OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 15 - (Ne)milé prekvapenie



Thalia Shepard - kapitola 15 - (Ne)milé prekvapenieVeľká sieň a návšteva riaditeľne.

A som tu opäť. Táto kapitolka má venovanie pre Violet, mimu33, izzie22, valhalinku, Ivet, Nathy, Trishu, Dreamcatcher, TýnuFILADU.

Najbližší týždeň budem vydávať pomenej, lebo sa nebezpečne rýchlo približujú matury a matura z Angliny mi naháňa obzvlášť hrôzu... Ak nezmaturujem, tak si môžem ísť rovno kopať hrob.

P.S.: Nepoznáte nejaké dobré stránky na preopakovanie Angliny? Fakt by sa hodili s veľmi veľkým H.

Sisa118


 

Kapitola 15

Trielila som hradom a chalani trielili za mnou. Ľudia nám uskakovali z cesty. Bolo veľa hodín! Malfoy chodí na raňajky dosť skoro! Kruci, ak to zmeškám, tak...

Remus! To si tú pekelnú vec nemohol nastaviť o čosi skôr!?

„Foxi!“ zvolala za mnou James. „Čo sa deje?“

„Pridaj a uvidíš!“ zaštekala som a ešte viac zrýchlila.

Pred Veľkú sieň som dorazila práve včas. Malfoy vystupoval po schodoch zo žalárov. Dokonalé!

Pozrel sa na mňa a keď uvidel môj škodoradostný úsmev, mierne prižmúril oči. Mala som dojem, akoby v tej chvíli ich zelená farba stratila aj poslednú kvapku tepla. Stiahol pery do tenkej linky. Vedel, že ho vo Veľkej sieni nečaká nič pekné... o hohó, a že to skutočne nič pekné nebolo!

Malfoy vošiel dnu, nasledovaný svojimi gorilami a nepatrne ním trhlo. Presne som vedela, čo tam vidí!

Celá Slizolinská strana siene bola pomaľovaná a na týchto luxusných výjavoch sa mihala jediná osoba. Malfoy. Bol to vlastne taký rozsiahly, satirický komix na jeho osobu, prerývaní výjavmi z jeho života – teda podľa mňa. Môj najobľúbenejší bol:

Na jednom obrázku sa Malfoy opiera o stenu a na druhom tá stena padla. Nad celým výjavom svietil krikľavo zelený nápis:

Prečo padne múr, keď sa oň Malfoy oprie? Múdrejší ustúpi!

A podobných výrokov tam bolo mraky. Chalani za mnou sa snažili neudusiť smiech, ale moc im to nešlo. Ich chechtanie prerástlo do divokého smiechu. Malfoy sa k nim otočil a každého z nich vraždil pohľadom, ktorý im sľuboval pekelné muky. No ani jeden z nás si z toho nič nerobil. Popravde, všetci sme išli buchnúť smiechom. Bože, celé by to bolo ešte oveľa lepšie, keby sa furt netváril ako psí čumák!

„Foxi,“ zatiahol za mnou nesúhlasne Remus. „To je tvoja práca?!“ šepol.

Pozrela som naňho s iskričkami v očiach a odhodlane vyhlásila: „Netuším, o čom to hovoríš.“ A vzápätí vybuchla do nového návalu divokého smiechu. Ťažko si povzdychol a pobral sa na svoje miesto. Bol príliš zničený na to, aby to teraz riešil. Našťastie pre mňa.

Malfoy vytiahol prútik a mávol ním v nemom zaklínadle. Nič sa nestalo a ja som sa škodoradostne uškrnula.

„Sorry, Malfoy, ale mám taký dojem, že to môže odvolať len tvorca,“ provokovala som. Uprel na mňa zúrivý pohľad a potom sa, na moje veľké prekvapenie, pohol ku mne.

To ma napadne tu? Pred svedkami? Bol až natoľko naštvaný? A vadilo by mi, keby hej? Nie! Nech ma napadne a ja mu budem môcť rozbiť nos!

No on ma nenapadol. Pozorne sledoval, ako sa moje telo naplo, rovnako ako telá chalanov za mnou. Pohli sa ku mne. Boli odo mňa len pár metrov, ale ja som ich stopla. Nie som zbabelec! Viem sa o seba postarať! Zastavil sa tak blízko, že by som sa ho mohla dotknúť. Naklonil sa a ticho šepol.

„Stretneme sa dnes o piatej v starej učebni transfigurácie.“ Nepýtal sa ma. Oznamoval mi to! Zavrčala som, ale on ešte neskončil. „Prídeš sama. Nie si predsa zbabelec, že?“ zaútočil na mňa mojimi vlastnými slovami a potom, po chvíli ticha, dodal: „Mal som ťa radšej, keď si podo mnou krotko vzdychala, zatiaľ čo som ho do teba po koreň vrážal.“

Tvár mi zaliala horúčava. Skutočne som sa začala červenať. Víťazoslávne sa usmial, ale to mi bolo jedno. Otočila som sa k chalanom, ale podľa ich výrazov som usúdila, že nič z toho nepočuli. Keď som sa opäť otočila k nemu, naťahoval za mnou ruku. Rozpaky sa v momente pretavili v zlosť. Chytila som ho za ňu, trhla ním k sebe a vzápätí mu podrazila nohy.

Dopadol na zem a od zlosti syčal. V tom momente som ho chcela kopnúť, ale nedostala som príležitosť, a to hneď z dvoch dôvodov. Prvým z nich bol fakt, že sa odkotúľal z môjho dosahu a druhým, že do miestnosti napochodovala McGonagallová v spoločnosti riaditeľa.

„Shepardová, čo to robíte!“ skríkla po mne. Otočila som sa k nej s výrazom nevinného anjelika.

„Menšia výmena názorov?“ pípla som, no to mi už nevenovala pozornosť. Jej pohľad zablúdil k pomaľovanej stene. Tvár jej zozelenela a potom sčervenela tak rýchlo, že som to ledva postrehla.

„To je vaša práca?!“ zaziapala tak, ako to vie len ona. Pohľad mi preskakoval z jej tváre na riaditeľovu. Ani ten sa netváril obzvlášť prívetivo.

„Nie?“ zatiahla som.

„Moja kancelária! Ihneď!“ štekla a potom sa pozrela na chalanov. „Vy taktiež!“ Ale to som sa do toho zapojila ja.

„Oni s tým nič nemajú!“ bránila som ich.

Jej oči ma šli prekliať na mieste, ale jedno mi uprieť nemohla. Všetky lumpstvá, ktoré sme ako Záškoláci vyviedli, sme si odpykali spoločne. Vedela to. Boli sme si navzájom lojálny, ale s týmto oni nemali nič spoločné a ja ich do toho odmietam zatiahnuť. Ja som aj tak vopred odsúdená, ale ich so sebou nestiahnem!

Riaditeľ sa k nej naklonil, niečo jej šepol a ona sa aspoň trošku upokojila – fakt len trošku.

„Za mnou!“ vyhlásila neoblomne a ja som nemala inú možnosť, ako ju slepo nasledovať. Moja poprava sa blíži, ale stálo to za to! Len teraz dúfať, že ma nevyhodia...

Kráčala som chodbou za nazúrenou harpyou.

McGonagallovú mám rada. Skutočne ju mám rada, ale keď sa naštve, je horšia ako grécke fúrie!

Až po chvíli som si uvedomila, že nesmerujeme do jej kabinetu, ale na moje obrovské prekvapenie, do riaditeľne. Zastavili sme pred kamennou obludou, ktorá sa na mňa nesúhlasne mračila.

„Robíš chybu,“ varovala ma, ale to už McGonagallová zahlásila heslo. Mrazené uhorky? Wtf? Kam na tie heslá chodia? To by ma fakt zaujímalo!

„Bež hore!“ prikázala mi lakonicky McGonagallová a ja som len naprázdno otvorila ústa.

„Vy nejdete?“ ujasňovala som si a sama sa nevedela rozhodnúť či ma to teší alebo nie.

„Riaditeľ príde o chvíľu,“ oznámila mi ľadovo a prezrela si ma od hlavy po päty. „Thalia,“ povedala iba, ale potom sa zarazila a pokrútila hlavou. „Choďte hore!“

Jej nesúhlasný pohľad ma prenasledoval, dokým som nezmizla za stĺpom točitého schodiska.

Vošla som do riaditeľne a ako vždy ma privítal čulý ruch naokolo.  Riaditelia a riaditeľky sa bavili o všetkom možnom a ja som nemala možnosť sa v tom chaose zorientovať. Prestali, keď ma zaregistrovali.

„Riaditeľ Dumbledore, nie je prítomný,“ oznámil mi povýšenecky Phineas Nigellus Black – pokiaľ som správne pochopila, tak tento prešedivený, starý idiot bol Siriusovým prastarým otcom. Nečudujem sa, že nenávidí svoju rodinu!

Odfrkla som. „Onedlho dorazí,“ oznámila som mu a znechutene sa poobzerala po okolí. Za tie roky sa tu takmer nič nezmenilo až na to, že teraz tu bolo oveľa viac krehkého bordelu!

„Tá dnešná mládež!“ spustil svoju ódu na nezletilých. „Človek im chce dobre, chce, aby niečo vedeli a oni sa mu odvďačia...“ V tom sa zarazil, akoby to až teraz všimol. „Pozrite sa na jej vlasy, milí kolegovia! Modrá! Dieťa, to ťa niekto začaroval?“ spýtal sa obozretne. Otočila som sa k nemu a zlostne si odfrkla.

„Nikto ma nezačaroval. Majú byť modré!“ oznámila som, načo sa zamračil.

„Ale ty nie si metamorfmág!“ vyhlásil. Poznal ma. Poznal všetkých priateľov jeho rodiny – aj keď Siriusa z nej vydedili.

„Jasné, že nie som. Sú modré, lebo som ich na modro očarovala – dobrovoľne,“ dodala som, keby to náhodou nebolo jasné.

„Vidíte? Tá mládež! Slušné zvyky im nič nehovoria! Farbia si vlasy na modro! Za mojich čias...“ uprela som naňho zlostné oči. Chcela som niečo odseknúť, ale v tom ma prerušil riaditeľov hlas.

„Phineas, to by stačilo,“ napomenul ho riaditeľ a prešil si sadnúť za stôl. Dnes mal na sebe strieborno-modrý habit, ktorý dokonale podčiarkovalo svetlo striebristých vlasov. Mávol prútikov a predo mnou sa z čista-jasna zjavilo pohodlné kreslo v striebornej farbe a tmavohnedým čalúnením.

„Sadni si,“ vyzval ma a ja som bez váhania poslúchla. Pozoroval ma. Mala som dojem, že v tej chvíli mi vidí až do žalúdka, ale snažila som sa ten pocit potlačiť. Ticho trvalo dlho a keď prehovoril, bol to neprirodzený kontrast k doterajšej nemote. Aj keď hovoril primerane nahlas, rezalo mi to uši.

„Prečo si to spravila?“ spýtal sa iba a ja som odpoveď mala vopred pripravenú. Na ňu som sa odvolávala vždy.

„Nenávidím ho.“

Jemne zúžil oči. Vedel, že klamem – alebo lepšie povedané – že nehovorím úplnú pravdu.

„Takže si zničila jednu zo stien vo Veľkej sále len preto, že ho nenávidíš?“ overoval si a ja som prikývla. „Prečo teraz?“ spýtal sa a ja som nechápala.

„Prosím?“

„Prečo si to spravila teraz. S pánom Malfoyom nevychádzate už dlho a od tvojho posledného umeleckého výtvoru uplynulo zopár rokov...“ Chvíľu mi trvalo, než som pochopila, načo naráža.

„Lebo...“ volila som obozretne slová. Už nemalo zmysel zatĺkať. Aspoň nie úplne. „... lebo ma opäť naštval... a ja... no, chcela som sa pomstiť... a... no,“ nevedela som sa vykoktať a preto som to uzavrela jednoduchou vetou. „Chcela som sa pomstiť.“ Bodka. Nič viac zo mňa nedostanete.

„V tom prípade,“ pokračoval, „si so svojou pomstou spokojná alebo bude pokračovať?“

„Spokojná!“ vyhlásila som okamžite, ale mala som nekalé tušenie, že vie, že klamem. Opäť.

„Povieš mi, prečo si sa mu chcela pomstiť?“ pýtal sa, nekázal mi odpovedať.

Pozrela som sa mu do očí a odhodlane vyhlásila. „Nie! Prepáčte, pár riaditeľ, ale toto je len medzi mnou a ním.“

Prikývol a začal s kázňou. „No, mojou úlohou je zaistiť, aby si viac neničila školský majetok a aby ste sa s pánom Malfoyom nenapádali,“ hovoril to jemne, ale jasne som za jeho slovami počula varovanie. „Prečo ste sa vtedy pobili?“ Bolo zbytočné nahovárať si, že o tom nevie, keď to vedela celá škola.

„Prebytok negatívnych emócií?“ nadhodila som vyhýbavo. Opäť mi neveril.

„Thalia,“ oslovil ma. „Chápem, že s pánom Malfoyom nemáte ideálny vzťah, ale to neznamená, že si vaše nezhody odnesie škola. Vyriešte to v pokoji. Porozprávajte sa. Obaja ste dospelí, tak sa pokúste nájsť kompromis.“

„To je nemožné!“ zašomrala som si popod nos.

„Všetko je možné,“ oponoval mi so zvláštnou iskričkou v očiach. „Ale teraz prejdime k podstatnejším veciam. Nebyť tej záležitosti vo Veľkej sieni, zavolal by som ťa sem aj tak.“

WTF? Čo? Čo som spravila okrem toho... no, tohto?

„Tvoja mama s tebou chcela hovoriť a požiadala ma o stretnutie.“

„Čo?“ zvolala som prekvapene a vzápätí sa opravila. „Ehm, teda... prosím?!“

Trhlo mu kútikom úst a do očí sa vrátili tie veselé, nezbedné hviezdičky.

„Tvoja mama ma dnes ráno poprosila o stretnutie s tebou.“ Pozrel sa na hodinky a potom dodal. „Mala by tu byť o pár minút a musím jej, bohužiaľ, oznámiť, čo sa dnes ráno stalo.“

No do riti! Ona ma zabije!

„Som prekvapený, že ma nežiadaš, aby som jej o tom nepovedal,“ vyhlásil popravde.

Ťažko som povzdychla. „Aj tak by to nemalo cenu. Nakoniec by na to prišla a potom by z toho bolo ešte väčšie pek - lo...“ Zarazila som sa v polke slova a ten zvyšok dopovedala len zo zotrvačnosti.

Riaditeľňu zaplnili vysoké tiene plameňov, ktoré zachvátili mramorový krb. O pár sekúnd neskôr sa v nich zjavila postava.

„Prajem dobrý deň, Dumbledore,“ pozdravila a potom svoj pohľad obrátila na mňa.

Moja mama bola ako ja. Alebo ja som bola ako ona? Vyzerala som ako jej mladší klon, až na vlasy. Dokonca sme boli aj rovnako vysoké... aj keď u nej to bolo skôr tým strapatým három, čo nosila na hlave. Nech sa snažila, ako sa snažila, nedokázala svoju búrlivú hrivu skrotiť a preto si ich strihala nakrátko. Padali jej v divokých vlnách okolo tváre. Mali sme rovnaké oči. Hnedé a mandľového tvaru. Bola to veľmi pekná žena. Vyžarovala z nej akási netypická krása. Nie exotická, len netypická.

Keď som bola malá, častokrát som si predstavovala, ako sa poneviera po kuchyni, presne tak, ako to robili mamy mojich kamarátiek. Ale ak mám byť úprimná, nepamätám si, že by som ju niekedy v kuchyni čo i len zazrela. A ak sa tak aj stalo, sedela za kuchynským stolom a pracovala, zatiaľ čo otec varil (možno s výnimkou Vianoc). Moja rodina je jednoducho iná. Netypická a presne taká istá som aj ja.

Opäť bola navlečená do aurorských handier, čo v preklade znamenalo hnedá, kam sa človek pozrie. Neviem, či tak chodili všetci, ale ona vždy. Vravela mi, že jej oblečenie je nejaký ekvivalent brnenia. Koža pochádzala z Karpatského hnedáka, čo bol vlastne vzdialený príbuzný Uhorského chvostorožca. A bolo vyrábané tak, aby nositeľa uchránilo pred akýmkoľvek žiarom a teplom a zároveň ho zahrievalo aj v mínusových teplotách. Jediným kusom oblečenia, ktorý mal inú farbu, bola dokonale vyžehlená biela košeľa, ktorú prekrývala už spomínaná kožená bunda. Nohavice z rovnakého materiálu tesne obopínali jej nohy a končili sa niekde pod lemom o pár stupňov tmavších, vysokých čižiem. Vyzeralo to drsne, ale mne to už dych nebralo. Videla som ju v tom toľko krát, že vidieť ju v niečom inom, by mi pravdepodobne privodilo infarkt.

„Mama,“ pozdravila som neutrálnym tónom a ona mi rovnako odpovedala.

„Thalia, prejdime k veci. Mám málo času.“ No jasné. Nikdy žiadne ahoj ani ako sa máš? No jo, to je moje mama. Tá na podobné, čas berúce hovadiny nikdy nebola.

„Čo sa stalo?“ nechápala som. Pohľadom som hodila po riaditeľovi, ale ten teraz pozorne sledoval moju mamu. Prisahala by som, že som mu v očiach zazrela nesúhlas! S čím?

„Včera v noci si mi poslala list,“ oznámila mi. Aha, tak o to tu ide? Prišla ma zbuzeraovať za to, že ju spamujem sprostosťami?

„Odteraz mi budeš písať úplne všetko!“ vyhlásila prísne. Čo?

„Hm?“ nechápala som.

„Tali!“ zavrčala. Fakt to vyzerá tak, že nemá čas. „Zapoj mozog! Rozmýšľaj a keď niečo hovorím, tak vnímaj!“

„Ja vnímam,“ bránila som sa a skrížila si ruky na prsiach. „Len nechápem, kam tým mieriš. Včera som ti písala všetko, čo sa stalo a...“

„A presne to isté budeš robiť aj odteraz. Tvoj včerajší list zachránil Nikolasovi život,“ vyhlásila a ja som teraz už totálne nechápala.

„Čo? Koho zachránil?!“

Mama sa na mňa zarazene pozrela a potom pohľad znechutene zvrtla na Dumbledora.

„Vy ste jej to nepovedali?“ zavrčala. Presne tak, moja mama je stelesnenie milosti. A že ja som zlá... oproti nej som ako mačiatko!

„Alexandra, nedostal som príležitosť,“ odvetil. „Mali ste prísť až za pár minút.“

Ťažko si povzdychla a jeho slová ignorovala. „Tak v skratke,“ začala. „Tvoj včerajší list som dostala práve včas. Smrťožrúti sa zamerali na Nikolasa Delinga. To je auror, čo Lackleanovcov pripravil o majetky. Chceli sa pomstiť jemu, ako aj jeho rodine. Tvoj list nás upozornil len chvíľu predtým, ako zaútočili na jeho dom, ale bolo to dosť skoro na to, aby sme tam stihli doraziť a pomôcť odraziť útok. Tvoja informácia zachránila život jemu, jeho manželke a dvojročnej dcére!“



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 15 - (Ne)milé prekvapenie:

10. Valhalinka
13.03.2015 [8:31]

Skvelé toto :) som rada že dávaš aj pomaly lebo som v nemocnic a prajem nech matury dobre dopadnú :) Emoticon Emoticon Emoticon

9. Claw
12.03.2015 [18:44]

Škoda, že je Malfoy Smrtijedem :( Díky za super kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon

8. Trisha přispěvatel
11.03.2015 [21:15]

TrishaVždy ma vieš prekvapiť. Kapitolka bola vážne super. Tali záchranárka! Znie to dobre. Emoticon Emoticon Ten nápad s komixom... úžasné. neviem, kde na tie nápady chodíš, ale pokračuj, zbožňujem to. Emoticon Emoticon Emoticon A WTF? čo dopekla chce Malfoy? A prosím, nech je aspoň jeden z tej rodiny, čo má rozum a aj srdce. Prosííím!!! Kurnik si mi nasadila švába do hlavy tak dúfam, že tú potvoru rýchlo vyšenieš ´dalšou kapitolkou, lebo neznášam hmyz. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. Týna
11.03.2015 [20:27]

Úžasné Emoticon Emoticon Emoticon
Díky Emoticon

6. Ivet
11.03.2015 [19:35]

Emoticon Ta holka je borec! Emoticon Opravdu to stálo za to, dát ten vtípek do samostatné kapitolky. Chudák Malfoy je trpí Emoticon Měl by taky mít v životě radost Emoticon Těším se na další. Jinak mamča asi nebude zrovna extrémně pečující rodič, udržující teplo domácího krbu

11.03.2015 [19:03]

FILADASuper Emoticon

4. Violet přispěvatel
11.03.2015 [18:38]

Violet Emoticon Emoticon Emoticon nemám čo povedať Emoticon Emoticon Emoticon

3. Nathy
11.03.2015 [18:36]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 11.03.2015 [14:55]

DOČKALA SOM SA. Emoticon
Ja toto proste milujem, aj keď som to z prv brala ako odychovku, teraz to naberá ten správny smer a akciu.
Emoticon

1. mima33 admin
11.03.2015 [14:33]

mima33Ospravedlňujem sa, že mi to teraz tak trvalo, ale škola ma zabíja Emoticon kapitolka mi však vylepšila náladu a pobavila som sa. Chudák Malfoy, toto si nezaslúžil Emoticon dobre, možno trochu hej, ale aj tak to bolo drsné Emoticon
A on je naozaj smrťožrút? Ja som dúfala, že bude z tých dobrých Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!