OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Stratení a nájdení 5. kapitola

30.05.2014 (20:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 645×

Blázon bez mágie (Legolas)

Legolas sedel v srdci tábora, oddelený od zvyčajného denného ruchu stenou stanu.

Nerád sa v ňom zdržiaval – bol to jediný stan v celom tábore a to z toho dôvodu, že na jeho pokyn sa celá skupina presúvala pomerne často, nikomu sa stany stavať prosto nechcelo. Tento príbytok mu pripadol ako ďalšie privilégium veliteľa o ktoré nestál, pretože sa v ňom v skutočnosti cítil nadmieru stiesnene. Bol predsa elf, nevadilo mu spať pod oblohou. No keďže tábor potreboval svoj stred, ponechal ho, no využíval ho len na stretnutia a bojové porady.

Kočovný spôsob života väčšine z nich, až na trpaslíkov prahnúcich po skalách, vyhovoval. A čo viac, bol potrebný – presúvali sa po krajine, boli vždy tam, kde sa vyskytla vyššia koncentrácia ohyzdou. Prichádzali buď podľa šíriacich sa zvestí alebo na zúfalé prosby okupovaných dedín. Tak či onak, kdekoľvek sa objavili ohyzdi, tam ste mohli naraziť aj na Legolasa a jeho družinu.

No takéto presuny potrebovali poriadne naplánovať. A tak teraz sedel v neobľúbenom stane, skláňal sa spoločne s ostatnými nad mapou a snažil sa prísť na to, kde budú v ďalších pár dňoch najpotrebnejší.

Spolu s ním okolo stola sedelo ešte ďalšie dve osoby, zástupca každého rodu prítomného v družine – trpaslík a človek. Trpaslík bol, ako to už býva, územčistý, s dlhou bradou, no bol veľmi múdry a na trpaslíka netypicky trpezlivý. Volal sa Triom a bol z rovnakého rodu, ako bol Grimli, čo sa občasne prejavovalo nejakou poznámkou či gestom, ktoré mal Triom s jeho mŕtvym priateľom spoločné. Legolasa takéto malé pripomienky Grrimliho boleli, no nedokázal sa ich vzdať.

Ľudské pokolenie zastupoval muž menom Pheren – Legolas sám sebe musel priznať, že mu pri pohľade na neho udrela do očí najprv nesmierna podoba s dávnym kráľom Aragornom. Postupom času však zistil, že Pheren má mnoho čo ponúknuť – hlavne prezieravú myseľ, aj keď mu chýbala Aragornova rozhodnosť. 

Legolas občas ľutoval, že medzi družinou nie sú prítomní aj hobbiti. No tí neboli bojovníci – aj sám Frodo musel bojovného ducha objaviť až počas svojej osudovej cesty – a na niečo také tu nebolo času ani miesta. Malý národ sa do boja nehrnul a Legolas im to ani nevyčítal. Hobbiti prispeli k dobru družiny po svojom – všetky zásoby, ktoré družina mala, pochádzali práve od hobbitov.

Všetci traja už hodný čas sedeli nad mapou a diskutovali – no bezvýsledne. Ohyzdia aktivita pomaly klesala, čomu sa vojaci tešili, no oni traja za tým cítili nejakú čertovinu - nedávalo to prosto zmysel. Legolas zašiel vo svojej mysli dokonca ďalej, predpokladal, že Temný elf sa rozhodol zhromaždiť verných k väčšiemu útoku. Otázkou však bolo, kde sa rozhodne zaútočiť?

Keby len mali viac informácií! No vyslať k Temnému elfovi zveda bolo príliš nebezpečné, istá smrť, na ktorú Legolas nehodlal nikoho odsúdiť. Nikto nevedel, nakoľko je mocný, nemal stále sídlo – pohyboval sa ani tieň. Nepoznali ani len totožnosť Temného elfa.  

„Pane!“ zvolal vojak, len čo vošiel do ich stanu a prerušil tak tok Legolasovych myšlienok. Bol to ten istý, ktorý mu predtým oznámil, kde našli Remusa Námesačníka. „Ten cudzinec sa už prebudil.“

„Dobre, idem sa s ním porozprávať. Rád by som zistil, kto to presne je a aké nepriazne ho počas jeho cesty stretli. Zaveď ma k nemu,“ prikázal ľudskému vojakovi a kývol na znak rozlúčenia Triomovi i Pherenovi. Gesto mu vrátili a potom sa opäť pustili do dohadovania nad mapou.

Legolas nasledoval vojaka von zo stanu naprieč celým táborom až na jeho druhý koniec.

„Stalo sa niečo?“ spýta sa elf po chvíli tichej chôdze. Cíti z vojaka akési rozpaky.

„Nie, pane,“ zakrúti hlavou. „Ja len... ten cudzinec rozpráva trochu čudné veci. Všetci, čo s ním zatiaľ hovorili, z časti pochybujú o jeho duševnom stave... rozpráva niečo o Zakázanom lese a boji s akýmsi Voldemordom, v ktorom je potrebný... je to celé zvláštne.“

Legolas zachmúrene prikývne. Videl ľudí, ktorí sa dokázali od smútku či bolesti pomiatnuť - ani čo by mozog nedokázal prijať krutú realitu.  Potom už kráčajú mlčky.

Nakoniec sa priblížia k jednému ohnisku, vôkol ktorého sedí len pár ľudí. Legolas kývne vojakovi na znak vďaky – nepotrebuje ďalej viesť, vlasy Remusa Námesačníka zbadá už z diaľky. Vojak pochopí, obráti sa a odíde preč.

Remus Námesačník sedí zabalený v deke a v ruke zviera ten zvláštny konár, ani čo by to bol ten najvzácnejší poklad na svete. Tvár má stále strhanú a veľmi smutnú, pohľad upretý do plameňov.

„Môžem si prisadnúť?“ spýta sa ho Legolas zdvorilo.

Až po Remusovom neistom zvolení zloží svoje telo vedľa neho, nohy poskladá do tureckého sedu, pre neho tak typického. Nevie, ako začať rozhovor s týmto cudzincom a tak tiež uprie pohľad do plameňov.

Nakoniec za neho ten problém vyrieši sám Remus.

„Vy ste tu veliteľom, však?“ spýta sa slabým hlasom. Legolas sa zamračí nad úctivým vykaním, ktoré cudzinec použil –zvykol si na to pri svojich vojakoch, ale nechcel, aby sa k nemu tak správal tento cudzinec.

Kde sú tie časy, keď bol veliteľom, ale zároveň aj priateľom? Legolas uvažoval, či to súvisí s tým, že ani on už nie je tak veselý, ako býval.

„To je to na mne až tak vidieť?“ vráti Legolas otázku.

„Nie,“  zakrúti Remus hlavou, potom zneistie, „cítiť to z vás.“  Zvláštna formulácia, pomyslí si elf. Potom si uvedomí podstatnú vec.

„Ospravedlňte prosím, moju nezdvorilosť – viem vaše meno a vy moje nie. Volám sa Legolas.“ Po prvýkrát uprie na cudzinca priamy pohľad.

Muž s troma jazvami odtrhne pohľad od plameňov a opätuje mu ho. Legolasa z toho pohľadu zamrazí na zátylku – je tak vzdialený. Pohľad človeka, ktorý ako keby sem už ani nepatril, no je si vedomí toho, že na tomto svete ešte musí byť.

„Moje meno je Remus Lupin. A prosím, tykajte mi,“ zdôrazní Remus Námesačník.

„Len ak vy mne tú láskavosť oplatíte rovnako,“  riekne  Legolas, rýchlo sa však zarazí.„Lupin? Pri prvom stretnutí si sa predstavil ako Remus Námesačník.“

Cudzinec sa zatvári prekvapene, záblesk emócie presakujúcej spod smútku. „Skutočne? Nepamätám sa na to.“ Legolas zahanbene skloní hlavu.

„Za to môžu moji vojaci. Neboli si istý, čo s tebou robiť, preto ti podali utišujúci prostriedok. Prijmi týmto, prosím, moje ospravedlnenie – bolo to prehnané riešenie. Niečo také sa u nás bežne nerobí.“

„To je v poriadku, Legolas,“ povie s jemným zaváhaním pri jeho mene, ani čo by ho skúšal.

„Ako ťa teda máme volať? Námesačník, či Lupin?“ Remus sa chvíľku zamyslí a potom s definitívnosťou vyriekne:

„Námesačník. Ponesiem to meno ako pamiatku na padlého priateľa, ktorý mi to meno dal.“ Pri tých slovách jeho ruka stisne rukoväť toho konára, ktorý tak opatruje, ešte silnejšie.

„Je toto azda nejaký druh zbrane?“ neudrží Legolas svoju typickú zvedavosť na uzde a pokynie rukou ku konáru.

Jeho spoločník vyzerá prekvapene. „Samozrejme. Je to prútik, zbraň každého čarodejníka. Tento patril môjmu priateľovi.“

V tej chvíli elf pochopí, čo vojak myslel tými čudnými rečami. Zapozerá sa na tú vec pozornejšie a obozretne odpovie. „Tu nič takéto nepoznáme, priateľu. Bojujeme obyčajnými mečmi a lukmi.“

„Je to zvláštne, aký hlboký a rozľahlý dokáže Zakázaný les byť, že? Nevieš v ktorej jeho časti sa teraz nachádzame?“

„Prečo tento les nazývaš zakázaným?“ opýta sa čím ďalej, tým začudovanejší Legolas. „Toto sú lesy Temnohvozdu.“

„My čarodejníci tento les voláme Zakázaný. Vy sa nachádzate pravdepodobnej v jednej z jeho častí a ste tak odrezaný od zvyšku, že o tom neviete.“

Legolas je tým vyhlásením pobúrený. To si skutočne myslí, že sú tak obmedzení, že nepoznajú ani vlastné územie a jeho okolie? Svet? „To nie je pravda. Hranice lesa poznáme veľmi dobre, aj keď je rozľahlý. Často cestujeme do iných častí Stredozeme.“

Remus Námesačník sedí chvíľu hlboko zamyslený, v očiach sa mu zjaví znepokojenie. „Neviete ma dostať ku kentaurom? Tí ma poznajú a budú mi vedieť dať odpovede.“

„Kentauri?“ opýta sa Legolas. „O akých to bytostiach tu hovoríš? Stredozem obývajú len štyri národy – elfovia, ľudia, trpaslíci a hobbiti.“ 

„Tak to skúsime inak,“ odvetí Remus a pozdvihne tú vec, prútik.

Legolas je znepokojený, nevie, čo presne od tej zbrane má očakávať. Remus ňou však ani na okami nezamieri jeho smerom, preto nijako nedá najavo neistotu.

Remus sa trochu trasľavo nadýchne. Elf si všimne, že jeho spoločník zviera prútik veľmi jemne, s opaterou, akú on venuje svojmu luku. Človek zamrmle pár slov, namieri prútik na seba, potom do vzduchu. Pohyb niekoľkokrát zopakuje, mračí sa pri tom.

„Čo sa deje?“

„Nefunguje to,“ odvetí Remus. Zloží prútik a zavrie oči v hlbokom sústredení. Zotrvá tak pár minút, potom sa s trhnutím pozrie na Legolasa. „Fungujú tu nejaké zábrany voči mágii?“

„Nie,“ vyvráti elf. Námesačník sa mračí čím ďalej tým viac. Opäť pozdvihne prútik.

„Lumos!“ prikáže.

To slovo je strašne zvláštne, rovnako ako meno toho človeka. Legolas nedokáže ani zďaleka odhadnúť, akého je pôvodu – na jazyk trpaslíkov je príliš vzletný, nemá však eleganciu elfov a od ľudského jazyka je to príliš odlišné.

Nič sa nestane. Remus si zloží hlavu do dlaní. „Pre Merlina! Kam nás to Bellatrix, dočerta, dostala, Sirius? No kam?“

Legolas začína čím ďalej, tým viac pochybovať o príčetnosti svojho spoločníka. Čo ak sa počas pádu veľmi silno udrel do hlavy? Alebo sa mohol dostať do rúk Temného elfa, ktorý ho mučil fyzicky i kúzlami, pokiaľ sa jeho myseľ nepomiatla...

„Prvé kúzlo malo lokalizovať moju polohu. Potom som sa snažil premiestniť naspäť k hradu menom Rokford – mal by byť neďaleko, nemal to byť problém. Následne som vyskúšal obyčajné kúzlo na vytvorenie svetla,“ Remus zakrúti zúfalo hlavou, „moja mágia tu vôbec nefunguje, Legolas. Ako je to možné? Nemôžem tu predsa zostať. Doma ma potrebujú! V boji proti Voldemordovi potrebuje Albus každý prútik! A čo Harry? Určite je po Siriusovej smrti úplne zničený. A pritom celý boj stojí na ňom!“ Remus postupne zvyšuje hlas, ani čo by za všetky jeho problémy mohol práve Legolas.

„Upokoj sa, človeče,“ zavrčí na neho trpaslík, sediaci pri tom istom ohni, len o hodný kus ďalej, „tu zúri rovnako veľký boj, tak sa stíš a nechaj nás odpočívať.“

„To asi sotva,“ zavrčí Remus Námesačník naspäť, „náš boj nie je len nejaká malicherná a hlúpa škriepka menších kmeňov jedného lesa. Tu ide o osud celého sveta, o tisíce ľudí. Toho ľudského aj magického.“

Pri tom vyhlásení  utíchnu všetky rozhovory v okolí niekoľkých metrov, všetky pohľady sa uprú na Remusa. Legolas zatne zuby a odvráti sa. Skutočne povedal niečo tak hlúpe? V bojoch proti ohyzdám denne umiera mnoho mužov pri ochrane Stredozeme už niekoľko rokov. On odoláva volaniu Valinoru, každý deň obetuje pre túto zem. A Gimli, jeho priateľ, padol ešte len pred dvoma dňami.

A toto všetko tento cudzinec nazve malichernou škriepkou?

„Každý máme svoj boj, Remus Námesačník,“ odvetí mu Legolas chladne. „Až pokiaľ sa nedáš do poriadku, máš tu útočisko, blázon. Potom odíď za svojimi a za svojou vymyslenou mágiou.“ Potom vstane a odíde preč, skôr, než by povedal niečo ešte horšie.

*** *** ***   

Nabudúce z pohľadu Rema. Ako sa mu po tomto bude v tábore žiť?

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení a nájdení 5. kapitola :