OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 26 - (Ne)príjemné stretnutie

04.04.2015 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 10× • zobrazeno 1160×

Ďalšia časť je na svete a má venovanie pre Violet, valhalinku, Trishu, Nathy, izzie22, mimu33 a Ivet. :D

Sisa118

P.S.: Nepoznám lepší slaďák ako Kaichou wa Maid-sama! Milujem toto neskutočne presladené a ostré anime!!! :D

Kapitola 26

Sedela som v kupé a bezmyšlienkovite vybrnkáva rýchle stakato na struny gitary. James sa vedľa mňa hádal so Siriusom o dôležitosti jednotlivých partií ženského tela. Remus sa si čítal a Peter sníval.  Dokonalá idylka.

Znudene som sa sekla v polke tónu a o chvíľu neskôr mávla prútikom. Gitara zmizla a namiesto nej som z kapsy od Siriusa vytiahla  balíček s koláčmi.

„Dá si niekto?“ spýtala som sa.

James so Siriusom na chvíľu prerušili hádku, aby mohli spraviť krátky atentát na krabičku, Peter ma ignoroval – divné – a Rem záporne pokrútil hlavou. Aj moja maličkosť si uchmatla jeden a potom desiatu vrátila späť.

„Idem sa prejsť,“ oznámila som im a bez čakania na odpoveď vyšla von.

Chodba vlaku bola v podstate prázdna až na zopár osamelých exotov môjho typu. S rukami vo vreckách som postupovala vlakom. Nemala som určený cieľ, jednoducho ma to v kupé nudilo. Dokým Paroháč s Tichošľapom neuzavrú hádku, nemám tam čo robiť. Prešla som do druhého kupé, keď v tom ma zastavil známy hlas.

„Foxi,“ šepol za mnou Peter a ja som k nemu zvrátila pohľad.

„Hm?“ spýtala som sa cez plece. V tvári bol nezvyčajne červený.

„Môžem s tebou hovoriť?“ zatiahol hanblivo.

A jaj, toto bude zlé!

„Už to robíš, Červochvost,“ odvetila som a obrátila sa k nemu.

„Ehm, nie tu, ale niekde, kde je viac... súkromia,“ zajachtal.

„Fajn,“ pritakala som a vykročila vlakom.

Našťastie o pár kupé ďalej bolo jedno eventuálne prázdne. Sedel v ňom nejaký prvácky Slizolinčan. Našťastie stačila jednoduchá slušná prosba, aby nám na pár chvíľ kupé uvoľnil. Zavrela som za sebou dvere a pre istotu ho zabezpečila aj proti odpočúvacím zaklínadlom.

„Tak?“ obrátila som sa na Petra a ten sčervenel ešte viac.

Hm, toto bude na dlho. Znudene som sa zosunula na červené sedadlo a príliš dlhá, modrá ofiny mi padla do očí. Musím sa ostrihať! Ak to takto pôjde ďalej, môžem si ich v pohode viazať do gumičky.

„Ja... ja...“ jachtal. „Ja... skúsil som tú kolínsku,“ dostal zo seba nakoniec.

„A?“

„A ona nefungovala,“ pípol. „Tali, čo mám robiť?“

Ťažko som vzdychla a pustila sa do náročného rozhovoru. Keď sa skončil, pripadala som si ako vyšťavený pomaranč. Bože, ako mám len Petrovi vysvetliť, že je, bohužiaľ, ten typ chalana, ktorý baby jednoducho nepriťahuje, tak aby som mu neublížila?

Nakoniec som z toho nejako vykorčuľovala s tým, že som mu poradila, aby menej jedol a viac cvičil. Otrepaná rada – ja viem – ale nie som psychológ! Ak by som mu povedala niečo v tom zmysle , že Teaderová je krava – urazil by sa – a ak by som nadhodila niečo o tom, že pre ňu nie je dosť dobrý – mal by depku. Je to ako začarovaný kruh!

Peter odišiel a ja som si ešte chvíľku posedela. S tichým, znudeným výdychom som sa postavila a vykročila k dverám... a narazila do steny? WTF? Čo vo dverách robí stena? Zamračene som zodvihla oči a stretla sa s párom ľadovo zelených očí. Malfoy? Á kruci, to sa nám ten polrok, ale pekne začína!

„Ako sa opovažuješ,“ precedil pomedzi zuby, „vyhadzovať študentov z ich kupé?!“ zavrčal po mne a ja som sa inštinktívne stiahla.

Bol nasratý. Vyhadzovať? Čo? O čom to tu melie?

„Ja som nikoho nevyhodila!“ bránila som sa a pohľad mi padol na bledú tvár prváka za ním. Ani ten celkom nechápal dianiu naokolo.

„Ja som nikoho nevyhodila!“ bránila som sa. „Vyhodila som ťa?“ obrátila som sa na prváka, ktorý kupé dobrovoľne – zvýrazňujem slovo dobrovoľne - opustil.

Ten nevedel, čo robiť. Ak by to nebol Slizolinčan, pravdepodobne by som ho aj ľutovala. Zdesene pohľadom tikal z jedného na druhého a nevedel, ako odpovedať - ale stačil jeden krátky a smrteľne nebezpečný pohľad zelených očí, ktoré sľubovali pomalé a bolestivé mučenie a mal v tom jasno.

„Vyhodila,“ pípol zdesene.

„Čo?“ štekla som po ňom. „Ty jeden malý, klamársky zasr...“

Do pliec mi vrazili dve silné ruky a vypoklonkovali ma späť do kupé. Zavrel za sebou a zatiahol závesy.

„Ty!“ skríkla som, ale to už stál pri mne. Pritiahol si ma k sebe. Nebol to nijaký jemný a pozorný pohyb. Bola v tom autorita a dominancia. Niečo, čo ja nikdy uznávať nebudem!

Pobozkal ma. Zúrivo a vášnivo ma bozkal. Ruku mal položenú na mojom chrbte a druhou mi držal hlavu, aby som sa neodvrátila. Jazykom mi prenikol do úst, ale skôr, ako som ho stihla pohrýzť sa stiahol. Sotil ma na červenú sedačku a rukami mi znemožnil útek. Jeho tvár bola len pár centimetrov od moje. Zaťala som päste.

„Kto ti dovolil, vyhadzovať študentov z ich kupé!?“ zavrčal.

„Čo?“ štekla som, ale on to ignoroval. Nahol sa bližšie. Na tvári som cítila jeho dych. Skrížila som ruky na prsiach.

„Si hluchá? Mám to zopakovať?!“

„Nie, nie som hluchá!“ štekla som a naklonila sa k nemu. „Ale ty si očividne trafený!“

Zavrčal. „Koho si tu mala!“ Nebola to otázka, ale jasný príkaz, aby som odpovedala. Nechápavo som nadvihla obočie. Čo? Dnes je na mňa prirýchly. „Tak koho!“ zahrmel.

„Čo?“ nechápal som.

„Kto-tu-s-tebou-bol? Lamond? Alebo niekto iný?“ štekal šialene.

„Čo? Nie!“

„Tak kto?!“

„Peter, bola som tu s Petrom,“ odvetila som zarazene.

Zamrkal, a zlosť z jeho tváre vyprchala, keď pochopil. Prisahám, že keby som ho... prisahala by som, že mi tu práve predviedol, aká temperamentná a výbušná môže byť žiarlivosť v podaní a lá Malfoy mladší. A potom mi to skutočne doplo. On fakt žiarlil! Skutočne.

Vybuchla som do návalu smiechu a on sa stiahol. Sledoval ma ako nebezpečného šialenca nakazeného besnotou. Našťastie sa mi tento výbuch podarilo rýchlo skrotiť.

Uprela som naňho šibalský pohľad spod mihalníc a vyhlásila: „Ty žiarliš!“ Tipovala som, že to poprie, ale neurobil tak. Práve naopak. Zamračil sa a opäť sa ku mne nahol.

Jednou rukou sa oprel o červené epedo a zasyčal mi do tváre: „Jasné, že žiarlim!“

Úsmev mi z tváre zmizol rovnako rýchlo, ako sa na nej objavil. Toto nie je dobré! Nemal to priznať!

„Neprajem si, aby si sa s niekým stretávala osamote!“ zavrčal a ja som ho vysmiala.

„Ou, len škoda, že mne je ukážkovo ukradnuté, čo si praješ!“

Zamračil sa. „Neprovokuj ma!“ zavrčal.

„Ani ty mňa,“ odvetila som tvrdo a hrot prútika mu zaryla do brucha. Stuhol a oči sa mu mierne rozšírili. Prekvapila som ho! Tak ti treba, Malfoy! Ja nikdy nie som bezbranná! To si dobre zapamätaj!

„Daj to preč!“ zavrčal.

No jasné a čo ešte nepovieš?

„Malfoy,“ oslovila som ho prísne. „Ja nie som tvoj majetok!“

„Nie si,“ potvrdil, ale takým tým tónom, ktorý mi navrával, že onedlho budem.

„A ani ním nikdy nebudem!“ dodala som. Tvrdohlavo sa uškrnul a ja som v tej chvíli vážne zvažovala, že ho na ten prútik „nedopatrením“ napichnem!

„To sa ešte uvidí,“ oponoval mi. „A teraz, buď dobré dievča a nezatváraj sa s cudzími chalanmi na uzavretých miestach.“

Bol rýchly, ale v opačnom prípade by teraz mal rozbitý nos! Ako sa opovažuje?! Ako? Je to predsa Malfoy a ten často trpí seba deštruktívnymi sklonmi. Tak asi tak.

„Si masochista!“ obvinila som ho.

„Nie väčší ako ty,“ odvetil s úsmevom. „Sme zaujímavý pár. Čo povieš?“ zatiahol.

„My nie sme pár!“ skríkla som.

Otočil sa na odchod, ale ešte predtým, ako opustil nepriateľskú zónu, prehodil:

„Ale sme.“

Chcela som ho zabiť, ale, bohužiaľ, nemohla som! Svet je taký nespravodlivý! Namiesto toho som bezmocne zatínala zuby a snažila sa upokojiť rozzúrené srdce. Nanešťastie odmietalo poslúchať mozog, a tak sa stalo, že som v kupé pobudla ešte nejakú tú chvíľku, než som mohla vyjsť von s istotou, že nezabijem prvého idiota, čo mi skríži cestu!

„Kde si bola?“ spýtal sa ma znudene James, keď uvidel môj naštvaný výraz. Nemalo význam zatĺkať.

„Hádala som sa s Malfoyom!“ štekla som a chalani sa ako na povel narovnali.

„V poslednej dobe sa s ním hádaš často,“ zaplietol sa do rozhovoru Tichošľap.

„Myslíš?“ odvetila som škrobene.

„Myslím,“ potvrdil. „Teda nie, že by si ho predtým mala obzvlášť v láske, ale teraz ste v sebe v jednom kuse.“

Aha, takže už aj oni si toho všimli? Kruci!

„Sme,“ potvrdila som a periférnym videním zachytila Remusov starostlivý a mierne podozrievavý pohľad. A znova, Kruci!

„Je to skurveny, incestný bastard!“ štekla som.

„To teda je,“ potvrdil James. „Na poslednom zápase...“

„James, len sem neťahaj metlobal!“ okríkla som ho a on sa zarazene stopol.

„Fajn,“ pípol a ja som si uvedomila, že som mierne prestrelila.

„Sorry, kamoško,“ ospravedlnila som sa mu.

„To nič,“ odvetil a stiahol ma k sebe. Sadla som si vedľa neho a položila mu hlavu na plece.

„Keď on ma tak neskutočne vytáča! Nenávidím ho! Nenávidím všetkých ako je on!“ dodala som.

„Nie si v tom sama,“ podporil ma Sirius a postrapatil mi vlasy. „Narástli ti,“ zvolala vzápätí.

Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila, kam tým miery.

„Ehm, hej. Narástli. Mám si ich ostrihať?“ spýtala som sa ho. Zamračil sa, ale nakoniec pokrútil hlavou.

„Dlhšie sú krajšie,“ vyhlásil.

„Takže krátke mi nepasujú, pán Casanova?“ podpichla som ho a on sa pobavene usmial.

„Pasujú, ale dlhšie sú dievčenskejšie,“ vyhlásil odhodlane. „A nevolaj ma Casanova!“

„Prečo?“ nechápala som. Tak ho predsa volá celá škola.

„Lebo Cassanova ich ani zďaleka nemal toľko ako ja!“ odvetil povýšene.

„Ako si želáte... pán Cassanova,“ neodpustila som si a nebezpečné plamienky v jeho očiach mi prezradili, že som sa rozhodla nesprávne.

Á, kruci. Jeho ruky sú viac ako schopné a práve teraz ma šteklili v plnom nasadení, zatiaľ čo mi James zvieral zápästia. Smiali sa a ja som od smiechu plakala. Bolelo ma pod rebrami. Boli ako deti! Keď sme boli malí, toto bol ich obľúbený spôsob trestu za to, že som si z nich uťahovala alebo ich priskoro zobudila.

„Prosím! Dosť!“ zvolala som a ledva lapala po dychu. „Prosím!“ plakala som od námahy.

„Budeš ma volať Cassanova?“ spýtal sa Sirius a ja som pokrútila hlavou. Začal ma štekliť – zle to pochopil a preto som hlasno skríkla:

„Nebudem! Nebudem! Prisahám, že ťa tak už nikdy nenazvem!“ jačala som.

Jeho prsty ešte chvíľu pokračovali v činnosti, než definitívne zastavili.

„Sirius, raz ťa za toto premením na žabu!“ vyhrážala som sa a lapala po dychu. Šibalsky sa uškrnul.

„To by si nespravila, Foxi. Na to ma máš príliš rada!“ vyhlásil odhodlane.

Rokfortský expres uháňal krajinou a my sme sa bavili na starých ako aj nových vtipoch a príhodách. Dohadovali sme sa, ako strávime najbližší spln, ako aj na tom, kedy podnikneme nočný nálet na Medové labky. Všetko vyzeralo presne tak, ako malo. James sa hral so Zlatou strelou a Peter ho s obdivom v očiach sledoval.

Všetko by bolo dokonalé, nebyť toho, že sa vlak z ničoho nič zastavil!

S chalanmi sme si vymenili prekvapené pohľady.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Sirius a ja som pokrútila hlavou.

„Netuším,“ odvetila som. Postavila som sa a z vrecka vytiahla prútik. Chalani spravili to isté.

Vlak sa pohol. Zakymácal sa, akoby doň nastúpilo niečo veľmi ťažké. Hodilo ma do dovnútra. Vlakom sa rozniesli prekvapené a vydesené stony.

„Ľudia,“ oslovil nás zarazene Remus.

Otočila som sa k nemu. Ruku mal vystretú a ukazoval na oko, po ktorom sa ako neznámy parazit plazila námraza. Vytvárala všemožné kvetinkové variácie a mňa v tej chvíli napadlo to isté, čo zvyšok kupé. Dokonca aj Peter vedel, čo to nastúpilo do expresu.

Dvere sa prudko roztvorili. Trhla som sebou, ale keď som uvidela šesticu detských, vydesených tvári, sklopila som prútik k zemi. Boli to Chrabromilčania a v rukách zvierali prútiky. Rob a Nyneve stáli v čele. Keď som prechádzala vlakom všimla som si, že zabrali kupé vedľa nášho.

„James, čo sa to deje?“ spýtal sa vydesene Rob.

„Sú to Smrťožrúti?“ obrátia sa na mňa Nyneve, ale čo bolo zvláštne, v jej očiach nebol ani najmenší náznak strachu – len nenávisť a túžba pomstiť sa. Vymenila som si s Remusom rýchly pohľad.

„Poďte dnu!“ súrila som ich a oni poslúchli. Natlačili sme ich za seba k oknu a naša päťka sa postavila dopredu ako štít.

„Tak sú?“ naliehala Nyneve.

„Nie,“ odvetila som. „Ale je to niečo obdobne odporné,“ zasyčala som a mávla prútikom v nemom zaklínadle.

Decká ma fascinovane sledovali a ich pohľad postupne prechádzal aj na ostatných z party. Postupne z našich prútikov vyskakovali naše animágske podoby. Len Remus a Peter mali iné. Remov patronus mal podobu veľkej sovy a Peter nijaký nemal. Nedokázal ho vyvolať.

Chlad sa približoval. Na tele mi naskákala husacia kože. Chĺpky sa vztýčili do pozoru. Očakávala som príchod nechutného tvora, ktorého som síce nikdy v živote nevidela, ale moja mama ich vídavala pravidelne. Niekde v diaľke vlaku sa ozval vysoký, dievčenský výkrik. Ľutovala som osobu, ktorá kričala. Dementori sú neskutočne odpudivé stvory!

Námraza zasiahla sklenené dvere. Bol tu. Možno len pár metrov od nás. Siriusov pes sa prikrčil do útočnej pozície rovnako ako moja líška. Jamesov jeleň zahrabal kopytami – nezmestil sa sem a časť z neho prechádzala stenou do vedľajšieho kupé. Remusova sova sa nám vznášala nad hlavami.

Dementor dorazil, ale skôr ako stihol strčiť ten svoj nechutný, rozložený nos dnu, naň zaútočili štyria patroni! Stiahol sa tak rýchlo, že keď narazil do steny chodby, vlak sa zakolísal. Naši ochrancovia mu nedovolili prekročiť prah. Decká za nami prekvapene zvýskli a natlačili sa bližšie k sebe. Toto by deti nemali vidieť. Prebehlo mi hlavou. Toto nie je nič pre ich nevinné duše! Z chodby k nám doľahli prekvapené hlasy.

„Oddelenie Aurorov!“ zreval niekto. „Kontrola vlaku!“

S chalanmi sme si vymenili prekvapené pohľady, ale nakoniec stiahli patronov späť. O pár chvíľ sa vo dverách zjavila vysoká, štíhla postava muža, ktorá na nás mierila prútikom. Pohľadom prebehol cez naše nedôverčivé tváre na vydesená tváričky za nami.

„Identifikujete sa!“ prikázal nám pevným hlasom a ja som prižmúrila oči. Ako prvý jeho príkaz reagoval Remus.

„Remus John Lupin,“ oznámil a čarodejov prútik blikol na zeleno. Kúzlo na odhalenie lži!

„James Thomas Potter,“ nasledoval jeho príklad Paroháč a kupé opäť osvietila zelená.

Vyhlásenie „Sírius Orion Black“ nasledoval Petrov vydesený hlas, ku ktorému sa postupne pridávali aj decká za nami. Ja som na radu prišla ako posledná a aurorove oči ma nedôverčivo prepichovali.

„Thalia Alexandra Shepardová,“ vyhlásila som hrdo a auror sebou trhol.

„Shepardová?“ spýtal sa prekvapene. Prikývla som. „Dcéra aurorky Alexandry Sheprdovej?“ uisťoval sa.

Opäť som prikývla a on sklopil prútik.

Na mojej obrovské prekvapenie sa na mňa slabučko usmial a zvolal na kolegov: „Tu čisté!“ Kývol mi hlavou a zmizol rovnako rýchlo ako sa zjavil.

A toto malo byť, ksakru, čo?!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 26 - (Ne)príjemné stretnutie: