OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 31 - Ja... zabijem...

15.04.2015 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1157×

Tak, po menšej odmlke je tu ďalšia časť. Mám toho teraz veľa a navyše som narazila na geniálnu knihu. Prekusla som svoje predsudky voči Meg Cabot a posledné dni nerobila nič iné, iba čítala Mediátora a učila sa. :D

Kapitolu venujem mime33, Trishe, Ivet, Nathy, Violet, izzie22, Týne, Nightmare, valhalinke, FILADE a Habine.

Kapitola 31

„Ako jej je?“ spýtal sa James a kľakol si vedľa Rema, ktorého som zvierala ako v kliešťoch. Aj tá posledná štipka zdravého rozumu sa zo mňa odplavila ako alkohol po opici!

„Tak ako vidíš, James,“ zrekapituloval Rem.

„Zoberme ju odtiaľto,“ navrhol Sirius a sklonil sa ku mne. Pohladil ma po líci a nespokojne zavrčal. „Je ľadová!“

Opäť so mnou zápasili, než som pustila Rema a pre zmenu sa ocitla v Siriusovom náručí, ktorý ma hrdinsky niesol na rukách – aj keď som nebola najľahšia. Pritisla som sa k nemu. Bol oveľa teplejší, než telá pred ním. Niesol ma vyľudnenými chodbami. Hodina začala.

Doniesol ma do našej izby, kde ma položil na jeho posteľ a prikryl perinou. Neodišiel. Nie, ostal pri mne. Ľahol si vedľa mňa, presne tak ako každú noc. Objal ma a ja som sa mu pritúlia k hrudi. Hladil ma po vlasoch a šepkal slová útechy.

Nepočúvala som ho. Nevnímala som svet okolo seba. Ledva som vnímala, že žijem. Prekvapenie a nedôvera z riaditeľne opadli a zahltila ma krutá pravda!

Prečo?

Prečo sa vraždíme navzájom? Prečo sme takí slabí? Prečo tomu nezabránime? Nespojíme sa proti nim, aby už nik netrpel, tak ako ja... tak ako Nyneve, tak ako ten prvák... tak ako všetci, čo o niekoho prišli? Prečo to nezastavíme?

Prečo?

Pretože sme slabí? Bojíme sa? Máme strach? Ten nás paralyzuje? Ale prečo?

To preň plačeme? To preň umierajú naši blízki? To sme sa narodili len preto, aby sme poslúchali? Aby sme kráčali ako ovce v stáde na porážku?

Prečo sa nepostavíme? Prečo nebojujeme o našu slobodu? Nestojí nám zato, aby sme vytiahli svoje ustráchané zadky zo škrupiny, do ktorej sme zaliezli?

To fakt nevieme robiť nič iné, ako plakať a nadávať na nespravodlivosť sveta?

Ľudia, ktorí zomreli... môj otec, ktorý už nežije - nebude mi môcť povedať, že som preňho všetkým, že som jeho najdrahší poklad... nestoja za to, aby sme čerili vodu? Aby sme prelomili ľady? Ničili hory a všetko len preto... aby sme to zmenili?

Bojuj! zreval vo mne tichý, ale naliehavý hlások.

Bojuj za nich!

Bojuj, aby ich smrť mala cenu!

Aby smrť môjho otca nevyšla nadarmo!

Ak nebudeme bojovať my, tak potom kto?

Bojuj pre nich!

Bojuj dokým...

Budem bojovať, dokým nezabijem každého skurveného Smrťožrúta! Dokým ich nezničím! Do jedného! Vykynožím ako tú najhnusnejšiu burinu!

Urobím všetko preto, aby som ich zničila! Shit! Ja budem žiť preto, aby som sa pomstila!

A pokiaľ budem bojovať, bude mať môj život zmysel!

Nedovolím, aby zabili ďalších!

Pomstím sa!

Zničím ich...

Ja...

Ja...

Prudko som vystrelila do sedu. Bola som spotená. Po lícach mi stekali slzy. Lapala som po dychu. Ten sen... bol hrozný! Ale ja som vedela, že to nebol sen. Bola to realita. Krutá, neúnosná realita! A ja som sa s ňou nevedela vyrovnať. V hlave zneli posledné slová, ktoré mi šeptal hlas.

Bojuj! Pomsti sa! Nedovoľ!

Bolo mi z toho navracanie. Mám bojovať? Mám sa pomstiť? Nič by mi v terajšej chvíli nespravilo väčšiu radosť ako pomsta. Ten sen mal niečo do seba. Môj svet sa rozpadol a pomsta by mu dala opäť zmysel. Videla by som pred sebou cieľ.

Koniec koncov, neradila som Nyneve to isté? Počkaj, dokým nebudeš dosť silná a potom sa pomsti? Žeby moje slová neboli až tak ďaleko od pravdy?

Oprela som si lakeť o koleno a dlaňou si zakryla polovicu tváre. Tvár som mala mokrú.

Sirius vedľa mňa sa pohol. Aj on sa posadil. Jeho veľká dlaň mi chlácholivo pristála na chrbte. Hladil ma. Slzy mi stále máčali tvár, ale telo sa už neotriasalo pod ťarchou vzlykov. Bol to plač očí – nie teľa.

„Tali,“ oslovil ma starostlivo a ja som odpovedala.

No nie tak, ako chcel on. Oko, ktoré nebolo prikryté dlaňou sa zmenilo. Nadobudlo šialený výraz rovnako ako zvyšok tváre. Pery mi zohyzdil šialený úsmev. Rozosmiala som sa.

Sirius sa stiahol a z postelí vedľa sa začali ozývať prvé známky vnímajúceho života. Smiala som sa aj naďalej.

„Sirius?“ ozval sa Remov hlas. „Čo sa stalo?

„Ja... ja...“ jachtal môj pekný priateľ, „ja neviem. Smeje sa...“ No povedal to takým tónom, že by rovno mohol vyhlásiť! „Zošalela!“

Ale ja nie som šialená! Len som si uvedomila, akým smerom sa môj nasledovný život bude uberať! Pomstím sa! Budem bojovať! Hah, ja ich všetkých zabijem!

„Zabijem ich...“ zajachtala som a môj hlas znel skutočne ako hlas šialenca. „Ja... ich... všetkých... zabijem!“ kládla som dôraz na každé slovo.

„Idem po McGonagallovú!“ vyhlásil pohotovo James a hrabal sa z postele.

„Hah, ja ich všetkých ZABIJEM!!!“

„Tali...“ zatiahol Rem a prešiel si kľaknúť vedľa našej postele.

„Remus,“ zapriadla som sladko a ešte sladšie sa naňho usmiala. Stuhol a v tvári sa mu rozhostil zdesený výraz, keď som s rovnako sladkým úsmevom vyhlásila: „Sľubujem ti, Remus, že ich všetkých zničím!“

No než stihol čokoľvek povedať, Sirius ma obrátil k sebe a prudko mnou zatriasol.

„Spamätaj sa!“ zahrmel a ja som ho prepálila zlostným pohľadom. Striasla som jeho ruky a s odhodlaným výrazom vyhlásila.

„Ja som v poriadku, Sirius! Som dokonale pri zmysloch! A preto ti hovorím, zabijem ich! Zničím ich! Pomstím otca a nedovolím, aby tí skurvysynovia ublížili niekomu ďalšiemu!“

V jeho očiach sa mihol strach, ale nedostal príležitosť niečo povedať. Dvere sa prudko rozleteli a dnu vpadla McGonagallová s Jamesom v pätách.

„Shepardová,“ oslovila ma prudko. „Čo sa deje?“

Rovnako, ako pred chvíľou na Remusa, aj na ňu som sa sladko usmiala a ešte medovejšie vyhlásila:

„Nič, pani profesorka. Nič, čo by ste museli riešiť...“

Zamračila sa.

Ups, očividne som ju nepresvedčila, lebo najbližšiu noc a deň som strávila na ošetrovni pod bedlivým dohľadom madam Pomfreyovej. Liala do mňa všemožné gebuziny, ale ja som bola v poriadku. Bolesť v srdci sa znásobila, ale pridal sa k nej aj nový pocit.

Živočíšna chuť pomstiť sa!

Hnala ma ďalej! To ona mohla zato, že som viac neplakala!

Na otcovom pohrebe som si zachovala rovnako tvrdú masku ako mama.

Konečne som ju pochopila – mamu – konečne som dokázal pochopiť, prečo je taká, aká je! Aj ona prišla o rodičov. Aj jej zabili mamu – moju starkú – približne v rovnakom veku, akom som teraz ja. Povedala mi to pred pohrebom. Celý môj život ma udržovali vo viere, že moji starí rodičia zomreli kvôli nehode – že radi experimentovali. Klamári.

Pravda bola taká, že ich zavraždili. V noci. V posteli. V spánku. Možno to je rodinné prekliatie? Prichádzať o členov rodiny neprirodzenou smrťou...

Po pohrebe som zachytila zopár nemiestnych poznámok na mňa a moju mamu. Že sme chladné mrchy. Že sme nevyronili ani jedinú slzu. Idioti! My dve sme iné ako oni! My dve sa snažíme veci riešiť! My dve sme plakali prvú noc, potom sme sa vydali na lov! A Veľký Merlin, pomáhal našej koristi, lebo tú čaká pomalá a bolestivá smrť! Ale väčšina hostí nás chápala. Poznali nás. Boli to dávni rodinní priateľa.

My dve sme lovkyne – ženy činu. Mama svoju korisť už dostala. Zabila Achaiusa Bhraghrada a mne ostala Elayne Gillecrosd. V mojej hlave zatiaľ vystupovala ako postava bez tváre. Odmietali mi ukázať je fotografiu... ale veď ja si to zistím!

Musím čo najskôr skončiť Rokfort a aurorský výcvik, lebo mama nerada čaká. Už teraz ide po Gillecrosdovej. Ak si nepohnem, tak ju dostane skôr ako ja! A to nesmiem dopustiť! Gillecrosdová je moja! Iba moja! Moja...

Ale mama má svoju vlastnú hlavu a túžbu. Sme ako líšky. Zákerné, samotárske a prešibané. Tlmene som sa usmiala. Priložila si ruku k perám a potom ju priložila ma vyleštený, čierny, náhrobný kameň s bielym písmom: James Jonathan Shepard.

„Budeš mi chýbať, ocko...“ šepla som, ale tvár som mala dokonale vyhladenú.

„Nie, len tebe...“ ozvalo sa za mnou. Otočila som sa. Stála tam mama v elegantnom čiernom kostýmčeku a lodičkách. Nenávidí štokle, ale pre túto príležitosť si ich obula. Ako prejav úcty a lásky...

Oči sa jej leskli rovnako ako mne, ale nijaké slzy v nich neboli.

Rovnaké.

V hlave sa mi vynoril McGrovachov hlas: „Si ako tvoja mama, keď bola mladšia...“

Mal pravdu. Sme si až príliš podobné.

Čas opäť plynul. Dva dni po pohrebe som sa vrátila do školy. Bol to extrémne krátky čas na smútok, ale ja som viac nepotrebovala. Nevedela som ho zniesť. Užieral ma. Keď som bola sama, útočili na mňa moji osobný démoni, ktorým som zatiaľ nedokázala čeliť.

Za tých pár dní, čo som bola mimo, sa zmenilo hneď niekoľko vecí. Počínajúc mojím správaním, končiac vlasmi.

Urobila som hĺbkovú revíziu šatníka a vyhodila z neho všetko zelené.

Moja izba zmenila farbu zo zelenej na neutrálnu bielu. Všetky dievčenské somariny z nej dostali jednosmerný lístok do koša. Jediné veci tohto typu, ktoré som si nechala, boli od otca a chalanov. Od mami som nikdy nič dievčenské nedostala a práve jej posledný darček – dýka, čo prereže všetko - si našiel cestu medzi veci, ktoré mám nonstop pri sebe.

Ďalšou výraznou zmenou prešli moje vlasy. Pred pohrebom som si ich zmenila na moje prirodzene hnedé a u tejto farby som aj ostala. Neostrihala som si ich, ale zviazala do gumičky. Bolo mi jedno, že mi ofina padá do očí. Páčilo sa mi to.

A čo sa týka správania – všetci Slizolinčania predo mnou zdrhali. Niekde som počula, že im to prikázal Malfoy, ale skôr by som to pripisovala tomu, že som každého Slizolinčana, ktorý verboval, zmlátila tak, že týždeň sa nepohol z ošetrovne.

Dávala som si sakra pozor, aby som po sebe nezanechala ani najmenší dôkaz. Dokonca som pri ich „trápení“ používala druhý prútik. Dalo by sa povedať, že aj ja som prišla na chuť maminej úchylke, mať viacero prútikov, ale ani jeden z tých, čo som si dokúpila sa nevyrovnal môjmu, ktorý akosi strečkoval.

V duchu som si potvrdila moju domnienku, že prútiky majú vlastnú hlavu – alebo len ten môj? Tisíckrát som mu vysvetľovala, že ich používam len preto, aby mi neprišli na moje „mimoškolské aktivity“, ale on bol rovnako tvrdohlavý ako ja. To bol tiež dôvod, prečo som nakoniec skončila len s jedným tieňovým. S tým sa ako-tak dokázal zmieriť, ale iba v prípade, že som ho skutočne používala na „mimoškolské aktivity“. S Malfoyom sme sa nevideli – teda videli, ale nie z bližšej vzdialenosti, ako stáli naše stoly na elixíroch.

V podstate som ho ignorovala. Čo iné som mohla robiť? Zabiť ho zato, že vedel, čo sa môjmu otcovi stalo a nepovedal mi to?

Ako všetky nepríjemné dni, ktoré som za posledné dva týždne zažila, tak aj tento začal v jedálni.

So znudeným odstupom som sledovala okolie. Pár metrov odo mňa sa niekto hlasne zasmial na Jamesovom vtipe. Závidela som im túto schopnosť. Smiať sa. Dokázať sa tešiť z maličkostí. Ja som mala dojem, že dokým nezabijem Elayne Gillecrosdovú, smiať sa nesmiem.

Periférnym videním som zachytila, ako sa James predvádza zo Zlatonkou. Bolo to divné. Teda, nie to, že sa s ňou hral, ale to, ako sa mu Lily Evansová opierala o plece. Z opačnej strany Veľkej siene sa na nich mračil Slizoš. Ignorovala som ho. To už nie je moja starosť. Dokým nezačne s verbovaním, nemám s ním nič spoločné.

Zaklonila som hlavu a zahľadela sa na čistú, jasnomodrú oblohu. Jar je blízko, len pár dní od nás. Ale ja sa cítim, akoby Zemi vládla arktická zima, ale Saharské leto. Nepríjemné pocity mučivej zimy míňali záchvaty žeravého pekla. Ťažko som vydýchla.

Do siene si to namierilo zopár študentov. Dvoch z nich som poznala. Boli to verbovači. Uprela som na nich lenivý pohľad a sledovala, ako zasadajú za slizolinský stôl. Všimli si ma a ich tváre stuhli. Jeden z nich sa naklonil k postave po jeho pravici. Sedel tam Adrion Anescumb – pravá ruka Reginusa Sargasa Malfoya. Nevadilo by mi, keby som ho po škole mohla odpraviť. Je to zákerný bastard, ale teraz som naňho nemala nič. Neverboval. Žeby mu to Malfoy zakázal? Asi, lebo Anescumb nepatril medzi tých, čo by sa držali bokom.

Z ich sledovania ma vytrhol známy hlas – alebo skôr vreskot. Scary (Scarllet Pinkerton), moja bývalá spolubývajúca, znechutene sledovala Lily. Žiarlila. Bolo všeobecne známe, že aj ona chcela priateľa od Záškolákov. No, na jednu noc aj mala – Siriusa, ale ten ju odkopol rovnako rýchlo, ako všetky ostatné pred ňou. Potom nás ešte viac znenávidela.

Nemám ju rada, ale na moje obrovské prekvapenie – aj keď je to zákerná sviňa – pomáhala ostatným. Utešovala zlomené srdcia a pomáha im zotaviť sa. Vytvoril sa okolo nej verný fanklub zničených a dezorientovaných bytostí.  Aj keď to nerada priznávam, má srdce na správnom mieste a keď to teraz prestala preháňať s make-upom, vyzerá fakt božsky!

Odvrátila som od nej pohľad a vidličkou premiešala moju rozmočenú ovsenú kašu. Fuj, toto jesť nebudem! Odsunula som misku a môj dokonale prirodzený pohyb zachytilo hneď niekoľko nesúhlasných pohľadov.

„Mala by si niečo zjesť!“ zvolal James.

„Skôr by som potrebovala niečo vypiť!“ odvrkla som.

No jo, bez mučenie priznávam, alkohol sa stal neoddeliteľnou súčasťou môjho života.

„Piješ priveľa!“ zavrčala Evansová. „Ak s tým neprestaneš, skončíš ako Jordan Karenok!“

„Nevadilo by mi to. Jordan sa má vcelku fajn,“ odvetila som nezáživne a v mysli sa mi vynoril obrázok nonstop sa usmievajúceho chlapa v stredných rokoch.

„Tali,“ začal Peter. „Ty vôbec neješ!“

„Postreh, Červochcost!“ odbila som ho. Už som nemala taký apetít ako predtým. Jedla som len toľko, aby som nehladovala. Neprepchávala som sa.

Sirius vedľa mňa si ťažko povzdychol a vzal iniciatívu do vlastných rúk. Na tanier predo mnou naložil puding s piškótami a lyžičkou mi začal šermovať pred nosom.

„Otvoriť!“ prikázal a ja som ho spražila zúrivým pohľadom.

„Som malá, či čo?!“

Jeho oči stvrdli ako kameň a ešte chladnejšie odpovedal. „Si! Neješ, len chlasceš. Takmer nespíš, preklínaš každého Slizolinčana na počkanie a nerozprávaš.“

„Teraz som niečo povedala,“ bránila som sa a on sa ešte viac zamračil.

„Otvor, letí lietadlo!“ zopakoval a jeho oči mi hovorili, že ak to nepôjde podobrotky, tak sa uchýli k násiliu. 

Ťažko som povzdychla, ale nakoniec kapitulovala. Otvorila som ich a on sa spokojne usmial. Jeho spokojný ksichtím ma nútil k úsmevu – niečomu, čo už dávno vypadlo z môjho repertoáru mimických pohybov. Nechala som ho, nech mi lyžičku vloží do úst a potom sa po nej natiahla. Nie som predsa malé decko, ale on nedovolil. Držal ju pevne a rezolútne zamietol akékoľvek snahy z mojej strany o jej zmocnenie.

„Ak ti ju dám,“ vyhlásil. „Nezješ to!“

No, netvrdím, že nemal pravdu. Fakt som na ten čertovsky sladučký a dobrý puding nemala chuť. No jo, niečo je so mnou sakramentsky zle.

Sirius ma kŕmil ako batoľa a ja som automaticky otvárala ústa, keď sa k nim blížila nová dávka. Nemalo zmysel namietať, keď mu to urobí radosť. Aj tak sa posledné dni príliš trápi a ja viem, že zdrojom jeho obáv a starostí som ja.

„Sirius, to stačí,“ zavrnela som. „Už mám dosť.“

„Ešte jednu...“ namietal a ja som poslednýkrát otvorila ústa.

Zatváril sa ako nadmieru spokojný páv. Mykla som plecami a odvrátila pohľad. To som robiť nemala a hneď z dvoch dostatočných dôvodov.

Prvým z nich bol Malfoy. Tváril sa, akoby mu uleteli všetky včely a akoby chcel Siriusa na mieste zabiť. Nechápala som prečo, ale ten výraz hlbokej frustráciu v jeho tvári sa mi neskutočne páčil! Zodvihla som svoj pohár s tekvicovým džúsom a nemým pozdravom sa mu vysmiala. Maska frustráciu zmizla a nahradil ju škandinávsky ľad. Škoda. Vážne veľká škoda.

Druhým dôvodom, prečo som sa tam nemala pozerať, bol Anescumb. Na jeho prasacej, tupej tvári sa usadil škodoradostný úškrn. Prižmúrila som oči a položila čašu. Až o pár chvíľ neskôr som zachytila bielu šmuhu, ktorá sa rútila ku mne. Papier? Vážne?

Bola to malá palierova loďka – podobná tým, ktoré používajú na ministerstve. Zručne som ju zachytila vo vzduchu. Ešte predtým, ako som ju rozbalila, som pohľadom prešla po Malfoyovi. Náhlivo niečo vravel Anescumbovi a keď mu jeho gorila odpovedala, viditeľne pobledol. A to som si myslela, že viac bledý byť nemôže!

Rozbalila som papier.

Čas plynul a moje oči niekoľkokrát prebehli štyri krátke riadky. A ešte raz. A ešte... Beštia vo mne sa postavila na zadné. Zúrila. Zrevala a ja s ňou. Veľká sieň stíchla a všetky pohľady sa upreli na moju maličkosť. Ale mňa zaujímal len jeden.

Len ten, ktorý bol natoľko naivný a myslel si, že ho nezabijem len preto, že je okolo nás množstvo svedkov... aký pochabý a hlúpy nápad! Ó, nie, mne to teda vadiť nebude!

Vyskočila som na stôl a jedlo okolo mojich nôh sa rozprsklo do strán. Poháre vyliali svoje obsahy.

Malý zdrap papiera sa zniesol na už nepožívateľné jedlo.

Si všivavá humusáčka a tvoj foter bol rovnaký!

Achaius a Elayne urobili dobre, keď ho odpravili.

Bol zbabelec. Nebránil sa a škemral o život!

Zaslúžil si zomrieť! Bol to zradca čistej krvi!

Štyri krátke riadky v mojej hlave rozpútali hotové peklo.

Zabijem ho! Ja ho zabijem!! Je mŕtvy!!!

Švihla som prútikom, ale moje zaklínadlo narazilo na iné. Prekvapilo ma to. Dotyčný ho musel vyslať v rovnakej chvíli ako ja. Neprestávala som. Chcela som Anescumba umučiť k smrti, ale nedostala som k tomu príležitosť. Do hrude ma zasiahlo mocné kúzlo. Odhodilo ma zo stola na stenu za ním. Vyrazilo mi dych. Len jediný človek, na opačnej strane siene, dokáže niečo takéto.

Malfoy!

Z hrdla sa mi vydralo zúfalé a naštvané vrčanie. Prečo sa do toho stará?!

Vyšvihla som sa na nohy. Habit okolo mňa vial. Trhla som prútikom, ale ani toto kúzlo nezasiahlo cieľ. Sirius mi chytil zápästie a vykrútil ho k nebeskému stropu. Zovrel ma ako v kliešťoch a nedovolil mi pohnúť sa. Z opačnej strany na mňa mieril Malfoy.

James a Chrabromilčania mierila naňho a na nich zas Slizolinčania. Pomaly sa stavalo aj zvyšné osadenstvo siene a k môjmu veľkému prekvapeniu sa celý biflomorský a dobrá tri štvrtina bystrohlavského postavila na našu stranu. Tých pár zvyšných sa zrieklo hlasovania.

Zalapala som po dychu, keď mi Sirius zaryl nechty do kože.

„Tali!“ zavrčal mi do ucha. „Spamätaj sa!“

„Ja sa mám spamätať?“ štekla som podráždene. Ja sa len bránim.

„Áno,“ potvrdil. Chcel ešte niečo povedať, ale v tom sa ozvala Scary.

„Ten skurvený bastard!“ zavrčala – hej, to je moja nadávka!

Všetky hlavy sa upreli na ňu a ja som si s hrôzou uvedomila, že si práve prečítala Anescumbov odkaz. Ale na moje veľké prekvapenie sa mi nesmiala. Nie,  urobila presný opak.

Zamierila prútikom na Malfoya a cez celú sieň zrevala: „Ako sa opovažuješ napísať, že je všivavá humusáčka, ty slizký červ!? Ako sa opovažuješ tvrdiť, že jej otec si zaslúžil zomrieť! Jej krv má tisíckrát väčšiu hodnotu ako tvoja, Malfoy!“

Prekvapene som otvorila ústa. Scarllet Pinkertonová sa ma práve zastala? Tá Scarllet, čo mi hneď v prvom týždni na Rokforte hodila do hlavy knihu? Tá kvôli, ktorej som sa vysťahovala z dievčenského internátu k chalanom? Tá Scarllet?

Áno, bola to presne tá Scarllet, len trocha iná. Dospelejšia, vyspelejšia a krajšia. Bola to tá Scarllet, ktorá rovnako ako Lily Evansová, pomáha obetiam smrťožrútskej fantasmagórie!

Malfoy prehovoril vyrovnaným, ale zreteľným hlasom. „Ja som to nenapísal.“

„Priletelo to od teba! Videla som to!“

„V tom prípade, sú tvoje pozorovacie schopnosti na veľmi žalostnej úrovni, Pinkertonová,“ pokarhal ju. „Lebo v opačnom prípade by si videla, že to bol Anescumb, kto ten zdrap poslal,“ uzavrel, ale Scarllet tým nezobral vietor z plachiet. Práve naopak.

„Je jedno, kto to poslal!“ vyhlásila. „Všetci ste rovnakí, sprostí a zaslepení! Takým, ako ste vy, by nemalo byť dovolené študovať niečo tak vznešené ako je mágia!“ Bolo vidieť, že nad tým už dlho rozmýšľala a že svojim slovám skutočne verí.

Sieňou sa rozhostil šepot. Spočiatku prekvapený, ale v konečnom dôsledku súhlasný. Slizolinčania boli v menšine.

Asi by sa to dalo považovať za šťastie, že zrovna v tej chvíli do Veľkej siene dorazila delegácia zadýchaných učiteľov na čele s riaditeľom.

„Čo sa to tu, u Veľkého Merlina, deje?!“ skríkla McGonagallová a ostatní učitelia sa tvárili obdobne znechutene.

„Zložte prútiky!“ zahrmel Dumbledore.

Decká tak nespravili, nie hneď. Najskôr sa spýtavo pozreli jeden na druhého, ale nakoniec ich zložili. Riaditeľ pokračoval.

„Vysvetlite mi, prečo na seba mierite!“ zahrmel a nebola to otázka, ale jasný príklad.

„Za všetko môže Malfoy a jeho parta!“ skríkla Scarllet a ukázala na opačnú stranu stola.

„Ja som sa len snažil zabrániť krvi preliatiu, keď Shepardová vyskočila na stôl s úmyslom zabiť Anescumba,“ bránil sa.

Učiteľské pohľady sa obránili na mňa – ešte stále uväznenú v Siriusovom objatí.

„Slečna Shepardová,“ oslovil ma riaditeľ prísne. „Vysvetlite mi, prečo ste chceli zabiť pána Anescumba!“ vyzval ma riaditeľ, ale skôr ako som stihla otvoriť ústa, sa ozvala Scarllet.

„Pre toto!“ vyhlásila a do vzduchu zodvihla ten prekliaty zdrap papiera.

Riaditeľ naň uprel svoje jasnomodré oči a mávol prútikom. Lístok sa vzniesol do vzduchu a preplachtil k nemu. Prebehol ho rýchlym pohľadom a črty tváre mu stvrdli. Potom ho podal McGonagallovej a keď si to prečítala aj ona, posunula ho ďalej.

Pripadala som si trápne, že to čítajú. Sú to moje sračky. Len ja mám právo prplať sa v nich! Nepotrebujem pomoc. Trhla som sebou, ale Sirius ma nepustil.

„Pusti ma!“ zavrčala som po ňom, ale on mi rovnakým tónom odpovedal:

„Až bude po všetkom!“

Riaditeľ sa obrátil na Malfoya a Anescumba.

„Horace, bude ti vadiť, keď si na chvíľu vypožičiam tvojich študentov? Potom ti ich pošlem.“

Profesor Slughorn bol očividne znechutený z toho, čo sa stalo a ešte viac z toho, že v tom boli zapletení jeho študenti.

„Pravda, že nie Albus,“ zajachtal

„Pán Malfoy, pán Anescumb, poďte so mnou!“ prikázal im. Cestou ešte niečo šepol McGonagallovej a tá sa pohla našim smerom.

„Shepardová,“ oslovila ma starostlivo. „Ste v poriadku?“

Tento krát sa mi podarilo vytrhnúť sa Tichošľapovi.

Sklonila som hlavu a odvetila. „Som.“

Prebehla ma podozrievavým pohľadom a keď usúdila, že som, prikývla. „Dobre...“ chcela ešte niečo povedať, ale za ňou sa z ničoho nič objavil profesor McGrovach.

„Minerva,“ oslovil ju. „Ak môžem, toto by som radšej vybavil ja.“ Prepaľoval ju svojimi starými, hnedými očami a ona nakoniec prikývla.

„Dobre, ale potom nech sa ešte zastaví u mňa.“

Tento krát to bol on, kto rýchlo kývol hlavou a ona odišla. Iron McGrovach si skrížil ruky na prsiach, ale to bolo asi tak všetko, čo na ňom pôsobilo prísne.

„Po raňajkách ťa čakám v kabinete,“ oznámil mi a rovnako rýchlo ako prišiel aj odišiel. Nechápavo som hľadela na jeho vzďaľujúci sa chrbát. A toto malo byť, ksakru, čo?

Ťažko som vydýchla a oči mi padli na Scarllet.

„Ďakujem,“ zatiahla som a ona nahodila ten najmilší pohľad, aký mi kedy venovala.

„Stále ťa nemám rada,“ vyhlásila. „Ale sme na jednej lodi.“ S týmito slovami sa vzdialila aj ona. Neprešla ani desať krokov, než ju zahltil hlúčik jej obdivovateľov a zverencov.

„Možno som sa v nej mýlil,“ zatiahol po chvíli Sirius.

„Možno sme sa mýlili všetci...“ dodala som. Vedľa mňa sa postavil Remus a tiež zamyslene dodal:

„Spoločná hrozba spája aj starých nepriateľov.“

Prekvapene sme naň pozreli a James pobavene vyhlásil: „Remus, z teba ešte bude filozof!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 31 - Ja... zabijem...: