Pod prísahou pravdy - Kapitola 4 • OurStories.cz ~ naše povídky

Black. Sirius Black.

Včera (14:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 0× • zobrazeno 13×

Kapitola 4

december

Stála som v honosnej pracovni. Bola plná kníh, svetla a vylešteného dreva. Naproti mne sa na pozadí luxusnej scenérie udržiavanej záhrady vynímal obrovský stôl s puntičkársky naukladanými komínmi papiera a zrovnanými perami. Nechápala som, kde som, aj keď určitá predstava by tu bola.

Nikdy som sa nijak aktívne nezaujímala o Roberta McGrowella, ale každý právnik v Londýne vedel, kde tento tieňový bábkar prebýva, keď zrovna niekomu neničí život.

Srdce mi búchalo, akoby chcelo ubehnúť maratón a jeho tempu sa prispôsobil aj dych. Obraz v zrkadle mi prezrádzal, ako príšerne vyzerám. Vlasy som mala strapaté, oči neprimerane veľké a oblečenie neskutočne dokrkvané - a aj vďaka tomu som sa cítila neskutočne zraniteľná. Dokonalý zjav bol mojím ekvivalentom brnenia. Bez neho som si pripadala ako nahá. Pustila som sa do zúfalého prerovnávania indigovej látky. Čo to som s ňou urobiť dokázala, ale zázraky bez prútika konať neviem. Vlasy som si opätovne stiahla do tentokrát voľného drdola, ale s očami som nedokázala spraviť nič. Teda nie okamžite. Potrebovala som zanalyzovať situáciu, vysporiadať sa s tým. Postupovať ako v súdnej sieni, keď ma protistrana niečím prekvapí... ale kruci, že toto nebolo to isté! V sieni nejde o život! Teda nie môj.

Trvalo mi dobrých pár minút, než sa mi podarilo skrotiť srdce a tým pádom aj dych. Oči sa stali úmernejšie tvári a celkovo som začala vyzerať viac ako ja a nie ako vydesené vtáča.

Toto prežijem a toho hajzla ešte aj nakopem do zatku! Jasné, že áno! Sakru, že hej! Som čarodejka! Akonáhle sa dostanem k prútiku, urobím mu zo života peklo!

Potupil ma! Strach sa začínal pretvárať v žeravú zlosť! Prinútil ma opäť sa cítiť slabá! Bezmocná! Utláčaná! Oh nie, za toto niekto zaplatí krvou a ja to nebudem! Ešte nevedia, koho nasrali! To nevedia...

Ja nie som slabá... už nie. Viem, kto som. Mám svoju cenu... opakovala som si v duchu. Musela som, inak by som sa zosypala a nielen preto, že ma uniesli. Moje dávne traumy sa začínali prebúdzať. Nie, teraz na vás nie je vhodná chvíľa... teraz nie... ale aj tak.

Nie, teraz nie!

Zhlboka som sa nadýchla a opäť sa pozrela do vysokého zrkadla. Už som viac pripomínala moje terajšie ja. Už som sa necítila tak zraniteľná – odhalená.

Opäť som sa rozhliadla po miestnosti a tentokrát môj pohľad zavadil o pohodlne vyzerajúce kreslo pred monštruóznym stolom. Posadila som sa a začala presviedčať vlastné mimické svaly, aby si spomenuli, ako sa robí moja „kamenná maska“. Spomenuli si a našťastie rýchlo, lebo dvere za mnou sa roztvorili a dnu vpustili môjho väzniteľa.

Neotočila som sa. Vytrvalo som hľadela do hlbín záhrad, akoby som v nich našla niečo neskutočne zaujímavé. Za sebou som počula tiché odkašlanie, ale stále som hľadela pred seba. Neurobím mu tú radosť! Oh, to teda nie... aj keď nemyslím si, že je to pre mňa tá najzdravšia voľba.

„Brandy, slečna Palmerová?“ zatiahol za mnou príjemne hlboký hlas gentlemana. Poznala som ho! Toľkokrát som ho už počula v správach, že to ani nedokážem porátať!

„Nie, ďakujem, pán McGrowell. S únoscami z princípu nepijem.“ Môj hlas bol dokonale vyrovnaný. Akoby sme sa bavili o počasí. U Merlina, bola som na seba tak neskutočne hrdá! Počula som jeho tichý smiech. Bol to neskutočne príjemný zvuk. Pre koľkých ľudí to bol posledný zvuk, ktorý v živote počuli? Radšej to nechcem vedieť.

Jeho kroky nasledovala príjemná korenistá vôňa. Nič extravagantné, práve naopak. Jednoduchá, ale neskutočne príjemná kolínska. O pár sekúnd sa zjavil v mojom zornom poli. Vysoký, štíhly, ale svalnatý. V šedom obleku a červenej kravate. Bledšie hnedé vlasy mal sčesané dozadu a jasné sivé oči pod elegantným obočím mi sliedili po tvári a tele. Bol to pohľad lovca, ktorý dostal svoju korisť. Desivý a ja nepopieram, bála som sa. Bola som mu vydaná na pospas! Stavím celý svoj majetok, že v jednom zo šuplíkov má skrytú zbraň. A ja by som sa vážne nerada bližšie zoznámila s jej strelivom.

Prepaľovali sme sa pohľadmi. Pomaly si k perám priložil pohár a čakal, ale to ja som z nás dvoch právnik! To ja mám viac trpezlivosti! Po dobrej minúte ticha to vzdal - a musím povedať, že ani zďaleka nebol spokojný.

„Vy mi to neuľahčíte, že nie, slečna Palmerová?“ spýtal sa a ja som pokojne prikývla.

„Obávam sa, že nie, pán McGrowell.“

Ťažko si povzdychol a napokon pohár odložil.

„Vysvetlil vám pán Carmal moje požiadavky?“ chcel vedieť.

„Nedostal k tomu príležitosť,“ priznala som a pán McGrowell sa zamračil.

„Vážne? No nič, s pánom Carmalom si to vybavím neskôr.“ Tu som sa musela – aspoň v duchu – pousmiať. Úbohý pán McGrowell. Nemá poňatia, kto Henri je. Ja to viem. Henri je bastard, ktorý rád ničí životy iných len preto, aby si zabezpečil ten svoj. Navyše, je to čarodej a vyzná sa v práve. Pán McGrowell bude trpieť, ak po ňom pôjde a Henrimu to navyše prejde. Neviem, či by bol schopný vraždy, ale neprekvapilo by ma to.

„Ale k veci, slečna Palmerová. Nevolal som vás kvôli vášmu šéfovi.“ Volal? Tak toto on považuje za volanie? Nie, zatiaľ budem ticho. „Chcem, aby ste pre mňa robili,“ povedal na rovinu a tu prichádza tá časť, kedy poviem buď áno, alebo nie. Hm, tak čo to bude? Nie, istotne nebude mať blahé následky na moje zdravie. Áno? Urazí moju hrdosť, pošliape ju, ale telesná schránka pravdepodobne neutrpí. Navyše, akonáhle sa odtiaľto dostanem, tým skôr ho budem môcť prekliať. Hehe a už teraz viem, aká kliatbička to bude. Máte rád moc a úspech, pán McGrowell? Čo by ste povedali, keby sa vám karta obrátila?

„Podmienky?“ zatiahla som nevzrušene a v jeho očiach prebehlo niečo... divné. Čo to len bolo? Oh áno, zadosť učinenie. Myslel si, že vyhral.

„Vzdávate sa príliš rýchlo, slečna.“

„Čakali ste, že budem namietať? Potom, čo ste ma uniesli za bieleho dňa priamo z ulice? Nie som naivná, pán McGrowell. Viem, kde sú moje limity,“ priznala som stále neutrálnym tónom. Ten arogantný pohľad nabral na sile.

„Vzdávate sa vždy tak ľahko, slečna? Začínam sa obávať, či ste tou najvhodnejšou osobou, či ste hodná patriť medzi mojich žralokov,“ priznal, čo ma parádne urazilo. Tak ja nie som preňho dosť dravá? Ja!? Nie, kliatba nešťastia je dosť málo! Musí trpieť a aj bude!

„Chcete, aby som vás odmietla?“ spýtala som sa a prehodila si nohu cez nohu.

„Nie, máte pravdu. Nechcem. Len som si nemyslel, že sa vzdáte tak ľahko. Potom, čo som vás videl v sieni... Pripadala ste mi viac... odhodlaná dosiahnuť svoje,“ priznal. Oh, keby si ty len vedel, čo ťa čaká, keď sa odtiaľto dostanem.

„Moje odhodlanie sa ráta v peniazoch, pán McGrowell. Peniaze sú to jediné, čo ma zaujíma. Ale to už istotne viete.“ Prízvukovala som mu. Potrebovala som odviesť rozhovor na bezpečné chodníčky. Podarilo sa!

„Rozumiem. Peniaze. Povedzte mi, slečna Palmerová. Existuje niečo krajšie ako vôňa čerstvo vytlačených bankoviek?“ Bola to len rečnícka otázka. Neodpovedala som. Usmial sa a znova sa natiahol po pohári.

„Ste zaujímavá žena, Aveline,“ zapriadol a ja som mu div nehodila to sklenené ťažítko priamo medzi oči.

„Pán McGrowell,“ oslovila som ho prísne. „Nie sme priatelia, nie sme dokonca ani známi. Ak mám pre vás pracovať, mám určité podmienky. A jednou z hlavných je, že moje meno sa nevyslovuje.“

Jedno z jeho obočí vyletelo do nebies.

„Nevyslovuje? No tak, Aveline, to vy si musíte niečo ujasniť. Ja si môžem robiť všetko, čo uznám za vhodné. Ak vás budem chcieť volať Aveline, nič s tým nezmôžete, rozumiete?“ Jeho tón hovoril za všetko. Povedz nie, a ja ti názorne ukážem, kto je tu pán! U Merlina, tak veľmi som mu chcela povedať, čo si myslím! Napľuť mu do tváre, ale nemohla som. Bolo to ako prekonať vulkán žeravej lávy, ale skrúcanie vlastnej chrbtice do prijateľnejších polôh bolo mojou súčasťou. Raz za čas musím prekusnúť aj vlastnú hrdosť.

„Rozumiem, pán McGrowell,“ predniesla som neutrálne ako kamenná socha. Očividne mu to nestačilo, ale uspokojil sa s tým.

„Výborne, Aveline. Už teraz vidím, že naša spolupráca...“ nedopovedal. Za vysokými dverami, cez ktoré sem jeho snobské ego pred chvíľou vliezlo, sa... no prisahala by som, že tie zvuky sú zvukmi boja. Hm, myslím, že práve teraz sa niečo rozbilo... a teraz niečo prerazilo stôl... a počkať, podľa toho kriku typujem, že práve niekomu veľmi škaredo ublížili.

Hodila som rýchlym pohľadom na pána McGrowell, ale ten ma totálne ignoroval. Jeho oči sa upierali výhradne na dvere. Potom, akoby ho v momente osvietilo, natiahol sa, otvoril šuplík a... mala som pravdu, ale teda, že to bude až takáto veľká búchačka, to som nečakala.

„Váš priateľ?“ spýtal sa ma a ja som pokojne pokrútila hlavou. Teda aspoň som sa snažila pôsobiť pokojne.

„Ja priateľov nemám, pán McGrowell, ale to už istotne viete.“ Prikývol. Jasné, že si ma preklepol. Stavím sa, že vedel všetko - teda všetko, čo sa ako mukel môže dozvedieť.

„Mali by ste popracovať na spoločenskom živote, Aveline. Byť sám hlave neprospieva,“ radil mi. Ten chlap vážne nie je normálny! Tak on mi bude kecať aj do toho, ako mám žiť svoj život? To ťažítko je istotne očarované, inak si neviem vysvetliť, prečo ma tak moc láka!

Jeho slová možno zneli prívetivo, ale realita bola diametrálne odlišná. Prečo? Asi s tým bude mať čo dočinenia tá gigantická hlaveň namierená priamo na moje čelo.

„Viete, Aveline, je to podivuhodná zhoda náhod, že zrovna v deň, keď si vás sem zavolám, ma príde navštíviť nezvaný hosť, nemyslíte?“ spýtal sa a jeho hlas bol stále jemný ako dotyk pierka. On si ma sem zavolal? Vážne? Slovíčku únos v šlabikári nemá?

„Pokiaľ mám pravdu povedať, ani si nemyslím,“ oponovala som. Vážne som netušila, ako by som sa mala správať. Kričať? Prosiť ho, aby na mňa nemieril? Možno... Možno presne to som mala urobiť, ale to by som nebola ja. Chladná maska je mojou obranou. Bez nej si pripadám rovnako nahá a zraniteľná ako pred chvíľou. Dodáva mi silu a pocit bezpečia.

„A čo si myslíte?“ zaujímal sa. Nie, moment, myslela som si, že ten pokoj len hrá, ale nehral. Veril v to, že ho jeho muži ochránia, že zadržia útočníka.

Ale mýlil sa. Dvere jeho drahej, luxusnej pracovne rozrazila neznáma sila. Neznáma preto, lebo v muklovskom svete očakávate, že za nimi bude niekto stáť – alebo aspoň v ich blízkosti... a keď ani to nie, tak aspoň uvidíte predmet, ktorý ich otvoril, ale teraz?

Pohľad, čo sa mi naskytol, nemal vonkoncom nič spoločné so starými, dobrými, fyzikálnymi zákonmi, na ktorých mukli tak ľpeli.

Priamo v strede miestnosti, tesne pod stropom, levitoval muž. Bol to ten, ktorý ma zobral z ulice! Kričal, hádzal sebou, ale spod kúzla sa neoslobodil. Doplo mi to okamžite. Henri sa musel dozvedieť o mojom zmiznutí a poslal mi pomoc! V tej chvíli som ho od radosti chcela vybozkávať!

Levitujúci chlapík preletel dverami a narazil do steny po mojej pravici. Ozvalo sa nepekné chrupnutie a holohlavec sa v bezvedomí zviezol k zemi, pričom so sebou bral aj draho vyzerajúci obraz.

„Kurva! Čo...“ Pán McGrowell nedopovedal. Stačil mi jediný pohľad na dvere a onemela som aj ja. Hlaveň zbrane sa obrátila na nezvaného hosťa, ale ten si z nej moc veľkú hlavu nerobil. Švihol zápästím a zbraň preletela cez miestnosť až narazila do opačnej strany ako holohlavec pred chvíľou.

No mne to bolo jedno. Popravde, asi by som nevnímala ani keby z oblohy začali padať meteority! Čo meteority, rovno celé planéty!

Moje oči neveriacky hľadeli na postavu predo mnou. Vysokú, celú v čiernom – teda v čierno-hnedom. Tá uniforma s aurorským znakom na hrudi z neho urobila takmer iného človeka! Ale iba takmer. Stále som v tom upravenom mužovi videla jeho! Chlapa, ktorý bol niekoľko mesiacov mojou nočnou morou, chlapa, ktorého som sa chcela zbaviť tak veľmi, ako len málo koho v mojom živote a chlapa, ktorého by som tu – na tomto mieste, v tejto kancelárii – čakala zo všetkých najmenej!

Vlasy mal stiahnuté dozadu, ale niekoľko neposlušných prameňov sa mu uvoľnilo a divoko krútilo na spánkoch. Búrkové oči do okolia metali nebezpečné blesky, ale ich najdrvivejší nápor padol práve na pána McGrowella.

„Kto ste!“ takmer jačal môj únosca. Blackove pery sa stiahli do tenkej čiary, obočie sa pokrčilo a keď prehovoril, jeho hlas bol ostrý ako britva.

„Niekto, kto sa vás nebojí a niekto, kto je kurva nasraný . A verte mi, to nie je dobrá kombinácia.“

Neviem ako pán McGrowell, ale ja som mu verila. Vidieť Blacka naštvaného je jedna vec... ale to, čo tu teraz predvádzal? Nie, on nebol len naštvaný! On priam besnil! To by aspoň vysvetľovalo ten bordel za ním!

„Vaše meno!“ zavelil pán McGrowell a jeho hlas bol len na skok od hystérie. Ale zatiaľ sa držal.

„Black. Sirius Black, ale k ničomu vám nebude. Zabudnete ho rovnako ako všetko...“ nedopovedal a nie z vlastnej vôle.

„Ste mŕtvy muž, pán Black!“ vyhrážal sa McGrowell a všetok môj obdiv – teda ak som k nemu nejaký vôbec cítila – sa vyparil ako para nad hrncom. Provokovať naštvaného čarodeja, keď vy sám ste len obyčajný mukel? Navyše, provokovať blázna ako je pán Black? To nielen hraničí, to JE bláznovstvo! Ale prečo ma to trápi? Vlastne, keď už sme u toho, dnes potečie krv a moja nebude. Pod pokojnou maskou som tak zúrila, že aj fúria je oproti mne nič!

Postavila som sa a oči oboch mužov sa upreli na mňa.

„Slečna Palmerová, ublížili vám?“ spýtal sa ma Black, ale než som stihla odpovedať, miestnosť preťal McGrowellov zúrivý hlas.

„Tak to je vaša práca!“ zhučal a len tak tak sa udržal, aby po mne neskočil. Zahľadela som sa mu do očí a najchladnejšie, ako som mohla, som prehlásila:

„Ubezpečujem vás, pán McGrowell, že s týmto vpádom nemá moja osoba vonkoncom nič spoločné. Ale na druhú stranu, nemôžem popierať, žeby som pána Blacka nepoznala.“

„Naplánovali ste to!“ zreval a tentokrát sa neudržal. Sklamalo ma to. Od niekoho jeho postavenia – od človeka, ktorý má pod palcom takmer celý Londýn – som očakávala väčšiu sebareflexiu a ovládanie.

Neurobil mi nič. Nestihol to. Black ho zastavil.

„Čo? Čo ste to spravili?“ zúril McGrowell, keď sa nemohol hýbať. Milo som sa naňho usmiala. Bol to taký sladký úsmev, že až ja sama som z neho pomaly dostávala cukrovku.

„Ja som neurobila nič, pán McGrowell. Ale zato vy?“

„Čo?“ štekol nechápavo... ale veď on onedlho pochopí.

Pohľadom som prešla po Blackovi a ten akoby sa nevedel rozhodnúť, čo teraz. Našťastie ja som v tom mala jasno.

„Pán Black?“ oslovila som ho neutrálne a otočila sa k nemu. Mierne nadvihol jedno z dokonale tvarovaných obočí, ale nič nehovoril. Pokračovala som. „Boli by ste taký láskavý a požičali mi na moment váš prútik?“ Opäť sa zamračil a zbystril.

„Prečo?“ chcel vedieť a som ho obdarila veľmi milým úsmevom učiteľky z materskej škôlky.

„Pán McGrowell a ja máme isté nevyrovnané záležitosti,“ oznámila som obom. „A ja veľmi nerada ostávam komukoľvek čokoľvek dlžná.“

„Nie,“ zahlásil tvrdo a tentokrát som to bola ja, kto sa zamračil.

„Prosím,“ zatiahla som milo, ale on si vytrvalo trval na svojom.

„Nie, možno vyzeráte ako neškodné mača, ale nie ste. Čo urobíte, ak vám ho dám?“ chcel vedieť a McGrowell sebou zatiaľ vytrvalo trhal a klial, ako sa snažil oslobodiť. Ešte predtým, ako som Blackovi odpovedala, som sa obrátila na toho muklovského hlupáka.

„Pán McGrowell, prosím, prestaňte nadávať. Vaše kliatby s tým kúzlom zaručene nič nezmôžu,“ ubezpečila som ho a on na malý moment zamrzol. Milujem muklov! Vážne! Tá ich naivita a hlúposť je úplne geniálna. Spútajte ich kúzlom, nechajte im pred nosom vznášať ich zamestnanca, ale to im nič neurobí – teda áno, prekvapí ich to, ale budú si myslieť, že je za tým nejaká super-extra vyspelá technika. Ale povedzte im, že za to môže kúzlo a oni? Pán McGrowell patril medzi tých večných neveriacich Tomasov, ktorí jednoducho neuveria.

„Kúzlom?“ vysmial ma. „Nič ako kúzla neexistuje!“ zreval a ja som si ťažko povzdychla.

„Pán McGrowell, a čo to podľa vás je?“

„Ja... ja...“ jachtal, ale s odpoveďou neprišiel.

„Pán Black,“ obrátila som pohľad a zamerala ho na dva búrkové drahokamy. „A teraz k vašej otázke. Čo by som urobila? Dokázala by som tuto pánovi McGrowellovi, že mágia skutočne jestvuje.“

Black si ťažko povzdychol a rukou si pretrel tvár.

„Slečna Palmerová. Ak mám byť úprimný, teraz si nie som istý, koho mám pred kým chrániť.“

Aj keď to nebola otázka, odpoveďou mu bol môj príjemný úsmev, v ktorom bolo veľmi, ale veľmi hlboko pochované šialenstvo. Opäť prižmúril oči.

„Pán Black, mám určité zásady. A medzi tie najhlavnejšie patrí, že sa nenechám zastrašovať. Šikana, vyhrážanie sa či len obyčajné podrývanie mojej autority neprejde bez trestu. Pán McGrowell ma uniesol priamo z ulice za bieleho dňa. Vyhrážal sa mi, ohrozoval moju rodinu a snažil sa ma prinútiť, aby som preňho pracovala, aj keď som to rázne odmietla. Potrestám ho či už s vašou pomocou, alebo bez nej,“ varovala som ho. Ak mi bude odporovať, aj on sa stane terčom pre môj hnev. Asi to vedel, ale neustúpil.

„No tak, slečna, mám pre vás návrh. Ja si odvediem svoju prácu a vy zatiaľ počkáte vonku?“ navrhol, ale odpoveďou mu bolo rázne pokrútenie hlavou a zreteľné:

„Nie! Chcem...“ nedopovedala som. Prerušil ma McGrowellov hlas.

„Čo ste zač!“ zreval vydesene. Konečne mu to začalo dopínať? To mu trvalo!

„Na to ste už zaiste prišli aj sám. Ale ak vám to stále nie je jasné...“ Na malý moment som sa odmlčala, aby moje nasledovné slová nabrali na väčšej dramatickosti. „...poviem vám to. Pán McGrowell, urobili ste tú najväčšiu chybu v živote, keď ste dali uniesť čarodejnicu.“ Opäť som sa milo usmiala. „A ja vám tu na mieste môžem odprisahať, že nebudem spokojná, dokým vám úplne, ale skutočne úplne, nezničím život. Máte rodinu? Máte peniaze? Máte priateľov? Rešpekt? Hm...“ ďalší polovičatý úsmev nasledovaný miernym naklonením hlavy. „...rozlúčte sa s tým. Nič vám neostane. O to sa postarám.“

„Čo???“ vysmial ma, ale bol to veľmi hysterický smiech. Ignorovala som ho a obrátila sa späť k Blackovi. Vykročila som vpred. Napol sa. Čo čakal? Že naňho zaútočím? Vážne? Ale no tak... Zúrim, ale nikdy by som neklesla až tak hlboko. Postavila som sa pred neho a zahľadela sa mu priamo do očí. Uhol pohľadom a preto som jemne zatiahla:

„Viem, že ako auror máte povolenie zabíjať.“

„Nezabijem ho! Nie kvôli vám!“ zavrčal, ale ja som to ignorovala.

„To po vás ani nežiadam.“ Nie, McGrowell neumrie, dokým sa s ním neporátam „Urobím, ako chcete. Odídem, počkám vonku...“ S McGrowellom si to vyriešim bez prítomnosti štátnej autority, ktorá by moje činy potom mohla použiť proti mne. „...ale chcem, aby ste mu nahliadli do mysle. Chcem, aby ste videli všetky tie tváre, čo dal zabiť. Chcem, aby ste pochopili, že tento muž nie je dobrý! Je to monštrum...“

„Vy monštrá chránite,“ pripomenul mi.

„Chránim,“ pritakala som. „Ale len vtedy, keď mi dostatočne zaplatia.“ A neohrozujú ma na živote.

„To som pochopil,“ zavrčal.

Neodpovedala som. Pohla som sa ku dverám a nechala ho tam samého s mojím únoscom. Vnútri mňa to vrelo. Každá jedna bunka sa chcela otočiť, napochodovať k tomu hajzlovi a jednu mu vraziť! A nielen to. Chcela som Blackovi vytrhnúť prútik a použiť crucio... ale ovládla som sa. Nevybuchla som a bola som za to neskutočne hrdá. Moja sebakontrola bola dokonalá, ako vždy. Za tie dlhé roky šikany, tyranstva a ponižovania som ju dotiahla do dokonalosti.

Zavrela som za sebou dvere. Obklopil ma zničený nábytok, rozhádzané papiere a bezvládne telá. Spoza dverí ku mne doľahli tlmené slová, ktoré po pár minútach vystriedali plačlivé vzlyky a potom ticho...

Dúfala som, že poslúchol. A vlastne ani neviem, prečo. K čomu mi bude, ak pán Black zistí, aký to je hajzel? Z nepochopiteľného dôvodu som chcela, aby... ja ani neviem, čo.

Bola som tak zahĺbená do mojich podivných pocitov, až som zabudla na hnev. Teda nie úplne, ale jeho intenzita sa znížila na prijateľnejšiu úroveň. Nechápala som – nedokázala som prísť na to, prečo som chcela, aby Black vedel, s kým som mala tú česť. Nie, asi som len samú seba zle pochopila...

Či? Ja...

Z protichodných pocitov ma vytrhol zvuk nečakaného výstrelu.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter