OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 18 - „Kop, dokým neskapú!“

16.03.2015 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 11× • zobrazeno 1298×

Tak, a je tu ďalšia časť príbehu. Táto je obzvlášť krvavá a priznávam, v istej časti som sa nechala inšpirovať Hughom z šiesteho dielu Kate Daniels. :D

Aj táto kapitola má svoje venovanie, a to mime33, izzie22, Violet, Ivet, Týne, FILADE, Trishe, Nathy, Dreamcatcher a valhalinke. :D

Tak, hurá do boja...

Sisa118

Kapitola 18

McGrovachovi sa môj „plán“ páčil asi ako osina v zadku, ale vedel, že nemá cenu dohovárať mi. Niekoľkokrát ma varoval, aby som si dávala pozor a nedovolila, aby to prerástlo do niečoho väčšieho. Ako to len nazval? Nebezpečne blízka citová rovina? Nechápem, prečo si to myslí! Ja a Malfoy? To je asi tak reálne ako Morová Utópia!

Sme takí rozdielni... akoby sme stáli opačných póloch! My dvaja? To by nešlo dokopy. S najväčšou pravdepodobnosťou, by sme sa navzájom povraždili!

Deň pokračoval ďalej a ja som sa ním pretĺkala s pomerne povznesenou náladou, čo bolo v ostrej opozícii k ránu. Slnko svietilo a skrz svoje štrbavé ústa sa usmievalo na rokfortskú krajinu. Milujem jeseň na Rokfort. Stromy menia farbu, v jazere uvoľnene pláva stará, známa krakatica a počasie je primerané k môjmu optimálnemu pohodliu. No jo, všetko je také dokonalé, že je až do neba bijúce, že túto dokonalosť niečo naruší! A presne to sa aj stalo.

Zo vzdialeného konca rokfortských pozemkov sa ku mne doniesol vysoký výkrik. Zodvihla som hlavu ako predátor, ktorý práve zavetril korisť. Mala som pravdu. Niekto kričal. Dievča. A ja som bola jediná, čo to počula. Pohľadom som prebehla po osobách okolo a zočila Roba.

„Rob!“ štekla som naňho. Zodvihol ku mne prekvapený pohľad. „Nájdi chalanov!“ prikázala som iba a rozbehla sa za krikom.

Nohy sa mi predbiehali v zbesilom tempe. Išlo to od Hagridovej chalupy! Krik sa ozval opäť a ja som pridala. Uvidela som ich. Bola to skupinka piatich tretiakov. Podľa farby som s istotou vedela, že sú to Slizolinčania a potom som spoznala ich obeť! Tí hajzlovia!

Bola to Mariana Grazella – chrabromilská triafačka. Tiež tretiak. Snažila sa brániť, ale proti presile nemala šancu. Ležala na zemi a dlhé, plavé vlasy jej padali okolo peknej tváričky. Vyzerala ako anjelik, ale v skutočnosti to bol malý démon v elegantnom prevedení. Zelenými očami blýskala po nepriateľoch a posielala na nich všemožné kliatby, ale proti presile jednoducho nemala šancu. Zrazili ju na zem.

Vytiahla som prútik. Jedného som zmrazila a vzápätí ním opäť švihla a druhý sa zvalil k zemi ako podťatý. Výhoda neverbálnych zaklínadiel. Mlčala som a pomaly ich všetkých posiela do ich osobného, necitlivého pekla! A potom som ho uvidela.

„Expeliarmus!“ zrevala som a odzbrojila tak jednu z najväčších svíň na škole - Adriona Anescumba, jednu z dvoch Malfoyových goríl. Ostal tak nechránený a jeho divé oči sa upierali na mňa.

Pohľadom som skontrolovala Mari. S ťažkosťami sa zdvihla na štyri, ale to ju späť zrazil Adriaonov kopanec.

„Ty sviňa,“ zasyčala som a v duchu vyštekla zaklínadlo. Zasiahlo ho do žalúdka. Preletel niekoľko metrov vzad, kde sa zvalil na chrbát. Zavzdychal, ale inak nič nehovoril. „Za toto ťa zabijem!“ zrevala som a poslala za ním ďalšie. Nemal ho čím odraziť – bol mi vydaný napospas. Zasiahla som srdce. Zreval.

„Ty všivavá humusáčka!“

„Ty skurvený... ja ťa zabijem!“ zopakovala som zúrivo, ale potom môj pohľad upútala Mari. Konečne sa postavila a s ťažkým krívaním sa predierala ku mne cez návaly bolesti.

„Mari, si v poriadku?“ spýtala som sa a v hlase mi zaznieval tón naštvanej, starostlivej, staršej sestry. V očiach som jej videla bolesť, ale ako pravá Chrabromilčanka pokrútila hlavou a zvolala:

„Mňa slizký Slizolin len tak nedostane! Som v poriadku.“ Jasné, že nebola! Nebezpečne zakolísala. Zranenia odmietali niesť váhu tela.

Prikývla som na znak súhlasu a podpory a prikázala jej, nech sa moc nehýbe. Mala na sebe školskú uniformu a noha, ktorá ju zradila, silno krvácala. Švihla som prútikom a pred ňou sa zjavil obväz a dezinfekcia. Nevedela som kúzlami liečiť, ale v takýchto situáciách som sa zaprisahávala, že sa to naučím!

Táto chvíľka nepozornosti ma stála veľa. Len v poslednej chvíli som sa vyhla zaklínadlu, ktoré na mňa letelo a stihla ho zablokovať skôr, ako narazilo do Mari. Kurva, kde vzal ďalší prútik!?

Spomedzi zubov sa mi vydralo zúrivé vrčanie  a v duchu som štekla: Arganto!

K Adrionovi vyletelo jasno-oranžové zaklínadlo a opäť mu vrazilo do nôh, no on to ustál a pokračoval v útočení. Kúzla, ktoré po mne vrhal som nepoznala a z toho usudzujem, že to bola čierna mágia. No ja som bola oveľa lepšia ako on.

Pomalým, mučivý spôsobom som mu rezala končatiny. Nie úplne, len kožu. Narobila som mu toľko modrín, koľko som len mohla. Koniec koncov, kúzlo boxerskej rukavice patrí medzi moje najobľúbenejšie! Oranžové, fialové a akvamarínové blesky lietali z môjho prútika ako besné... a ja som každým ďalším naberala viac na zúrivosti. Šalela som po jeho krvi! Chcela som ju preliať a nie len kvôli Mari. Ešte stále som si jasne pamätala, ako do mňa vtedy kopal! A ja ho teraz zničím... ó hó, teraz bude trpieť! Mari ma krvilačne podporovala.

„Doňho, Tali! Dostaň ho! Si lepšia...“ Áno, som lepšia, ale jemu to ešte nedošlo. Stále sa snažil vyhrať. Hlupák naivný! Ničila som ho každým ďalším zaklínadlom a on neskóroval ani raz!

„Hanby sa, Anescumb! To sú všetci Slizolinčania takí slabí ako ty? Cs, to sa nečudujem, že vaša jediná útecha je viera v špinavú krv!“ Ak chcete uraziť niekoho tak sfanatizovaného ako je Anescumb, poukážte na fakt, že ich čistá krv je špinavá. „Ale to by ma nemalo prekvapovať, že?“ pokračovala som. „Veď, v podstate, každý z vás je incestný bastard!“

Zreval a jeho útoky nabrali na intenzite, ale ja som sa len smiala. Bol tak zúfalo slabý...

„Povedz mi, Anescumba, tvoji rodičia museli byť brat a sestra, keď ty si tak enormne retardovaný!“

Tak a toto bolo naňho priveľa. Odhodil prútik, čo len svedčilo o jeho nulovom IQ. Ak by som chcela, práve teraz by som mu mohla spôsobiť také škaredé zranenie... ale ja som nechcela. Mám šancu nakopať ho do toho tučného zadku! Niečo také sa predsa neodmieta!

Ak si myslí, že mu to nejako pomôže, je na obrovskom omyle. Moja päsť vyletela vpred a zasiahla ho priamo do sánky. Je tak sprostý, že sa nedokáže ani poriadne kryť. Ale výdrž, na druhej strane, má. Môj pravý hák vzápätí pristál pod jeho rebrami, nasledovaný ľavým do brucha. Otvoril ústa v nemom výkriku a na moju tvár dopadla spŕška slín. Fuj.

No aj som neprestávala. Podkopla som mu nohu a on sa zviezol k zemi. Nasledovala som ho a zo zotrvačnosti mu zarazila päsť na solar. Zajačal, akoby ho práve sťahovali z kože. Neprestávala som. Oh, to teda nie. Toto si užijem do samého konca! Moje päste dopadali na jeho telo v drvivých a presných úderoch. Vyskočila som na nohy a začala kopať. Snažil sa brániť, ale ako náhle sa pokúsil dostať odo mňa ďalej, do boku ho zasiahla moja topánka.

„Áááááárrrhh!“ zreval.

„Ja ťa zabijem...“ zasyčala som a v očiach mi prebleskol šialený tieň.

Oh, ja toto milujem! On leží na zemi a škemre... zbabelec! Chrabromilčan by nikdy neškemral! My máme svoju česť! Ale Slizolin nemá nič okrem slizkej kože, ktorú prevlečie vždy, keď sa mu to hodí! Začala som okolo neho krúžiť ako pravý predátor. Dokonca aj Mari sa stiahla do bezpečnej vzdialenosti. Bála sa ma? Možno, ale teraz mi to bolo jedno.

„Vstaň!“ zavelila som, ale on sa k tomu nemal. Za trest som ho kopla do boku tak tvrdo, až v ňom niečo zaprašťalo.

„Vstaň!“ prikázala som, ale stále nič. Prevrátila som oči a zohla sa k nemu. Uchopila som ho za krátke vlasy a potiahla.

Zakričal od bolesti, ako mu ich moje prsty trhali.

„Vstaň! Rozumieš!? Ja ťa naučím útočiť na slabších! Ja ti ukážem, ako sa cíti slabší, keď si ho podá silnejší!“ Vyššie postavený na potravinovom reťazci, dodala som v duchu.

Zakňučal. Bol to tak žalostný tón, že miernejšie povahy by rozplakal, mňa nie. Mňa práve naopak. Podnietil vo mne sklon k ešte väčšej krutosti. Vytiahla som ho na nohy a potom ho kopla do slabín.

Usmiala som sa a živočíšne zavrčala: „Vitej vo svojom osobnom pekle...“

Zakňučal a na zemi sa schúlil do klbka.

„Ha, už máš dosť?! Postav sa! Buď chlap! Bojuj! Neznášam, keď musím kopať do kopy hnoja!“ Opäť zakňučal. „No tak! Anescumb! Nebuď padavka a postav sa! Ukáž, čo v tebe je, ty srab!“

Nič. Opäť len kňučanie. Zúrivo som zaprskala ako podráždená mačka a v hlave mi znel mamin príkaz: „Kop, dokým neskapú!“. Rozkaz, mami! Beriem si z teba príklad!

Opäť som sa napriahla, ale tento krát už nedokopla. Niečo či skôr niekto, ma stiahol vzad. Vzpierala som sa. Musela som dielo dokonať do dokonalosti! Krvilačnosť mi zaliala myseľ! Videla som iba krv!

Vzpierala som sa, ako sa len dalo, ale dotyčný mi zaklínadlom za chrbtom spútal ruky. Okolo mňa sa mihla známa postava profesora McGrovacha, ktorá si kľakla vedľa kopy hnoja.

„Chlapče, hlavne ju drž!“ rozkázal a postavu za mnou obdaril nedôverčivým pohľadom. Jeho oči vzápätí pristáli na mne. Zúžili sa do tenkej štrbiny. Bolo mi to jedno. „Čo sa stalo?!“ štekol po Mari a tá odvážne odpovedala.

Postavila sa predo mňa ako živý štít a vyhlásila. „Napadli ma. Všetci šiesti sa do mňa pustili a nebyť Talinho zásahu, zmlátili by ma do bezvedomia!“ bránila ma a ja som si nakoniec uvedomila, že sa nebojí. Práve naopak, podporuje ma a v očiach má rovnaký nenávistný pohľad ako ja, len tomu jej chýbal náznak šialenstva.

Opäť som sebou trhla a do mojich ramien sa zaťali silné prsty. Až teraz som si uvedomila kolínsku, ktorá mi zaplavila zmysli.

„Ešte raz sa pohni a odtrhnem ti hlavu!“ zasyčal za mnou ticho a vražedne ľadovo Malfoy. Verila som jeho hrozbe. Myslel to vážne. Bol by to urobil, ak by tu nebol McGrovach. No mne jeho vyhrážky boli ukradnuté. Trhla som sebou a jedna z jeho rúk mi autoritatívne, a tak trochu majetnícky, skĺzla na brucho.

„Nehýb sa!“ zavrčal.

McGrovach si Malfoyovej ruky všimol a ani najmenej sa mu to nepáčilo. Nebol sám, ale ja som nemala čas rozoberať to. Moju pozornosť upútalo niečo úplne iné. Medzi pólky sa mi tlačilo niečo tvrdé. Stuhla som a Malfoy sa mi neveselo uchechtol do ucha a potom sa zhlboka nadýchol.

Ten chlap je neskutočný! Tak on sa naštve preto, že som mu priateľa zmlátila na pokraj smrti! To nie, on je oveľa originálnejší! Jemu sa ešte aj postaví!

„Pohni sa a prisahám, že ti ich roztiahnem priamo tu!“ pokračoval vo veľmi účinnom vyhrážaní. Krvavý opar spred očí ustúpil a nahradila ho krutá realita – Preboha, čo som to spravila?

„Pusti ma!“ zavrčala som už príčetná.

„Oh, tak to teraz vážne nepôjde.“

„Pusti ma!“ zopakovala som pevnejšie.

„Ak ťa pustím, McGrovach to uvidí,“ šepol a mne jeho hlas naháňal husiu kožu – nie, nebála som sa ho, bolo v tom niečo oveľa viac. Prísľub. „Hlave sa nehýb,“ pripomenul mi a opäť sa zhlboka nadýchol. Poslúchla som. Stála som nehybne ako socha až do doby, než sa za nami ozvali známe hlasy.

Chalani! Čo im tak dlho trvalo?! Najskôr si všimli Malfoya a až potom mňa. Pohľady sa nám stretli a oni pochopili, že sa tu udialo niečo veľmi zlé!

„Pusti ju,“ zavrčal Tichošľap.

„Dobre, pustím ju,“ vyhlásil Malfoy. Bol dosť inteligentný, aby pochopil, že je v nevýhode. „Ale kto mi zaručí, že opäť nenapadne Anescumba?“

„Ona ho nenapadla!“ zvolala podráždene Mari. „To on napadol mňa! Ona... bránila ma!“ zastávala sa ma a ja som jej za to bola neskonale vďačná.

„Malfoy, pusti ju,“ pridal sa do rozhovoru James.

Malfoy si ťažko povzdychol a ja som dúfala, že svoju... ehem, dočasne nadmernú mobilitu dostal pod kontrolu.

„Fajn,“ vyhlásil nakoniec a jeho ruky opustili moje telo.

Pohla som sa vpred, ale ruky som mala stále uväznené za chrbtom. Nepokúsila som sa Anescumba napadnúť. Práve naopak. Otočila som sa k chalanom a pohľadom švihla po Removi.

„Rem, Mari má nohu mimo provoz, pozri sa jej na to. James, Sirius, odpracte tých tupcov z cesty - Anescumba odtiaľto budú musieť odniesť a Peter, choď do hradu za madam Pomfreyovou a cestou sa zastav aj u McGonagallovej a Slughorna!“ rozkázala som a oni ma bez odvrávania poslúchli, aj keď James a Sirius mali isté výhrady – ale tie som umlčala sľubom, že im to všetko vysvetlím v súkromí a švihla nedôverčivým pohľadom po Barbie, ktorá, ako sa zdalo, mala všetko pod kontrolou.

„Mari,“ ozval sa po chvíli Remusov hlas a ja som sa za ním otočila. „Toto nevyzerá dobre. Myslím si, že máš prerazené koleno,“ oznámil jej.

„Čo?“ zvolala zhrozene. „Ale... ale veď môžem chodiť!“ pípla, aj keď teraz už napoly ležala.

„Za to môže adrenalín...“ tíšil ju, keď sa jej slzy spustili po tvári. Doteraz neplakala a mne až teraz doplo, čo tie slzy vyvolalo.

Mari je jedna z troch triafačiek v našom tíme a prerazené koleno sa lieči aspoň dva dni – chvíľu trvá, než sa všetky väzy, šľachy a kosti napravia – a potom na rad príde rehabilitácia a ako poznám madam Pomfreyovú, tak tá to pretiahne na týždeň! Chúďa, tak veľmi sa na zápas tešila. Mal to byť jej prvý! Jamesovi to doplo tiež a v momente bol pri nej.

Povzbudzujúco ju objal okolo ramien a vyhlásil: „Neboj, budú aj ďalšie zápasy.“

„Ale ja... tak tvrdo som trénovala!“ zavzlykala. „Chcela som otcovi dokázať, že...“ Aha, tak aj toto v tom zohrávalo hlavnú rolu? Marin otec bol známym triafačom u Tutshillských tornád.

„Si najlepšia triafačka akú poznám!“ vyhlásil hrdo James. „Uvidíš, raz sa aj ty dostaneš k Tutshillským tornádam!“

„Ale...“

Zvyšok rozhovoru som nepočula, lebo v tej chvíli sa k nám, po extrémne krátkej dobe dostavili profesori a madam.

„U Veľkého Merlina!“ zvolala zdesene madam Pomfreyová. „Čo sa to tu stalo?“

„Tak to by zaujímalo aj mňa!“ precedila pomedzi zuby McGonagallová a jej pohľad zablúdil Siriusovým smerom.

Ten ale zodvihol ruky do obranného gesta. Vzápätí vyhľadala mňa, ale než stihla čokoľvek povedať, ozvala sa Mari a veľmi farbisto – ale pravdivo – jej vylíčila celý príbeh. McGonagallová metala blesky všade naokolo a ja som sa len bála, aby sa od nich nechytila tráva.

„Bijú sa! A takto? U Merlina!“ lamentovala vedľa mňa madam Pomfreyová. „Ako sa mu to vlastne stalo? Veď vyzerá, akoby spadol z metly priamo obrovi do náruče?!“

„Ehm, tak to je tak nejako moja vina,“ priznala som a ona ku mne obrátila svoje láskavé, ale nepríjemne prísne oči.

„Vaša!?“ zvolala priškrtene. „To ste ho chceli zabiť!?“

„Nie, len som chcela, aby prestal útočiť na mňa a Mari. Niekoľkokrát som ho vyzvala.“ Práve teraz vynecháme k čomu. Ja viem, tie moje polopravdy. Za ne sa raz dostanem do kolta. „Ale on sa stále správal ako...“ Slaboch, idiot, zbabelec, incestný bastard? „... ako agresor. Musela som ho takto... zriadiť, inak by nám nikdy nedal pokoj,“ uzavrela som.

Ona mi uverila, ale Malfoy a McGrovach nie. Teda aspoň neuverili tomuto výkladu pravdy. Ale veď ja som neklamala, len som nechala na jej uvážení, ako si zaplní medzery vo výklade.

„Popy,“ oslovil ju McGrovach, „ako je na tom?“

„Zle. Má zlomené aspoň jedno rebro, odreniny a rezné rany...“ pokrútila hlavou a McGrovach ma prepálil zlostným pohľadom. „Ale nie je v ohrození života.“

„Thalia!“ zahrmel McGrovach a ja som sa otriasla. „Poď so mnou!“ vyzval ma - nie, prikázal mi. „Minerva,“ oslovil McGonagallovú. Tá sa k nemu otočila a ja som stále mala dojem, že sa chystá pohľadom podpáliť hrad. „Potrebuješ teraz Shepardovú?“

Oslovená po nás prešla ohnivým pohľadom, potom sa pristavila na McGrovachovi a nakoniec pokrútila hlavou. „Teraz nie. Thalia bránila samú seba a Marianu. O spôsobe, akým tak spravila, si pohovoríme neskôr,“ uzavrela a McGrovach mi pokynul, aby som ho nasledovala.

No jo, tak aspoň toto by sme mali z krku. Keď sme odchádzali, práve vypočúvala posledného zo Slizolinčanov a Slughorn sa tváril obzvlášť znechutene. Tak, konečne vidíš, čomu si principálom!

McGrovach ma viedol chodbami hradu a študenti okolo si zvedavo prezerali moje zaprášené a špinavé oblečenie. Nakoniec sme skončili v jeho pracovni, kde nestrácal čas a začal s výsluchom.

„Čo to, k čertu, malo byť! Zbláznila si sa? Takto ho zmlátiť? Veď mohol umrieť!“

„Neumrel by...“ oponovala som, ale sama som si tým nebola úplne istá.

„Videl som tvoj pohľad! Na to nezabúdaj! Videl!“

„A v ňom ste videl akurát tak nenávisť,“ zavrčala som. Už som toho mala dosť. Tento deň by sa dal prirovnať k húsenkovej dráhe. Raz ste hore, potom dole...

„Nie, nebola to len nenávisť! Bože, Shepardová! Uvedomuješ si, do akých sračiek si sa dostala?“

„Do akých?“ zvolala som podráždene. „Do akých? Ak by som to nespravila, bol by ublížil Mari...“

„Ty si doňho kopala aj potom, čo bol na zemi... bolo to, akoby...“ odmlčal sa. Práve mu doplo, ako čo to vyzeralo. Tvár mu potemnela a oči sa zúžili do tenkej linky.

„Ona ťa učila...“ zavrčal. „Ona ťa učila techniky?“

„Nie,“ zavrčala som. Neklamala som. Učiť aurorské techniky ľudí, čo nie sú prijatí po programu je prísne zakázané.  „Ale učila ma, ako sa o seba postarať. A jedným z jej základných pravidiel je „Kop do nich, dokým neskapú!“. To je súčasť je vlastného tréningu,“ ujasnila som a on si viditeľne oddýchol, ale neveril mi - nie úplne.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 18 - „Kop, dokým neskapú!“: