OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 16



HP: New Generation - Kapitola 16Záchrana

Kapitola 16

Po dlhej dobe ďalšia časť. Venujem pavle, Daniele, E.T., Angele a všetkým, ktorí moje poviedky ešte čítajú. Ďakujem :D

 

Niečo mnou prudko trhalo. Nevedela som prísť na to čo, ale popravde? Bolo mi to ukradnuté. Tak dobre sa mi spalo a oni mi nechceli dovoliť ani toľko? Obyčajný spánok? No tak, to už je fakt moc, nemyslíte?! 

„No tak! Howellová! Howellová! Jack! Stávaj! Prosím... prosím... nebuď mŕtva!“ fňukal nado mnou známy hlas. Poznala som ho, ale môj mozog si ho nedokázal prepojiť s tvárou. Kto to bol? Odkiaľ ho poznám? A prečo ma nenechá spať? 

Opäť mnou trhol. Chcela som mu povedať, nech ide niekam, ale bola som tak unavená... tak zmorená… chcela som len spať. 

„James, musíme ju zobrať za O’neillovou!“ ozval sa ďalší. 

„Jack! Zobuť sa! To je rozkaz! No tak... Zobuť sa!“ Opäť mnou zatriasol a ja som ticho zafňukala… Ach áno, konečne boli ticho... nie neboli, mýlila som sa. Aj keď hlasy na moment zmĺkli, po pár sekundách sa ozvali znova! Prečo? Prečo zrovna ja!? 

„Pomôž mi!“ prikázal ten najbližší. „Podrž ju!“ 

Niečo teplé sa mi omotalo okolo pliec a mne sa ešte viac chcelo spať! 

„Je úplne ľadová!“ poznamenal ďalší hlas hneď vedľa môjho ucha. 

„Čuduješ sa? Je zázrak, že žije!“ 

Tiché vrčanie prehlušilo všetok hluk... žeby to bolo tým, že mi dotyčný vrčal priamo pri uchu? Svet podo mnou sa zakolísal. Namáhavé odfrknutie a svet sa rozknísal ešte viac. Nechápala som, čo sa deje, ale odrazu ma z jednej strany hrialo niečo teplé. Moja súkromná piecka? Bol to fajn pocit... zvláštne upokojujúci.

Len vzdialene si môj otupený mozog uvedomoval, že ma niekto nesie. Ale kašľať na to! Je tu tak príjemne... 

Tlmene som vzdychla a tvárou sa ešte viac pritúlila k tej teplej... veci. Opäť ma premohla únava taká veľká, že som jej nedokázala vzdorovať. Prepadla som sa do otupujúcich hlbín. Nevedomých, ale predsa len plných snov bez obrazu. 

„Madam O’neillová!“ volal hlas... zvláštne aj v sne mi prišiel príšerne reálny. „Madam O’neillová!“ kričal vydesene a ja som nedokázala pochopiť, prečo sa tak strašne bojí... aj keď, je to predsa sen. V snoch sa deje xy nepochopiteľných vecí. Niekde v pozadí sa ozvali náhlivé kroky a buchot, akoby dotyčný cestou zrazil hromadu kníh. 

„Pri Merlinovi!“ zvolala prekvapene ženský hlas. „Čo sa stalo? To je slečna Howellová?“ 

„Našli sme ju v lese,“ vložil sa do rozhovoru nový hlas... kde som ho len počula? 

„Je premrznutá...“ pokračoval tretí. Koľko ich tu je? 

Ďalšie rýchle kroky, nasledované šušťavým zvukom sťahovanej prikrývky. 

„Položte ju sem!“ prikázal ženský hlas. Potom sa sen prerušil a obnovil až v okamihu, keď niekto zvolal moje meno. 

„Čo sa stalo!“ takmer jačal dievčenský hlas. 

„Ja...“ zatiahol ďalší, nasledovaný štipľavým zvukom facky. 

„Viem, že za to môžeš ty! Prečo jej nemôžeš dať pokoj!? Prečo!? Al mi povedal, že keď odchádzal, bola v poriadku!“ vyčítala mu. 

„Molly... ja...“ 

„Daj jej pokoj, James! Iba jej ubližuješ! A keď sa mi pod ruky dostane MacMillan...“ 

„Koľko ti toho ten zbabelec povedal!?“ ozvalo sa zúrivé vrčanie, nasledované ďalšou fackou. 

„Dáš mu pokoj, rozumieš? A nepovedal mi takmer nič... iba to, že keď bol ešte s vami, Jack bola v poriadku! U Morgany, čo sa tam stalo! Hovor!“ prikázala, ale on ostal ticho. „James!“ zajačala, ale jeho neobmäkčila. Ozvalo sa podráždené ofrknutie nasledované ešte podráždenejšími slovami: 

„Fajn, tak sa strč! Už toho mám dosť! Už mám dosť toho, ako každému ubližuješ!“ 

„Ja každému ubližujem?“ zavrčal. 

„A nie? Čo Al? Čo Lily? Chce hrať metlobal – je v tom dobrá, ale ty jej to odmietaš dovoliť a hlavne - ubližuješ Jack! Prečo ju nenecháš na pokoji? Nenávidí ťa a ja začínam chápať prečo! Vieš, kurva – bože už začínam nadávať – čo si zažila! Vieš to!?“ vydierala ho o očividne ho tým zahnala do kúta. Neodpovedal, možno len zničene pokrútil hlavou a ona pokračovala: 

„Prečo si, pri Merlinovi, myslíš, že je taká aká je?“ štekala. „Nie je to preto, žeby nemala rada ľudí ani preto, žeby sa nedokázala zabaviť! Je to preto, lebo je zranená! Aj keď si to sama neprizná ja viem, že to tak je! Je zničená! Nech sa snaží, ako sa snaží, nedokáže sa opäť poskladať a vieš prečo?! Nie? Ak ja ti to poviem! Lebo zakaždým, keď sa jej to aspoň z časti podarí, prídeš ty a všetko zničíš! To ťa ani na chvíľu nenapadlo, že nie je taká silná a nad vecou, za akú sa hrá?“ 

Ozvalo sa šušťanie látky a ťažký povzdych. 

„Ja...“ zatiahol, ale asi nevedel ako pokračovať. 

„Poznám ju roky, James. Viem, že ak by som mala problém, ona sa o to postará! Vezme si moje starosti na seba. Ale svoje problémy si necháva pre seba. Nedovolí iným, aby jej to oplatili a vieš prečo? Lebo sa bojí, že by ju potom nechali tak! Žeby ju opustili, lebo by sa pre nich stala len príťažou. Vieš...“ na moment sa odmlčala a keď prehovorila v jej hlase zneli slzy. „...vieš, aké to je? Mám ju rada ako sestru! Čo sestru, verím jej viac ako som kedy verila Lucy... Ten pocit vedieť, že ona ma berie len ako... dočasnú záležitosť!?“ Posledné slovo takmer skríkla. „Viem, čo si myslí! Viem, že ráta s tým, že po škole sa rozídeme a... viem, že si myslí, že po Rokforte už nebudeme kamarátky. Vieš aké to je? Vedieť to!?“ plakala. „A prečo? Prečo to tak krucnál hergot je? Lebo mi neverí! Lebo neverí nikomu! Lebo žije v tom jej zničenom svete, kde ju nakoniec všetci buď zradia alebo opustia! Ja...“ Neviem prečo, ale jej plač ma bolel. Je možné v sne cítiť bolesť? Jasné, že je... Plakala a o malú chvíľu sa jej slzy stali o niečo tlmenejšími. Objal ju? Asi. Kruci, prečo sa nemôžem pohnúť?! 

„No tak, Moll, vieš, že to nie je pravda. Jack ťa zbožňuje. Ste najlepšie...“ chlácholil ju, no ona mu skočila do reči.

„Ja viem, že ma má rada... Ja viem, že by pre mňa urobila všetko... ale bolí ma, že mi nedovolí urobiť pre ňu to isté! Že mi neverí, že si myslí, že aj ja ju nakoniec opustím! A teraz? Verila MacMilanovi! Vážne mu verila! Videla som jej to na očiach! Tešila sa z jeho pozornosti. Bol k nej milí a ona sa s ním cítila fajn! A čo tej hajzel urobil! Zapredal ju! Využil! Ty nevieš, čo to pre ňu znamená! Teraz sa akurát tak utvrdí v tom, že celý svet je proti nej...“ 

„No tak, nebude to až také zlé...“ šeptal. Niekto hlasno zasmrkal. 

„Nie, James... bude to oveľa horšie. Ty nechápeš, čo pre ňu tie sprosté akromantule znamenali!“ Tiché vrčanie nasledoval jeho naštvaný hlas. 

„Nezačínaj s tým ešte aj ty! Je dobré, že tie akromantule...“ 

„Nie, James... nechápeš to! Vieš ako zomrela jej mama?“ spýtala sa. Nastalo chvíľkové ticho, ktoré prerušil jeho podráždený hlas. 

„Viem! Zabili ju draci! A čo ona nato?! Chce robiť to isté, čo jej mama! Ja by som draky nenávidel, ale...“ 

„Nie James...“ zatiahla. Opäť zašušťala látka, keď hovorila. 

„Všetci si myslia, že jej mamu zabili draky... ale je to presne naopak.“ Nešťastne si povzdychla a pokračovala. „Nikdy sa o tom so mnou nerozprávala, ale občas hovorí zo sna. Domyslela som si, čo sa v skutočnosti stalo. Jej mamu nezabili draky, James,“ povedala vážne. „Jej mamu zabili pytliaci. Neviem, čo sa presne stalo, ale už chápeš? Toto všetko bude brať ako zlyhanie.“ 

V tom okamihu sa sen opäť preťal. Všetky ďalšie boli len zhlukom nesúrodých útržkov, slov a rozhovorov. Nič nedávalo zmysel, ale mne to nevadilo. Nakoniec, keď som sa konečne prebudila, bolo všetko zastrené a príšerne ma bolel celý človek. 

Príjemné slnečné lúče nežne hladili moje viečka a našeptávali mi, že nastal čas otvoriť ich. Poslúchla som. Prvé precitnutie bolo metúce. Nič nedávalo zmysel. Ostré svetlo zaútočilo na zreničky a tie sa pod jeho náporom stiahli. Ďalšie žmurknutie a veci začali zapadať na miesto. Posadila som sa rozhliadla sa po okolí. Naproti mne sa do výšky tiahli elegantné línie okien nemocničného krídla. Biele postele zalievalo raňajšie svetlo a podlaha sa leskla tak, akoby ju práve umyli. Pootočila som hlavu a pohlaď mi padol na veľkú kyticu. Jej gigantickosť takmer prekrývala celý nočný stolík. Poznala som tie kvety. Nemali s čarmi nič spoločné. Boli to klasické biele ruže. Opäť som zažmurkala, ale tentokrát od prekvapenia. Natiahla som ruku a medzi prstami zovrela kartičku z kvalitného papiera. Jej rohy boli ozdobené zložitými ornamentami a stredu kraľovalo elegantné písmo. 

Je mi to ľúto. Nechcel som ti ublížiť aj keď viem, že mi neuveríš. Chápem to, ale aj tak ťa prosím o odpustenie. 

Erich

Tri krátke riadky a ako príšerne ma dokázali vytočiť! Zúrivo som kartičku pokrkvala, ale to nestačilo. Musela som ju roztrhať! Potom sa moja pozornosť obrátila na kvety. O malú sekundu neskôr vzduch zaplnil zvuk trieštiaceho sa skla a žblnkajúcej vody. Kvety sa rozleteli po podlahe ako divná groteska koberca a z opačnej strany miestnosti sa ako cunami privalila madam O’neillová. Pozrela sa najskôr na borbel na zemi a potom na mňa. Nesúhlasne pokrútila hlavou a rýchlo švihla prútikom. S nechuťou som sledovala, ako sa kvety, voda a váza skladajú späť do pôvodnej podoby. Štvalo ma to a keď ju chcela položiť späť na stolík rázne som trhla rukou. 

„Vyhoďte ich, prosím vás,“ zavrčala som a ona sa prekvapene stoplo. 

„Myslela som si, že to bola nehoda...“ zatiahla, ale rýchlo pochopila a ďalším švihnutím prútika ich odmiestnila. Potom sa jej pozornosť venovala už len a len mne. Nahnevane si založila ruky v bok a prepálila ma jej najlepším prísnym pohľadom. 

„Slečna Howellova!“ zvolala autoritatívne, ale ja som bola tak naštvaná, že ani autorita riaditeľky by mnou nehla! Vzdorovito som jej pohľad opätovala, ale jej nasledované slová ma dostali do kolien: 

„Chceli ste sa zabiť!?“ spýtala sa ma napriamo a ja som nechápala, kam tým mieri. 

„Ako prosím?“ nechápala som a jej sa očividne uľavilo, aj keď jej hnev to nijak neoslabilo. 

„Tak mi vysvetlite, čo ste – pri Merlinovi - robili v Zakázanom lese počas jednej z najchladnejších nocí tohto roka!?“ rozkázala a mne to stále akosi nedopínalo. Popravde od toho, ako ma Potter očaroval som si takmer nič nepamätala. 

„Ja som bola v Zakázanom lese?“ spýtala som sa dezorientovane... moment, niečo si vybavujem... Oh môj bože! Môj zdesený výraz si vysvetlila správne. Neľútostne mi môj predpoklad potvrdila: 

„Presne tak, slečna! Ak by vás pán Potter nenašiel, umrzli by ste! Uvedomujete si to!? Tento rozhovor by sme tu teraz neviedli!“ prízvukovala mi. „Boli by ste mŕtva! Zmrzli by ste v kocku ľadu!“ 

To poznanie ma zasiahlo ako päsť do žalúdka! Pri Merlinovi! U všetkých veľkých čarodejov! U všemocnej mágie! Bože, ja by som bola mŕtva! Umrela by som... zalial ma studený pot. Uvedomovala som si to tak zreteľne. Namáhavo som prehltla a ona pokračovala. 

„Jack,“ zatiahla familiárne. „Uvedomujete si, že ešte pol hodina a už ste tu nemuseli byť? Dievča, čo vás to napadlo, chodiť von...“ Potom akoby jej niečo doplo. Jej líca o niekoľko odtieňov sčervenali od zlosti, keď hovorila. 

„Hádam ste to neurobili, kvôli tým pavúkom!“ hnevala sa a pre mňa to bola neférová facka. Takto mi to pripomenúť. Doteraz som sa spomienke na ne ako tak vyhýbala - aj keď balansovala na okraji môjho vedomia. Neprevalcovala ma, ale to sa teraz zmenilo. Pred očami sa mi rozprestrel príšerný obraz ich rozpučených tiel... hneď nato nasledovala tvár mojej mamy, ktorá pre ochranu toho, na čom jej záležalo, obetovala vlastný život. Zbledla som a žalúdok mi urobil nepekný kotrmelec. V tej chvíli to na mňa všetko doľahlo. Ignorovala som madam, ignorovala som celý svet. Potrebovala som sa skryť pred jeho zrakom skôr, ako sa prelejú cez okraj. Roztrasene som si ľahla a cez hlavu si pretiahla bielu prikrývku. Schúlila som sa do klbka. Sodná pery, brada... celá som sa triasla, akoby som mala dostať epileptický záchvat. Nedokázala som ich udržať. Nakoniec prišli a ja som si pripadala o to horšie. Ako slaboch, ako nicka... ako padavka, ktorá dokáže len plakať. Ťažké, ale zatiaľ nemé vzlyky sa mi šírili telom. Agónia mi zaplavila vnútro a ja som si uvedomovala len jednu jedinú vec. 

Zlyhala som. Sklamala som ju! Sklamala som všetko v čo verila! 

A to poznanie ma ničilo.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 16:

1. E.T.
19.09.2021 [21:34]

Ahoj, jsem nadšená, že jsi přidala nové kapitoly. Hned si je jdu přečíst. Emoticon Emoticon
Mimochodem tato byla opět úžasná, ale u tebe to není nic překvapujícího. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!