Pod prísahou pravdy - Kapitola 3 • OurStories.cz ~ naše povídky

Korunný klenot

Dnes (18:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 0× • zobrazeno 2×

Kapitola 3

„Ako!?“ zhúkol naštvane Black a ja som si už vážne unavene pretrela tvár.

„Vyhodili ho. Mysleli si, že je to odpad. Netušili, že k nemu máte taký blízky citový vzťah,“ priznal strážnik a Black div nezačal metať blesky – jeho oči od toho vážne nemali ďaleko!

„Pán Black, prosím, viem, že ste ho nemali dlho,“ zatiahla som. Vážne to viem, lebo oficiálne povolenie nosiť prútik som mu vybavovala ja. Bol si ho kupovať až potom. Teda nerobím si ilúzie, že by niekde nemal ďalší.

„Tu nejde o to, ako dlho som ho mal!“ zreval po mne a ja som chcela urobiť to isté, len opačne! Ovládla som sa.

„Osobne vám preplatím ďalší, ak vám ide o peniaze, len už prosím, ukončime to!“ naliehala som.

„To sa vám moja spoločnosť až tak hnusí?“ zaútočil. Fajn, teraz mi jedno zničené povzdychnutie ušlo, ale ak to čoskoro nezabalíme, nebude tým posledným a ani z ďaleka najhorším prejavom mojej netrpezlivosti.

„Nie, pán Black. Pokiaľ vám to ušlo, tak je pol jednej ráno. Som unavená a chcem ísť do postele.“ Už-už som dodala „Mám za sebou náročný mesiac“, ale včas som sa zarazila. Jeho oči ma preskenovali od hlavy až po päty a potom sa prekvapením roztiahli. Čo?

„Kde ste nechali tie babičkovské handry?“ chcel vedieť a mne až s oneskorením došlo, že hovorí o mojom pracovnom oblečení. Tak fajn, toto ma už vážne nastralo. Nie, nie som ješitná, ale kruci! Čo si to dovoľuje?! Tie „babičkovské handry“ som si kupovala u madam Elloise! Vyšli ma obdobne ako kostýmy od Gucciho!

„Babičkovské handry? Babičkovské handry?!“ zhúkla som a moja pokojná maska sa začala rozpadať. „Tie „handry“ ma stáli viac ako mesačná výplata priemerného čar... človeka!“

„Že tak teda nevyzerali,“ podpichol ma a pobavene sa usmial. Čo? Kruci! Jeho baví, keď ma provokuje! Tak to teda nie, vážne nie! Ja tu nikomu cirkusovú opicu robiť nebudem! Už nikdy nikomu!

Ovládla som sa a opäť si nasadila chladnú, vyrovnanú masku. S ľadovým pokojom som vyhlásila:

„Pán Black, prosím. Ako som povedala, osobne vám preplatím nový prútik. Vašu motorku dostanete hneď ráno. Nič viac sa v tejto chvíli urobiť nedá. Takže...“ zatiahla som pevne. „...odchádzam. Mojou úlohou bolo dostať vás z väzenia a to som aj urobila. Ak budete mať nejaké iné problémy, bez obáv sa obráťte na našu kanceláriu... len vás lákavo prosím...“ Malá dynamická pauza. „...vyžiadajte si za poradcu niekoho iného.“

Prekvapene zaklipkal viečkami, akoby mu moja reč ešte nedochádzala. Obrátila som sa k Leovi, obdarila ho vľúdnym úsmevom a milo zatiahla:

„Rada som ťa videla, Leo. A ďakujem za pomoc.“

Prikývol a veselo zatiahol:

„Tak vidíme sa cez víkend?“

„Áno,“ potvrdila som.

„Budem sa tešiť,“ povedal.

Môj pohľad sa hneď nato obrátil na Blacka a diametrálne odlišným tónom som na rozlúčku zatiahla: „Pán Black.“ A otočila sa na odchod.

V duchu som sa úporne modlila, nech ma nikto z nich nezastaví. Nezastavil. Aké šťastie!

Na ušné bubienky mi zaútočil neskutočne otravný zvuk zvoniaceho telefónu. Zavrčala som a demonštratívne si pretiahla vankúš cez hlavu. Ešte stále som napoly spala a podvedome dúfala, že ten zvuk čoskoro odznie a ja budem môcť opäť zapadnúť do bezproblémovej ríše snov! Netrvalo dlho a ten pekelný zvuk zanikol v tichu. Spokojne som si povzdychla a zachumlala sa do teplých perín.

Už-už som skoro zaspala, keď „mŕtvy“ človek zavolal znova. Prisahám, toto niekto neprežije! O to sa vlastnoručne postarám! Tentoraz bol telefón omnoho vytrvalejší a ja som nemala inú možnosť, ako sa postaviť a zodvihnúť ho. Cestou k nemu som z bieleho čalúneného kresla stiahla saténový župan a prepásala si ho v páse. Dokonale ladil s mojou čiernou košieľkou, ktorej lemy zdobila jemná, slonovinová čipka.

Zhlboka som sa nadýchla a priložila si slúchadlo k uchu.

„Palmerová, potrebujeme ťa...“ Položila som. Čo položila? Tým slúchadlom som treskla tak, až sa bytom rozletela niekoľkonásobná ozvena. Tak toto už vážne prehnal! Ani ma nehne ísť teraz do kancelárie! Ani náhodou! Mám voľno! Po dlhom mesiaci mám prvý deň skutočného voľna! Aj keď len jeden, ale aj to je niečo a on si dovolí volať mi? Čo som jediný právnik v kancelárii? To to nemohlo deň počkať? Ak sa mi dostane do rúk, s veľkou radosťou mu zakrútim tým jeho puntičkársky oholeným krkom!

Telefón sa znova rozozvučal a ja som ho vraždila takým nasratým pohľadom, že to Henri musel cítiť aj na druhej strane! A aj tak neprestával. Išlo o súboj vôle a ja som v jednom mala isto. On sa nevzdá! Je to vytrvalý, bezcharakterný parchant! Po dobrej minúte nervy-drásajúceho vyzváňania som to vzdala. Znova som ho zodvihla a najnepríjemnejším hlasom, na aký som sa zmohla, som zavrčala:

„Mám voľno!“

„Práve ti končí,“ oznámil mi veselo, akoby mi oznamoval, že Vianoce tento rok prídu o čosi skôr. Teda, ale to by potešilo hlavne jeho. Z nepochopiteľných dôvodov Vianoce miloval. Už teraz, v polke novembra, sme v kancelárii mali nasťahované nevtieravé vianočné svetielka a každému zo zamestnancov na stole stál malý vianočný stromček - čarodejnícky. Miniatúrne postavičky sa hýbali, ako sa im zachcelo, ale len dovtedy, dokým do kancelárie nevstúpil mukel. Potom akoby vypli. „Ver mi, Ava, za toto budeš bozkávať zem, po ktorej chodím!“ vyhlásil. No tak o tom dosť pochybujem!

„Nechaj si tie reči, Henri. Povedz, čo mi chceš, nech sa môžem vrátiť do postele!“ súrila som ho.

„Zlatíčko, ver mi, posteľ tak skoro neuvidíš,“ zaprisahával sa. „Toto bude korunný klenot tvojej kariéry!“ sľuboval, ale ja som ho poznala pridobre. Toto mi hovoril zakaždým.

„Moment, ja som bola v tom, že ním bola kauza Malfoy!“ vysmiala som ho.

„Uvidíš, toto bude ešte lepšie!“ sľuboval.

„U Merlina, no tak už to povedz!“ zavrčala som, ale on mal iný názor.

„Poviem... čakám ťa v kancelárii!“ vyhlásil a hneď nato zložil. Vážne? Som jediná s vražednými chúťkami?!

O dve hodiny neskôr – vážne som si nedávala načas – mercedes zastavil pred právnickou kanceláriou Carmal&Hickey.

Henriho pochybné sídlo temnoty a zla sa nachádzalo na prívetivo pôsobiacej ulici Allmanstreed. Nepatrilo to tu medzi obchodné špičky, ale u klientov – a aj všetkých ostatných – okolie vyvolávalo pocit bezpečia a opory. Akoby ste skočili na čaj o piatej k starej, podivínskej, ale milujúcej babičke... alebo ako dokonalé miesto pre výchovu potomstva. Prízemie troj- až štvorposchodových budov zaberali malé obchodíky, butiky, kaviarne či reštaurácie. Myslím, že sme tu mali aj menšiu pobočku banky a cestovnú kanceláriu. O ulicu ďalej rozkvital neveľký park a polícia tiež nebola ďaleko. Jediné, čo by som tomuto miestu vytkla, boli parkovacie miesta. Fakt, zaparkovať tu je o krky! Ešte šťastie, že naša firma má parkovacie miesta kúpené.

Vykročila som k vysokej budove z obdobia neskorého 19. storočia. Jej obklad zo smotanových tehličiek bol aj napriek rokom v prvotriednom stave. Okná a parapety boli biele a dvere z tmavého dreva.

Carmal&Hickey sa rozkladala na prvých dvoch poschodiach. Na prízemí bola recepcia, menšia kúpeľňa a kuchynka, ktorá bola dobrá akurát tak na uvarenie kávy – teda nie, že by to niekto z nás, okrem sekretárok, riskoval. Prečo? Verte mi, sekretárkam sa do roboty radšej nemiešajte, ak nechcete skončiť pod drnom. Bez okolkov priznávam, že Carmal&Hickey síce vedie Henri, udržuje nás v chode, získava nové prestížne prípady, ale administratívu a vybavovanie nezáživných, ale podstatných záležitostí majú pod palcom sekretárky. Dokopy ich tu máme tri. Pani McConellová je neoficiálnou hlavou nášho sekretárskeho komanda. Má cez šesťdesiat a jej život sa točí výhradne okolo mačiek a Carmal&Hickey. Je to šmukel, ale aj tak, výkonnejšieho človeka som ešte nevidela! Ako inak, jej šéfom je Henri.

Ronny – Ronelda – Ipsová spadá pod Caren Hickeyovú (ako už z jej priezviska vyplýva, spolumajiteľku Carmal&Hickey). Ronna má tesne po tridsiatke, je energická, tak trocha rozlietaná, ale vždy si svoju prácu odvedie na stodvadsať percent. Je presným opakom jej šéfovej! Caren je upjatá, skostnatená, stará čarodejnica s averziou voči muklom a všetkému muklovskému. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa jej meno v muklovských zoznamoch nespomína. Pre muklov jednoducho neexistuje. Je to výhradne čarodejnícka právnička. Ďalšími právnikmi u nás sú Paul Witsburg a Irin Johnson. Aj keď sa k tomu nedokážu dokopať, celá kancelária vie, že skôr či neskôr skončia spolu. Paul je milý, odhodlaný a hlavne zásadový právnik, ktorý sa orientuje na rodinné právo, zatiaľ čo Irin sa presadzuje v obchodnom. On je trpezlivý a milý, ona temperamentná a odhodlaná, ale obaja vedia, kedy týmto ich vlastnostiam dať voľnú ruku a kedy im utiahnuť reťaz. Majú spoločnú sekretárku pani Ernestínu, ktorej priezvisko si nikto z nás nepamätá a ak aj hej, tak ho aj tak nepoužíva. pani Ernestína je ako stará milá babička. Pokiaľ klient potrebuje psychickú podporu, povoláme našu milú, dobrosrdečnú tetičku Ernie. A niekedy psychickú podporu nepotrebujú len klienti.

Ja sekretárku nemám. Teda nieže by som ju nepotrebovala. Nahrádza mi ju Jordy, na ktorého sa zatiaľ nemôžem sťažovať.

Prekročila som prah vysokých, naleštených dverí a pohltil ma prívetivo, ale profesionálne pôsobiaci interiér. Všetko sa nieslo v odtieňoch hnedej a bielej. Podlahy boli drevené rovnako ako mohutný pult, za ktorým sedela pani McConellová. Evidentne mala službu na recepcii. Usmiala sa na mňa, ale bol to len čisto profesionálny úsmev. Žiadne city, nič. Akoby bola stroj.

„Príjemný deň prajem, slečna Palmerová,“ zatiahla monotónne.

„Aj vám, pani McConellová.“

„Pán Carmal vás očakáva v kancelárii,“ oznámila mi stále rovnakým tónom.

Ako inak. Prikývla som a bez ďalších slov sa vydala do jamy levovej.

Každý schod mi pripadal nekonečný. Každá sekunda sa tak neskutočne vliekla, akoby aj čas vedel, že za dverami na konci chodby na mňa nič dobré nečaká. Ale čo už. Som advokát a je mojou povinnosťou čvachtať sa v sračkách iných. A klamala by som, ak by som tvrdila, že ma ani najmenej nezaujíma, čo si pre mňa Henri pripravil! Mám rada výzvy a toto vyzerá obzvlášť lákavo... ale nepredbiehajme. Najskôr si vypočujme jeho návrh...

„Nie!“ trvala som odhodlane na svojom. „Do tohto ma nezatiahneš!“

„Vezmeš to!“ zavrčal mohutný chlap naproti mne. Henri už dávno nepatril medzi najmladších. O rok, možno dva, bude oslavovať päťdesiat, ale ani vek mu neubral nič z jeho pôsobivosti. Nie, nebol krásny, ale vyžarovala z neho taká zvláštna aura... akoby za vás dokázal vyriešiť všetky problémy a ešte by si aj zatancoval s rozzúreným medveďom. Mal mohutnú sánku, hlboko posadené oči, husté tmavé obočie... ale hlavne tie oči! Boli ako dva kúsky neba. Modré ako obloha v najhorúcejších dňoch. Vlasy mu na spánkoch šedli, ale stále boli až kacírsky husté a lesklé. Vedel zariadiť, aby sa ho ľudia báli. Častokrát to skúšal aj na mňa, ale mal smolu. Na mňa to neplatilo. Ani neviem prečo... Zo začiatku, áno, nebudem klamať, aj ja som sa bála, ale teraz? Už mi to bolo jedno. Vedela som, že ak by ma aj vyhodil, do hodiny by som mala nové a stavím sa, že aj lepšie platené miesto. Už toľko lákavých ponúk som odmietla len z vernosti, ktorú som pociťovala voči tomuto chlapíkovi a pritom netuším, kde sa vo mne tá vernosť nabrala.

Henri bol bastard toho najhoršieho zrna, ale vedela som – bola som si smrteľne istá – že ak by som sa dostala do nejakých problémov, on by ma z nich vysekal.

„Aveline,“ zatiahol a ja som sa naježila ako nakopnutá mačka. Neznášam, keď ma volajú Aveline! Tú výsadu má len a len moja rodina!

„Henri, tým, že ma budeš provokovať, ma úplne isto neprinútiš...“

„Ava!“ zvolal znova a predklonil sa vo svojom vysokom americkom kresle – podobnom, aké mávajú americkí sudcovia v starých, dobrých súdnych sieňach. „Toto je tvoja šanca,“ naliehal.

„Moja šanca bola Malfoy! Tam som ukázala, že som dobrá!“ zavrčala som.

„To ti neberiem,“ priznal. „Ale priznaj si to, dokázala si to len nášmu svetu. Čo muklovský? Nechceš práve tomu dokázať, kto si?“

„Kauza Urina versus pani Beltová! Bola to kauza desaťročia!“

„Čo je koho po nejakej miliardárskej, aristokratickej paničke a jej ohrdnutom priateľovi, ktorý sa ju pokúsil zabiť, zabil jej manžela a ešte to zariadil tak, aby naňho nepadlo podozrenie?“ nechápal. Vtedy sa na vec pozeral inak! Pani Beltová nemala jediný dôkaz o tom, že to všetko urobil práve jej exmilenec, ale ja som dokázala opak. Bolo to geniálne, obrovské a písalo sa o tom celé týždne.

„Veľa, Henri. To bol prípad, ktorý ma dostal na vrchol! Môžem si vyberať, ktoré spory budem riešiť, a tento istotne nebudem!“ Tu som tak trocha klamala. Nemohla som si tak úplne vyberať. Vyberal vždy Henri, ja som len plnila jeho vôľu. Ale to je teraz vedľajšie!

„Jedna vec je obhajovať hajzlov, vrahov a im podobných, druhá je dostať sa do právneho týmu mafiána! To neurobím, Henri. S tým nerátaj. Nikdy! Poznáš moje pravidlá. Rob všetko pre peniaze...“

„...ale uisti sa, že to prežiješ,“ dopovedal namiesto mňa. Prikývla som.

„Presne! A poviem ti, dosť pochybujem, že by som spoluprácu s bossom najväčšej londýnskej mafiánskej rodiny prežila.“

„Je to len mukel. Ak sa ti niečo nebude zdať, jednoducho ho očaruješ a ideš ďalej,“ trval na svojom.

„Nebude sa zdať!? Je to MAFIÁN! Čo sa mi už len na tom nemôže zdať, pravda?“ zatiahla som a prekrútila panenky.

„Odpusti si ten sarkazmus. Nechcem po tebe, aby si to zobrala hneď. Len chcem, aby si sa na to pozrela.“

„Nie, Henri, toto neurobím ani pre teba,“ bola som neoblomná, ale mala som isté zásady a hlavnou z nich bolo nikdy neohroziť vlastný život a ani život mojich blízkych.

Kapituloval. Videla som to na ňom. Premohla som v sebe túžbu si oddýchnuť.

„Dobre,“ prijal to nakoniec. Halelúja! Po tej hodine, čo sme sa tu hádali, bolo vážne načase! „Môžeš ísť...“

Idem, o to sa neboj. Ešte stále mi plynie jeden jediný deň voľna, o ktorý som tak dlho žobronila. Hm, možno by som mala požiadať o ďalší?

Moje závažné dilema ukončil Henriho hlas. Už som stála takmer vo dverách... Hádam si to len nerozmyslel?!

„A Ava...“ zatiahol ticho.

„Áno?“ div som nevrčala a napoly sa otočila. Našťastie sa mi podarilo hlas aj výraz udržať v prijateľnej tónine.

„Radím ti, maj pri sebe prútik. Vždy. Títo ľudia... no povedzme, že „nie“ neberú ako odpoveď,“ radil mi a mne po chrbte prebehlo niekoľko tisíc ľadových ihličiek. Zaťala som zuby. Už-už som na jazyku mala niekoľko pichľavých pripomienok, ale nechala som si ich pre seba. Nie, som čarodejka! Nemám sa čoho báť! Ale čo ak... U Merlina! Ešte začnem byť paranoidná! Nie, dosť, idem! Mám ešte pár hodín voľna.

O niekoľko minút neskôr som vystúpila pred vysokým nákupným centrom. Nie, nechcela som nakupovať nič zvláštne, len jednoduchý nákup a hrozne veľa sladkostí, ktoré mi budú robiť spoločnosť pri telke. Podivné na tom ale bolo, že keď som odchádzala, môj košík bol skôr prázdny ako plný a aj to málo, čo v ňom bolo, bolo zdravé. Mala som neskutočne stiahnutý žalúdok, takže zakaždým, keď som sa na niečo nezdravé pozrela, chcelo sa mi zvracať – a presne takto sa z nezdravého nákupu vykľula menšia hromádka zeleniny, ovocia, jogurtov a jednej fľaše bieleho vína. Skvelé, zas idem na stravu králikov? Nádhera.

Predstava zdravého obeda a večere ale môj žalúdok nedokázala zasýtiť, a preto som to nakoniec vzdala. U Mecka a Billa pre mňa istotne budú mať niečo dobré.

Čierny Mercedes zastavil pred starou známou reštauráciou. Začínala som byť hladná a lákavé vône, ktoré sa z reštiky šírili, mi moc nepomáhali.

Urobila som pár rýchlych krokov, ale ďalej som sa nedostala. Niečo, alebo skôr niekto, ma chytil pod ramenom a trhol ním k sebe. Nebolo to bolestivé, ale násilnícke a zlovestné zaručene.

Vydesene som na svojho väzniteľa pozrela a div na mieste neskamenela. Bol to chlap minimálne o hlavu a pol vyšší ako ja! Bol vyholený, na očiach mal nasadené čierne okuliare a pod oblekom som cítila zbraň – tak tesne k sebe ma držal!

„Hej... ja...“ koktala som, ale viac som povedať nestihla.

„Mlčte, slečna Palmerová. Pre vaše vlastné dobro, mlčte,“ radil mi, ale to bolo to posledné, čo som mienila urobiť. Už-už som otvárala ústa, že vykríknem, ale opäť ma prerušil:

„Ak zakričíte, váš bratranec si to odnesie,“ vyhrážal sa. To ma umlčalo, aj keď nemalo. Ale čo s tým už človek narobí? Rodina je jednoducho rodina! Pre tú by ste sa roztrhali! Trhla som sebou. Chcela som medzi nami vytvoriť dosť miesta, aby som sa dostala k prútiku, ktorý mám v kabelke, ale on to nedovolil. Práve naopak. Pritiahol si ma ešte bližšie a ťahal ma k veľkému čiernemu BMW-čku. Kruci! Fajn, keď to nejde po dobrom...

Pokúsila som sa ho kopnúť, ale nedovolil to. Neviem, ako, ale jednoducho vedel, čo chcem urobiť a zabránil mi v tom. Bránila som sa. Čo to som o sebaobrane vedela, ale asi nie dosť. Ľudia naokolo po nás hádzali prekvapené a zvedavé pohľady, ale nikto z nich mi neprišiel na pomoc. A práve pre toto mi nevadí zastávať hajzlov! Všetci ľudia sú hajzli! Nepomôžu vám, keď to najviac potrebujete. Možno budú hovoriť, aké to je hrozné, aké to je smutné, ale nič iné neurobia. Tak prečo by som, kruci, ja mala robiť niečo pre iných?! Opäť som sa pokúsila vyslobodiť. Zahnala som sa po ňom päsťou, ale výsledok bol nulový. Zablokoval ju a zovrel vo svojej gigantickej pästi. Tentoraz som už kričať chcela. Jordyho ochránim, len sa z tejto šlamastiky najskôr musím dostať. Zhlboka som sa nadýchla, ale jeho ruka mi pristála na perách. Ani neviem, kedy sme sa stihli dostať k tomu prekliatemu autu! Ako? Kedy, kruci!?

Niekto vo vnútri otvoril dvere a gorila ma do nich narvala, akoby som bola len kus... čohosi, tovaru... akoby som nebola cítiaca bytosť, ktorá bolesť aj skutočne cíti!!!

Druhý pár rúk ma stiahol ku sebe. Držal ma okolo pása, zatiaľ čo gorila č. 1 zatvárala dvere. Keď sa tak stalo, č. 2 ma pustila a ja som sa vrhla na jedinú únikovú cestu, ale zbytočne. Boli zamknuté. Bez rozmýšľania som sa otočila ku gorile č. 2, ktorá bola ako cez kopirák s jednotkou a zúrivo sa jej pustila do tváre. Možno som ju jeden či dva razy zasiahla, urobila nejaký ten škrabanec, ale moju agresiu až nechutne rýchlo spacifikovala.

„Pustite ma!“ zvolala som autoritatívne, zatiaľ čo moju tvár pritláčala k jemným koženým sedačkám.

Kde je tá kabelka?! zúrila som v duchu a vtom na mňa doľahlo príšerné poznanie.

Auto sa pohlo... a moja kabelka ostala na chodníku pred Meckom a Billom!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter