OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 25 - Vianoce



Thalia Shepard - kapitola 25 - VianoceVianočný príbeh

Tak a konečne som sa dostala ku compu. Nielen, že bol pokazený, ale aj v škole sme mali každý deň niečo, takže to chvíľu trvalo. :D

Nečakajte žiadnu akciu ani nič podobné. Tiež žiadny Malfoy!!! Písala som to v dosť pochmúrnej atmosfére počas minulých Vianoc. :D

Kapitola má venovanie pre Hranolku, Trishu, valhalinku, Violet, izzie22, Nathy, Ivet, Týnu, mimu33 a FILADU. :D

sisa118


Kapitola 25

Pred prázdninový týždeň ubehol ako voda a ja som sa ani nenazdala a už som si balila kufre. Chcela som posledné zimné prázdniny stráviť tu, ale otec trval na tom, že tohtoročné Vianoce strávime všetci traja doma. A čo ma prekvapilo ešte viac, bol fakt, že mama s tým súhlasila. Len teraz neviem či sa mám tešiť, alebo báť. U nej človek nikdy nevie.

Posledný švih prútikom a kufor sa konečne zaklapol. Fakt by som sa mala naučiť, ako si veci pobaliť jedným mávnutím, lebo teraz nato idem o dosť zložitejším a zdĺhavejším spôsobom. Najskôr si Acciom privolám všetky roztratené veci a kus po kuse ich navigujem do kufra – ale aj tak stále lepšie, akoby som to mala robiť ručne!

Rozhliadla som sa po izbe. Bola nezvyčajne vyľudnená a prázdna. Chalani niekam zmizli. Typujem, že Rem išiel navštíviť knižnicu, Sirius obháňa posledné sukne a James zas pokúša šťastie s Evansovou. Ale kde je, kruci, Peter, tak to fakt netuším. Možno si skočil po niečo do kuchyne.

Ľaknutím som nadskočila, keď sa za mnou ozvalo hlasné prasknutie.

„Kruci, čo to...“ začala som, ale v tom mi pohľad padol ma malé, škaredé stvorenie zabalené do čistej utierky s rokfortským symbolom. Škriatok na mňa gúľal obrovskými sivo-zelenými očami a podľa dlhých mihalníc a útlej postavy som usúdila, že ide o dievča – škriatku?

„Slečna Shepardová?“ spýtala sa ma až bolestivo vysokým hláskom. Bola zlatá! Myslím, že ju poznám z kuchyne. Patrí k tým, čo mi vždy nabalia koláče do zásoby.

„Ehm, áno?“ dostala som zo seba, keď počiatočné prekvapenie ako tak opadlo. Škriatka sa veselo usmiala.

„Toto byť vianočný darček pre vás!“ vyhlásila nadšene a zodvihla ruku, v ktorej držala... takmer som odpadla! Bože, ten hajzel! Na tenkom, drevenom bydielku v oválnej, bielej klietke poskakoval ten divný, prihlúply tvor zo zverinca!

„Od koho...?“ nedalo mi. Musela som sa spýtať. Škriatka sa srdečne a nevinne usmiala.

„Pán povedať, že vy vedieť,“ odvetila a vzápätí klietku položila na môj – Síriusov – nočný stolík.

„Nie! Počkaj,“ skríkla som zdesene. Bože, toto nie! Ako sa opovažuje kupovať mi darčeky?! Škriatka na mňa uprela vydesené oči. Pichol ma pocit viny. Na škriatkov nikdy nekričte! Budú si myslieť, že spravili niečo zlé a vy sa ich potom nezbavíte, lebo sa vám to budú snažiť vynahradiť.

„Ehm, eh, ja to nechcem,“ vyhlásila som o poznanie jemnejším tónom. „Vráť to tomu, kto mi to poslal.“

Škriatke sa v kútikoch očí nahromadili slzy. Zakusla som si do pery.

„Ale, ale...“ začala fňukať. „Ale to neisť. Pán prikázať, dať vám to, až keď pán odísť... a ja nemôcť opustiť Rokfort.“ Po sivastých lícach sa jej spustili slzy veľkosti hrachu. Kruci! Kruci!! Kruci!!! Čo teraz?

„Nemohla by si sa oň postarať ty, dokým pán nepríde?“ spýtala som sa s nádejou.

Škriatka pokrútila hlavou a slzy dopadli na posteľné povlečenie.

„Pán mi zakázať starať sa oň! Povedať, „Ak si ho Tali neprijme, máš zakázané starať sa oň alebo o to prosiť niekoho iného“. Pán mi prikázať ako prvý. Ja nesmieť porušiť príkaz... ja potom musieť potrestať,“ zakvílila a vo mne sa hromadil spravodlivý hnev. Ten prešibaný, slizký had! Ako sa opovažuje stavať ma do takejto situácie!? Ako?!

„A nemohla by si ho vrátiť do zverin...“ jasné, že nemohla. Škriatkovia nesmú opúšťať priestory hradu – teda smú, ale iba s povolením niekoho z vrchnosti. Ten hajzel! Tak toto mu ešte spočítam. Ale to je teraz vedľajšie. Som až taká sviňa, že by som to úbohé, naivné stvorenie nechala trpieť?

Ťažko som vzdychla a v duchu si priala, aby som takou sviňou bola... ale nie som.

„Môžeš ísť a to čudo tu nechaj,“ vrkla som na ňu a chabo sa usmiala, aby pochopila, že sa nehnevám – teda aspoň nie na škriatka pred sebou. Niekoho iného by som veľmi rada rozštvrtila.

„Takže pani si ho nechať?“ spýtala sa nadšene. Prikývla som a ešte predtým, ako sa pobrala späť, som ju poprosila o menšiu zásobu koláčikov na cestu.

Kruci, a čo ja s tým teraz budem robiť? Veď nemám ani najmenšiu páru, ako sa starať o čokoľvek iné než panovačnú, hrdú a sadistickú orlicu! Ach jo, to bude zas vysvetľovania!

A aj bolo. Chalani sa vypytovali dovtedy, dokým som im nezadelila upravenú verziu pravdy. Jasné, že som vynechala od koho je, to som zakamuflovala za neznámeho ctiteľa, ale v konečnom dôsledku som povedala takmer všetko. Neznášam, keď im musím klamať.

Zelený vtáčik si celú cestu spokojne hovel v klietke a bol neskonale vďačný aj za tých pár minút škrabkania, ktoré som mu venovala. Kto vie, možno si ho nakoniec aj nechám. Bol fakt boží.

Posledné klokotanie vlaku utíchlo a my sme vystúpili na nástupište deväť a trištvrte. Ako vždy aj teraz bolo prepchaté ľuďmi. Sirius si ma pritiahol k sebe a pobozkal na vlasy.

„Vidíme sa po prázdninách,“ vyhlásil a široko sa usmial. Objala som ich a každému na líce vtisla srdečný bozk. Na Petra čakala jeho mama, Siriusa a Jamesa zas Potterovci a Rema jeho fotrovci a mladšia sestra, ale moji rodičia neboli nikde. Zovrelo mi srdce.

Kruci, kde len sú?

„Hej, nemáme tu s tebou počkať?“ spýtal sa Remus.

„Nemáme ťa hodiť domov?“ nadviazal naňho James, ale oboch som odbila kývnutím hlavy a sileným úsmevom.

„Netreba. Veď ich poznáš. Nikdy neprídu načas,“ kývla som rukou a trvala na tom, aby už konečne išli. Nemusia si predsa kaziť začiatok prázdnin tým, že tu budú čakať so mnou. Nechceli, ale keď som im pohrozila, že ich premením na žaby s hlasnými protestmi odišli.

Nástupište sa po polhodine čakania úplne vyprázdnilo a jedinú spoločnosť mi tu robila stará upratovačka v kvetinkovej zástere a ono čudo v klietke. Poskakovalo hore dolu. Pripomienka pre mňa: ešte musím skočiť do Šikmej uličky!

Po hodine čakania som švihla prútikom a kufor uviedla do Medzipiestoru. Už som toho mala dosť! Zas zabudli. Zas! Kruci to ani jeden jediný raz nedokážu prísť na čas?! Jasné že nie, to by potom neboli oni. Znechutene som odfrkla a postavila sa na nohy. Prútik som schovala do vrecka, klietku schytila za biele, kovové uško navrchu a otočila sa k východu práve v momente, keď ním prechádzala vysoká, povedomá postava.

Prižmúrila som oči, keď som si ju prezerala. Dobrých sto osemdesiat centimetrov, chudá postava, ale nie zas vychrstnutá ale ani vyšportovaná. Ryšavo-hnedé vlasy mal puntičkársky sčesané vzad, ale zopár neposlušných pramienkov mu padalo do očí farby rozpustenej čokolády. Vyzeralo to tak, že má za sebou náročný deň. Bože, kde som ho len videla... Pozrel sa na mňa a mne to v momente doplo. A kruci, došla som. Ako je možné, že zrovna ja mám takú smolu a hneď v prvý deň natrafím na Leroya O'Sullivana!?

Bývalí, hlavný, rokfortský prefekt si to namieril rovno ku mne. Koľko mohol mať rokov? Devätnásť? Dvadsať? A podľa wizengamotskej rovnošaty pracoval na ministerstve. Ani sa nečudujem. Vždy tam chcel robiť a ako jeden za najlepších z ročníka na to aj mal.

„Thalia,“ oslovil ma a v hlase mu zaznievala menšia panika.

„Leroy,“ odzdravila som. Zatváril sa ako spráskané šteňa. Ehm, tak to fakt svedčí o tom, že toho má na dnešok veľa.

„Prepáč,“ zatiahol a ja som nechápala, prečo sa ospravedlňuje.

„Za čo?“

„Za to, že som zabudol?“ objasnil. „Ale mám na to pádny dôvod! Na ministerstve teraz máme poriadny bodrel...“

„A kedy ho nemáte?!“ nečakane sa do nášho rozhovoru zapojila pani v zástere, ale vzápätí sa tvárila, že nič a pokračovala v umývaniu dlažby. Leroy ju ignoroval a venoval sa opäť iba mne.

„Tvoji rodičia nemôžu...“ začal. Prosím ťa, kedy len tí môžu? „Madam Shepardová, má momentálne pohotovosť a tvojho otca povolali do služby.“

„Prečo? Čo sa stalo?“ nechápala som a on sa zatváril ešte zmučenejšie.

„Vyhodili do vzdychu most pár kilometrov od Londýna. Štyria mŕtvi, siedmi zranení, z čoho piati potrebovali okamžitú liečiteľskú pomoc,“ rekapituloval. „Stavím sa, že to večer máme vo Večernom Prorokovi!“ Zlostne mu trhlo kútikom. Tá predstava sa mu nepáčila.

Prekvapene som naň hľadela. Takéhoto som ho nepoznala. Nie, ten, Leroy O'Sullivan, ktorý so mnou chodil na Rokfort, bol večne pokojný a rozvážny. Mladý muž predo mnou ale vyzeral, že čoskoro prekoná prvý infarkt v živote!

„Leroy!“ okríkla som ho a on na mňa zmučene uprel hnedé, pekné oči. „Vypni na chvíľu,“ radila som mu.

Smutne sa usmial. Ty vole! On sa fakt usmial. Nepamätám si, že by som ho niekedy videla smiať sa.

„Kiež by to bolo také ľahké. Teba na stole nečaká metrová hromada papierov,“ posťažoval si. Prižmúrila som oči.

„Takže, čo bude teraz?“ spýtala som sa zvedavo a zároveň mala tak trochu strach.

„Mám ťa zobrať niekam na obed a potom rovno domov,“ oznámil mi. Tak fajn, obed znie fajn. Pri troche šťastia stihnem aj zverinec.

Na pol hodinu sme zakotvili v Deravom kotlíku a ja som si rýchlo odbehla kúpiť krmivo pre Čudo. Myslím, že odteraz to bude jeho meno. Čudo... alebo Ťukvas? Jedno z toho. Kreativita vo vymýšľaní mien, nikdy nebola mojou silnou stránkou, ale neriešim.

Keď som sa vrátila, Leroy zazeral na Čudo.

S nadvihnutým obočím a sáčkom plným zrna, malého sušeného ovocia a granulí som prebehla pohľadom z jedného na druhého.

„Prisahal by som, že ten vták na mňa zazeral,“ vyhlásil Leroy a ja som ho taktne vysmiala.

„Prosím ťa, je to len vták.“

„V podstate je to papagáj,“ opravil ma.

„Vták, papagáj... Aký je v tom rozdiel? Oboje má krídla, zobák a perie,“ zhrnula som a ukázal k východu. Postavil sa a nasledoval ma von. Odprevadil ma až pre dom, ktorý stál pár ulíc od Hyde Parku v zastrčenom kúte. Vlastne, muklovia ho nedokázali vidieť a aj proti čarodejom mal tú najvyššiu ochranu, akú mám mama dokázala zabezpečiť. Bol vystavený z červeného a bieleho kameňa a jeho architektúra mala v sebe čosi grécke. Asi to robili tie trojuholníky nad oknami a vysoké dórske stĺpy. Rozlúčila som sa so svojim dočasným sprievodcom a napochodovala dnu. Moja rodina nikdy nebola chudobná, ale nikdy sme ani neboli milionári. Tento dom je ale aj tak rodinné dedičstvo, ktoré sa detí celé generácie. Moja pra-pra-pra-pra a ešte niekoľko krát prastará mama z otcovej strany milovala Londýn. Milovala oblečenie, šperky, bohatstvo. Bola ako straka. Kde sa čo blýskalo, to musela mať a čo je pre tento typ človeka lepšie ako Londýn? Pochádzala z čarodejníckej línie zbohatlíkov, ktorý sa neštítili podnikať v muklovskom svete – a práve tomu vďačím za fakt, že si s čistým svedomím môžem povedať, že nepatrným medzi čistokrvných!

Len tak okrajovo. Sférou ich podnikania bol obchod s vlnou, ktorý vtedy neskutočne letel. Koniec koncov, to vlne vďačíme za buržoáznu revolúciu v Anglicku.

Zaliezla som dnu, kde ma (ne)prekvapivo privítalo hrobové ticho. Prešla som popri veľkom bielom schodisku, ktoré vás v prípade núdze dovedie až na piate poschodie a povalu. Náš dom bol obrovský, a drvivá väčšina priestoru neobývaná aj keď stále čistá. O všetko sa to staral otec. Mama by nedovolila, aby sme zamestnali výpomoc a z duše nenávidela postavenie škriatkov. Zastávala názor, že keby si tie naivné tvory uvedomili, že v živote môžu dosiahnuť viac, ako len otročiť pre čarodejov, mali by sa oveľa lepšie. Ich postavenie považovala za novodobé otroctvo a ona predsa otrokárstvo podporovať nebude. Mne osobne to bolo v podstate jedno.

Prešla som do kuchyne, z ľadničky vybrala jogurt a s klietkou v druhej ruke si to namašírovala k sebe do izby. Cestou som míňala zárubňu, na ktorej bol fixou vyznačený môj rastový postup. Vyšliapala som schody na druhé poschodie a zaliezla do druhých dverí naľavo. Moja izba bola ako vždy zelená a výnimočne aj uprataná. Až sterilne! To sa musí okamžite napraviť. Klietku s Čudom som položila na vyleštený písací stôl, z vrecka vytiahla prútik a jediným švihnutím si privolala kufor.

Ťažko som povzdychla a prešla k obrovskému rádiu pod oknom. Zapla som ho. Z toho ticha mi šli prasknúť bubienky. Izbou sa začala linúť príjemná roková pieseň a ja som si cez hlavu pretiahla tričko, ktoré som vzápätí nahradila iným – tento krát čiernym svetrom s výstrihom do V a nápisom London. K tomu som si nevliekla pohodlné rifle a zo spodku kufra vylovila jediný, čistý pár krikľavo červených ponožiek.

Takto oblečená som skočila do kúpeľne a potom Čudovi vyplnila misky. Vďačne pípol a rýchlejšie, že by človek pokladal za možné, začal vyzobkávať malé, okrúhle zrniečka. Divné, ja by som v prvom rade išla po ovocí. Hodila som po ňom rýchlim pohľadom a zliezla do hlavného salóna. Na moje veľké prekvapenie v ňom stál vysoký živý stromček. Spolovice bol ozdobený, ale tá druhé ešte stále spočívala v kartónových krabiciach.

Prečo nie? spýtala som sa samej seba. Zapla som monštrum s názvom televízor a v momente na mňa vyskočila nejaká vianočná relácia. Počúvala som ju len na pol ucha a pustila sa do zdobenia. Aj to je lepšie, ako skapínať nudou v izbe!

Na moje obrovské prekvapenie som zistila, že sa vcelku dobre bavím. Muklovské programy majú jednoducho niečo do seba. Občas mi to príde tak, že my čarodeji sme v istých ohľadoch sto rokov za opicami. Veď mukli technikou dokážu veci, na čo mi využívame kúzla! Technika... niekedy ma skutočne zaujíma, na akom princípe funguje.

Stromček sa zdobil plynulým tempom. Program striedal film a film zas program. Najviac som sa nasmiala na americkej somarine o Santa Klausovi. No, ak by sme si odmysleli červené handry a brucho, vcelku by sa podobal na Dumbledora.

Mávla som prútikom a v krbe sa rozhorel príjemný oheň. Uspával ma. Pôsobil na mňa ako droga. Jeho červené plamene oblizovali béžový kameň a hádzali nepravidelné svetlo na okolitý nábytok. Kávovú sofu a kreslá, skleneý stolík, vzdialenú, veľkú knižnicu, úzke, dlhé komody pod oknami a tmavohnedú podlahu. Na vysoký zelený stromček, ovešaný všemožnými vianočnými somarinami, ktoré si na jeho vetvičkách sami hľadali miesto. Očarované sviečky lietali z jedného konca na druhý, zlaté girlandy sa hýbali ako hyperaktívny had, sklenené gule sa pohupovali zo strany na stranu. Bol to pekný a pokojný pohľad. Ľahla som si na sofu a stiahla na seba vyblednutú modrú deku.

Zaspala som. Počas spánku mi prútik vypadol z ruky na zem a skotúľal sa po pohovku.

Skoro nad ránom ma zobudil zvuk otvárajúcich sa dverí. Zažmurkala som a unavene si pretrela oči. Oheň v krbe dohasínal. Z chodby sa ozvali tlmené hlasy. Prehodila som nohy cez okraj provizórnej postele a hlboko zívla.

Poznala som ich – tie hlasy.

Unavené kroky ma zaviedli do predsiene oči mi spočinuli na povedomej dvojici. Otec mal pod očami tmavé kruhy, vlasy rozcuchané – čo u neho nebýva zvykom – a biely, liečiteľský plášť pokrkvaný. 

Zarazene som nadvihla obočie, keď som uvidela mamu. Jej aurorská uniforma bola dotrhaná. Dnes na sebe nemala handry z Karpatského hnedáka, len obyčajnú radovú uniformu. Ale to, čo ma prekvapilo najviac, bola jej pravačka - celá obviazaná a uložená v trojuholníkovej šatke, ktorú mala zaviazanú za krkom. Všimla si ma ako prvá.

„Prečo nespíš?“ spýtala sa pokojne. Po bolesti ani stopy. Buď ju nadrogovali ulamujúcim elixírom, alebo bola fakt dobrá herečka.

„Spala som. Čo sa stalo?“

Mame sa v očiach mihol temný závoj, ale odpovedala:

„Problémy.“

„To vidím, ale aké? Stalo sa ti to na moste?“

Zamračila sa. „Odkiaľ o tom vieš?“

„O'Sullivan,“ zatiahla som veľavravne.

„Aha,“ povedala iba a prešla okolo mňa do kuchyne.

„Tati?“ obrátila som sa naňho, keďže od nej sa očividne nič nedozviem. Uprel na mňa unavené oči a slabo sa usmial.

„Smrťožrúti zničili most asi dvadsať kilometrov od Londýna. Videlo to veľa muklov, a veľa z nich bolo zranených. U svätého Mugha sme mali najvyššiu pohotovosť a na ministerstve to bolo ešte horšie. Zrovna sme zdobili stromček, keď nás povolali.“ V očiach sa mu usadil smútok. Veľmi sa na tieto Vianoce tešil. „Mama nemala čas ani na to, aby sa prezliekla. Ju poslali rovno do akcie. Pár Smrťožrútov sa objavilo na jej stanovišti...“

„Tam ju...?“

„Áno, kliatba jej rozsekla svaly pozdĺž celej ruky,“ odvetil a hlas mu zachrapčal.

Chvíľu som váhala, ale nakoniec som sa to spýtala.

„Koľko muklov zomrelo?“

V jeho tvári sa mihol výraz naprostého zničenia.

„Jedenásti.“ Čo? O'Sullivan hovoril o siedmich zranených! „A traja čarodeji.“

Nasledovala som mamu do kuchyne. Unavene sa opierala o kuchynský pult a pred ňou sa varila voda. Bola zničená. Povädnuté plecia, sklonená hlava. Takúto som ju ešte nikdy nevidela! Obrátila sa ku mne. Boli sme tu samé. Otec sa išiel hore prezliecť.

„Tali,“ oslovila ma a v očiach jej preblesla bolesť.

„Hm?“ zatiahla som a oprela sa o hranu stola.

„Čo chceš robiť po škole?“ spýtala sa ma rovnakú otázku ako Moody. Prekvapene som nadvihla obočie.

„Ty vieš čo. Aurora!“

Zaťala sánku a skusla si spodnú peru.

„Si si tým istá?“ spýtala sa a ja som nevedela, kam tým miery.

„Jasné, že som.“

Zamračila sa. „A keď ti poviem, že sa na teba nebudem hnevať, ak si vyberieš niečo iné?“ spýtala sa, čím ma dokonale vyviedla z kontextu. Ak by sa nehnevala? Prečo sa to pýta? Celý život vyrastám v tom, že jedného dňa bude zo mňa auror! Tak prečo to teraz hovorí? A chcela by som vôbec robiť niečo iné? Viem si svoju budúcnosť predstaviť inak? Obávam sa , že nie. Byť aurorom, bol odjakživa môj sen. Vždy som chcela byť ako ona. Bojovať proti zlu, stáť na tej správnej strane. Nie, nemyslím si, že by som chcela robiť niečo iné. Aurorstvo je moja budúcnosť. Môj detský sen.

Pokrútila som hlavou. „Chcem byť aurorom. Vybrala som si to - sama. Nejde tu o tom, čo chceš ty,“ oznámila som jej a ona si ťažko povzdychla. Myslím, že keby nemala jednu ruku odpísanú, skrížila by ich na prsiach.

„Aurorstvo je nebezpečná práca,“ vyhlásila napokon.

„Povedz mi niečo, čo neviem.“

„Nejde tu len o to, že si v nebezpečenstve ty,“ začala. „Ide tu o veľa. Jeden nesprávny krok a odnesú si to tvoji spolubojovníci. Dnes na akcii zomreli traja naši,“ oznámila mi pochmúrne.

„Ja viem.“

„Vieš prečo?“ spýtala sa a ja som pokrútila hlavou.

„Jeden z tých troch sa... no, bál. Vydesila ho presila, voči ktorej stáli. Zdrhol, ale nie moc ďaleko. Zasiahli ho do chrbta, ale to nie je na tom to najhoršie. Tým, že zutekal, oslabil vlastný tým. Zvyšný dvaja, proti piatim Smrťožrútom, nemali šancu. Keby ostal, mohli by vyhrať. Mali tréning, ako zvládať podobné situácia, ale tým, že zdrhol, podpísal ich rozsudky smrti!“ odmlčala sa a vzápätí pozrela na mňa. „Aurorstvo nie je len o tom, ako človek zvládne krízové situácie jeden voči všetkým!“ vyhlásila. „Je to tímová záležitosť. Len tí najlepší majú výsadu, zodpovedať samy za seba a neniesť na pleciach zodpovednosť za ostatných.“ Nechápala som, kam tým miery. „Si na to pripravená? Zodpovedať za ostatných?“ spýtala sa a ja som sa naježila. Doplo mi to.

„Aha,“ zavrčala som, „Tak ty si myslíš, že nedokážem hrať v tíme?! Bojíš sa toho, že spravím prešľap a strápnim ťa?!“

Cez jej tvár sa mihol prekvapený výraz.

„Jasné, že nie!“ zvolala. „Bojím sa toho, že keď tá situácia nastane – a ona nastane. Nepoznám aurora, ktorý by v boji o niekoho neprišiel - že ju nebudeš vedieť uniesť. Jedna vec je, zraniť sa sám a druhá, keď vedľa teba zabijú kolegu. Je jedno či to bol tvoj priateľ ,či nie - aj tak si budeš nahovárať, že si preňho mohla spraviť viac!“ zasvätila ma do tajov vlastnej duše. Otec mi kedysi hovoril o tom, že aj ona takto o niekoho prišla.

„Aha,“ šepla som, ale potom odhodlane vyhlásila. „Ak tá situácia nastane, budem ju riešiť, ale teraz nie. Chcem byť auror.“

Mama si ťažko vzdychla. „Si tvrdohlavá!“

„Mala som to po kom zdediť,“ odvetila som s úsmevom a ona mi ho opätovala – aj keď to bola len praslabá odroda tohto šťastného mimického gesta.

„Mala,“ potvrdila.

V tej chvíli do kuchyne vošiel otec. Pristúpil k mame a starostlivo pohľadom prebehol jej ruku.

„Bolí to?“ spýtal sa a oči uprel do jej. On vždy dokonale vedel odhadnúť či klame, alebo nie.

„Nie,“ zatiahla a on nespokojne mľaskol.

„Bolí,“ vyhlásil a nespokojne mávol prútikom. V ruke sa mu z čista-jasna zjavila fialová fľaštička. „Vieš, že sa nemáš namáhať!“ káral ju a ona si nespokojne odfrkla.

„Je to len škrabanec! Nič vážne,“ oponovala mu znechutene.

„Jasné,“ zavrčal. „Sedem centimetrov hlboký škrabanec cez celú ruku. Tomu sa skutočne hovorí nič vážne!“ ponosoval sa a ja som sa musela usmiať.

„Sadni si!“ zavelil nekompromisne a mama po mne hodila zmučeným pohľadom. Neznášala, keď sa k nej takto správal. Väčšine žien by imponovalo, keby bol ich manžel takýto pozorný, ale ona si pripadala ako slaboch odkázaný na starostlivosť iných.

„Nemala by som priniesť vankúš?“ spýtala som sa s výrazom nevinného anjelika a ona ma spražila pohľadom. Šibalsky som sa uškrnula. Kanvica na čaj začala pískať.

„Aký chcete čaj?“ spýtala som sa aj keď to bolo zbytočné. Poznala som ich.

„Medový!“ vyhlásili zborovo. Uškrnula som sa. Medový v preklade znamenal med a pomaranč a bol to ich odveký tekutý priateľ. Za celý svoj život som nevidela, že by dobrovoľne pili nejaký iný. O pár minút na stole stáli tri biele, pariace sa šálky a hnedá cukornička. 

„Tak ako bolo v škole?“ spýtal sa nakoniec otec.

 

Aj napriek neskutočnej únave som si nasledujúce hodiny neskutočne užívala. Len zriedkakedy sa stávalo, že by sme sa všetci traja stretli v jednej miestnosti a k tomu sa aj priateľsky zhovárali. Mama sa uvoľnene opierala otcovi o rameno a vždy, keď jej tvárou preletel bolestivý kŕč, sa jej starostlivo spýtal či nechce ešte jeden elixír. Zakaždým odmietla s tým, že byť nadrogovaná, jej nepomôže.

Niekedy ma fakt vie prekvapiť, že aj napriek rozdielnym povahám si s mamou dokážeme vcelku dobre pokecať... teda nie, že by sme to robili často. Vlastne len pár krát za rok, ale aj tak sú tieto chvíli moje najobľúbenejšie. A možno to je tým, že zas až také rozdielne nie sme – ako povedal profesor McGrovach. No, ale aj tak sme sa pochytili kvôli farbe mojich vlasov. Okato sa vyhrážala, že ma k aurorom nikdy nevezmú, ak budem vyzerať ako päsť na oko! Vedela som to. Aurori zakazujú akékoľvek výstrednosti – teda nie, že by najvýstrednejší ľudia akých poznám, neboli práve aurori. Napríklad, taký Moody!

Do postele som sa dostala takmer o štvrtej ráno.

Ráno som sa zobudila po dvanástej. Neskoro ja viem, ale takto dobre a zároveň zle som nespala už parádne dlho. Dobre preto, že som spala ako zabitá a zle? Chýbala mi Síriusova spoločnosť.

Zrovna som sa navliekala do červeného trička s poletujúcim nápisom Chrabromil vedie!, keď na dvere dopadli niečie hánky.

„Ďalej!“ zvolala som a dnu vstúpila mama.

Obozretne sa rozhliadla okolo. Keď zhodnotila, že je podlaha neškodne čistá, prekročila zárubňu. Keď tu bola naposledy, jej chodidlá sa nemilosrdne zoznámili s Ihelničkami Ruskými – malými, tenkými bylinami, ktoré sa po uschnutí ešte viac scvrkli a naostrili.

„Ideme do Šikmej uličky,“ oznámila mi. „Chceš ísť s nami?“

Tá predstava ma nadchla. Bola to doba, čo sme naposledy boli niekde spolu. Prikýva som, ale to mi už mama nevenovala pozornosť. Tá sa teraz preniesla na zelené vtáča na písacom stole. Spokojne si hovel na miske so zrnom.

„To je čo?“ spýtala sa.

„To je vták,“ odvetila som.

„Vták?“ nechápala.

„Darček od neznámeho ctiteľa,“ vyhŕklo zo mňa skôr, ako mi začala klásť nepríjemné otázky. Pozrela sa na mňa a venovala mi pochybovačný pohľad.

„Čo je?“ bránila som sa. „Nemôžem mať ctiteľov?“

„Nie, môžeš, je to len... divné. Kvety vyšli z módy?“

„Asi,“ vrkla som. Kedy mi Malfoy dal kvety, tie by už dávno intímne skúmali dno nejakého koša!

„Dnešný chalani sú exoti,“ odvetila som. Prikývla.

„Ako sa volá?“ spýtala sa.

„Čudo,“ odvetila som.

„Čudo? Kreativita vypovedala službu?“ podpichla ma.

„Nie. Je to len provizórne riešenie. Ešte som sa definitívne nerozhodla.“

Mama len nechápavo pokrútila hlavou a potom Čudu prestala venovať pozornosť.

„Tak,“ zvolala, „rýchlo sa obleč. Čakáme dole.“

Pre tento krát som bola obzvlášť rýchla. Do troch minút som už stepovala pred dverami a čakala, dokým sa tí dvaja konečne dohodnú. Bože, čo je také ťažké na tom, čo budeme mať na večeru? Otec trval na tom, že budeme jesť klasické, anglické, vianočné jedlo, čo v preklade znamená moriak s pečenými zemiakmi, zeleninou, plnkou a brusnicovou omáčkou. Mama zas (ako rodená Poľka) na kapustnici, rybe a zemiakovom šaláte. Nikdy som nechápala, prečo sa o tom každé Vianoce hádajú. Aj tak nakoniec spravia oboje. Vrr... Niekedy je fakt na hovno byť z miešaného manželstva! Keď musím zjesť aj-aj, nikdy mi neostane miesto na koláče! A presne tak isto to skončilo aj tento rok. Našťastie si konečne uvedomili, že ich hádka je nerelevantná a vyrazili sme.

Šikmá ulička bola iná ako včera. Teda nie, že by už včera nebola vyzdobená, ale dnes sa vianočné ozdoby znásobili! Odvšadiaľ na vás vyskakovali vznášajúce sa stromčeky, sviečky, gule a aj malé figúrky čarodejov na metlách, ktoré za sebou nechávali oblaky snehových vločiek – teda nie, žeby to bolo potrebné. Obloha bola tento rok mimoriadne štedrá. Z bielych záhybov padal sneh a privlastňoval si všetko, čo nebolo bezpečne ukryté pod strechou. Ľudia sa smiali, ale pôsobilo to až strnulým dojmom. Akoby si vnútorne chceli nahovoriť, že počas Vianoc sa predsa nič škaredé stať nemôže. Dokonca aj atmosféra sa oproti minulým rokom zmenila. Aj keď teplota vzduchu bola príjemná, všade na okolo sa vznášalo zvláštne ľadové dusno. Snažila som sa to ignorovať.

Spoločne sme kráčali zasneženou slepou ulicou a pozorovali ruch naokolo. Zastavili sme sa u Všerakých nemožných a možných korenín, navštívili Olikovo mäsiarstvo s veľkým erbom nad dverami, ktorý znázorňoval Erymanthského kaneca. Mama sa ešte zastavila u Olivandera - dala si uňho opraviť pokazený prútik. Celkovo ich vlastnila osem a každý z nich si ju vybral – čo bolo divné. Ja osobne si neviem predstaviť, že by som mala používať iný ako ten svoj – vyrobený z lipy a Karpatského hnedáka. Nikdy som tak úplne nepochopila prútikom. Vraví sa, že prútik si vyberá svojho majiteľa – čo je pravda – ale na druhej strane ľudia veria v to, že ak prehrajú, ich prútik zmení majiteľa – a to je podľa mňa sprostosť! Prútiky majú svoju vlastnú hlavu a len tie zákerné sú prelietavé - len prútiky, ktorým násilným spôsobom zabili majiteľa.

Niekedy si fakt myslím, že každý prútik je samostatná vnímajúca bytosť a že na ne platí len pramálo poučiek. Sú ako stredoveké meče. Tie mali meno, majiteľa a cieľ – chrániť svojho pána za každú cenu a keď tento cieľ nesplnili, žialili a ničili všetko, čo im vošlo pod ruku. Stali sa zákernými a spolupracovali len s tými, ktorý zapadali do ich plánov – rozosievaní bolesti a žiaľu. Aj oni mali vlastnú hlavu.

Domou sme sa vrátili o tretej a oni dvaja sa pustili do varenia. Čo je ďalšia divná vec na Vianociach – mama nikdy nevarí! Ale aj tak jej kapor vždy chutí dobre. V skutočnosti by sa dalo povedať, že to je jediné rybacie jedlo, ktoré mám skutočne rada.

Ja som zatiaľ zaliezla na povalu. Prekonať päť poschodí mi dalo zabrať, ale nakoniec som za sebou spokojne zavrela dvere a ocitla sa v obrovskej miestnosti bez stien. Jedinou oporou pre strechu bolo niekoľko radov stĺporadia. Bola tu zima, za ktorú mohlo otvorené okno. Pri protiľahlej stene stálo dvadsať bydiel. Obsadené boli len dve. Na jednej sedela otcova Sova pálená s menom Faira a zvedavo si našuchorila perie. Široko som sa na ňu usmiala a z vrecka vytiahla jej balíček suchárov. Z druhého bydla ma podozrievavo sledovala Garra. Zaškriekala, tým jej vysokým spôsobom a ja som nemala na výber. Ak som nechcela, aby ma oskalpovala, musela som dať aj jej.

„Veď počkaj,“ zatiahla som a z druhého vrecka vytiahla jej nádielku. Položila som ju do kovovej misky a obidvom zaželala:

„Šťastné a veselé!“

Faira spokojne húkla, ale Garra ma prevŕtala povrchným pohľadom. No nakoniec aj ona nonšalantne kývla hlavou. Uf, ja fakt nechápem, ako s ňou mama dokáže vychádzať! Posadila som sa a oprela o jeden zo stĺpov. Faira po chvíli zletela ku mne a nechala sa hladkať po chrbte. Bola oveľa prítulnejšia ako Garra. Tá by vám skôr odcvikla ruku, než by vás dovolila pohladiť ju – jasné, že svetlou výnimkou bola mama.

Keď som sa vrátila do izby, aby som Čudo oficiálne pomenovala a nakŕmila, zistila som, že nielenže má rád škrabkanie, ale vie rovnako dobre riešiť hlavolamy typu – ako sa dostať z klietky von. Tak fajn, meno Ťukvas môžeme oficiálne vyčiarknuť. Náhlivo mával krídelkami, až mi nakoniec pristál na pleci a spokojne pípol. Zodvihla som ruku a jemne ho pohladila. Nechal sa. A fajn, je to oficiálne! Nechávam si ho. Srať na Malfoya.

Až o pár chvíľ neskôr som si uvedomila podstatnú vec – práve som dostala svojho prvého maznáčika v živote! A ako taký si zaslúži poriadne meno. Zvažovala som ho dlho. Prelistovala som hádam všetky knihy, ktoré som v izbe a dome mala – pričom on mi stále spokojne sedel na pleci – než som naň konečne narazila.

Nayo!

Nayo MacHugh bol legendárny bojovník zo Škotskej vysočiny, ktorý bojoval v prvej škretej vojne. Nayo – páčilo sa mi, ako to znie.

„Nayo,“ oslovila som ho nahlas a on ma ukážkovo ignoroval. No čo chvíľku potrvá, než si na nové meno zvykne.

Večera sa konala o siedmej večer. Za oknami zavládla tma a našu jedáleň osvetľovala len osamotená sviečka. Prvotné rituály prebehli v klasickej vianočnej atmosfére. Praskli sme Christmas Crackers a podľa poľských zvyklostí darčeky rozbalili ešte v ten večer. Naše Vianoce boli zmeskou rôznorodých tradícii od dvoch chodov, cez Christmas Crackers a krížiky z medu na čelách, po odkladanie kúskov oblatiek pod obrus pre Ježiška. Keď som bola malá, mala som v tom dosť veľký chaos. Mama mi vravievala, že darčeky nosí Ježiško, otec zas, že Otec Vianoc.

Nakoniec sme sa presunuli ku stromčeku, pod ktorým sa vynímali aj darčeky od chalanov. Sviečky mi lietali okolo hlavy a salónky sa mi zas násilím pchali do úst, dokým si si jednu z nich nevzala.

Dostala som všeličo. Pár kusov oblečenia, nejakú tú kozmetiku, ale aj knihy s čarodejníckymi fotografiami a sprievodcom, ktorý preskakoval z jednej stránky do druhej, aby mi počas celého listovania v skratke rekapituloval obsah – len škoda, že boli o herbelógii! Neznášam herbelógiu. Ďalej tam bola kniha o histórii, plus nejaká o čiernej mágii, ktorú by som do školy nevzala ani keby mi to mama nezakázala. Od mami som tiež dostala dýku, ktorý sa nikdy neotupí a od otca vyrezávanú šperkovnicu, ktorá vám popravde povie, ako vyzeráte a čo sa vám hodí a čo nie. Tak asi toľko k rozdielom medzi mojou mamou otcom.

Od Rema som dostala nový kotlík so zabudovaným časomerom. Od Jamesa knihu o metlobale s krátkou pripomienkou „Si v ňom dobrá, tak neplytvaj talentom!“ Cs, aj tak ho hrať nebudem. Od zápasu so Slizolinom som nehrala a Chrabromil vyhrával aj tak. Sirius mi venoval koženú tašku s nápisom Nedrogoval som, nefajčil som, nepil som, až škola ma zmenila! a Peter to všetko uzavrel obrovskou nádielkou sladkostí, načo otec nešťastne zalomil rukami. Vedel, že do zajtrajšieho rána neostane ani jedna a mne potom bude zle. No jo, sladkosti to je moje.

Vianoce plynuli neskutočne rýchlo a ja s istotou môžem povedať, že boli tie najkrajšie, aké som kedy zažila. Skutočne. Až to bolo zarážajúce. Akoby sa nejaká vyššia sila nado mnou zľutovala a dopriala mi aspoň týchto pár chvíľ. A asi aj to, že mame ruku rozdriapa čierna mágia, bol vyšší zásah. Zranenia spôsobené čiernou mágiou sa liečia pomaly a tým pádom musela ostať doma. Žiadne náhle povolania do akcia, žiadne obavy o to, že o chvíľu odíde a nechá nás samých. Nie.

Dokonca, aj keď som nastupovala do Rokfortského expresu, stála vedľa otca a na perách sa jej usadil spokojný úsmev. Tatino ju objal okolo pása a pritiahol k sebe. Blonďavé vlasy mu padali do očí. Do tých mojich sa natlačili slzy. Takto to malo vyzerať vždy! Zakaždým tam mali stáť obaja a spokojne sa usmievať. Toto bola moja predstava o dokonalej, idylickej rodine. Takto to malo byť zakaždým!

Vlak opustil nástupište. Kývala som im do poslednej chvíle. Niečo vo vnútri mňa ma k tomu nútilo. Na malú chvíľu ma prepadla zlá predtucha, že to môže byť naposledy, čo ich takto vidím. Všetko bolo také dokonalé, až to doslova volalo po tom, aby sa niečo dosralo! Zahnala som tento nepríjemný pocit do úzadia a ešte chvíľu sledovala mihajúcu sa krajinu.

Nakoniec som sa od nej odvrátila a vošla do kupé.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 25 - Vianoce:

7. Ivet
02.04.2015 [15:02]

Já si vážně myslela, že Čudo mu zůstane Emoticon Ale jméno s významem se hodí, přikláním se k názoru, že to nebude obyčejný opeřenec. Jinak vánoční kapitola se mi líbila, ta temnota se hodila, snad jen doufám, že stále můžu doufat, a že se tak i stave, v happy-end Emoticon Ale až za hooodně kapitol!

6. mima33 admin
02.04.2015 [10:54]

mima33A teraz príde búrka - vlastne mám taký pocit, že to bude skôr hurikán a plne zdieľam Talin názor a fakt sa bojím, kam sa to teraz posunie. Veci začínajú byť vážne Emoticon

Inak, Nayo ani podľa mňa nie je obyčajný vták. Malfoy ho podľa mňa nejako začaroval a sledoval pomocou neho Tali (aj keď to znie trochu úchylne, ale celý čas som sa nevedela zbaviť toho pocitu) Emoticon

Úžasné, teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon

5.
Smazat | Upravit | 02.04.2015 [1:39]

Mne sa ti páčilo, i keď mám pocit že ten vtáčik nie je obyčajný vtáčik.
Emoticon Emoticon

4. Nathy
01.04.2015 [22:39]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Trisha přispěvatel
01.04.2015 [21:04]

TrishaNádherná kapitolka. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon myslela sim, si že vtáčik sa k nej predsa len dostane, čo sa táka Vianoc. Bol to zážitok. naozaj sa mi to veľmi páčilo, ale tiež si myslím, že sa niečo pokazí. Priznám sa, že od začiatku mám pocot, že jeden z jej rodičov zomrie... dúfam v opak, ale neustále mi to vŕta v hlave.
P.S. Koment od Trishe bez uvedenia prispievateľ som tiež ja, len som vtedy nebola prihlásená, čo mi došlo až keď som napísala celý koment a bola som na mobile. ja len toľko :D

2. valhalinka
01.04.2015 [20:28]

No táto kapitolka pre mňa trošku nudná, ale škriatka sa mi ľúbila Emoticon

1. Violet přispěvatel
01.04.2015 [19:56]

VioletÚžasné Emoticon Emoticon nemôžem tomu uveriť Malfojjej dal darček? Emoticon Emoticon som zvedavá čó sa stane ďalej Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!