OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 20: Od dohôd sa neodstupuje

14.04.2016 (15:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1343×

Ja viem, je to dlhá doba, čo som niečo pridala, ale mám k tomu vážne veľmi dobrý dôvod. Okrem zápočtov a seminárky, som mala takmer tri týždne notebook v oprave - a to hneď na dvakrát. Ale teraz som späť... tak dúfam, že sa vám pokračovanie bude páčiť. :D

Sisa118

P. S.: Kapitola má venovanie pre všetkých, ktorí to s Tali vydržali aj napriek mojej lenivosti. :D

Kapitola 42

„Black, ešte jedno slovo a si bez jazyka,“ vyhrážal sa ich osloboditeľ. Sirius sa kyslo uškrnul, ale ticho neostal.

„To si nechaj pre niekoho, kto sa ťa bojí,“ zavrčal, ale to ho už Malfoy ignoroval a jeho pozornosť sa venovala výhradne mne.

„Poď sem,“ vyzval sa.

„Ani ma nehne!“ štekla som a on si trpiteľsky povzdychol.

„Už mám dosť tvojich hier...“

„Mojich? Ak tu niekto niečo hrá, tak potom ty!“ zúrila som.

„Thalia, neskúšaj moju trpezlivosť. Nevieš si predstaviť, čo všetko som ti chcel počas posledných pár hodín urobiť!“ vyhrážal sa.

„Ver mi, je mi to dokonale jedno. Vlastne, už mi je jedno totálne všetko! Seriem na teba, tvoje plány a dohodu! Nestojí mi to zato! Už tu nikomu nebudem robiť fackovacieho panáka!“

„ Nato je trochu neskoro. Od uzavretých zmlúv sa neodstupuje.“

„Kašlem na tvoje obchodné praktiky! Končím! Mám toho dosť! Nech robím, čo robím, vždy som tá najhoršia! Už viac... viac... nechcem...“

Doľahlo to na mňa tak nečakane a mocne, až sa mi roztriasli kolená. Mala som ich ako zo želatiny. Malfoyova tvrdá maska sa pretavila v niečo... nie tak tvrdé. Takmer ľudské.

„Ja viem,“ šepol mierne. „Je toho priveľa a ani ty nie si neporaziteľná, drahá. Každý máme svoje limity.“ chlácholil ma, a to bolo to posledné, čo by som od neho čakala - podporu! Výčitky, nadávky, urážanie, to všetko by som zniesla oveľa ľahšie ako podporu. Nevedela som sa s tým... zosynchronizovať. Bolo to na úplne inej vlne! Podozrievalo som prižmúrila oči.

„O čo ti ide?“ obvinila som ho a on si opäť povzdychol.

„O to sté, o čo vždy, moja najdrahšia. O teba,“ povedal iba, ale u okolostojacich to malo veľkolepú dohru.

„Ešte mi chceš hovoriť, že si nás nezradila!“ zvolal znechutene Sirius a ja som k nemu zvrátila prekvapený pohľad. To čo sa mu naskytlo, mi do duše vypálilo dieru veľkú ako Mariánsky priekopa! Sirius sa nakláňal nad Scely a nežne – nežnejšie, než kedy so mnou – jej pomáhal na nohy. Žeby to bolo preto, že ja som pomoc nikdy nepotrebovala? Ale aj tak, teraz to je jedno. Podstatné je, že to bolelo. Scary sa oňho opierala celu svojou váhou a niečo mu vytrvalo šepkala do ucha. Môj kedysi najlepší priateľ sa na mňa pozeral s takým znechutením, až mi to spôsobovalo fyzickú bolesť. Malfoy za mnou si podráždene odfrkol.

„Vždy som vedel, že si hlupák, Black, ale vymeniť diamant za farebné sklo? To dokonca presahuje aj moje predpoklady,“ uzavrel. Z neznámeho dôvodu sa mi do očí nahrnuli slabožské a podradné slzy. Zúrivo som ich zotrela, ale ich miesto hneď nahradili ďalšie.

„Sirius... ja...“ začala som, ale on ma zarazil.

„Nie som slepý!“ vyhlásil a ja som zlostne odsekla to isté:

„Ani ja! A vieš, čo? Myslím si, že si! Inak by si ma nikdy nevymenil za Scary!“ obvinila som ho.

„To ty si tá, ktorá to medzi nami skončila...“

„Ja? Ja som žiadala o čas!“

„Nie vždy dostaneme to, čo chceme!“ štekol podráždene, a to na mňa bolo vážne priveľa.

„Ja nikdy - NIKDY - nedostanem to, čo chcem! A vieš čo Black? Je mi to jedno! Končím! Seriem na teba! Sebiem na všetkých a všetko!“

„Vážne? Tak to nehovoríš nič nové!“

„Daj sa vypchať!“

„Až po tebe!“ odsekol ako sopľavý fagan. Už už som otvárala ústa, že niečo poviem, aj keď neviem čo, keď v tom sa ozval Malfoyov hlas.

„Black, vypadni,“ štekol po ňom a potom sa obrátil na ostaných. „Vy tiež!“

„Nie si môj šéf, Malfoy!“ zreval po ňom Siri, ale Malfoyom to ani nehlo.

„Odíď, dokým je čas... Navyše si nemyslím, žeby na tom bola slečna Pinkertonová práve najlepšie,“ pripomenul mu a Scaryna prosba, aby ju odtiaľ dostal, rozhodla. No ešte predtým sa otočil na mňa a tým najzúrivejším tónom, akým mohol, mi oznámil.

„Máš pravdu, Shepardová. Vysrala si sa na nás.“

Len som neprázdno otvorila ústa, ale nič z nich nevyšlo. Sledovala som, ako odchádzajú a v krku mi narastala guča veľkosti Antarktídy a bola aj rovnako ľadová. Keď ich chrbty zmizli za rohom, ostala som sama. Samučká sama... bolelo to! Príšerne to bolelo... Už som kašľal na slzy – na to vyzerať silná... Nechala som ich plynúť. Mala som čo robiť, aby som to ustála! Oh bože, bolo to príšerné! Bolo to... akoby vás niekto rozštvrtil vo dvoje! Ja... nedokázal som dýchať a to skutočne... nešlo to! Spanikárila som, urobila krok vzad, ale zaplietli sa mi nohy. Padala som... no nie dlho. Jeho ruky ma zachytili práve včas. Obtočili sa mi okolo ramien a stlmili stred so zemou. Pohľad mi padol ma mŕtvolu dievčaťa. Ak by som prišla skôr, zachránila by som ju? To už bolo na mňa priveľa! Ku všetkému zlému sa pridružil aj pocit viny.

Malfoy si kľakol predo mňa, čím mi prehradil pohľad na horor v strede miestnosti. Jeho veľké dlane mi zovreli tvár a prinútili ma pozrieť sa mu do tváre. Jeho zelené oči boli nezvyčajne plné citov. Strachu, hnevu, ale aj... ešte niečoho...

„Thalia!“ oslovil ma prísne. Pískalo mi v ušiach. Dosrala som to! Dosrala som to všetko! Totálne som to... „Thalia! Upokoj sa! Dýchaj!“

Ako náhle mi to pripomenul, uvedomila som si, že práve to mi nejde! Nedokážem sa nadýchnuť! Čo mám robiť, čo... moja panika vzrástla.

„Upokoj sa!“ prikázal, ale ja som to nedokázala. Pískanie prešlo v dunenie. Nikdy mi neodpustia. Som vyvrheľ, nemám priateľov, moja rodina ma opustila! Som sama. Desila som sa toho! Predtým som mala aspoň nádej, že to dobre skončí, ale teraz? Teraz nemám nič! Len strach a samotu.

„DÝCHAJ!!!“ zahrmel jeho hlas. Vydesil ma. Bol taký hlasný, ale pomohol. Tá bariéra padla a ja som nasala tak lákavý a dôležitý vzduch. Spolu s ním sa mi z hrdla vydral aj srdcervúci vzlyk. A potom? Hneď za ním? Ďalší! Plakala som tak zúfalo a bolestivo ako len raz za život.

Bez pozvania, bez akéhokoľvek náznaku z jeho strany, som sa mu pritisla na hruď. Moje slzy mu máčali dokonale vyžehlenú košeľu, prsty ju v kŕčovitom zovretí krkvali a moje pery? Tie sa do nej zarývali v nádeji, že utíši tie slabošské a bolestivé vzlyky. Nestalo sa tak. Práve naopak. Bolelo ma celé telo. Objal ma a ja som si ani nestihla uvedomiť, kedy nás premiestnil zo zničeného domu do jeho sídla. Sedela som na zemi, triasla sa a pritláčala sa k nemu tak moc, akoby od toho závisel môj život. Hladil ma po vlasoch a druhou rukou si ma pritískal k sebe. Niečo mi šeptal, ale nevnímala som to. Žeby: „Bude to dobré, bude to dobré“? Neverila som mu. Už nikdy nič nebude dobré! Prišla som o všetkých! Už nič nebude dobré...

Neviem po akej dlhej dobe sa postavil a preniesol ma na posteľ, kde si ľahol ku mne a ja som pokračovala v tom žalostnom výleve. Chcela som sa utápať v sebažiale a obviňovaní, ale jednoducho to nešlo. Necítila som sa vinná... teda nie úplne. A dokonca som už nedokázala ani obviňovať Malfoya! Vlastne nemala som sily na obviňovanie. Len som tam tak ležala až drásavé vzlyky prešli do tlmených a nakoniec skončili len pri plači očí. Cítili som sa tak zle... Všetko ma bolelo... a ale aj tak som mohla myslieť len a len na to, že som prišla o svojich priateľov... o rodinu.

Ale, koniec koncov, práve to som chcela, nie? Vysrať sa na všetkých a všetko! Zabudnúť na problémy a jednoducho sa posunúť ďalej, ale kto mal sakru vedieť, že to bude až takéto ťažké? Že to bude až takto bolieť?! Ja... predsa ja... Ale už sa to nedá vrátiť späť... a asi ani nechcem. Neľutujem ničoho, čo som spravila! Boli to správne rozhodnutie! Boli moje a ak niekedy niečo fakt neoľutujem, tak potom tie kopance, čo som uštedrila Scary! Zaslúžila si ich! Každý jeden! Vlastne... len škoda, že ich nebolo viac!

Zaspala som. Neviem na ako dlho, ale keď sa moje viečka od seba odlepili, za oknami práve vychádzalo slnko. Žeby som opäť prespala celý deň? A prečo sa kruci stále cítim unavená! Ako chorá? Ale vážne. Pripadala som si ako v dobách keď som bola malá a moje vnútro zvádzalo ťažké boje s baktériami chrípky! Hlava mi treštila, končatiny akoby na sebe mali zavesené sto tonové závažia. Videla som rozmazane a v iných chvíľach zas až príliš ostro...

Posadila som sa na obrovskej zlatej posteli a rozhliadla sa po okolí. No tak oproti tomuto je aj moja spálňa v Housie nič. Akoby som sa ocitla v kráľovskej spálni vo Versailles! Steny boli zelené, podlahy z tmavočerveného dreva, nábytok lemovaný zlatom a tie obrovské baldachýny nad posteľou? Bolo to tak preplácané, až to bolo, k môjmu obrovskému prekvapeniu, pekné! Pohľad mi padol na vysoké francúzske okná a scenériu za nimi. Záhrady Seneis! Kruci... ako som sa sem dostala? Kedy... Len matne som si spomínala na udalosti po Siriusovom odchode... Ale vedela som, čo musí urobiť!

Stačila aj nenápadná myšlienka a moja bolesť sa vrátila... teda nie, že by niekedy odišla! Ale toto bolo iné. Ničilo ma to zo vnútra... musela som sa nejak zamestnať skôr, ako mi buchne hlava... aj tak. Teraz s tým už nič nenarobím... Nemôžem... Okrem jedného.

Váhavo som sa postavila a svet podo mnou sa rozknísal v nepríjemných vlnách. Vážne nie som v poriadku.

Pohľad mi padol dolu. Zo zdesením som si uvedomila, že moje pôvodné oblečenie vystriedalo... bože, veď ja ani neviem, ako to opísať! To niečo bolo biele... malo to decentný lodičkový výstrih z priesvitnej čipky a rovnaká bol aj na dlhých úzkych rukávoch... hm a myslím, že aj chrbte. Neškriabala, ako to čipka vie, práve naopak. Bola ako obláčik. Jemná a mäkučká. Smotanová saténová látka v elegantných vlnách padala k zemi, kde vytvárala bujný vodopád. Nie sú tie šaty pridlhé? Urobila som krok vred a div si nerozbila nos. Z časti preto, že sa mi ešte stále točila hlava a z časti za to mohol vražedný lem, ktorý sa mi priplietol pod nohy. Zúrivo som sa rozhliadla po okolí, no nikde nebolo nič, čo by som na seba mohla navliecť... ale zato tam bolo zrkadlo... a mňa vážne div netrafil šľak!

Ja toho bastarda zabijem! Prisahám! Akoby som toho nemala dosť, on si zo mňa bude ešte robiť fóry! Ja ho... rozštvrtím ako hada! Kruci, kde sú nejaké nožničky! Tak kde!?

Postila som sa do rýchleho prieskumu, ale po nich ani chýru ani slychu... a jasné, že prútik som tiež nenašla! To si ich mám vytrhať jeden po druhom?!

Opäť som uprela pohľad na tú zradcovskú hladinu a znechutene sledovala dlhé, hnedé pramene, ktoré sa mi spúšťali z hlavy.

Obrátila som sa zrkadlu chrbtom a v jeho odraze videla, že mi padajú až pod zadok! Ako mi to doteraz mohlo ujsť!? Nechápem...

Vôbec som nevyzerala ako ja... ale ako... bože! Vyzerala som ako Narcissa! Chcelo sa mi vracať! On zo mňa urobil jednu z nich?! Ako mohol! Prisahám! Vyzerala som ako... ako niekto, kto potrebuje pomoc! Ochranu! A ja ju zaručene nepotrebujem! Možno nemám svoje najlepšie obdobie, ale pomoc nepotrebujem! Nie... asi...

Namáhavo som prehltla a potriasla hlavou. Tá príšernosť, čo mi vyrašila z kože, sa rozletela vzduchom a vytvorila okolo tváre zvláštne pokrivenú svätožiaru. Musela som sa toho zbaviť! Hneď! Rozbehla som sa ku dverám a ignorovala miernu hmlu pred očami. Rozrazila som vysoké dvere a padla na podlahu chodby. Jop, vražedný lem sa prejavil. Vyškriabala som sa na nohy, vykasala si sukňu a rozbehla sa. Chlad z podlahy ma štípal na chodidlách. Nevadilo mi to. Na rozdiel od ostatných bolestí mi táto pripomínala niečo, čo mám rada... a ja zimu milujem!

Nepoznala som túto časť Seneis. Nevedela som, kde som, ale to ma neodradilo. Musela som vypadnúť a dať sa dokopy! Urobiť zo seba to, čím som bývala! Poskladať sa... a... a... aj keď som si to nechcela priznať, vedela som, čo urobím! To je jediná možnosť! Posledná! Odpustia mi! Musia... ak sa ospravedlním! Ak im poviem všetko! Celú pravdu. Ak nebude klamať... Ak... Ak... AK!!! Ja viem, že mi...

Tá predstava mi dodala silu. Ona jediná ma udržiavala pri zmysloch! Musela som sa k nim dostať a všetko im povedať! Už žiadne tajomstvá! Už žiadny vyšší cieľ!

Blúdila som chodbami, akoby boli živým labyrintom a nie chladnou budovou! Vymotať sa z nich bol hlavolam hodný Sharlocka Holmsa a ja som čí ďalej tým viac rozmýšľala nad Alexandrovým riešením Gordického uzla.

Nie, kašľať nato! štekla som po sebe v duchu a zastavila sa pred najbližší oknom. Vyzrela som von a uvedomila si, že sa nachádzam niekde na druhom poschodí... Bude to bolieť, ale v tej chvíli som sa cítila ako líška v poľovníkovej pasti! Bola som ochotná odhryznúť si aj nohu, len aby som sa dostala von! A čo je proti tomu pád z druhého poschodia na trávu plnú sklenených črepov?

Chytila som najbližšiu stoličku a prehodila ju oknom von. Ozval sa vysoký tón trieštiaceho sa skla. Deštrukcia ma odjakživa zvláštne priťahovala, ale teraz som jej pôvabné čaro oceniť nedokázala!

Bez rozmýšľania som sa rozbehla. Ani na moment ma nenapadlo zapochybovať! Vedela som, čo robím! Musela som to vedieť! Inak to nešlo! Ak to neurobím, nevezmem si späť môj pôvodný život! A ja ho CHCEM SPÄŤ! Chcem!

Odrazila so sa od podlahy, moje telo sa vznieslo do vzduchu, smotanová látka sa rozprestrela na všetky svetové strany a ja som padala. Na malý moment som si pripadala ako vták! Slobodná a voľná, ale bola to len ilúzia, ktorá tvrdo skončila.

Stred so Zemou bol... ako inak nepríjemne bolestivý. Zuby mi cvakli do seba, ruky sa zaborili do trávy... a milióny kúskov skla do kože. Skríkla som. Štípalo to tak moc... ale ani zďaleka sa to nedalo zrovnať s bolesťou duše! Nebolo to nič! Aj keď som mala dotlčený každý kúsok tela... kožu prerezanú na toľkých miestach, že som to ani nedokázala zrátať, stále som žila a dokázala sa postaviť! To bolo to podstatné! To bolo to jediné na čom záležalo! Na tom, aby som mohla pokračovať ďalej! Aby som to VŠETKO dokázala napraviť! Zachrániť! A ja to zachránim!

Zaprela som sa rukami do ostrej trávy. Vlasy mi znemožňovali výhľad pred seba. Liezli všade tam, kam nemali! Do očí, úst, zachytávali sa na lícach... Ale to je teraz vedľajšie.

Tie „krásne“ šaty boli zničené! Roztrhnuté, pokryté zelenými a červenými škvrnami! Nepoužiteľné, ale tak mu treba. Nechápem, prečo ma do niečoho tak krehkého navliekal! Akoby ma nepoznal! Musel vedieť, že to na mne neprežije dlhšie ako pár minút. Idiot naivný! Myslí si, že ma krásne šaty zmenia? Že keď mi nechá narásť vlasy, tak zabudnem na všetko, čo som urobila? Čo mi urobil on? Čo sme mali, ale neurobili? Nie... To nie.

Postavila som sa. Krv zo mňa liala, v ústach som cítila kovovú pachuť. Vykročila som a zaťala zuby od bolesti, ktorá mi vystreľovala z dorezaných chodidiel. Kládla som nohu pred nohu! Funela som ako španielsky býk pred toreadorom! Ale nezastavovala som.

Som vonku! Už ma nezdržiavajú zbytočné steny a drahý nábytok! Už žiadne prekážky, ktoré by sa mi postavili do cesty! Nie... Teda to som si aspoň myslela. Dostala som sa k veľkej hlavnej bráne. Z jej vrchu na mňa hľadeli obsidiánové oči hada, požierajúceho si vlastný chvost – Uroboros. Symbol Seneis. Malfoyov symbol! Kedysi som pohľad naň nedokázala vystať! Pripomínal mi, ako si ma jeho majiteľ kúpil! Ale teraz? Bol mi ukradnutý. Vystrela som pred seba ruky. Nado mnou sa obloha pomaly zaťahovala. Bude pršať, napadlo mi niekde na okraji vedomia, ale nebrala som to ako zlé znamenie. Tu v Anglicku prší takmer nonstop!

Pohla som sa vpred. Dorezané dlane som priložila na temný kov a potlačila. Na moju smolu sebou ani nehol! Zatlačila som znova! A znova a znova! Stále dookola! Musela som sa dostať von! Keď to nešlo, frustrovane som skríkla a udrela do kovu päsťou. Jasné, že sa nepohol ani o milimeter, ale zato ja som si rozrazila kožu medzi hánkami. Jačala som od zúfalstva a potom sa pokúsila o ďalší akrobatický kúsok. Keď to nejde cez ňu, pôjde to ponad ňu! Preleziem ju! Dostanem sa von! Musím!

Moja túžba mi bola väčšou pohonnou silou, než čokoľvek iné! Každý úchyt bolel. Každé posunutie sa hore mi pálilo chodidlá! Dýchala som rýchlo a plytko. Príšerne to bolelo! Až tak moc... Pochybovala som, že za tým stoja len moje nové zranenia... Nie... ten Kov! Uvedomila som si asi v polovici! Čím bližšie vrchu som bola, tým viac bol rozpálený! Bolo to kúzlo! No ani to ma nezastavilo! O pár útrpných minút som dosiahla Uroborosovej hlavy. Vytiahla som sa na jeho úroveň a... nič. Namiesto toho, aby som prehodila nohu na opačnú stranu, som letela späť k zemi! Ako? Nechápala som. Neurobila som nič zle! Držala som sa pevne. Aha, jasné, kúzlo!

Čakala som na tvrdý dopad! Brána mala niekoľko metrov, takže bude fakt tvrdý, ale nijaký neprišiel. Namiesto toho ma niečo spomalilo a dopad premenilo na príjemné dosadnutie... teda ak by sme od toho odrátali tú bolesť, čo mi pulzovala po celom tele!

„Thalia!“ zahrmel jeho hlas a ja som k nemu otočila hlavou. Na sebe mal ako vždy čierny hábit so zlatým lemovaním a zelenú, podivnú viazanku. Bolo by mi jedno aj keby prišiel len vo vreci od zemiakov! Začínala sa vo mne zdvíhať zlosť! 

„Malfoy...“ precedila som pomedzi zuby, keď mi konečne doplo o čo sa snaží! „Pusti ma von!“

Spomalil, ale nezastavil. „To nemám v úmysle,“ priznal, čím ma nasral ešte viac!

„Kurva, Malfoy! Chcem ísť preč!“

„Kam?“ zatiahol chladne a ja som mu bez okolkov odpovedala.

„Domov!“

„Kam presne?!“

„Kam asi? Chcem ísť za nimi! Chcem im povedať pravdu! Chcem svoj život SPÄŤ!“ zajačala som a snažila sa postaviť. Nešlo to! Kruci! Ono to nešlo! Ďalšie jeho kúzlo? Jedine! Znova som sa o to zúfalo pokúsila, ale nedokázala som to.

„Zruš to!“ rozkázala som naštvano, ale on to odignoroval.

„Nemám čo, Thalia. Je to jedna z vlastností Uroboroskej brány. Tí, ktorý sa ju pokúsia prejsť bez dovolenie pána, prídu o možnosť úniku po vlastných... dočasne.“

„Ako dočasne!? Ja musím ísť! Nemám čas na tvoje hry!“

„Pár hodín? Ale čím častejšie to budeš skúšať, tým dlhšie to potrvá, drahá...“

„Chcem ísť!“

„Nemáš kam,“ pripomenul mi a ja som sa naježila ako nakopnutá líška.

„Tu neostanem! Jasné?“

„Je mi ľúto, Thalia, ale už ti dlhšie nedovolím riskovať. Si príliš cenná, aby...“

„Ak ma... ja...“

„Pozri sa na seba,“ šepol, akoby hovoril s malý deckom. „Ako vyzeráš...“

„Keď už sme pritom, viem presne ako vyzerám a akoby som mala vyzerať! Pričaroval si mi vlasy! Navliekol si ma do týchto príšerných handier...“

„Neboli príšerné, dokým si ich svojim kaskadérskym výskokom z okna nezničila!“ hrmel zlovestne chladným hlas. „Čo si si myslela! Skákať z druhého poschodia! Chcela si sa zabiť!?“

„Žijem, tak čo chceš!“

„Chcem, aby si o seba viac dbala! Chcem, aby si prestala zbytočne riskovať! Chcem...“

„Tak to si nájdi niekoho iného, lebo ja s tým neprestanem!“ štekla som zúrivo a opäť sa pokúsila postaviť. Kruci, nešlo to! Nešlo!

Usmial sa a ten úsmev neveštil nič dobré. Óoo, to teda nie!

„Ale áno, drahá. Prestaneš. Postarám sa o to, aby si prestala a je mi jedno, čo preto budem musieť urobiť!“

„Nevyhrážaj sa! Vieš, že to na mňa neplatí!“ okríkla som ho a stále zvádzala bezvýsledný boj s vlastnými nohami.

„Nie, drahá, s vyhrážaním som skončil. Teraz ti oznamujem, čo bude ďalej. Dokým sa vojna neskončí, prisahám, neopustíš moje sídlo. Dokým to vonku nebude bezpečné, nespustím ťa z očí! A to isté platí aj o tvojich priateľoch. Dokým budú na čiernej listine pána temnout, neuvidíš ich!“

„Akoby si mal moc mi v tom zabrániť!“ odsekla som a on sa znova usmial tým jeho strašidelným spôsobom.

„Ale ja tú moc mám, drahá. Jednoducho ťa tu uväzním a ty s tým nič nespasíš. Seneis je veľmi zvláštne sídlo. Funguje podľa svojich vlastných pravidiel.“

„Prídu ma hľadať!“ vyhrážala som sa a on pokrútil hlavou.

„Nepodstatné. Mohli by stál aj hneď vedľa teba a nevideli by ťa! To je čaro toho miesta. Poslúcha rozkazy len pána a pani domu. Ja som pán, ale ty pani ešte nie si,“ oznámil mi a spôsob akým povedal to „ešte nie si“ mi zdvíhal žalúdok.

„Prestaň sa hrať na pána tvorstva a...“

„Drahá,“ povedal iba a pohol sa vpred. Nevedela som, čo robiť, ale fakt, že som sa nemohla hýbať, mi v mojich možnostiach urobil rýchle čistky.

„Malfoy...“ nedopovedala som. Nečakane si predo mňa kľakol a jedna z jeho veľkých dlaní sa mi jemne pritisla k líci.

„Pozri sa, čo si so sebou dorobila. Ako sa ničíš... pre ľudí, ktorí ťa nie sú hodní...“

„Ak ma niekto nie je hodný, tak potom ty!“

„Mýliš sa a ani nevieš ako, najdrahšia,“ šepol. „Včera som bol dosť dobrý, aby si mi plakal na ramene... Ver mi, už nikdy nikomu nedovolím, aby ti ublížil. Postarám sa o všetky tvoje problémy...“ šeptal a v jeho očiach som videla niečo, čo som si myslela, že nie je možné! Svet sa zbláznil! Áno, presne tak to bude, lebo inak by v tých svojich večne ľadových očiach nemohol mať bolesť zmiešanú so strachom. „Thalia, prisahá, už nikdy sa nebudeš musieť trápiť... už nebudeš musieť plakať! Dám ti všetko...“ pokračoval v tichých prísľuboch. Bolo to také... nečakané! Neskutočné! Ale mňa neobmäkčil. Bola som rozhodnutá! Musela som von! Jednoducho musela!

„Nikdy si mi nedal nič, čo som chcela len tak, Malfoy. Nikdy. Vždy v tom bolo nejaké to ale. No už toho mám dosť. Nechcem od teba nič. Nechcem, aby si pomáhal Jamesovi, nechcem, aby si pomáhal rádu a už vonkoncom nechcem, aby si pomáhal mne. To včera... neviem, čo sa stalo. Priznávam, nezvládla som to! Dosrala to! Ale s tým je koniec.“

„Thalia...“ šepol a v očiach sa mu usadil tvrdohlavý tieň.

 „Nie, Reginus. Vážne mi chceš dať všetko?“ spýtala som a obom nám bolo jasné, čo poviem. Pokrútil hlavou.

„Nie! Vždy ma žiadaš práve o to, čo ti dať jednoducho nemôžem!“ zavrčal.

„Tak nesľubuj, čo nemôžeš splniť!“ odvetila som rovnakým tónom. „Chcem, aby si ma nechal ísť!“

„Nie!“ štekol a postavil sa. Pozeral sa na mňa zvrchu a mňa to príšerne štvalo!

„Malfoy! Krucinál?! Myslíš si, že ma tu udržíš? Že budem poslušne čakať a predstierať, že je všetko fajn ako Narcissa? Môžem mi pričarovať vlasy, môžeš ma naviesť do týchto príšerných šiat, ale nezmeníš to, kým som!“ zvolala som a on si to musel veľmi dobre uvedomovať. Zaťal sánku a hľadel ma mňa tak mrazivo, až som sa čudovala, že mi ešte nedrkocú zuby!

„Nechcem ťa meniť,“ zvolal a pevne sa vystrel v celej svojej výške. „Nechce z teba spraviť ďalšiu Narcissu. Nie, chcem ťa zachovať presne takú aká si... lenže,“ zatiahol. „To si vyžaduje určité opatrenia, ktoré ti zabránia v...“

„V čom? Mojom živote?!“ 

„Aj tak sa to dá povedať, drahá, ale ja by som skôr použil termín „životný štýl“. Ako som povedal. Už mám dosť toho, ako sa o teba musím neustále báť! Stále byť v strehu a čakať, čo najbližšie spravíš?! Či ťa to nezabije, či si proti sebe nepoštveš ešte viac mocných, než si si už poštvala! Pri počte tvojich nepriateľov je zázrak, že ešte žiješ aj napriek mojej ochrane!“ oznámil mi chladno. „Nech som robil čokoľvek! Nech som sa ťa akokoľvek snažiť dostať z centra bojov, ty si si vždy našla cestu späť a zahrabala si sa do toho ešte hlbšie! Najskôr aurori, potom rád! A teraz? Teraz pracuješ na vlastnú päsť! Nie, Thalia! To už by stačilo. Keď si ty nedokážeš vážiť vlastného života, niekto to musí urobiť za teba!“

„Tým, že ma tu zavrieš!?“ skríkla som a opäť sa pokúsila postaviť. Nešlo to, a to ma rozčúlilo ešte viac! Prepaľovala som ho tak žeravým pohľadom, že aj láva bola proti tomu nič. „A navyše nie je to moja vina, že som nakoniec skončila sama! Keby si sa mi neplietol do života, všetko by bolo fajn! Bože... a keby som nebola taká sprostá a nežiadala ťa o pomoc...“ uvedomila som si zhrozene! Mala som veriť mojim priateľom! Mala som radšej ostať s nimi! Potom by sa nič z tohto nebolo stalo! Nie... Kruci! Kurva!! To som takto nemohla rozmýšľať predtým! Na čo som myslela!? Nechápala som, ale moje podvedomie mi odpoveď dalo. Na strach. Bála som sa, že by som o nich mohla prísť, a to ma poháňalo vpred. Vtedy som si ešte myslela, že všetko zvládnem! Že nakoniec sa to dobre skončí... ale teraz? Veľmi rýchlo som zo svojho optimizmu vytriezvela!

No naňho mali moje slová pramalý účinok. Bol presvedčený, že koná správne... že má nato právo! Ale nemá! Je to, kruci, môj život! Môj!

„Si húževnatá, nakoniec si zvykneš,“ uzavrel a ja som mala sto chutí, vyškrabať mu tie jeho ľadové oči!

„Nemôžeš!“ zrevala som, ale on sa len smutne usmial.

„Nie, Thalia, presne to môžem a aj urobím. Ale nebude to naveky. Vojna jedného dňa skončí.“

„Ale toho s oni nemusia dožiť! Musím byť s nimi!“ trvala som na svojom.

„Je mi jedno, či to oni prežijú. Záleží mi len na tom, aby si to prežila ty. Ale aby si videla, že nie som až taký bastard, ako si o mne nepochybne myslíš,“ zatiahol sarkasticky. „Dohoda bude aj naďalej pokračovať.“

„Povedala som ti!“ zrevala som. Pomaly, ale isto som si začínala uvedomovať, že z tohto sa len tak ľahko nedostanem! Teraz som zapadla vážne veľmi hlboko! „Seriem ti na dohodu!“

„A ja som ti povedal, že od uzavretých dohôd sa len tak neodstupuje.“

„Ja nie som ty, Malfoy!“ skríkla som a on ma obdaril jedným z jeho vzácnych úsmevov. Nedokázala som pochopiť, čo je na to čo sa tu deje smiešne, no jeho mozog odjakživa fungoval na inej vlne, ako mozgy bežných smrteľníkov!

„Nie, nie si, a práve preto ťa tak milujem.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 20: Od dohôd sa neodstupuje: