Pod prísahou pravdy - Kapitola 2 • OurStories.cz ~ naše povídky

Náš klient, náš pán

Včera (16:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 0× • zobrazeno 9×

Kapitola 2

O tri mesiace

Pouličné svetlá za vysokými oknami môjho bytu napĺňali rozľahlý priestor príjemne otupenou atmosférou. Bývala som na východnej strane Hyde parku, do ktorého som, ak sa mi chcelo, chodievala behávať. Dom mal štyri poschodia, obloženie z oranžových a bielych kachličiek a vlastnú garáž v prízemí. Zariadenie sa nieslo v elegantnom štýle, v ktorom sa miešali prvky z čias kráľovnej Viktórie a modernej ležérnosti. Podlahy boli tmavé, steny biele. Nábytok z podobného tmavého dreva ako podlahy. V každej miestnosti visel jedinečný krištáľový luster. Okná lemovali mohutné závesy v tlmených farbách, ktoré ladili k jednotlivým miestnostiam. Zelené, modré a béžové. Na zemi sa tiahli drahé koberce. Sedačky, kreslá a stoličky boli kombináciou pohodlnosti, ale v niektorých prípadoch pohodlnosť ustupovala elegancii. Aj keď to bol „byt“, rozprestieral sa na dvoch podlažiach, pričom to vrchné bolo spoly podkrovím spojeným s priechodom na pomerne veľký balkón. Nebývam tu dlho. Asi len rok.

Aj keď som tu nikdy neupratovala, vždy tu bol poriadok. Zato mohla moja muklovská chyžná, ktorá mi tiež zásobila chladničku. Vyzliekla som si kabát a povesila ho na vysoký vešiak pri dverách. Z nôh skopla topánky. Pretiahla si stuhnuté svaly na krku a začala si rozopínať bielu blúzku. Prešla som okolo vysokého zrkadla vo vyrezávanom drevenom ráme a ani sa nedivila, keď sa na mňa z jeho hlbín pozrela unavená tvár s prepadnutým hnedým pohľadom a temnými kruhmi pod očami. Cítila som sa oveľa horšie. Polodlhé hnedé vlasy som mala stiahnuté do prísneho drdolu, no niekoľko neposlušných pramienkov z neho aj tak uniklo. Blúzku som hodila na jednu z béžových sedačiek a pustila sa do rozopínania sukne. Tá blúzku veľmi rýchlo nasledovala. Len v spodnom prádle som prešla cez byt k baru a cestou som zapla stereo. Na moje ušné bubienky doľahla upokojujúca melódia a príjemný hlas Willieho Nelsona. Naliala si pohár whisky a zhlboka si odpila. Bol to môj večerný rituál, ktorý zo mňa snáď jedného dňa nespraví alkoholičku. Aj keď... kto vie...

Moje ďalšie kroky smerovali do spálne, kde som na seba navliekla až nezmyselne drahé pyžamo zo strieborného saténu s čiernou lemovkou. Pohľadom som opäť zablúdila do ďalšieho zrkadla a skontrolovala svoj zjav. Temné vlasy mi splývali na plecia. Nebola som moc vysoká, ale ani nízka. Zlatý stredný priemer zaoblený na tých správnych miestach

Tešila som sa na pokojný večer strávený len v spoločnosti deky, príjemnej hudby a môjho najnovšieho knižného úlovku, keď v tom ovzdušie preťal dotieravý tón pevnej linky.

Kruci, to mi aspoň teraz nemôžu dať pokoj! Pracovala som celý týždeň! Som uštvaná ako ťažný kôň! To to nemôže vybaviť niekto iný? Paul? Caren? Irin? Vážne som veľmi, ale veľmi zvažovala, že to nechám tak, ale nakoniec ma napadlo, že čo ak to je niekto z rodiny? S tichým vrčaním som sa postavila a prešla k tomu pekelnému vynálezu. Ale radšej budem mať telefón, akoby mi tu mali lietať sovy! Ten bodrel po nich fakt nenávidím. Čo už je horšie ako sovie exkrementy na mojom drahom koberci? Viete, lebo mňa nič nenapadá.

Prsty sa mi obtočili okolo bieleho slúchadla a zodvihli ho do vzduchu. Takmer ma trafil šlak, keď na mňa prehovoril hlboký zastrený hlas, ktorý mohol patriť len jedinej osobe pod anglickým slnkom. Ministrovi Shackleboltovi!

Čo ten po mne, kruci, chce? Navyše o tejto neskorej hodine? Nemal by byť práve na nejakej diplomatickej návšteve? Myslím, že u talianskeho ministra kúziel, alebo tak?

„Slečna Palmerová, pri telefóne Kingsley Shacklebolt,“ oslovil ma a ja som si s odpoveďou dala pekne načas. Tak po prvé, potrebovala som predýchať šok a po druhé, mala som silné nutkanie položiť a tváriť sa, že som to nikdy nezdvihla. U Merlina, veď keď vám zavolá samotný minister kúziel, môžete sa rozlúčiť s pokojným večerom. Nakoniec vo mne ale prevládla profesionálnejšia stránka (a zvedavosť), ktorá obozretne zatiahla:

„Prajem príjemný večer, pán minister. Ako vám môžem pomôcť?“ To druhé som si vážne mohla odpustiť!

„Som rád, že sa pýtate. Skutočne potrebujem vašu pomoc...“ Ako inak. Teda pochybujem, že by ma chcel len tak pozvať na pohárik.

„Urobím všetko, čo bude v mojich silách, ale... smiem sa spýtať, ako ste sa dostali k môjmu číslu?“ Moje súkromné číslo je len pre mojich blízkych a pre Henriho, ale aj ten vie, že ho má použiť len v prípade, že ide o krk.

„Predtým, ako som vám zavolal, som sa obrátil na pána Carmala a ten ma odkázal na vás.“ Pripomienka do diára, ZABIŤ HENRIHO!!!

„Aha...“ zatiahla som iba, čo bolo ale skutočne obdivuhodný výkon, lebo pod povrchom som vrela ako magma v sopke tesne pred výbuchom... ale ja nevybuchnem! Nie, nestratím tvár. Na malý moment stíchol, škoda len, že to nebolo na až tak dlho, aby som si mohla s čistým svedomím myslieť, že položil.

„Mám na vás veľkú prosbu, slečna Palmerová. Pravdaže vám za ňu zaplatím zodpovedajúcu čiastku.“

V duchu som Ťažko povzdychla, ale nahlas čo najmilšie odvetila:

„Urobím, čo bude v mojich silách. Pošlite mi podklady a ja sa na to zajtra pozriem...“

„Práve o to ide, slečna. Je to... neodkladné. Potrebujem, aby ste sa na to pozrela hneď teraz.“

Bože, už len pri tej predstave sa mi prevracal žalúdok. Nestačilo to? Aj ja mám isté limity. Hej viem, som workoholik, ale nie až takýto! Kruci! So všetkým sebazaprením som milo zatiahla:

„Čo potrebujete?“

„Môj priateľ, Sirius Black, sa dostal do muklovského väzenia. Potrebujem, aby ste ho odtiaľ dostali von skôr, ako... ako bude neskoro.“

To meno! Prečo? Prečo ja?

„Dobre. Budem potrebovať vedieť, kde ho držia a za čo?“ pokračovala som profesionálnym tónom, ale vo vnútri som vážne chcela tresnúť slúchadlom o najbližšiu stenu! Nadiktoval mi adresu a ja som si spokojne vydýchla. Na stanici v Soho mám starého známeho, ktorý mi dlží nejednu službičku.

„Čo presne urobil?“ Tentoraz? Za posledné dva mesiace ho naša kancelária vysekala minimálne z troch priestupkov. Väčšinou totálne pikotiny typu hádka a urážanie verejného ochrancu, bitka pred barom, vandalizmus – ale aspoň za ten skutočne nemohol.

„Alkohol za volantom,“ priznal minister a mňa takmer opäť raz kleplo! Ten chlap má vodičák? Bože, to aby som nechodila von! Niekto ako on by mal byť pod neustálym dozorom, nie ho ešte tak púšťať na cesty!

„Ach...“ unikol mi jeden tichý povzdych, ktorý minister pravdaže zachytil.

„Odchádzal z baru. Podľa jeho slov prešiel len pár metrov, než jeho motorku zastavili.“

Tak motorka?! No ámen.

„Rozumiem. Uvidím, čo sa s tým dá robiť.“

„Ďakujem, slečna Palmerová.“

„Prajem príjemný večer...“ zatiahla som nakoniec. On chcel asi povedať to isté, ale včas sa zastavil. Uvedomil si, že ten môj práve zničil. Preto povedal len:

„Skutočne si toho vážim. Dopočutia.“

„Dopo...“ Zvyšok som dopovedať nestihla a už mi do ucha prúdil starý známy tu-tu-tút tón.

No a čo teraz? Jeden veľmi, ale veľmi ľútostivý pohľad si vyslúžila sofa a druhý pohár na stole. To chcem tak veľa? Jeden jediný voľný večer? Asi áno. Ťažko som povzdychla a vydala sa smerom k môjmu šatníku. Ako inak, bol obrovský. Niektoré z tých vecí som na sebe nikdy nemala. Nie, nebola som závislá na hromadnom nakupovaní, ale mamu bavilo. Milovala ho. To túlanie sa medzi množstvom regálov a hľadať správnej kombinácie. Posledné roky sme spolu bývali len občas. Väčšinou len na Vďakyvzdanie a Vianoce – a ani to nie vždy. Ak som musela pracovať, ani sviatky neboli pre šéfa dostatočným odôvodnením. Ale odbieham od témy. Mama nakupovanie milovala a ešte viac milovala, keď ma mohla obliekať ako Barbie v životnej veľkosti. Celý svoj život tvrdo drela, aby som mala čo do úst. Lenže bola tvrdohlavá a ani teraz, keď som mala peňazí na rozdávanie, mi nedovolila čokoľvek jej kúpiť len tak. Aj kvôli obyčajnej šatke sme spolu zvádzali tvrdý boj. Takže, ak som jej chcela urobiť radosť a naplniť jej lásku k nakupovaniu, rada som poslúžila ako bábika. Ona mi vyberala veci, ja som ich platila a občas si ich aj obliekla. Prečo len občas? No, mama mala skvelý vkus, ale... boli to kúsky na bežné nosenie. Do kancelárie sa jednoducho nehodili.

Roztvorila som prvú skriňu. Už-už som sa naťahovala po tmavomodrom kostýmčeku, keď vtom som si to rozmyslela. Potrebovala som nejak odventilovať moju averziu voči faktu, že musím ísť pracovať a jedna malá vzbura mi kariéru nezrúca.

Namiesto saka som z vešiaka stiahla čiernu koženú bundu. Jop, presne tak, aj takéto výstrelky môj šatník obsahoval. Z vedľajšej skrine o chvíľu nato zmizla biela blúzka s čiernym lemom a zo šuplíka rifle. To plus vysoké čierne čižmy na podpätkoch a bola som hotová. Vlasy som si nijak neviazala. V divokých vlnách mi padali na plecia. Cestou som zo šperkovnice vylovila strieborný prívesok a bola som pripravená vyraziť. Teda takmer. Z kuchynskej linky som si naordinovala jeden antialkoholický elixír, ktorý mi mal z tela vypudiť aj to minimum alkoholu, čo som skonzumovala. Ach jo, a že ho bolo vážne málo.

Moje prsty opäť zovreli hladné slúchadlo a zodvihli ho k uchu. Vyťukala som Leove súkromné číslo a čakala. Po štvrtom pípnutí som to chcela položiť, keď vtom sa mi o ucho obtrel jeho prívetivý hlas. Policajtov som nikdy moc nemusela, ani neviem prečo... hm, žeby preto, že väčšinou zastupujem hajzlov? To je jedno, ale Lea som mala vážne rada. Bol milý, príjemný, dobre sa s ním rozprávalo (teda nie, že by sme preberali niečo osobné) a kedysi som zastupovala jeho sestru. Bola to jedna z tých mála káuz, kedy som stála na strane „dobra“ - odpustite mi ten preexponovaný výraz. V advokátskej branži sa ako prvé naučíte, že nič ako dobro či zlo nejestvuje. Existuje len klient a jeho prípad, ktorý musíte buď vyhrať, alebo vyjednať čo najlepšie podmienky. No ale aj tak, na prípad Ellie Murphyovej rada spomínam. Jej priateľ bol násilnícky hajzel. Ošklbala som ho o nemalé peniaze a poslala do basy. Zbil Ellie tak, že potratila a skončila na niekoľko mesiacov na psychiatrii. Aspoň tu dostala spravodlivosť zelenú.

Navyše mi je dlžný aj za iné veci. Párkrát (veľa krát) som mu pomohla aj keď som nemusela.

„Leo Murphy, počúvam,“ zatiahol a ja som sa smutne pousmiala. Vždy, keď mu volám, tak len v pracovnej záležitosti a pritom veľmi dobre viem, že on by to rád posunul niekam inam. Obaja ale máme spolu. Moja kariéra nie je vzťahom naklonená. A vlastne, ani tá jeho nie.

„Leo, tu Ava. Mám problém...“ V rýchlosti som mu vysvetlila, čo sa deje a on pozorne počúval. Nakoniec to uzavrel s tým, že sa pozrie, čo sa dá robiť. Pri troche šťastia sa z toho Black dostane bez kaucie. Opäť som ťažko povzdychla a vydala sa na cestu.

O niekoľko minút nato som už vystupovala z môjho čierneho mercedesu pred vysvietenou budovou polície. Vysoké opätky ticho klopkali po navlhnutom chodníku. Vyšla som po schodoch a o sekundu nato ma už pohltil život ako v mravenisku.

„Palmerová!“ ozvalo sa zboku a ja som sa obrátila za zvukom môjho mena. Pohľad mi padol na vysokú postavu ako vystrihnutú z nejakej kriminálky. Pod hnedou koženou bundou mal sivý rolák, ktorý dopĺňali tmavé rifle a hnedé topánky. Na niekom inom by to vyzeralo obyčajne, ale na ňom? Ani náhodou. Oh, u veľkého Merlina! Ten rolák mu neskutočne dobre zvýrazňoval svaly a ten zadok... hm...

Polovičate sa usmial, no jeho sivé oči pod hustým hnedým obočím sa usmievali naplno. Bol to... pekný chlap, ale nie tým dravým spôsobom ako Black. Black bol... no, vskutku živočíšne príťažlivý ale defektný kus. Leo bol... priemernejší, ale stále veľmi atraktívny. Mal mohutnú čeľusť, rovný nos a veselé oči.

„Leo,“ zatiahla som na pozdrav, jeho úsmev sa prehĺbil.

„Pustia ho, ale ešte jeden prešľap a...“

„Ja viem. Je to problémový typ,“ priznala som.

„Prečo vždy zastupuješ grázlov?“ nechápal. Pokrčila som plecami.

„Lebo to káže šéf?“ zatiahla som, načo pokrútil hlavou. Ruky si založil na hrudi a prepálil ma nesúhlasným pohľadom.

„Zmeň šéfa,“ zavrhol, aj keď odpoveď vopred poznal. Potľapkala som ho po pleci – a že bolo pekne vysoko - a poznamenala:

„A kde by som našla lepší plat?“

Vedel, že ma neobmäkčí, ale aj tak si neodpustil krátku poznámku:

„Lepší plat možno nie, ale pokojnejší spánok zaručene.“

Leo bol idealista. Snažil sa v každom vidieť len to dobré. Keby boli všetci ako on, advokáti by prišli o kšefty!

„Tak, kde ho máme?“ zatiahla som naoko nadšene.

„V záchytke. Ideš si preňho, alebo ti ho mám doviesť?“ spýtal sa.

„Idem...“ rozkázala som si. Chcem vidieť, ako sa bude tváriť, keď ma uvidí.

Vyrazila som smerom k záchytke a Leo so mnou zladil krok. Bolo na ňom vidno, že chce niečo povedať a ja som sa len desila toho, čo to bude. A je to tu, otvára ústa... pomóc!

„Inak, Palmerová... Ellie robí cez víkend grilovačku... chcela ťa pozvať osobne, ale keď si už tu, tak...“ V tom momente som vypla. Vedela som, že ak prijmem, bude si od toho sľubovať viac, ale ak odmietnem, bude to odo mňa kruté. Elliene grilovačky sú niečo geniálne – skvelé jedlo, fajn spoločnosť a Jordy si tam tiež vždy príde na svoje. Keď už sme pri Jordym, tak ten mi odtrhne hlavu, ak poviem nie. „...a Jordan je pozvaný tiež. Tak čo prídete?“ Naskočila som práve včas, aby som stihla odpovedať. Prikývla som.

„Jasné, budeme tam,“ pritakala som veselo a jeho pery sa roztiahli do ešte väčšieho úsmevu – a ja že to už nie je možné!

„Skvelé, ale pripravte sa. Ellie bude robiť jej povestné jalapenos,“ vyhlásil a mňa fakt príšerne rozbolel krk. Naposledy, keď som jej jalapenos jedla, div mi tie jej pálivé papričky nespálili celé ústa. Keď uvidel môj zdesený a ubolený výraz, veselo zatiahol. „Jednu či dve pretrpíš,“ chlácholil ma. „Tie steaky za to stoja, nie?“ Mal pravdu. Pre Elline steaky by ľudia vraždili!

„Len či ich budem mať čím zjesť, keď si spálim celé ústa!“ sťažovala som sa a pohľadom vraždila dvere pred sebou. Boli vysoké, kovové a v ich hornej časti boli dva presklené prierezy. Sme tu.

Leo si môjho výrazu všimol.

„Vy sa asi moc nemusíte, čo?“ poznamenal, načo som pokrútila hlavou.

„Musím, nemusím, to je vedľajšie. Je to klient a... zvyšok poznáš.“ Tentoraz to bol on, koho hlava zaletela zo strany na stranu.

„Pre toto by som nikdy nedokázal robiť advokáta. Ako policajt debilov dostávam za mreže. Občas ich vypočujem, ale nikdy nemusím skákať tak, ako oni pískajú.“

„Hold, to je prekliatie dobrého advokáta. Náš klient, náš pán.“

„Tak to máte dosť na dve veci.“

„Netvrdím, že nie, ale vynáša to dosť na to, aby som kdejakú tú drobnosť pretrpela. Navyše, vždy môžem povedať nie,“ mrkla som naňho. Ale aká je pravdepodobnosť, že reálne poviem? Veľmi, veľmi nízka.

„Peniaze nie sú všetko,“ zatiahol smutne, ale ja som jeho reči ignorovala. Peniaze možno nie sú všetko, ale takmer všetko si za ne kúpite. To je jednoducho fakt. Čím viac ich máte, tým uznávanejší ste. A mne ide práve o to. Už nikdy neskončím na dne! Už nikdy...

Natiahla som sa a moje prsty sa obtočili okolo chladivej kľučky. Zatlačila som a dvere sa dali do pohybu. Vstúpila som do dlhej chodby z jednej strany ohraničenej sivou stenou bez okien a z druhej zástupom mreží. Dokopy to boli štyri cely a môj klient sa nachádzal v tretej z nich.

Udusila som v sebe znechutené povzdychnutie, keď mi do nosa udrel neskutočný puch. Nie, našťastie sa nešíril od pána Blacka, ale od jeho spoluväzňa, ktorý v úplnej opitosti okupoval druhé poschodie postele. Vlastne, posteľ bolo to jediné, čo sa v malej ubikácii nachádzalo.

Oh, u veľkého Merlina, ten ale smrdí!

Hodila som rýchlym pohľadom na môjho sparingpartnera a ten len pokrčil plecami. Fajn, tak on mi ide niečo hovoriť o mojej práci? Tak sorry, ale s niečím takýmto sa to porovnávať nedá! Moji klienti aspoň nesmrdia!

Kývla som mu hlavou, aby celu otvoril a on ma bez odvrávania počúvol. S tichým klopkaním opätkov som vošla dnu. Ten smrad bol vážne neskutočný, ale ako správny profesionál som sa musela tváriť, že nejestvuje! Ach, bože, nemá tu niekto štipce?

Pohľadom som preletela po vysokej postave natiahnutej na spodnom matraci. Spal? Možno...

Neodpustila som si krátku prehliatku. Ležal na boku, tvárou k stene. Jeho široký chrbát nevyzeral nijak poškodený, práve naopak. Vyzeral až moc životaschopne. Tie široké plecia! Temné vlasy mu padali na biely hrboľatý vankúš a preplietali sa s prstami. Rukou si totižto podložil hlavu. No jo, aj keď sa mi do toho vážne nechcelo, musela som sa rozhýbať. Odkašľala som si. Keď sa nepohol, oslovila som ho, ale stále nič. Prečo ja?

„Pán Black,“ zatiahla som znova a jemne prstami prešla po svalnatom ramene zahalenom v čiernej koži. Stále nič. To je hluchý?

„No tak, pán Black. Je načase ísť domov,“ prízvukovala som mu a tentoraz ním zatriasla silnejšie. Stále nič. Vlastne, len si niečo zašomral popod nos, ale neprebral sa. S bezmocnosťou v očiach som sa otočila k Leovi. Ten len pokrčil plecami a nastúpil na moje miesto. Chytil Blackovo rameno a prudko ním trhol. Nasledoval ten najhorší možný scenár, aký mohol nastať. Blackova päsť vyletela vpred, ale našťastie Lea nezasiahla. Ten sa včas stiahol späť. Mierne zdesene som k nemu obrátila pohľad, ale keďže len prevrátil panenkami, došlo mi, že problémy nebudú.

Hlasno som si odkašľala a prísne zatiahla:

„Pán Black, ak chcete v cele stráviť zvyšok noci, povedzte. Nemusíte útočiť na pána detektíva.“

Niečo ticho zavrčal – stavím sa, že to nebolo nič pekné. Sledovala som, ako napína svaly. Ako sa obracia, prehadzuje dlhé nohy cez okraj matraca a sadá si. Bolo to... také obyčajné a zároveň tak nepochopiteľne pútavé... No jo, som prepracovaná, tým to bude.

Jednu ruku si zložil na stehno a druhou si pretrel rozospaté oči, ktoré vzápätí uprel na mňa – a poviem vám, to teda nebol pekný pohľad. Jeho hlas bol chladný a ostrý ako žiletka.

„Ženská, to ma nenecháte ani spať? Nestačilo vám to divadlo pred Wizengamotom?! Čo ešte chcete?!“ No jo, bol príjemný ako vždy.

„Verte mi, pán Black, ani ja nie som zrovna trikrát nadšená, že vás opäť vidím, ale som tu na žiadosť vášho vysokopostaveného priateľa.“ Môj hlas bol tichý a vyrovnaný, ale v skutočnosti som chcela vrčať tak, ako nikdy v živote!

On to mal ľahšie. Nebol tu pracovne! Podráždene si odfrkol a ešte podráždenejšie zavrčal:

„Poslal vás Kingsley?!“

„Áno,“ povedala som len. Zahrešil a postavil sa.

„Nepotrebujem vašu pomoc!“ vyhlásil a ja som aj naďalej ostala ľadovo kľudná, aj keď som mu chcela niečo otrieskať o tú jeho nadutú palicu. To kvôli tomuto som sa pripravila o príjemný večer? O prvý skutočne voľný večer po veeeľmi dlhej dobe!? Hej, presne, už to tak bude!

„Pán Shacklebolt je iného názoru a dúfam, že chápete, prečo je pre mňa jeho názor dôležitejší než váš,“ neodpustila som si. Povrchne sa usmial a prikývol.

„Jasné, u mňa si očko robiť nemusíte. Som len cirkusový šašo.“

„To neviem posúdiť, pán Black. V cirkuse som nikdy nebola,“ priznala som, čo bola skutočne pravda. Nikdy naň neboli peniaze a na výške a po nej zas čas.

Jeho oči sa vpili do mojich. Prekvapilo ho to? Neviem. Nech. Divoko potriasol hlavou a vstal. Bože, bol taký vysoký.

„Ani sa nečudujem. Viete vy vôbec, čo je to zábava? Alebo aj tá je pod vašu úroveň?“ vysmial ma, ale než som stihla odpovedať, do rozhovoru sa zamiešal Leo.

„Pozor na jazyk, Black, inak slečne Palmerovej tú službičku neurobím, a fakt si vás tu nechám,“ zavrčal. Black po ňom hodil naštvaným pohľadom a povrchne sa uškrnul.

„Ako chcete. Je mi jedno, či budem spať tu, alebo doma.“ Slovíčko doma zatiahol s konskou dávkou nechute.

Ten arogantný hajzel! Div som nebuchla od zlosti... nie, neurobím mu tú radosť! Nie, neurobím! Ovládla som sa a obrátila sa na Lea. Ruku som mu chlácholivo položila na rameno a jemne sa usmiala. Jeho oči v momente zjemneli. Božinku, bol na zjedenie.

„To je v poriadku, Leo. Pán Black to tak istotne nemyslel a ak aj áno, je to jeho vec.“ Pohľad som preniesla do Blackových očí. A musím povedať, že tá láskyplnosť, s ktorou som sa pozerala na Lea, sa premenila na najtvrdší kameň. „...no bude to potom on, kto pánovi Shackleboltovi vysvetlí, prečo ostal radšej zavretý vo väzenskej cele, aj keď som mu zabezpečila prepustenie,“ vyhlásila som. Za tie mesiace, čo som s týmto idiotom spolupracovala, som sa naučila dve veci. Ak s ním chcem pohnúť, platia naňho len dve veci – či skôr mená – a to ministrovo a synovcovo! Nič iné. Black zaťal zuby, ale nakoniec prikývol.

„Fajn, ale svoje veci chcem nazad!“ vyhlásil. Prikývla som.

„Veci?“ nechápal Leo. O ou, toto nevyzerá dobre. Black prikývol.

„Motorku, prútik,“ spresňoval a tentoraz to bol Leo, kto sa ošil.

„Poďte von,“ vyzval nás. „Toto nie je vhodné miesto na rozhovor.“ Úplne som s ním súhlasila, ale to, ako rýchlo zmenil tému rozhovoru, sa mi nepáčilo! O pár chvíľ som zistila prečo.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter