálne a vyšli po nich ku sivým, kovovým dverám.

„Ostaň tu,“ prikázala.

„Prečo?“

„Lebo. Proste rob, čo vravím,“ zahriakla ho.

„Simone!“ varoval ju.

„George, neviem, ako sa ti ma podarilo presvedčiť, aby som ťa zobrala zo sebou, ale tu si v mojom svete a budeš robiť to, čo poviem. Inak by si mohol prísť k úrazu. A ver mi, že to je to posledné, čo chcem,“ uzemnila ho. Pripomienka toho, ako ju presvedčil v Georgovi vyvolala nechuť. Stále mal výčitky svedomia za to, že jej rozhodovanie ovplyvnil kúzlom.

„Ostaň tu,“ zopakovala a otvorila dvere. Vošla dnu a bola rada, že konala tak, ako konala. Takumi nebol v posteli sám. Vo chvíli, keď otvorila dvere, šikmooké dievča zvýsklo a začalo drmotiť po japonsky. Pochopiteľne mu nič nerozumela.

„Doriti, kto to...“zúril Takumi, ale keď uvidel Simone, zarazil sa. „Simone!“ Potom svoju pozornosť obrátil na dievča. Niečo jej povedal, pobozkal a ona sa zdvihla a odišla.

„Kto to bol?“ spýtala sa Simone a zdvihla jedno obočie.

„Neviem,“ odpovedal po anglicky.

„Ty sa nezmeníš!“ uškrnula sa.

„Ani ty. Kedy ťa prestane baviť, prepadávať ma v... mh... intímnych chvíľach?“ vrátil jej.

„Aby som prišla o tvoj výraz? Nikdy.“ Usmiala sa, zobrala jeho nohavice z fotelky a hodila mu ich. Jeho spálňa, tak ako zvyšok domu, bola jednoduchá, ale práve tá jednoduchosť jej dodávala šmrnc. „Obleč sa!“ prikázala.

„Hej! Vieš, že mi rozkazuješ vo vlastnom dome?“ ohradil sa naoko naštvane.

„Viem. Tak pohni.“ Otočila sa, aby mu dopriala trocha súkromia.

„Harpya,“ šomral.

„Ja som to počula.“

„Aj si mala.“

„To som počula tiež.“

Obliekanie mu trvalo dosť dlho. Ale nakoniec sa dočkala.

„Takumi, potrebujem tvoju pomoc,“ povedala o niečo neskôr, zatiaľ čo si sadala do toho kresla, najďalej vzdialeného od obrovského okna. Takumi na posteli sedel iba v rifliach. Nedalo by sa povedať, že by bol chudý. Mal isté percento svalovej hmoty, ale s Georgom alebo Michaelom sa zrovnávať nedalo. Vlasi mal čierne, dlhé po plecia a tvár, ako väčšina Japoncov, plochú. No aj napriek tomu bol pekný.

„Som samé ucho.“

„Ide o môjho otca.“

„O koho iného?“ spýtal sa naoko sarkasticky.

„Niečo robí a ja potrebujem zistiť čo.“

„A prečo ideš za mnou?“ zatiahol. On vedel prečo, ale to chcel počuť z jej úst. Mal Simone rád, bola jednou z mála jeho skutočných priateľov, ale to neznamenalo, že ju trocha nepotrápi, keď sa naskytne príležitosť.

„Lebo.“

„Povedz to. Povedz,“ nabádal ju.

„No fajn,“ kapitulovala. „Lebo ty si boss! Más to tu celé pod palcom, takže ak sa niečo v Tokiu deje, ty o tom zaručene niečo vieš,“ odrecitovala.

„Správne. Ja som boss.“

„Mh, a ako sa má tvoja mamička.“ Takumiho mama viedla a vlastnila jednu z najväčších prepravných firiem na východnej pologuli.

„To mi nemôžeš dopriať ani pár minút víťazstva?“ ponosoval sa.

„Mal si pár sekúnd. Viac nedostaneš!“ schladila ho. „No dobre, teraz ale k veci - otec odkupuje nejakú zbraň. Neviem, ako vyzerá, ale je veľká asi ako futbalová lopta.“

„Akú zbraň?“

„Niečo biologické.“

„S kým tvoj otec obchoduje?“ V tej chvíli to Takumi začal brať vážne.

„S istým ChuLin Lingom.“

„To meno mi nič nehovorí,“ priznal.

„Taki, nechala som to meno preveriť. A nič. Žiadny záznam, občiansky, vodičák. Jednoducho nič. Musí byť falošné.“

„To je všetko?“ Prikývla. „No moc toho nie je, ale dá sa s tým niečo robiť.“ Simone mu verila. Ak niekto z ničoho dokáže urobiť niečo, tak potom on.

„Vedela som, že mi pomôžeš. Si boss, Taki,“ povedala, postavila sa, prešla k nemu a jemne ho pobozkala na čelo.

„To by si nemala robiť, Simone,“ zastonal.

„Zaslúžil si si to. Veď si predsa veľký boss!“ usmiala. „A je tu ešte jedna vec.“

„Aká?“

„Nie som tu sama,“ priznala sa.

„Jasné, Sam, môže ostať vo svojej izba,“ nechápal. Veď, tak to robili vždy.

„Nie je to Sammy.“

„Nie?“ odmlčala sa a napokon ho zavolala.

„George!“ dvere sa otvorili. Taki si Georga pozorne premeriaval. Potom sa obrátil späť na Simone.

„A kde je Sam?“

„Odišiel.“ Z jej vyhýbavej odpovedi vedel, že sa stalo niečo veľmi zlé.

„S kým?“

„S Michaelom,“ odpovedala a jemu bolo jasné, že ich rozhovor na túto tému je u konca.

oooOOOooo

Bola taká pokojná. Miloval tieto vzácne chvíle, keď spala. Vyzerala tak zraniteľne a jemne, že by človeka ani v najhorších snoch nenapadlo, že by dokázala do vzduchu vyhodiť chodbu v pyramíde, potom diamantovú baňu a pár izieb v najluxusnejšom hoteli v Tokiu.  Rozmýšľal, aká asi bola v dobe, keď jej matka žila. Zmenila sa aj ona tak veľmi, ako on po Fredovej smrti? A akú úlohu zohral v tejto tragédii jej otec? Prečo ho vlastne tak nenávidí? Zo spánku zdvihla ruku a položila si ju na brucho. Zvažoval možnosť, že ju z pohovky zoberie a odnesie do spálne, ale akosi sa k tomu nevedel dokopať.

„Mal by si si pospať!“ ozvalo sa za ním. Ešte stále si nezvykol, ako ten Japonec potichu chodí.

„Nie, dnes som spal dosť.“

„Ísť do bitky unavený nie je zrovna najlepší plán.“ Taki Georgovi neveril, ale keďže mu verila Sai, nenamietal.

„Ako dlho sa poznáte?“ spýtal sa ho George.

„So Sai?“ George prikývol.

„Od jej šiestich rokov. Zoznámili sme sa na večierku, ktorý poriadal jej otec. Bolo to ešte v dobe, keď žila jej matka a sestra.“

„Takže si ju poznal aj predtým? Aká bola?“ Taki sa schuti zasmial, ale vzápätí stíchol, aby ju nezobudil.

„Aká? No, ja som o dva roky starší a musím ti povedať, že ani teraz neviem o zbraniach, bombách a nožoch toľko, ako ona vtedy. Bola poriadne číslo,“ usmial sa

„Číslo?“ nechápal George.

„Na tom večierku. Prvýkrát som ju uvidel - ešte teraz si to pamätám jasne - mala svetloružové šaty. Neznášala ružovú. Ale ani to, že ju navliekli do ružovej ju neštvalo večne. Nedokázala sa hnevať dlhšie, ako pár minút, potom to z nej opadlo. Asi dve hodiny po začatí oslavy ju začali obletovať chalani - rovesníci a uťahovali si z jej šiat. Už vtedy bola prefíkaná ako líška. Utiahla sa do jednej z bočných izieb. Vedela, že ju tam budú nasledovať. No povedzme, že odtiaľ ani jeden nevyšiel v poriadku,“ šibalsky sa usmial.

„Čo s nimi spravila?“

„Ha, tá potvora si tam dotiahla psov.“ George sa zhrozil.

„Ona na nich pustila psy?“

„Preboha, nie!“ vyviedol ho Taki z omylu. „Nie, popravde pochybujem, že by tie psiská urobili čo i len krok bez toho, aby dostali odmenu. Ona si ich postavila každého z jednej strany a sadla si na stoličku -vyzerala ako kráľovná  - jedného z nich hladkala po hlave,“ usmial sa. „A keď tí chalani prišli, povedala im, že ak sa s ňou nepobijú jeden na jedného, pustí na nich tie chlpaté beštie.“

„Počkať. Nežiadala, aby prestali?“

„Nie, povedala, že s ňou musia zápasiť. Chalani súhlasili. Ako by to bolo? Vyzve ich baba a oni zdrhnú? Ale prerátali sa. Do minúty zložila prvého a rovnako to pokračovalo s ostanými. V teň deň si tou bitkou, čo im uštedrila, zaslúžila ich rešpekt.“

„Ako to všetko vieš?“ Taki sa rozosmial.

„Ja som bol ten, ktorý ju začal otravovať ako prvý.“

„A tí zvyšní?“

„Bolo nás päť. Ja, potom Sammy, jeden z jeho bratrancov a dvaja prominentní synáčkovia. Tých nepoznáš.“ Až teraz si Taki uvedomil, ako je to dlho, čo si na ten deň naposledy spomenul. „Ona vždy bola, je a aj bude niekoho osinou v zadku. Ani si nevieš predstaviť, ako som sa potom hanbil. Porazila ma baba,“ striasol sa.

„Hm, mne to tiež zopárkrát nandala holka. Moja sestra a na škole bola jedna... Ale to nič.“

„Tak potom si vieš predstaviť, aké to bolo.“ Teraz sa uškrnuli obaja.

„Zmenila sa potom, ako jej zabili matku?“

„Matku, sestru a jedinú tetu,“ spresnil Taki „A áno, zmenila sa. Dovtedy bola ako slnko. Usmiata, veselá, ale keď ju niečo nasralo bola ako nespútaný oheň - a to doslova. V tých chvíľach, sa fakt hrozne červenala,“ smutne si povzdychol. „Ale po tom atentáte... no, to slnko vyhaslo a stalo sa mesiacom. Bola chladná, tajomná a už sa nečervenala. Nikdy. Keď ju niekto nasral, buď odišla a nechala to tak alebo v tých tvrdších prípadoch – no, Marc Lafrance má doteraz krivý nos. Bola taká dosť dlho. Zhoršilo sa to potom, ako ju otec poslal do internátnej školy v Moskve a ešte viac, keď sa druhýkrát oženil. Jediný, kto v jej ľadovej blízkosti dokázali vydržať, sme boli my. Ja, Sammy, Ori – nepoznáš, Oriana Loowgood, je dedičkou veľkej vinárskej spoločnosti - a Michael.“

„Michael. To meno niekoľkokrát spomenula. Kto je to?“ George na Takim videl, že sa mu do tejto témy zrovna trikrát nechce.

„Michael Morarty. Potom, čo mu zomrel otec, si ho pod ochranné krídla vzal Nataniel Bailey.“

„Prečo?“

„Michaelov otec pracoval pre Baileyho a boli aj priateľmi. Michael je, ak si dobre spomínam, od Simone starší o šesť možno sedem rokov. Vždy si boli blízky a keď odišla na univerzitu, Michaela s ňou poslali  ako ochranku - spolu s ďalšími desiatimi bodyguardmi.“

„To je všetko?“

„Si si istý, že chceš počuť všetko?“ varoval ho Taki, ale keď George prikývol, pokračoval.

„Zblížili sa... a, hm, stal sa z nich pár. No nevydržalo to dlho. Keď Simone skončila vysokú, bola pevne rozhodnutá postaviť sa otcovi. Neviem, kedy k tomu dospela, ale stalo sa. S Michaelom sa potom často hádali, až to nakoniec skončila a so Sammym založili svoju malú bunku odboja.“ V miestnosti nastalo ticho.

„Ty si Michaela poznal?“ spýtal sa George.

„Poznal? Jasné, že hej, ale nikdy z nás neboli priatelia. A potom, čo dostal od Simone košom, už vonkoncom. Vieš, ja som nikdy moc nemusel tú jeho psíčkarskú oddanosť. Liezla mi hore krkom. Netvrdím, že to je zlý chlap... ale ako vravím, je až príliš verný jej otcovi. A práve to im pokazilo vzťah.“ George  zmĺkol a rozmýšľal.

Tak toto bol ten Michael, ktorý bol s nimi v pyramíde? To on ju zachránil z diamantovej bane a prepadol dnes ráno v hoteli? behalo mu hlavou.

Ako asi vyzerá? Nechala ho Simone, vážne iba kvôli nezhodám alebo to bolo preto, že sa jej staval na odpor? Lebo ako si mohol všimnúť, Simone je dosť tvrdohlavá. Milovala sa s ním? Táto otázka mu v tele búrila žlč. A keď si uvedomil, že áno, mal chuť niečo rozbiť, preto sa radšej vrátil k pôvodnému rozhovoru. Ako by inak Takimu vysvetľoval, prečo tie okná sami od seba vyleteli z rámov?

„Čo študovala?“

„Sai?“ ozval sa zamyslene Taki a George zdvihol obočie.

Nie, pýta sa na tú pornohviezdu, ktorá sa premávala po obrazovke. Načo to Takumi vôbec zapol?

„Dobre, dobre!“ zdvihol ovládač a prepol na iný kanál. „Aby to náhodou neranilo tvoje čisté svedomie,“ zašomral. „Študovala históriu.“

„Históriu? Žiadny manažment alebo niečo podobné?“ prekvapilo ho.

„Jej otec chcel, ale keď si ona postaví hlavu, nič ňou nepohne. Navyše, firmu aj tak spravuje Správna rada na čele s jej otcom. On si nájde niekoho spoľahlivého.“

„Koho?“

„Myslím, že na prvom mieste stojí Micheal. On manažment študoval, aj keď sa radšej hrá so zbraňami...“ George zaškrípal zubami. Aj on by mohol viesť firmu. Nie - on už jednu vedie! Až potom si uvedomil, že to nie je možné. Ani Simone nevie, kým v skutočnosti je.

„A čo ty? Ako ste sa stretli?“ Pre zmenu vyzvedal Takumi.

„V Egypte.“

„Čo tam robila? Vyhadzovala pyramídu do povetria?“ zažartoval.

„No vlastne áno!“

 Takimu zabehlo pitie. „To ako fakt? A pyramída prežila?“

„Prežila.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Boj o život kapitola 10 – Takumi Ryota: