OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 20

16.08.2025 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 0× • zobrazeno 20×

EDIT: Publikováno bez korektury textu.

Kapitola 20

Blúdila som rokfortskými chodbami ako Bludný Holanďan a nevedela, čo robiť. Na izbu som sa vrátiť nemohla, ale kam inam som teda mala ísť? Nakoniec som sa rozhodla pre knižnicu. Tam bude aspoň ticho a pokoj. A aj bol. Bola prázdna a jedinú spoločnosť mi v nej robili knihy a moje pochmúrne myšlienky.

Molly...

Nedokázala som tomu uveriť. Moje srdce tomu odmietalo veriť, ale mozog mal jasné dôkazy a proti nim srdce nemalo šancu. Ale... čo iné som mohla čakať? Bola som to ja alebo rodina. Koho iného si mala vybrať? Vlastne, tak trochu som ju chápala. Rodina má prednosť pred všetkým ostatným.

O nohu sa mi obtrelo niečo chlpaté a teplé. Pozrela som dole a moje oči sa stretli s párom jedovato zelených. Buzz. Môj kocúrik.

Trel sa mi o nohu a smutne pritom priadol. Zodvihla som ho zo zeme a zovrela v pevnom objatí. Dovolil mi to. Dokonca mi lapku položil na rameno, len aby bol ku mne čo najbližšie.

„Ty ma nezradíš, že Buzz. Budeš môj kamarát do konca svetov, “ zafňukala som a on jemne brumkol na súhlas.

Rozplakala som sa do jeho sivej srsti a neprestávala dlhé hodiny. Kašlala som na to, že zajtra je pondelok. Kašlala som na to, že budem fakt nepoužiteľná a aj na to, že som si ešte potrebovala skontrolovať esej na Čary. Všetko mi bolo jedno. Ostal mi len Buzz. Všetci moji ľudskí priateľka ma nakopali do zadku a ešte sa pri tom dobre zabavili.

Zaspala som na sofe a po noci plnej divokých desivých snov bol prvý zvuk, ktorý som počula, nechutne piskľavý škrek madam Bookingsovej, ktorá ma vyháňala na vyučovanie.

Ako inak zaspala som a poriadne. Musela som vynechať raňajky, bežať rovno ma izbu, kde som sa rýchlo prezliekla, vzala veci a potom pálila na vyučovanie – a to som dnes začínala až druhou hodinou. Ešte šťastie, že to boli Tvory. No aj tak to bola moja najhoršia hodina Tvorov akú som kedy zažila. Stále som premáhala plač. Nedokázal som sa sústrediť... a z toho pretlaku pocitov ma neskutočne bolela hlava a krk. Našťastie som po nich mala hodinu voľna, ktorú som chcela využiť na stretnutie s Malfoyom. To čo sa včera stalo nič nezmenilo na mojom odhodlaní. Pomsta pokračuje!

Potrebovala som niečo robiť, inak by som zošalela. Ak som nebola v pohybe, myslela som na Molly, a to ma dostávalo do kolien. Musela som sa nejak zamestnať... Ale aj tak... ani robota nepomáhala a pochmúrne myšlienky a slzy si našli svoju cestičku na povrch.

A čo robím práve teraz?

Doľahlo to na mňa. Na Tvoroch som to dokázala ako tak ovládnuť, boli okolo mňa ľudia, ale teraz? Keď som sama? Nezvládam to. Jednoducho nie. Vliezla som si do temného kúta jednej nepoužívanej a zaprášenej učebne a v tichosti samoty plakala. Plecia sa mi triasli a hlava ma bolela. Nedokázala som tomu uveriť... Ako mohla? Ako ma mohla takto zradiť? Takto podraziť?

Vedela to a aj tak mi nič nepovedala! A ja som bola sprostá, že som jej verila! Bože, aká som len naivná! Neschopná, úbohá! Mama by bola zo mňa zhrozená! Sklamala som ju! Ona nikdy nebola naivná! Ona by sa takto nenechala oklamať!

„Vážne ti to zato stojí? “ ozvalo sa nečakane za mnou. Vydesil ma... a prekvapil. Čo? Ako? Kedy? Kde sa tu vzal? Rýchlo som si otrela slzy a vyskočila na nohy. Zaťala som zuby a zahľadela sa mu priamo do očí. Opieral sa o jednu predných lavíc a hľadel na mňa s neskrývanou nechuťou, ale aj s niečím ďalším, čo som nedokázala identifikovať.

„Potter... “ zasyčala som a prepálila ho pohľadom. „Vypadni! “ štekla som, ale on sa k odchodu nemal. Nie, on teda nie.

„Tak stojí? “ zopakoval otázku. Vedela som, načo sa pýta, a rovnako dobre som poznala aj odpoveď.

„Zo mňa blázna nik robiť nebude! “ zavrčala som.

„Ani nemusí, na to si bohato vystačíš sama, “ odbil ma a založil si ruky na hrudi. „Ale stále si neodpovedala. Vážne sú tie prekliate akromantule dôležitejšie ako Molly? Ako Rose a Prya? Sú to tvoje priateľky! “

„Nie, nie sú! “ štekla som a zúrivo sa ohnala päsťami. Nepáčilo sa mi, kam tým mieri. Akoby to bola moja vina! Akoby som to bola ja, kto klamal! Ale ja som ne... Nie, nie, nie!!! „Kamarátky by niečo také neurobili! Stáli by za mnou! Podpor... “

„Podporovali ťa? “ vysmial ma. „V tom, že robíš totálnu kravinu? Tak od toho sú podľa teba priatelia? Len od prikyvovania a bezhlavého podporovania? “ vrčal. „Omyl, Howelová! Priatelia sú tu od toho, aby ti povedali pravdu! Aby ti sem tam jednu vrazili, keď sa dobrovoľne púšťaš do sračiek! Od toho sú priatelia! “ zúril. Pár chvíľ sme mlčali. Viedli medzi sebou búrlivú očnú vojnu, ktorú ani jeden z nás nemohol vyhrať. Ako prvá som to ticho prelomila ja.

„Nie, nechcem priateľov, ktorí budú len slepo prikyvovať, Potter. Takých nepotrebujem... ale občas... občas by som chcela niekoho, kto ma podrží, keď to budem najviac potrebovať! “ priznala som... smutne. Presne tak, ako som sa cítila. Ruka mi vyletela do vlasov. „Chcem niekoho, kto ma podrží a nie mi zakaždým podrazí nohy! Kedy ma naposledy podržali? “ Fajn, teraz som bola opäť zúfalá. Opäť som si uvedomila, ako moc som v ne verila a ako ma vždy sklamali. „Zakaždým, pri každej jednej hádke medzi tebou a mnou... “ Tvár sa mi skrivila nechcenou bolesťou. No ja som to aj tak musela povedať nahlas. Už som nemohla mlčať. Potrebovala som to zo seba dostať! Muselo to ísť von!!! „...vždy sa postavili na tvoju stranu. Vždy ťa obhajovali, nech si urobil čokoľvek. Dokonca aj keď si zmlátil malého Rosiera, sa postavili na tvoju stranu... že vraj „James by mu nikdy neublížil! On nie je taký! “, ale ja viem, že si! Bola som pri tom! Rozbil si mu nos, kurva a to to bol len tretiak!!! Len decko! Alebo keď si rodil peklo Alovi alebo prvákovi Johnovi! Bolo im to u prdele! Stále sa ťa zastávali. To ich „Ale James a Al sa majú v skutočnosti radi. Idú si po krku, ale majú sa radi. “ Krucinál! Boli oni pri nejakej vašej hádke? Nie! NIE!!! A ešte raz NIE! Neboli! Ale ja áno! Bolo ti jedno, či ako moc mu ublížiš! Išlo ti len o tom HLAVNE mu ublížiť! Ale ony nevideli ani to! Opäť sa postavili na tvoju stranu! “ to už so zavzlykala. Prekliate slzy! Prekliate SLZY!!! Zastavte sa! No oni nie a nie poslúchnuť, ale ja som pokračovala. Už som sa viac ale nemohla pozerať do jeho kamennej tváre. Sklonila som hlavu a razom mi špičky topánok prišli neskutočne zaujímavé. No pokračovala som. „A teraz akromantule... “ Čakala som, že si znechutene odfrkne, ale bol ticho. „Vážne som ich... mala rada. Mala! Boli to len deti!“ potiahla som a snažila sa hovoriť ďalej. „Goyle a Flint si zaslúžili trest! Nemali právo im to urobiť! Nikomu nič neurobili! Boli nevinné! “ Objala som sa rukami a opäť potiahla. „Chcela som ich... pomstiť. Kurva nevieš, aký je to pocit sklamať niekoho... niekoho, kto by to nikdy nedovolil, kto by radšej obetoval vlastný život ako... akoby mal zlyhať!? “ ďalšie zafňukanie a nový nával sĺz. „A potom si prišiel ty a tvoje ego. Všetko si dosral! Ale... ale... “ Nie to nedokážem povedať, vážne nie... ale musím, musí vedieť, čo mi urobil! Opäť som zodvihla hlavu a prepálila ho pohľadom. To najhoršie ešte len malo prísť. „A potom si sa mi votrel do hlavy... “ Striaslo ma. „Ešte teraz... niekedy... cítim ťa v nej. Tú nechutnú, cudziu prítomnosť! Je to... akoby som už nepatrila... akoby už nič nebolo moje! Akoby mi moja vlastná myseľ bola cudzia... akoby bola... špinavá! Akoby... akoby... akoby... “ Rozvzlykala som sa ešte viac a opäť to cítila. To niečo „iné“. Inú myseľ, cudzí vynútený dotyk. Namáhavo som prehltla a pokračovala. „A keď o tom chcem niekomu povedať, nemôžem... a cítim sa ešte horšie... nielen hlava ale aj telo akoby mi už nepatrilo. Akoby som nepatrila sama sebe! Akoby... akoby som bola cudzincom sama v sebe... väzňom a neviem... Kedy to väzenie skončí. Niet z neho úniku...“ Kurva... pripadala som si tak strašne zanesená, špinavá a deravá. A to nebolo všetko. „A to... tie veci čo ti robím... “ pokračovala som. „Je to... aspoň na chvíľu dokážem, že ešte stále patrím sama sebe. Že môže urobiť niečo, čo ti ublíži! Že mi v tom nedokážeš zabrániť. Že... “

Koniec. Viac nepoviem ani slovo. Niežeby som nechcela, ale slzy a jednoducho to všetko ma premohlo. Padla som do toho až po uši a nedokázala sa z toho vyhrabať.

Zviezla som sa popri stene na chladnú podlahu a plakala ako o život. Hanbila som sa tak moc. Najradšej by som sa pod zem prepadla, ale musela som sa uspokojiť s tým, že som si len skryla tvár za ruky a kolená.

Ubehlo pár dlhých chvíľ, kedy som sa zúfalo snažila upokojiť, ale nič nepomáhalo... keď v tom... Nepočula som ho prichádzať. Ale akoby som aj mohla, keď som tak moc plakala.

Jeho ruky sa okolo mňa obtočili a pritiahli ma k sebe. Prekvapilo ma to tak moc, že na malý moment som prestala plakať. Bola som na ňom nalepená ako magnetka na magnetke. Jedna z jeho rúk ma pustila a mne príliš neskoro doplo, čo chce urobiť.

„Potter... nie! “ zvolala som zachrípnuto, ale on sa už rozhodol. „Ja nechcem za... “ Bála som sa, že mi chce vymazať pamäť, ale nie. To nespravil.. Opäť som v hlave cítila jeho prítomnosť. Bola rovnako nechcená ako predtým. Zadvihla sa vo mne žlč... Naplo ma, ale nevracala som. Zatiaľ.

„Libeoro! “ šepol a zo mňa opadli všetky okovy, ktoré ma doteraz viazali. Bol to tak oslobodzujúci pocit, že to ani neviem opísať slovami. Chvíľu ma ešte držal, než som sa ako tak spamätala, ale potom ma oprel o stenu a postavil sa.

„Urobil som chybu, “ priznal, ale nepozeral sa mi do očí. Nie, jeho zaujalo okno. „Prepáč, to čo som urobil bolo... nebolo fér, no v tej chvíli mi to pripadalo ako jediné správne riešenie. “ Na moment sa odmlčal a keď pokračoval už mi pozeral do tváre. Mlčala som od prekvapenia aj od toho slastného pocitu slobody. „Teraz to môžeš povedať komu chceš, ale... prosím ťa, zváž to poriadne. Z nás všetkých ste tu len ty a Hagrid chceli Akromantule. Nik iný. Hovorila si o tom, aké nefér to bolo, že som ti zabránil udať Goyla, Flinta a Macillana... dobre, uznávam, nebolo to fér. Ale nakoľko je podľa teba fér, že tvoj a Hagridov hlas má väčšiu váhu ako hlasy ostatných? “ Nehovoril to vyčítavo. Nie, hovoril to... smutne, unavene dokonca zničene. A ja som mu na to nemala čo povedať. Mal pravdu, keď to povie takto, vážne ju má! Kurva!!! Ešte chvíľu na mňa hľadel a potom sa bez ďalších slov otočil na odchod.

Opäť som osamela.

Bola som tak vyvedená z miery, tak plná otázok a možností. V prvom momente som chcela utekať za McGonagalovou. Už som dokonca stála na nohách a siahala po kľučke, ale v tom som sa zatavila. Zaútočili na mňa výčitky svedomia.

Bolo to ako medzi dvoma mlynskými kolesami. Na jednej strane boli Potterove slová a na druhej mama. Vedela som, žeby som si mala vybrať mamu, ale jeho slová ma vždy zastavili. Nevedela som čo robiť.

Trvalo mi dlho, než som sa nakoniec rozhodla. Veľmi dlho. Dokonca som nebola ani na elixíroch – a bola som si istá, že si to u Flontovej nakoniec poriadne odseriem - no aj tak som tam nešla. Keď som o dve hodiny neskôr vychádzala z prázdnej učebne, cítila som sa ako vyšťavený pomaranč. No podstatné bolo, že som si v tom celom konečne urobila poriadok.

Nie, nebudem žalovať. Potter mal pravdu. Čo je môj hlas proti hlasu drvivej väčšiny... Navyše, nechcela som ublížiť profesorovi Hagridovi, ktorý sa cez stratu akromantuliek konečne preniesol, tým že sa budem rýpať už v takmer zahojenej rane.

Ale tiež som si bola istá, že Molly neodpustím. Časom možno, ale teraz nie. A ak aj časom, tak už nikdy jej nebudem veriť.

Kto raz zradí moju dôveru, už nikdy ju nezíska naspäť.

A podľa toho som sa riadila aj nasledujúce dni. Vyhýbala som sa jej, ignorovala ju, ako aj Rose a Pryu. Najhorší bol prvý rozhovor, keď som sa vrátila na izbu, aby som si odtiaľ vzala knihy.

„Jack, ja som to... chcela som ti to povedať, ale bála som sa, že... “

„Šetri dychom. Je mi to jedno. “

„Ale Jack, ja nechcem... “

„Naser si, Weasleyová a drž sa odo mňa kurva ďaleko! “

Každé slovo ma bolelo, ale nedokázala som k nej byť milšia. Dokonca ani jej zmučená maska a veľké slzy ma neobmäkčili. Nevedela som byť na ňu milá. Nešlo to. Zakaždým, keď som sa na ňu pozrela, som videla len to, ako ma odkopla. Ako ma vymenila. Pri každej možnej príležitosti sa to snažila napraviť, ale ja som jej to nedovolila. Nakoniec to vždy končilo jej plačom a ja som sa cítila ešte horšie.

Dokonca aj John sa mi otočil chrbtom s tým, že dokým sa „kurva“ nespamätám, nemá si so mnou čo povedať. To bol ďalší úder pod pás. Alovi som sa zas pre zmenu vyhýbala ja. Bol to Mollyn bratranec. Nechcela som, aby si musel vyberať. Okrem Buzza mi nik neostal. Stiahla som sa do ústrania, do mojej temnej nory a vyliezala z nej len v nevyhnutných prípadoch. Dokonca som prestala chodiť aj na obedy a večere. Na raňajky som vstávala tak skoro, že keď som prichádzala do veľkej siene, bola ľudoprázdna.

Unavoval ma tento spôsob života, ale nevedela som, ako z neho von bez toho, aby so priala Mollyne „prepáč“.

A kde som práve teraz?

No bezducho si balím veci po príšernej hodine herbelógie. V poslednej dobe zo všetkých predmetov odchádzam ako posledná. Už ma prestalo baviť večne zakopávať o niečiu nohu. Už som takmer stála vo dverách, keď v tom ma zastavil profesorov hlas:

„Jack, môžeš ma chvíľu? “ zatiahol milo, čo bolo až prekvapujúcu nezvyčajné. Otočila som sa k nemu a nemo prikývla. Hm, v poslednej dobe som toho moc nenahovorila... vlastne, väčšinu času som strávila odpočítavaním sekúnd než sa vrátim späť do civilizácie - v preklade do sveta muklov, k mojej milovanej technológii, wifi a hlavne smatrfónu! Už len trinásť dní a budem späť! Vianoce sa blížia nezadržateľnou rýchlosťou a ja teraz neviem, čo urobiť s nakúpenými darčekmi pre moje exkamarátkly. Hm, asi ich rozdám bezdomovcom.

Zastavila som sa pred profesorským stolom, kde vedúci mojej fakulty presádzal Rudovriesku ostnatú. Ak čakal, že niečo poviem, mal smolu. Nechcelo sa mi hovoriť. Pochopil to, tak začal on.

„Jack, deje sa niečo? “ A to má byť zas čo?

„Nie, nič, “ zatiahla som mierne zachrípnuto. Odkašľala som si a zopakovala to. „Nie, nič, pán profesor. “

Zastavil sa v práci, ťažko si vzdychol a potom sa obrátil na mňa. Prešiel po mne rengenovým pohľadom a začal:

„Profesori sa na teba sťažujú, “ vyhlásil. Vážne? „Si nesústredená, zaspávaš na hodine a chodíš nepripravená. Asi ti nemusím vysvetľovať, že toto nie je najvhodnejšia doba na flákanie. Mloky skladáš o necelých šesť mesiacov, “ pripomenul mi a ja som prikývla. Asi čakal slovnú odpoveď, keďže dodal: „Nemáš mi k tomu čo povedať? “

„Budem sa viac snažiť, “ zatiahla som unavene aj keď som vedela, že sú to len plané reči. Chcel ich počuť a ja som ich vyslovila. Snáď ma už prepustí. Neprepustil. Nespokojne sa zamračil a znova spustil:

„Jack, prečo nechodíš na obedy ani večere? “ Oh, tak on si toho všimol? Alebo mu to niekto bonzol.

„Nie som hladná, “ odvetila som neutrálne. Moja odpoveď sa mu opäť nepáčila.

„Schudla si, “ konštatoval, ale ja som si to nijak nepripúšťala. Vždy som bola chudá, pár kíl hore-dole, no to je toho. Lenže on to nemienil nechať len tak. „Odteraz ťa chcem vidieť na každom jedle, rozumieš? Inak napíšem tvojim starým rodičom. “ To by neurobil! Hm, ale ako sa tak pozerám do jeho tváre, tak možno aj áno. Opäť som prikývla a zatiahla:

„Rozumiem. “ Vážne sa mu nepáčilo, s akým pokojom beriem všetky jeho príkazy. Inokedy by som sa aspoň troška vzpierala, ale teraz som ho už chcela mať z krku.

„A budeš sa viac pripravovať. “

„Budem, “ súhlasila som, len aby ma už prepustil. On tak však urobil až po hodnej chvíli, počas ktorej som mu musela sľúbiť xy-ďalších zbytočných kravín.

Vyučovanie skončilo – teda aspoň mne. Bezcieľne som blúdila hradnými chodbami a nevedela čo s voľným časom. Pripadala som si podivne prázdna. Nakoniec som skončila v prázdnej klubovni. Takmer som sa usmiala. Už je to doba, čo som sa v tejto miestnosti zdržala dlhšie ako pár sekúnd. Dnes tu nik nebol a tak som si mohla dovoliť aj niečo viac. Usadila som sa do kresla pri krbe a užívala si teplo praskajúceho ohňa. Bolo tak príjemné. Zatvárali sa mi oči. V celom hrade vládla trskúca zima, ale tu si človek pripadal ako doma.

Nie, nebudem späť, len na chvíľu... zavriem... oči...

Neodolala som.

Zaspala som.

„Vyzerá celkom neškodne, keď spí, “ povedal hlboký hlas.

„Je krásna, “ šepol druhý, akoby sa bál, aby ho nikto nepočul.

„Vieš, James, vždy som ju chcel dostať do postele... “ O uši sa mi obtrel zvuk úderu nasledovaného stonom. „U Merlina, kámo, nechaj ma dohovoriť! Ale z úcty k tebe som ju nechal na pokoji, “ zafučal a pokračoval. „A mám to u teba, kámo. Prya mi povedala, že ma Howelová má v zuboch preto, že som to na ňu nikdy neskúsil. “

„Zabil by som ťa, keby áno. “

„Hej viem, kámo. Ja viem. Ideš po nej od... trojky? Dvojky? Akosi si už nespomínam. “

„Od prváku, Nick. Prváku. “

„Veď ti vtedy liezla na nervy, “ nechápal ten tretí hlas.

„Kedy mi na nervy neliezla? “ zasmial sa druhý.

„To je pravda, kámo. Pravda. “ Nasledovalo krátke ticho, ktoré prerušil ďalší z hlasov:

„Hej, James, nezdá sa ti, že akosi schudla? “

„Zdá, ale čo s tým mám robiť? “

„Nerobí im to dobre, “ ozval sa prvý hlas. „Ani Molly, ani jej. “

„Nie len im, ale aj Rose a Prya sú z tej jej tvrdohlavosti na prášky. Prya nehovorí o ničom inom a mne to začína parádne liezť hore krkom! To si nemôžu dať jednu do zubou ako my a bol by pokoj? “

„Sú to baby, Nick, u nich musí byť všetko zložité, “ povzdychol si hlas číslo jedna.

„Odkedy si mi také znalec žien, pán McBaine? “ vysmial ho hlas číslo tri.

„Odkedy som s Molly... a vážne chalani. Howelová by potrebovala pár faciek zato, ako Molly trápi! “

„Dotkni sa jej a... “ začal sa vyhrážať hlas číslo dva, no jednotka ho stopla.

„Vieš ako som to myslel, James.“

Opäť nastalo ticho, ktoré prerušila trojka.

„Hej James, prečo ju jednoducho nepretiahneš? Možno by potom zmäkla. “ Ďalší úder.

„Si fakt debil!“

„James má pravdu. Na ňu je treba všetok čas a med sveta, “ zasmialo sa číslo štyri.

„Skôr med a bič, “ odfrkla jednotka.

„Kurva, Tor, čo máš stále s tým bičom? “

„Lezie mi na nervy ako Molly pre ňu plače. “

„Mali by to urovnať. Ani jednej to nerobí dobre, “ vyhlásila štvorka.

„Jasné, lenže to by Howelová nemohla byť tvrdohlavá ako mulica! “ odsekla trojka.

„Nick, mulica je oproti Howelovaj nič. “

„James, skús sa s ňou porozprávať, “ navrhla štvorka. „Možno na teba dá. “

„Na mňa? Ja som ten posledný, koho by poslúchla! “

„Goyle a Flint sú ešte stále na škole, nie? Povedal si jej, aby ich nepráskla a ona to urobila. Čo ty vieš? Možno ťa poslúchne aj v tomto. “

„To bolo niečo iné. “

„Možno, ale za skúšku nič nedáš. Čím skôr sa s Molly udobria, tým lepšie pre nás všetkých a hlavne pre ňu. Nehovor mi, že si si nevšimol, ako jej decká robia problémy. “

„Jasné, že všimol, ale všetkých ich zmlátiť nemôžem, “ zavrčal.

„A čo Al? “ vložil sa do toho prvý hovoriaci. „Ten by s ňou nemohol dať reč? “

„Nie, “ zavrčal oslovený. „Toho zradcu do toho ťahať nebudem! “

„Ale možno by mohol... “

„Nie, kurva. Nechcem, aby s ňou mal čokoľvek spoločné! Vy nevidíte ako sa na ňu pozerá?! “

„Tak ako ty? Každému je jasné, že je do nej až po uši... teda s výnimkou nej, ale to neznamená, žeby nemohol byť užitočný. “

„Nie! “ zopakoval pevne. „Nechcem, aby bol on tým, kto ich uzmieri. Dostal by tým ďalšie body, a to... “

„Hej, buď to urobíš ty alebo o to tvojho bráchu poprosím sám! “ ozvala sa jednotka.

„To by si neurobil! “

„Nechcem to urobiť, ale Molly je smutná – a ja neznášam, keď je Molly smutná! Takže, buď konečne nájdi gule, alebo sa zariadim po svojom. “

„Victor! “

„James, už chcem mať konečne pokoj. Zakaždým, keď Molly vidím, tvári sa ako hromádka nešťastia... kurva, už dva týždne som neza... “

„Je to moje sesternica! “ zvolal zúrivo. „Som rád, že ste spolu, ale kurva, o tomto predo mnou nehovor!!! “

„Sorry, kámo, som proste zúfalý! “

„No keď už sme pri tom, tak ani Prya sa v poslednej dobre zrovna nepretrhne... “ vložila sa do toho trojka.

„U Merlona, tak fajn. Porozprávam sa s ňou! Spokojný!? “

„Zatiaľ, “

ooOOOoo

Zobudila ma zima. Rozhliadla som sa po okolí a akosi si nevedela rozpomenúť, kedy som na seba natiahla deku. Klubovňa bola ponorená do príjemného prítmia a ticha. Musela som prespať celé poobedie... a predsa som sa stále cítila unavená.

Za oknami vládla hlboká noc a hodinky na krbovej rímse hlásali tri ráno. Vedela som, žeby som sa mala postaviť a prejsť do izby, ale tak moc sa mi nechcelo. Tak dobre sa tu ležalo. Opäť sa mi zatvárali oči, keď v tom sa na vedľajšom gauči niečo pohlo... no to ma... Potter!

Opäť som zaklipkala viečkami a potvrdila si už známy fakt, že tá neforemná hromada červenej je Potter zabalený v deke. Kde sa tu berie? No kde asi, toto je klubovňa a ja som zaspala na jeho obľúbenom miestne na sedenie. Krb patril Potterovi a jeho parte.

No fajn, tak tu máme ďalší dôvod, prečo kurva vypadnúť skôr ako sa zobudí. Mala som veľmi divný pocit, žeby som s ním nemala ostávať o samote. Nevedela som z čoho presne ten divný pocit pramení, ale keďže je tých možných dôvodov toľko...

Niečo zamňaučalo pri nohách môjho kresla. Pozrela som dolu a prekvapene zamrkla. Buzz spal obtočený okolo Ambrosa – Mollynho mývala. No aspoň ich sa naše problémy nedotkli. Hm, aspoň niekoho.

„Prečo jednoducho nezakopeš vojnovú sekeru? “ prehovoril. Prekvapene som sebou trhla a pohľad mi padol na komický výjav. Potterova hlava oddelená od zvyšku tela karmínovou dekou.

Fajn, ideálny čas odísť. Vyskočila som na nohy, ale v momente som bola stiahnutá späť - len na inú pohovku. Stiahol ma vedľa seba, ale keďže som tam ani za just nechcela ostať, rozhodol sa pre zmenu polôh. Stiahol ma vedľa seba. Jeho ruky mi bránili v úniku. Takmer ma priľahol, keď...

„Potter, okamžite ma... “ začala som zúrivo, ale on moje ponosy stopol tým najneočakávanejším spôsobom, akým len mohol... Nie, to nie je pravda. To sa mi len zdá... Nie je možná, aby ma... aby ma... Bozkával!!!

Ale bola to pravda. Jeho teplé pery sa pritláčali na moje. Umlčali ma a vyviedli z mieri až tak, že som hodnú chvíľu neprotestovala a on si to vyložil ako súhlas. Vkĺzol dnu jazykom a ja som vytreštila oči. Jedna z jeho rúk mi vkĺzla pod hábit až na kožu. Bol nehanebný! Lepšie slovo preto nie je. Bez ostychu sa prebojovával na vyššie pozície a keď sa jeho prsty obtreli o jemnú látku mojej podprsenky, vystrelila som do sedu. Prekvapilo ho to. Neudržal sa na sofe a prepadol cez jej okraj na zem. Zanadával, ale to som už bežala zo schodisku do dievčenských spálni.

„Jack! “ zvolal za mnou. „Počkaj!!! “ Ale ja som nečakala. Nemohla som. „Jack! “ zavyl ale neskoro. Cez podchod sa nedostane. Chalani majú vstup do dievčenských spálni zakázaný samotným hradom. „Jack! “ zavyl znova a za niektorými dverami sa ozvali prvé známky života.

Vydesene som za sebou zabuchla dvere izby, kde sa aj moje spolubývajúce prebúdzali z ich snových krajín.

„Jack? “ zatiahla ospalo Molly. „Čo sa deje? “ nechápala a rukou si prestrela unavené oči.

„Tvojmu bratrancovi preskočilo, “ zasyčala som a až neskôr si uvedomila, že to boli prvé slová, ktoré som jej po takmer dvoch týždňoch povedala.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 20: