OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 28 - Starneme, Remus, starneme!

08.04.2015 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 17× • zobrazeno 1423×

Tak, a oficiálne do konca ostáva len desať kapitol. :D

Časť je venovaná mime33, Violet, Nathy, Trishi, izzie22, FILADE, Ivet, Nightmare a Týne.

Kapitola 28

Ležala som pokojne. Ani neviem ako sa mu podarilo upokojiť ma dosť nato, aby mi mohol pustiť nos. Zmučene som mu ležala v lone a moje muky pritom nespôsobila jeho prítomnosť! Nie, práve naopak. Bola to práve jeho blízkosť a rytmické hladenie srsti, čo ma ako-tak upokojovalo. Bolel ma fakt, že som sa pohádala s Jamesom! Líščia hruď sa dvíhala v pravidelných intervaloch. Zavrela som oči a ešte viac sa pritisla k jeho horúcemu stehnu. Nie je mu zima?

„Prečo si plakala?“ spýtal sa jemne.

Trhlo mnou. Práve pre toto som rada líškou - nemusím mu odpovedať.

„Ty nikdy neplačeš, takže sa muselo stať niečo... pohádala si sa s jedným z nich?“ nemusel spresňovať. Vedela som, čo myslí. „Stačí, keď kývneš hlavou,“ prihováral sa mi, ale ja som ostala nehybná.

Jemne ma pohladil cez líščiu masku, potom cez nos a nakoniec starostlivo obkreslil lem veľkých uší. Naklonil sa a jemne ma pobozkal na líce. Prudko som otvorila oči a chcela zdrhnúť kadeľahšie, ale zadržal ma. Jeho veľká ruka mi pristála na boku a znemožnila akýkoľvek pohyb. Po pár chvíľach som sa prestala brániť a v duchu si prisahala, že ak sa o to pokúsi ešte raz, uhryznem mu nos... prípadne inú časť tela. Tieto zuby sú oveľa ostrejšie a dlhšie ako ľudské!

Jemne sa zasmial a potom ticho vyhlásil: „Máš ma rada!“

Moc si veríš, zašomrala som v duchu. Si len teplý a mne je zima. Nič viac v tom nehľadaj! Alebo...? Nie, nič!

Navyše, prečo by som sa mala cítiť zle? Evansová dolieza za Srabusom – je to Slizolinčan a nikto si z toho nič nerobí! Ja za Malfoyom nedoliezam. On dolieza za mnou, tak prečo by som si nemohla užiť trochu jeho tepla? Veď pre najlepšieho kamoša neznamenám viac ako nejaká čupka, ktorá ho aj tak nemá rada! Táto logika mi dávala dostatočný zmysel, aby som zahnala všetky dotieravé výčitky svedomia. Prečo by som nemohla?

„Premeň sa,“ šepol mi pri uchu a ja som bola natoľko privyknutá na jeho prítomnosť, že som sebou výnimočne necukla.

Nechcelo sa mi premieňať. Namiesto toto som sa ešte viac schúlila a snažila sa pobrať, čo najviac tepla. Zavrela som oči a on veľkou, teplou dlaňou obkreslil krivku tmavo ryšavého chrbta. Chcelo sa mi spať. Dnes som toho mala vážne dosť. Skryla som si ňufák pod bielu špičku chvosta a...

Len chvíľu... sľubujem, len na chvíľu zavriem oči...

Zaspala som a bola to viac ako len chvíľa. Keď som sa prebudila, okolo mňa bola tma. Teda, nie úplná. V jednom z rohou miestnosti horel oheň. Chcela som sa posadiť, tak akoby to spravil človek, ale jasné že sa mi to nepodarilo. Spánok v zvieracej podobe je dosť deprimujúca záležitosť. Naplno som zívla a pretiahla si stuhnuté končatiny. Poobzerala som sa po okolí. Bola som v Komnate najvyššej potreby. Vyzeralo to tu presne tak ako vždy, až na jeden malý rozdiel. Malfoy. Postavila som sa na štyri a zoskočila z postele.

S hlasným puknutím som na seba vzala moju pôvodnú ľudskú podobu. Chvíľkovú nevoľnosť som prekonala rýchlo a rovnako rýchlo prešla k zelenej pohovke pred krbom. Nemýlila som sa. Skutočne spal!

Vyzeral... inak. Z tváre mu zmizol akýkoľvek chlad. Jeho rysy boli až neprirodzene uvoľnené a chlapčenské. Toto nebol ten Malfoy, ktorého som poznala!

Kľakla som si a moja tvár sa dostala na úroveň jeho. Musela som si ho prezrieť z blízka. Vážne! Tak málo stačí k tomu, aby kus ľadu vyzeral ľudsky? Obyčajný spánok!? A nie len ľudsky, ale aj prekliato sexy! A keď už sme pri slove sexy... V tejto chvíli by som si dokonale vedela predstaviť, ako to s ním robím!

Potrepala som hlavou, aby som z nej dostala nepríjemné myšlienky a prudko sa postavila. Nezobudila som ho. Opäť som pohľadom preskenovala jeho vysokú postavu roztiahnutú cez sofu. Nespokojne som mľaskala. To ten habit má k telu prišitý, či čo?! 

Nechápavo som pokrútila hlavou a narýchlo zvažovala čo teraz. Mám tu ostať? To neprichádza v úvahu. Jediné, čo by z toho plynulo, by bola nepríjemná záplava otázok z jeho strany. Mám teda odísť? A kam? Do klubovne? A čeliť tak Jamesovi a Evansvej? Ani to ma moc nelákalo. Tak čo teda?

Vyšla som z komnaty a namierila si to ku soche jednookej čarodejnice. Musím si dať niečo sladké! Najlepšie veľkú tabličku mliečnej čokolády od madam Larkinovej!

„Dissendium!“ prikázal som šeptom a hrb čarodejnice sa odsunul.

Vkĺzla som dnu a zahltila ma tma. Konečne! Tma! Milujem tmu. Je to ten najlepší liek na všetky bolesti. Prikryje vás. Zahalí do mäkkých záhybov zamatovej temnoty a dovolí vám plakať bez toho, aby to niekto videl. Teda nie, že by som plakala. Ja nie! Ja neplačem a ak aj náhodou hej, tak potom z toho mám poriadne depky – ako teraz. Mne temnota dodávala potrebnú silu!

Postupovala som vlhkými a zatuchnutými chodbami, až som narazila na tvrdý panel. Zatlačila som a odtisla ho stranou. Predo mnou sa odhalil nádherný svet čokolády a pamlskou! Už je to tak dávno, čo som sa naposledy oddala mojej sladkej vášni. Od Vianoc už ubehli tri týždne. Tri dlhé týždne, bez sladkostí! Teda nie, že by som permanentne nevykrádala školskú kuchyňu, ale skutočná čokoláda od madam Larkinovej je predsa len niečo iné.

V rýchlosti som prehľadala krabice. Našla som ich takmer okamžite. Veľké, modré s lietajúcim nápisom a malou postavičkou starej čarodejnice v modro-fialovej róbe a čarodejníckym klobúkom. Vzala som si ich zo desať a na viditeľné miesto položila odpovedajúcu sumu. Nie som predsa zlodej! Len obchod navštevujem mimo otváracích hodín. No, to je toho.

Keď som vyšla na chodbu pred čarodejnicou, čakalo ma tam nemilé prekvapenie. Remus so záškoláckou mapou v ruke. Prižmúrila som oči. Vedela som, že neschvaľuje naše výlety do Rokvillu – mimo otváracích hodín.

Hľadel na mňa prísne, a ten pohľad svetlohnedých očí ma príšerne vytáčal. Svetlé vlasy mu padali okolo tváre. Neboli zviazané do jednoduchého chvosta, aký v poslednej dobe nosieval. Nie, neboli, a to neveštilo nič dobré.

„Čo?“ zavrčala som podráždene. Ak mi chce dávať prednášky, tak teraz na to fakt nie je najvhodnejšia chvíľa!

„Musíme sa porozprávať,“ vyhlásil ticho a rýchlym pohľadom skontroloval mapu.

„Mne sa nechce,“ odbila som ho.

„Ale áno, Tali, chce,“ oponoval mi.

Prepálila som ho zlostným pohľadom. „Neviem, o čom by sme sa mali rozprávať. James dal jasne najavo, čo si myslí. Alebo som to zle pochopila?“ vrkla som podráždene a sarkasticky zároveň.

Remova tvár nadobudla ešte prísnejší výraz. Zúžil oči, ale v konečnom dôsledku to aj tak vyzeralo ako ľútostivý úškrn.

„Nie o Jamesovi,“ povedal ticho.

„Tak o kom!?“ štekla som prudko a rozhodila rukami.

Prísnosť z jeho tváre vymizla a nahradila ju skutočná ľútosť a... a strach.

„O tebe a Malfoyovi,“ odvetil, čím mi vyrazil dych. Moje prekvapenie sa mi odrazilo na tvári.

„Videl som vás,“ prezradil smutne. „V lese,“ dodal.

„Remus, ja...“ zajachtala som. Hnev a zloba boli tam-tam.

„Nie,“ skočil mi mierne do reči. „Nie tu,“ dodal.

Zahanbene som sklopila oči k zemi. O joj, toto nie je dobré! Ako nás mohol vidieť? Nechápala som. Vedia o tom chalani? Čo budem teraz robiť? A mala by som niečo robiť? Prečo by som mala? Prečo by som nemohla stráviť pár chvíľ s Malfoyom? Evansová dolieza za Slizošom, tak prečo...

Remus vybral starú, nepoužívanú učebňu na treťom poschodí. Bolo v nej dusno a prach sa mi chytal na priedušky. Každý jeden pohyb ho tu víril viac a viac a ja som mala pocit, že si vykašlem pľúca. Našťastie s ním Rem spravil rýchly proces. Jedno mávnutie prútikom a prach zmizol, akoby tu nikdy nebol. Obozretne som sa posadila na roh najbližšej lavice a sledovala môjho priateľa. Vzájomne sme sa prepaľovalo pohľadmi.

„Tak,“ začal on, „ako to začalo?“

Neodpovedala som ihneď. Mala som sto chutí mu niečo nepekné  odseknúť, ale nemala som na to srdce. Nie Removi - chalanovi, ktorý mi vždy pomohol. Nie Removi – priateľovi. Nie Remusovi – bratovi.

Ťažko som vzdychla, ale on bol trpezlivý. Vzdychla som znova. Hľadala som v sebe silu. Išlo to len ťažko. Nakoniec som sklopila oči a ticho začala.

„Pamätáš si na náš zápas zo začiatku roka?“

„Tvoj a Malfoyov?“ Koho iného? zavrčala som v duchu.

„Áno,“ potvrdila som. „Ním to všetko začalo.“

„Ako?“

„Porazila som ho... a... a on sa mi zato chcel pomstiť.“

„Pomstil sa?“

„Áno,“ išlo to zo mňa ako z chlpatej deky.

Ale keď ja som sa tak strašne hanbila! Skutočne som sa hanbila, lebo som vedela, že tento krát musím s pravdou von.

„Ako?“

„Pamätáš si na moju oslavu?“

„Áno.“

„A vieš, že vtedy som sa po prvýkrát s niekým...“ nemala som silu dopovedať a on to pochopil aj bez toho. 

Vydesene zalapal po dychu a prekvapene vytreštil oči. „To... to on?“ zavrčal. Prikývla som. „Vydiera ťa tým?“ spýtal sa prvú možnú alternatívu, ktorá mu prišla na jazyk.

Pokrútila som hlavou a zároveň to vysvetlila aj ústne: „Teda vydieral... ale bol to veľmi zvláštny spôsob vydierania. On... za to, že to nikomu nepovie chcel, aby som s ním strávila istý čas.“

„Iba to?“ neveril mi a ja som sa mu zahľadela do očí.

„Prisahám, Rem, môže to znieť akokoľvek divne, ale je to pravda. Netrvalo to dlho. Len pár týždňov...“

„Preto si cez víkendy odchádzala?“ spýtal sa, čím ma mierne vyviedol z kontextu. 

On o tom vedel? No nič – to je teraz vedľajšie. 

Prikývla som. „Musela som s ním stráviť jednu hodinu cez týždeň a dve cez víkend, ale prisahám, nič sa nestalo... teda nič až do tej poslednej. Ja...“ zajachtala som sa a do tváre mi vbehla takmer neviditeľná červeň. „Ja... on ma pobozkal, a ja som to ukončila s tým, že s ním nikdy nič nebudem mať a že mi je jedno, či celému svetu roztrúbi, že so mnou spal. Myslela som si, že to spraví, ale nespravil. Nechal ma ísť. Ja... prekvapilo ma to,“ priznala som si fakt, nad ktorým som sa doteraz moc nezamýšľala.

Potom som mu v skratke vyrozprávala celý príbeh. Jediné, čo som vynechala, bol zážitok z prefektských kúpeľni. To nepotreboval vedieť a nijak závažne to neovplyvnilo dej príbehu.

„Takže to od neho máš Nayo?“ utvrdzoval sa v nazbieraných informáciách.

Prikývla som.

„Prečo si mu ho nevrátila?“ chcel vedieť a ja som k nemu zodvihla vzdorovitý pohľad.

„Lebo som ho chcela aj predtým!“ priznala som.

„Malfoya?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím a ja som ho spražila zúrivým pohľadom.

„Jasné, že nie! Chcela som Nayo... ale to je iný príbeh,“ dodala som. Nebolo to podstatné, tak načo to rozoberať?

„A to v lese malo byť čo?“ chcel vedieť a ja som mu aj teraz v skratke vylíčila celý príbeh.

„Tali,“ oslovil ma po chvíli jemne. Zodvihla som k nemu oči, ktoré sa pohľadu naň vytrvalo vyhýbali. „Nemyslíš si, že ťa len využíva?“ zaznela otázka, ktorú som si nespočetne veľakrát položila aj ja sama.

„Neviem, Remus, neviem,“ priznala som. „Spočiatku som si to myslela aj ja, ale teraz? Po takej dobe a nič nespravil? Neviem...“

„Možno len čaká na správnu príležitosť,“ zatiahol súcitne a ja som prikývla.

„To je asi najpravdepodobnejšie.“

„Veríš mu, že to nikomu nepovie? To, že si animág?“

Unavene som si rukou pretrela tvár. Toto bol ten najťažší rozhovor, aký som kedy v živote viedla.

„Neviem, Remus. Čo sa týka jeho, tak neviem vôbec nič! Nechápem ho. Nehrá podľa zabehnutých pravidiel. Ja... nevyznám sa v ňom!“

„A vyznáš sa v sebe?“ opýtal sa záhadne a som netušila, kam tým miery. „Čo cítiš?“ dodal a mne to doplo.

„Ak sa ma pýtaš, či som sa doňho nebuchla, tak odpoveď je jedno veľké a výrazné Nie! Nie som trafená! Je to Slizolinčan! S niekým takým by som si nikdy nič nezačala!“

„Ale v tom lese to vyzeralo inak,“ poznamenal a ja som ho prepichla zúrivým pohľadom – no hlboko vo vnútri som si uvedomovala, že má pravdu. V lese sa stalo niečo divné - niečo, čo sa nikdy stať nemalo!

„Nech to vyzeralo akokoľvek, pravda je, že s Malfoyom by som nikdy-nič-dobrovoľne-nemala! V tom mi môžeš veriť," vytasila som odhodlane a v starej učebni zavládlo ticho.

„Myslíš si, že mu dopne aj to ostatné? Že chalani sú tiež animágmi?“

„Nemyslím si,“ zatiahla som neisto. „Skôr si bude myslieť, že ma to naučila mama alebo niečo podobné.“

„Dúfajme,“ zatiahol a ja som vedela, že sa bojí. Bojí sa, že jeho tajomstvo vypláva na povrch. Pristúpila som k nemu a objala ho.

„Prepáč, Remus,“ šepla som mu do ucha. „Mala som byť opatrnejšia!“

Objatie mi opätoval a chlácholivo zašepkal do vlasov. „Nie je to tvoja vina, Tali. Bola si naštvaná a ja to chápem.“ No nemilovali by ste ho? Je to ten najmilší a najobetavejší človek, akého poznám! „Ale, prosím ťa, buď opatrná. Malfoyovi nemožno veriť. Nechcem, aby ti ublížil.“

Odtiahla som sa a zadívala sa mu do priateľských, oddaných očí.

„Rem, Malfoy mi nemôže ublížiť! A neboj sa, on je ten posledný, komu by som na tejto škole verila.“ Čo škole? Svete! Či? „Myslím, že aj Slizoš by si moju dôveru získal skôr ako princ Mafoy!“ usmiala som sa.

Úsmev mi opätoval, ale bol to chabý, ustráchaný úsmev.

„Len aby...“ zatiahol a vzápätí prešiel na inú tému. „James sa cíti hrozne,“ začal.

Tvár mi stvrdla. Odtisla som ho od seba a skrížila si ruky na prsiach.

„Rem, ja...“

„Nie, Tali, počúvaj! Toto si musíte vydiskutovať a najlepšie hneď teraz.“

„Povedala som mu pravdu a on...“

„Práve o to tu ide, Tali. Pravda sa len málokedy počúva dobre. Nezniesol ju práve preto, že vedel, že je to tak. Lily si vždy vybrala Severusa a nech robil, čo robil, nedokázal s tým nič spraviť... aj keď je pravda, že si zato môže sám. Keby Snapa prvé roky netyranizoval, tak...“

„To nie je Jamesova vina!“ nedalo mi inak. Musela som sa ho zastať aj keď som naňho bola enormne naštvaná. „Snape si vždy začínal!“

Remus sa lišiacky usmial a ja som ho ďobla do rebier. A že ja som líška prešibaná!?

„No tak vidíš,“ usmial sa. „Stále ho máš rada.“

Odula som sa a skrížila si ruky na prsiach ešte pevnejšie ako pred chvíľou.

„Jasné, že ho mám rada!“ zavrčala som. „Ale to neznamená, že mi bude lepiť ústa zakaždým, keď poviem niečo, čo sa mu nebude páčiť!“

Rem sa spokojne usmieval a hral sa s lemom habitu.

„Jasné, že nebude,“ potvrdil. „Navyše ti má byť začo vďačný,“ uškrnul sa a mne unikala pointa. Nechápavo som nadvihla obočie.

„Prečo?“ chcela som vedieť. Rem sa usmial ešte širšie.

„Keď si odišla, Lily si uvedomila, ako to všetko bolo a vynadala Snapovi tak, že keď odchádzal, div nereval. A potom sa so slzami v očiach vrhla na Jamesa a začala sa mu ospravedlňovať.“

„A on?“ spýtala som sa s nádejou.

No tak, kamoško, konečne si ju dostal, prosím, že si nespravil nejakú somarinu! Remov úsmev trocha povädol.

„On jej nato nepovedal nič a jednoducho odišiel.“ Ten idiot!

„Prečo?!“ zvolala som nešťastne.

„Bol naštvaný,“ konštatoval.

„Pokazil si šancu!“ vyjachtala som zničene, ale Rem len pokrútil hlavou a jeho pery sa opäť roztiahli do úsmevu.

„To si nemyslím. Lily mu pomáhala hľadať ťa a myslím, že si konečne uvedomila, aký James v skutočnosti je a že sa zmenil.“

„Zmenil?“ zaprskala som prekvapene a on prikývol.

„Zmenil. Všetci sme sa zmenili. Už nie sme takí divokí ako kedysi.“

„Starneme, Remus, starneme,“ zatiahla som teatrálne a on sa uchechtol.

„Tak-tak, sme jednou nohou nad hrobom,“ uškrnul sa.

Z neznámeho dôvodu ma pri tých slovách zamrazilo. V mysli sa mi vynoril obrázok neznámej postavy v čiernom symbolizujúcej Pána Temnôt. Možno nebol až tak ďaleko od pravdy.

P.S.: Neodolala som. :D Takto si predstavujem Tali a slizolinského princa. :D Raz?

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 28 - Starneme, Remus, starneme!: