HP: New Generation - Kapitola 19 • OurStories.cz ~ naše povídky

Zrada.

14.08.2025 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 0× • zobrazeno 33×

EDIT: Publikováno bez korektury textu.

Kapitola 19

Ďalší deň ráno sa začal presne tak, ako som očakávala. Molly mi vyčistila žalúdok za večerný útok na jej bratranca. Po chvíli sa k nej pridala aj Rose a nakoniec aj Prya.

Žeby ma to ale nejak extra trápilo? Ani najmenej. Má presne to, čo si zaslúži! Vlastne, nemá ani zďaleka to, čo si zaslúži. Dnes večer ho pod vankúšom bude čakať ďalšie prekvapenie!

Keď som zišla do klubovne ešte pri schodoch si ma odchytil Leo-J a vážnym výrazom na tvári mi zdelil:

„Dnes sa Jamesovi vyhýbaj, jasné? Inak ťa stiahne z kože,“ varoval ma. „Včera to bolo od teba naozaj kruté,“ vrčal. „Pichľavky? Vieš ako moc to dočerta bolí?“ dohováral mi. Jasné, že viem! Ale stále to nie je nič oproti tomu, čo on urobil mne.

Prechádzali sme klubovňou a tých pár osôb, čo sa v nej nachádzalo, po mne vrhalo nesúhlasné až nenávistné pohľady. Tie nenávistné boli najmä od ženského osadenstva.

„Dik, za varovanie, ale nebudem pred ním utekať ako zbabelý zajac!“

„Zbabelý? Nie. Rozumný, sakru, že áno. James je v ráži. Tak ho, pre múdrosť Merlinovu, viac neprovokuj, inak si to odserieš a poriadne.“

„Cs, jasné. Čo mi len ten môže...“ odsekla som a ignorovala jeho ďalšie rady. Nie, neskončila som ani zďaleka! Nie, to teda nie!

Bola nedeľa a s ňou aj hromada voľného času... teda skoro. Ak by som nemala toľko učenia a plánovania pomsty, aj by sa nejaký našiel ale takto? Nula bodov. Doobedie som strávila v knižnici. Snažila sa rozlúsknuť záhadu „Kruci, aký je rozdiel medzi Geramplou Hnedou a Zlatohnedou?“, ktorú sme mali vypracovať na najbližšiu hodinu herbelógie. Okrem toho som si v regáloch vyhľadala podklady pre prácu na elixíry a tiež sa pár chvíľ povenovala aj príprave na čary.

Práve som si balila veci s tým, že pôjdem na obed, keď do knižnice zavítalo trio McBain-Thomas-Finnigan. Pozreli na mňa ako na zjavenie. Pohľad som im oplatila s konskou dávkou znechutenia. Mierne som nadvihla obočie, napravila si hromadu kníh, aby mi tak netlačila do rebier a čakala čo príde. Jasné, ako prvý buchol McBain.

„Prestaň robiť Jamesovi zo život peklo!“ štekol po mne.

„Na to je už troška neskoro, nemyslíš? Nemal si začať!“ odbila som ho ignorantsky a už len čakala, kedy sa spoza rohu vyvalí madam Bookingsová. Stále nechodila. Divné.

„Včera si to prehnala!“

„Vážne? Heh, a to som s tým ani poriadne nezačala.“

„Nezačala? Nezačala?! Vieš ako Pichľaky bolia?“ zhučal po mne a madam nikde. Cs, keď tie knihovníčky človek potrebuje, vždy sa vyparia ako para nad kotlíkom!

„Ver mi. Nebolí to ani z polovice ako to, čo...“ a nič. Veľká stopka z ničoho nič zastavila môj jazyk a nech som sa snažila akokoľvek veľmi, nedokázal som ho rozviazať! Vytočilo ma to. Bože a ako moc! Zaťala som zuby a pritiahla si knihy viac k telu. Prepálila som ich tým najnenávidenejším pohľadom, akého som bola schopná, ale s nimi to nehlo. Či? Nie, jasné, že nie. A preto, keby im to náhodou ešte nedošlo, som jedovato zatiahla:

„Nenávidím vás!“ Dramatická pauza. „Všetkých!“ A vykročila som vpred. Áno, stáli mi v ceste. Blokovali východ, ale keď som si to k nim zlostne namierila, radšej mi uhli z cesty. Asi sa báli, žeby som im tie byfle otrieskala o hlavu. A neotrieskala? Ak by ma vytáčali dlhšie? Urobila by som to bez akýchkoľvek výčitiek! Skutočne mi už len ich prítomnosť neskutočne dráždila nervy. Akoby sa zo mňa stával niekto úplne iný. Akási podivná krvilačná beštia. Niežeby si to neboli zaslúžili, ale knižnica nebola zrovna najlepším miestom na spáchanie hromadnej vraždy. Nezaobišlo by sa to bez krvi a keďže madam svoje knihy vážne milovala... no, keby sa niečo stalo knihám, no to by som zas nemusela prežiť ja.

Na chodbách ako inak vládla neskutočná kosa. Uši mi umŕzali a nos? Ten radšej nedýchal, aby náhodou neodmrzol z vnútra. To by ich zabilo, keby zakúrili? Tomu školníkovi by mal niekto dohovoriť, inak sa tu začne šíriť vília chrípka a tá vážne nie je niečo, čo by som chcela zažiť... znova.

Kde som nakoniec skončila?

Áno, v izbe. Klubovňa bola príliš hlučná a preplnená. Potrebovala som pokoj. Mala som toho dosť zameškaného a potrebovala som to dohnať. Po hodine samoty sa ku mne pridala Rose, ktorá ma najskôr obdarovala nechceným darčekom a lá „Nechaj Malfoya na pokoji a k Jamesovi buď milšia!“. Jasné, že som neposlúchla a keď pochopila, že ma v tomto neobmäkčí, rozhodla sa, že ma aspoň niečo naučí aj keď z inej oblasti. Tento krát som ale jej snahu priala. Nik nie je lepší doručovateľ ako Rose.

Vydržala to so mnou do večere a potom sa naše cesty rozišli. Prisľúbila som jej, že aj ja sa pôjdem najesť, len si predtým ešte niečo zopakujem. Klamala som. Učivu som chápala najlepšie ako sa dalo. Nastal čas na moju ďalšiu pomstu! A táto nebude o nič milosrdnejšia než tá predtým!

Počkala som, než zvuky jej krokov zaniknú v tichu, potom som narátala do desať a pomstychtivo sa usmiala. Odsunula som knihy, preliezla na posteľ a predklonila sa tak, aby som spod nej mohla vytiahnuť tmavú, drevenú skrinku. Nebola ničím výnimočná... vlastne, bola maximálne obyčajná, ale to, čo ukrývala zas až také obyčajné nebolo.

Vytiahla som ju, položila na posteľ a otvorila. Opäť mi trhlo kútikom pier, keď mi pohľad padol na vyschnutú stonku. Šteklivka smiešna. Ak po tomto zaspí, bude mať fakt veľké šťastie... teda pokiaľ to nájde, no ja sa postarám, aby to nenašiel.

Zliezla som do klubovne. Ešte stále tam bolo pár deciek, ale tie vďaka miznúcemu zaklínadlu nevideli, ako sa blížim ku chalanským izbám. Bolo to až smiešne ľahké, tak ako včera... teda až nato, že dnes boli ich dvere zavreté. Tasila som prútik a s tichým: „Alohomora!“ ich otvorila. Ozvalo sa slabé cvaknutie zámku a celá izba mi v momente ležala pri nohách.

Bol tu bodrel, ako inak. Po zemi sa váľali obaly od fazuliek každej chuti a fľaše ohnivej whisky či ďatelinového piva. Ak by im sem prišla razia, mali by sakra problém. Ale koho to trápi? Mňa istotne nie.

Pár rýchlych krokov a už som stála pri jeho posteli. Zdvíhala som vankúš, keď v tom sa odnikiaľ vynorili niečie ruky. Vykríkla som. Prekvapili ma... a kruci, že aj vystrašili! Kde sa tu vzali? Odkiaľ? Izba bola prázdna! Prisahám vačku! Bola prázdna!

„Odhaľ sa!“ vyštekol kúzlo a to moje zo mňa skĺzlo, akoby ho zmyl hustý dážď. Otočil ma k sebe a Šteklivka mi vypadla z rúk. No než som stihla urobiť čokoľvek, čím by som sa mohla zachrániť, bolo neskoro. Hodil ma na posteľ a ten dopad mi na moment vyrazil dych. Keď som sa opäť nadýchla a pred očami sa mi prestal krútiť celý svet, uvidela som niečo, čo som vážne vidieť nechcela – Pottera!

Stál nado mnou s rukami založenými na hrudi a hľadel na mňa totálne nasratým pohľadom. O ou... toto nedopadne dobre!

„Ty s tým neprestaneš, čo?!“ zavrčal a aj keď sa to snažil zakryť, ja som videla ako ním od hnevu trasie! Provokovať? Neprovokovať? Som normálna? Asi nie. Nie som.

„Nie!“ štekla som tvrdohlavo a pokúsil sa posadiť, no neúspešne. Chytil mi zápästia a vytiahol mi ich nad hlavu. Mohla som bojovať... a že som aj bojovala, ale čo baba mojej váhy zmôže proti o tridsať kilov ťažšiemu súperovi? Je to žalostné, ale zhola nič.

Usadil sa mi na bruchu a ak som si myslela, že toto je to najhoršia, zďaleka som sa mýlila. Nebolo.

„Accio, Pichľavka!“ zvolal a tá hnusná bylina k nemu priletela ako dobre vycvičený psíček! Nechutné! Oh, ako ja niekedy nenávidím tie čary a dnešok bol jedným z tých dní. Na moment ju pustil na matrac, ale len preto, aby mi mohol vyhrnúť tričko a potom?

„Nie...“ zatiahla som zhrozene, ale jeho odhodlaný výraz hovoril svoje. „Nie!“ zopakovala som už mierne vydesene. Pomohlo? Jasné, že... „NIE!!!“

„Ale áno,“ zvolal s poriadnou dávkou zadosťučinenia, a priložil mi jej tmavosivé chlpaté lístky k bruchu. Krútila som sa ako žížala, ale žiadny z uhlov, ktorý som zaujala nepomohol. Vyhrážala som sa, nadávala som mu... nič nepomáhalo a moje šteklivé utrpenie pokračovalo ďalej.

„Tak prestaneš s tým!?“ dožadoval sa odpovede.

„NIE!!!“

„Neprestanem, dokým mi neodprisaháš, že...“

„Nie!!!“

„Jack, neprovokuj!“ zúril.

„Nie!!!“ zajačala som znova, keď sa šteklenie presunulo na bok. Oh, nie, nie, nie!!! To je moc! To je priveľa! To je... „NIE!!! Prestaň! Prestaň!!!“ jačala som so slzami v očiach.

„Odprisahaj!“

„Nikdy!“

„Jack!“

„Prestaň!!!“

„Nie, dokým...“

Prehrávala som. Ešte pár chvíľ, a povedala by som áno, dobre, alebo čokoľvek, čo by chcel počuť. Bola som na pokraji. V boku ma tak neskutočne pichalo, cez vrstvy sĺz som poriadne ani nevidela a zvyšok tela?

Dvere izby sa nečakane otvorili a moje utrpenie skonilo.

Prestal. Konečne! Zhlboka som sa nadýchla až to zabolelo a potom opäť.

„James!“ ozvalo sa odo dverí.

„Sean, teraz nie!“ odsekol idiot na mne sediaci. Môj mozog sa ešte stále nestihol spamätať, ale keď Thomas povedal: „Počuje vás celá klubovňa,“ razom na svoje miesta zapadli všetky kolieska.

„Zlez zo mňa!!!“ zajačala som a on na mňa pozrel ako na idiota.

„Wau kámo, to je Howelová?“ ozval sa ďalší z jeho idiotských kamošov.

„Zlez zo mňa, ty dutá trolia hlava!“ zajačala som znova a Finnigan so smiechom zatiahol:

„Hej, rozhodne je to ona.“

„Potter!!! Zabijem ťa!“ zúrila som a opäť so sebou hádzala zo strany na stranu. Ak sa z toho nedostanem teraz tak potom nikdy! Musím-musím-MUSÍM!!!

„James?!“ Oouuuu... Molly. „Čo robí Jack vo vašej izbe?“ nechápala.

„To by som aj ja rád vedel...“ odsekol. „Victor, zavri dvere.“ A paráda. Sme tu všetci! No lepšie to vážne byť nemôže... ale nie, môže. Dvere sa opäť otvorili a dnu vpadla Rose. Veď prečo nie? Hm... kde by som len našla nejaké pekné miestočko pre hrob? Vie niekto?

„James, čo sa to...“ Moment pravdy a veľkého prekvapenia. „JACK?!!“

„Trefa, je to ona.“ Finnigan? Si mŕtvy človek!

„Čo tu robíš? Nemala si...“ Opäť pauza, keď jej to došlo a: „JACK!!! Povedala si, že sa budeš ešte učiť?!“

„Veď som sa aj!“ bránila som sa.

„Hej a koľko? Pol sekundy?!“ Nie, dokým si nezavrela dvere... ale to ti nepoviem. Nie, namiesto toho poviem:

„Kurva, Potter, zlez! Vážiš ako slon! Chudni, chlape!!!“Prepálila som ho zlostným pohľadom, ktorý mi bez okolkov opätoval.

„Nie!“

„James, u Merlina, zlez z nej!“ zavelila Molly, ale on tvrdohlavo pokrútil hlavou, no keď sa doňho pustila aj Rose, nemal na výber. Jedna Weasleyová sa ešte ako tak zvládnuť dá, ale dve? Ani náhodou.

Posledný krát na mňa škaredo pozrel – no jasné, už sa ťa bojím! – a zliezol. Halelujá! Konečne môžem dýchať a hlavne, konečne sa môžem patrične zahaliť. Teda nie žeby som bola nejaký veľký puritán, to nie, od toho mám na hony ďaleko, ale s nimi to je iné. Proti nim potrebujem každý možnú výhodu, dokonca aj takú miniatúrnu, ako je oblečenie.

Potter sa stiahol.

Posadila som sa na matraci a ocitla sa zoči-voči niekoľkonásobnej presile. A hádka sa môže začať!

„Jack!“ zvolala obviňujúco Molly, ale ja som jej hnevu čelila so zdvihnutou hlavou.

„Molly!“ zopakovala som rovnakým tónom.

„Prestaň!“ štekla.

„Ešte som ani poriadne nezačala!“

„Nie? U Merlina, Jack, veď ja ťa už ani nepoznám!“ zhúkla po mne a divoko rozhodila rukami. Trochu to zabolelo, ale prekonala som to.

No to nie je môj problém, chcela som odseknúť, ale v poslednej chvíli som sa stopla. Ona predsa nemôže zato, aký je jej bratranec debil! Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Ruka mi vkĺzla do vlasov, chvíľu tam zotrvala než som ju vytiahla a opäť sa jej zahľadela do očí. O poznanie krotším tónom som pokračovala.

„Molly, prosím,“ zakňučala som, nevedela som čo iné robiť. Buď toto alebo sa s ňou hádať a hádka s ňou je to posledné, čo chcem. No na ňu to nezabralo. Hľadela na mňa stále rovnako tvrdým a odsudzujúcim pohľadom ako predtým. „Molly, nestaraj sa do toho. Toto nemá s tebou nič spoločné!“ zvolala som takmer zúfalo.

„Nemá? NEMÁ?“ div nekričala. „Jasné, že má! A do dračích hovien ako moc.“ Dobre, tak toto je vážne. Molly nadáva. „Ty si moja najlepšia priateľka! James je môj bratranec!! Jasné, že to má so mnou veľa spoločného!!! Doprdele, s kým iným by to malo mať viac spoločného ako so mnou!!!“

Nie, nechápe. Ona nevie, čo mi urobil... ona to nemôže pochopiť.

„Nie, Moll, nevieš, nechápeš... nemôžeš pochopiť...“

„Nechápem?“ opäť rozhodila rukami. „Jasné, že chápem, Jack! To ty si tá, ktorá ničomu nerozumie!“ zúrila... a teraz som vážne nechápala. Prečo? Prečo ju to tak vytočilo?

Zvyšok izby len ticho sledoval prestrelku medzi nami. Bolo mi jasné, na koho strane stoja. Potter-Molly. A to naštvalo aj mňa! Ja som tu obeť! Ja som tu tá, ktorá... Nie. Fajn, už zúrim aj ja.

„Doprdele Molly, ty dočerta nemáš ani poňatia o tom, čo mi urobil! Zaslúži si všetko čo som mu urobila a aj všetko, čo mu ešte len urobím!“

„Nie! Ty už nikomu neurobíš nič! Fajn, potrestala si ho! Dobre, svet ide ďalej, len už s tým prosím prestaň!“ jačala.

„Nie! Molly! Ty nechápeš, nevieš...“ Tak moc som jej chcela povedať, čo sa vtedy stalo. Všetko to... poníženie, tú bolesť, ten pocit sklamania! Ale nemohla som. To sprosté kúzlo mi to nedovolilo. Ale potom to prišlo. Ak som si myslela, že toto je Desná Molly, tak som véééľmi mýlila. Tá mala ešte len prísť a priniesť so sebou všetky jej tajomstvá.

„Ale chápem, krucinál!“ zahrmela a jej hlas sa odrážal od stien. Rose sa pohla vpred. Chytila ju za ruku, no Molly sa jej vytrhla.

„Molly, nie... nie teraz...“ šepla jej, ale ja som to aj tak počula. Čo nie?

„A keby Rose? Hm? Počkáme, kým Jamesa totálne nezničí?“ Čo? O čom to tu doriti točia?

„Moll, ver mi, nie teraz...“ naliehala Rose. „Poznáš ju lepšie ako ja.“ Stále mi unikala pointa. Prezrela som si aj zvyšné tváre. Potter, McBain, Thomas, Finnigan. Všetci sa tvárili rovnako zdesene. A mne stále nedopínalo prečo.

„Molly!“ zakňučal Potter, ale nech už chcel povedať čokoľvek, ona mu to nedovolila.

„Nie, James, už toho mám vážne dosť!“ zúrila. „To čo si urobil bolo... správne, nemal si na výber! Áno, s tým ako si jej zakázal hovoriť fakt nesúhlasím, ale tie potvory tu jednoducho nemali čo robiť!“ Moment... to snáď nemyslí... oh, môj Bože... Bože, Bože, Bože! Nie, Molly nie! Ona by mi nikdy neklamala. Toto by nezatajila! Nie, ona... nezradila by ma!

„Molly, nerob to!“ varoval ju, ale ona ho neposlúchla, jej pohľad sa stočil na mňa a keď uvidela moju tvár, na moment stíchla. Teraz tasí karty, na ktoré stavila naše priateľstvo. Stavila na ne všetko. Prosím, Molly, nerob to! Vezmi tie slová späť. Vyhlás, že o tom nič nevieš, že si ma nezapredala! Prosííím!!! No ona moje prosby nevyslyšala.

„Nie, James. Už mám dosť toho, ako strápiš! Ako sa s Alom stále hádate a jediný kto za to môže je ona!!!“ Tou „onou“ som mala byť ja... Kurva, ako to len bolí. Sedela som tam ako malé bezbranné dieťa proti veľkým siedmakom a nevedela, čo robiť. Len som mlčala a čakala čo bude.

Molly, nerob to, prosím...

„Moll,“ opäť začal, ale keď sa pozrel na mňa pochopil, že je neskoro.

„Viem, čo sa stalo!“ zvolala pevne. „Viem, že Goyle, Flint a MacMillan zabili akromantule, viem, čo sa stalo na tej chodbe, viem, že si ich chcela nahlásiť a tiež viem, že ťa James očaroval, aby si to urobiť nemohla!!! Viem to! Všetko to viem a hovorím ti, že s tým súhlasím! Akromantule boli nebezpečné! Nemali tu byť pred rokmi a teraz tým duplom nie! Viem, že si ich zbožňovala, ale v tomto si jednoducho pravdu nemala! Jack... musíš to pochopiť! Boli nebezpečné! Veľmi nebezpečné! Goyle a Flint urobili dobre, že sa ich zbavili!“ Čím viac toho hovorila, tým sa moja tvár viac a viac krivila bolesťou. Nakoniec bolesť dosiahla tak neznesiteľnú mieru, že som ju viac nedokázala počúvať.

Kašlala som na jej vysvetlenia! Na jej prosby... vlastne kašlala som totálne na všetko! Neverila som jej! Neverila som jej ani nos medzi očami! Klamala! Ako dlho to už vedela? Možnože od začiatku? Povedal jej to Potter? Jasné, že on. Koniec koncov... bože, bola som taká sprostá! Je to jej rodina! Jasné, že jej to povedal! Nikdy pred ňou nič nedokázal utajiť! Mala na tom nos... jasné, že ho prekukla, to len ja som bola taká sprostá a nechala sa celú tú dobu ťahať za nos, ale s tým je už koniec! Už nikomu nebudem robiť cirkus zadara! Už nie...

„...prepáč, že som ti to nepovedala skôr, ale bála som sa, že ma nevypočuješ... že ma...“ Čo? O čom to tu točí? Ako sa k tomu dostala? Nepočúvala som ju, ale to je teraz jedno. Je to klamárka. Klamala! Čo ak... čo ak mi klamala totálne vo všetkom? Čo ak naše „priateľstvo“ bola len pretvárka? A ja som jej verila! U Merlina, aká som len sprostá! Naivná!!! Mama by sa za mňa istotne hanbila.

Tvár mi skrivilo znechutenie. Buď to, alebo bolesť... a bolesť je moc intímna. Moc otvorená. Molly zmĺkla a zdesene na mňa vyvalila oči, ale ja jej to už nezožeriem. Vedela to! Vedela to všetko... vedela ako moc pre mňa znamenali a aj tak...

„Jack, prosím, vypočuj nás. Daj si to vysvetliť,“ vložila sa do toho Rose, ale na tú som sa pozrela rovnako zhnusene ako na jej segrenku. Jasné, aj ona to vedela... a keď to vie ona, tak potom aj Prya. Ony všetky to vedeli... zradili ma! Ach, to tak moc bolí! Do očí sa mi nahrnuli slzy. Tak moc sa mi chcelo plakať, ale nedovolila som si to. Nie pred nimi! Nie pred nepriateľmi!

„Čo si mám dať vysvetliť?“ štekla som a vyskočila na nohy. „Že som sprostá? Že som vám naletela? Že som si myslela, že sme priateľky a vy ste sa na mne zatiaľ dobre bavili?!“ zúrila som. Musela som zúriť, inak by som plakala.

„Ale my sme tvoje priateľky!“ zvolala zúfalo Rose a jej oči sa naplnili veľkými slzami. Stavím všetky svoje prachy, že aj tieto boli falošné!!!

„Nie, priateľky si nevrážajú dýky do chrbta,“ odsekla som, no to sa už do toho vložila opäť Molly.

„Čo som mala robiť? Na jednej strane ty a na druhej James! Obaja...“

„Jasné, chápem, on je to tvoj bratranec – tvoja rodina, zatiaľ čo ja som len sprostá Howelová. Je jasné, koho si si vybrala!“

„Ja som si nevybrala nikoho!“ zajačala.

„Ale áno. Bože, aspoň teraz neklam!“ zúrila som.

„Ja neklamem!“ zaplakala a z očí jej vytrisli slzy. Falošné! Všetko bolo falošné! Bolo to len divadlo! Bolo...

Tá bolesť! Išla ma roztrhať zo vnútra! Musela som vypadnúť! To mi bolo jasné. Už to tu nevydržím, ale ani to mi nedovolili. McBaine, mi zatarasil cestu a Potterove ruky ma stiahli späť do stredu izby. Držal ma ako v kliešťoch, ale proti môjmu hnevu nemal šancu... teda to som si aspoň nahovárala ale opak bol pravdou.

„Vypočuj si ju!“ zahrmel.

„Nepotrebujem počuť ďalšie klamstvá!“

„Ona neklame!“

„Klame! Je to klamárska suka! Vy všetci ste klamár...“ nedopovedala som. Potter ma odrazu stiahol za seba. Roh postele mi podrazil nohy a ja som vzápätí pristála na mäkkom matraci. Čo? Čo sa to stalo?

Pozrela som pred seba a... wau, tak takto nejak musí vyzerať bojové pole.

Potter stál čelom k McBainovi. Výrazy oboch boli skrivené zlosťou a štekali po sebe ako besné psy. Potter bol bližšie ku mne a nebol jediný. Osadenstvo izby sa rozdelilo na dva tábory. Thomas držal McBaina a Finnigan zas Pottera. Rose stála pred Potterom a Molly?

Tak toto bolo vážne priveľa. Ďalší dôkaz o tom, že sa so mnou len hrala som už vážne nepotrebovala, ale aj tak som ho dostala. Jej ruky spočívali McBainovi na širokej hrudi, ale tak intímnym spôsobom, že len slepý by nepochopil, že je medzi nimi niečo viac. A natotálku to potvrdilo, keď mu jej ruky zablúdili na tvár, aby stiahli jeho zúrivý pohľad na seba.

Zakňučala som. Nepovedala mi to! Tak dlho ho už milovala, tak dlho o ňom básnila, ale aj tak som jej nestála o to, aby mi to povedala. Spomedzi pier mi uniklo niečo medzi smiechom a vzlykom. Ich oči sa opäť zamerali na mňa.

Nemala som slov a pritom som jej chcela toho toľko povedať! No nedokázala som to. Hnusila sa mi! Oni všetci sa mi hnusili! Chcelo sa mi z nich grcať!

Postavila som sa na nohy a bolo mi jedno čo sa stane. Nech si mnou McBain robí čo chce. Aj tak to nebude bolieť viac ako jej zrada.

„Jack! Nechoď, prosím,“ zakňučala moja bývalá najlepšia priateľka, no zbytočne. „Vysvetlím ti to! Prisahám!“

„Ďalšie klamstvá počuť nepotrebujem!“ odsekla som a natiahla sa za kľučkou, no to ma zastavil McBainov hlas.

„Vypočuješ si ju, inak za seba neručím!“ vyhrážal sa. Kyslo som sa uškrnula a ukázala mu fakera. Trhol sebou vpred, ale Sean a Molly ho zastavili. Môj extrémne znechutený pohľad sa preniesol na Molly. „Inak Molly, gratulujem,“ zatiahla som a už len ten tón všetkým naokolo hovoril, čo si o nej myslím.

„Jack... ja... prosím...“

„Ja som tiež prosila,“ šepla som takmer nečujne a potom už vážne otvorila dvere.

Bolelo to. Takú bolesť som v živote zažila len pár krát... Jedno mi ale bolo jasné...

Skončila som s nimi!

So všetkými!!

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter