Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 33: Mala som ostať doma • OurStories.cz ~ naše povídky

Nákupy a ich nefinančné dôsledky

15.07.2016 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 2× • zobrazeno 1203×

„Thalia?“ ozval sa za mnou jemný hlások.

Stuhla som. Telo mi polial studený pot. Nie... Ona nie!

„Thalia, si to ty?“ zopakovala a ja som namáhavo prehltla.

Nechala som vypchaného medveďa medveďom a pomaly sa k nej otočila s hrôzou v očiach. Možno, keby som si nechala aspoň kabát... ale prečo klamať samú seba? To brucho by nezakryl ani kabát. Doriti! Doriti! Prečo som neostala doma!? A čo tu, u Merlina, chce?! Toto je muklovský obchod! Sem by nik z Malfoyových nemal ani páchnuť!

„Čo tu chcete!?“ zavrčala som zlostne, ale ona ma ignorovala. Teda odpovedala, ale jej pohľad sa zameriaval na niečo úplne iné. Na moje brucho! Doriti!

„Kupujem Dracovi darček...“ povedala mierne mimo a stále sa pozerala na to jediné miesto, kam nemala. „Ty...“ začala. A je to tu. „... ty si tehotná?“ V jej hlase sa miešalo prekvapenie, radosť, ale aj niečo viac. Nemalo zmysel zahmlievať.

„Pokiaľ nie ste slepá, tak to vidíte aj sama,“ zavrčala som a jej pohľad sa zakusol do môjho. O ou, toto nevyzerá dobre.

„Reginus o tom nevie,“ nepýtala sa. Stroho konštatovala.

„Nemá o čom,“ precedila som pomedzi zuby a ona pomaly pokrútila hlavou.

„Toto pred ním nesmieš tajiť,“ povedala prísne. „Je to jeho dieťa. Má právo vedieť...“

„Nie je jeho!“ skočila som jej do reči, načo mierne vyvalila oči. No ani to jej neubralo na kráse. „Nie je jeho,“ zopakovala som tvrdo.

„A koho teda?“

Už-už som chcela povedať, že Siriusovo. To by ma možno zachránilo, ale nie nadlho. Malfoy by sa nato Siriusa pýtal a ten by otcovstvo zaprel. To viem istotne. Navyše, nemohla som to po ňom žiadať... a preto som nakoniec vyhlásila:

„Je moje. Iba moje, je to jasné!?“ Ale bolo to jedno. Rovno som mohla vyhlásiť, že je Malfoyovo. Vedela to a jej tvár hovorila za všetko. Povie mu to! Povie... musím zmiznúť...

„Thalia, je to dieťa môjho syna. Je to môj vnuk či vnučka... už vieš, čo to bude?“

„Do toho vás nič! Nie je vaše! Je len moje! Patrí len mne! Mojej rodine! Vy a vaši smrťožrútski bastardi naň nemáte žiadne...“

„Právo? Thalia! Je to Reginovo dieťa! Pravdaže má naň právo!“

„Nie!“ trvala som tvrdohlavo na svojom a v duchu začínala cítiť prvotriednu paniku.

„Muselo ti byť jasné, že to pred ním nemôžeš tajiť večne!“

„Doteraz mi to išlo sakramentsky dobre!“

„Dobre? Čo si si myslela? Háá? Že mu nikdy nepovieš pravdu? Že sa to narodí a ty s ním niekam ujdeš? Nikdy si nebola hlúpa, moja milá. To si vážne myslíš, že by ti to dovolil?“

„On mi nemá čo dovoľovať! Som svojprávna! Počujete? Opäť som svojprávna!“

„Tu nejde o svojprávnosť! Tu ide o to, že ho obe poznáme! Vie o každom tvojom kroku!“

„Nie, nevie!“

„Vie! Myslíš ši, že mu Dumbledore nič nepovie? Hovorí mu všetko... teda až na to, že si v požehnanom stave. To akosi zabudol zmieniť!“ hnevala sa.

„To je moja vec!“

„Nie, nie je. Mala si mu to povedať! Hneď ako si sa to dozvedela! Mala si sa vrátiť na Seneis! Mala si byť pod ochranou...“

„Teraz hovoríte ako on!“ obvinila som ju. „Veľmi dobre viete, ako moc to tam nenávidím!“ Náš rozhovor už dávno prilákal zvedavé mamičky a tie si teraz len popudene zakrývali ústa.

Bolo mi jasné, na koho strane sú. Kravy jedny! Keby ho poznali tak ako ja... Ale ony neboli jediné. Lily sa k nim pripojila tiež, rovnako ako madam Fiona... a ani jedna z nich sa netvárila moc nadšene. Hlavne madam, ktorá si ma premeriavala, akoby ma videla po prvýkrát. Srala som na ňu!

„Mala si myslieť na dieťa!“ obvinila ma, čo ma prvotriedne nasralo.

„Ja myslím na dieťa! Myslím len naň a ak niečo vážne nedovolím, tak potom, aby ho vychovával niekto ako Malfoy!“

„Môj syn bude tým najlepším otco...“

„Najlepším otcom? Malfoy? Je dobrý v rôznych veciach, ale ako otec? Nikdy! Obe vieme, čím je! Je to chladnokrvný bastard, ktorému je jedno...“

„Takto o ňom hovoriť nebudeš, mladá dáma! Chápala som tvoje výbuchy na Seneis! Ale teraz? Začínam si myslieť, že mal pravdu! Nevieš, čo je pre teba dobré a už vonkoncom nevieš, čo je dobré pre dieťa!“

Tak toto prehnala. Vážne prehnala! Moju tvár skrivila prvotriedna zlosť! Ako sa opovažuje!? Ako sa opovažuje povedať, že neviem, čo je dobré pre moje dieťa! Ako! Zaťala som päste, lebo inak by som jej asi vlepila... a mala som k tomu, sakra, blízko!

„Nie som to ja, koho synovia sa stali bezcharakternými maniakmi! Bastardmi posadnutými mocou! Ako si dovolíte čo i len pomyslieť na to, že by som nevedela, čo je dobré pre MOJE dieťa! A ono je len LEN moje! Jasné! Len moje!“

„Tvoje? Na počatie dieťaťa sú potrební dvaja, Thalia! To dieťa patrí rovnako tebe ako aj môjmu synovi!“

„Nie, nepatrí!“ skríkla som a v ušiach mi začínalo dunieť. To nie je dobré! To vážne nie je! „Nikdy mu nebude patriť! Ja... ja...“

„Ty? Myslíš aj niekedy na niekoho iného?!“ Obvinila ma. Čo? Ja vždy myslím na iných, ale toto je len moja záležitosť. O moje bábätko sa s nikým deliť nebudem! „Keby si sa len na chvíľu zamyslela, pochopila by si, akou výhrou je môj syn!“

„Výhra? Výhra?! Čo má byť výhrou na tom, keď vás na mesiace – MESIACE - zavrie do zlatej klietky?! Keď vám nedovolí vídať priateľov?! Keď sa snaží nalinajkovať každú sekundu vášho života? Akoby mu patril? Akoby ...“

„Robil to preto, že ťa miluje!“ skríkla a jej tvár o pár odtieňov sčervenela. Ešte nikdy som ju nepočula kričať. Nikdy. Muselo ju to parádne naštvať. Ale je to obojstranné!

„On miluje len sám seba! On...“

„V tom prípade nie si len hlúpa, ale aj slepá, moja milá! Lebo len taký by nevidel, aký blázon sa z neho stáva, keď si na blízku! Pobláznila si mi syna, Thalia Shepardová! Čakáš s ním dieťa! A aj tak odmietaš...“

„Nechápem o čom to tu točíte!“

„Nemala si to tajiť,“ zopakovala pevne. „Mala si mu to povedať! Už mala byť svadba!“

Ak som doteraz nemala dôvod onemieť, tak teraz som dostala kolosálny. Zaklipkala som viečkami a potom sa... áno, rozosmiala!

„To už trocha preháňate, nie?“ vysmiala som ju. „Ja a Malfoy? Svadba? To vážne? Nikdy!“

„Si tehotná! Moje vnúča sa narodí do manželstva!“ štekla a ruky založila po bokoch smotanového prepásaného kabátika, pod ktorým sa vynímali svetlozelené šaty do polky lýtok.

„Opakujem! Nikdy!“

„Narodí sa a bude mať jeho meno!“ vyhlásila odhodlane, ale mala smolu.

„Chyba, madam Malfoyová. Chyba! Moje dieťa sa narodí a jeho priezvisko bude S-H-E-P-A-R-D! Shepard! Nie Malfoy! Shepard!“

„To ti Reginus nedovolí.“

„A pýta sa ho niekto na názor?“ vysmiala som ju.

„Uvidíš, keď príde...“ V tom sa sekla a mne to doplo, len som dúfala, že nie príliš neskoro! Moja tvár musela zblednúť tak, že splývala so smotanovým nábytkom. Bola to len hra o čas? To preto sa so mnou hádala? Aby mu dala čas? Upozornila ho? Ako? A nie je to jedno?

Jedno mi bolo jasné. Musím vypadnúť! HNEĎ!

„Lily!“ štekla som po nej a ona pohotovo vyrazila vpred.

Nič sa nepýtala. Pochopila to. Vždy bola múdra – múdrejšia ako ja. Ona by to prekukla hneď! Nie, ona by sa nehádala. Nenechala by, aby urazená hrdosť vyhrala nad zdravým rozumom! Ale ja? Pokašlala som to a teraz len dúfať, že nie moc.

„Thalia!“ skríkla Malfoyova matka, ale ja som nezastavovala. Musela som vypadnúť! Musela dokým nie je... neskoro.

Zjavil sa vo dverách ako prízrak z mojich najhorších nočných môr! Jeho oči vyhľadali moje. Boli... chladné, ale presne tak ako vždy. Nebolo v nich prekvapenie, len radosť, že ma vidí, ale potom skĺzli nižšie a všetko sa zmenilo!

Zvonček nad dverami neškodne cinkol, ale to čo ohlásil neškodné nebolo ani zďaleka. Vstúpil dnu. Obrovský, ramenatý a taký desivý... Nemal na sebe habit, ale dlhý čierny kabát, ktorý ešte viac lichotil jeho mohutnej postave. Bol rozopnutý a odhaľoval jeho čierny smoking a zelenú kravatu. To tú zelenú musí pchať vážne všade?

Niektoré ženské naokolo hlasno zavzdychali. Áno, bol to kus... no kus poriadneho hoväda!

Dýchala som rýchlo a plytko. V hlave mi nepríjemne hučalo. Lily ma chytila za ruku, ale keď ju Malfoy spražil prvotriedne naštvaným pohľadom, pustila ma. Nemala som jej to za zlé. Aj ja som sa ho bála, tak čo potom ona?!

Jeho oči opäť zakotvili na mojom bruchu. Skenoval ho pohľadom, akoby tomu nedokázal uveriť a zároveň veril. A bolo v tom aj čosi viac. Hnev, ktorý sa miešal s radosťou a mužskou hrdosťou. Mužský šovinizmus, že je chlap, ktorý mi dokázal urobiť dieťa! Hajzel! Hajzel!!! Bolo mi jasné, že ani na moment nepochybuje o tom, kto je hrdým otecko... a ja som tak veľmi chcela, aby pochyboval!

Zvonček opäť zazvonil a dvere sa zavreli. Razom mi to tu pripadalo neskutočne malé. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a môj dych naberal na obrátkach. Ak neprestanem, odpadnem! A ja nesmiem odpadnúť. Nie pred ním! Nie medzi nepriateľmi! Nie...

„Drahá,“ začal tónom príjemného gentlemana. „Kedy si mi to chcela povedať?“

Zaťala som zuby a nejakým zázrakom pomedzi ne dostala: „Nikdy!“

Opäť sa mi pozrel do očí a mierne nadvihol obočie. „Vážne si myslíš, že by som nato neprišiel?“

„Doteraz si o ničom nevedel!“ vysmiala som ho, načo mu trhlo v kútiku.

„Nevedel, ale už viem.“

„Vďaka blbej náhode,“ zavrčala som.

„Presne. Aj náhoda mi je naklonená,“ zasmial sa, načo som ho prepálila tým najvražednejším pohľadom, akého som bola schopná. Ale to nebolo jediné, čo som robila. Úniková cesta! Kde je, kruci, úniková cesta!?

„Nadutý bastard!“ Ak by sa mi podarilo dostať sa... nie, nemám šancu. Bolo by to takmer nemožné aj pred tehotenstvom... nie tak teraz.

„Ale vážne, Thalia, teraz skutočne musíme popracovať na tvojom slovníku.“

„Naser si!“ Jeho nadvihnuté obočie sprevádzalo nesúhlasené šomranie mamičiek. Jasné, že mu nadržiavali! Zradkyne!

„Thalia, poď sem,“ prikázal mi.

„Nie som pes!“ štekla som.

„Nie, to nie si,“ potvrdil a vykročil za mnou. Ako to je? Keď nejde hora k Mohamedovi, ide Mohamed za horou? Ale čo keď pred ním tá hore zdrhá? Tak nič. Vďake jej váhe a príšernej motorike sa ďaleko nedostane.

Stihla som urobiť ledva pár tackavých krokov a už ma mal. Pritiahol si ma k sebe. Nie tak prudko a tvrdo, akoby to urobil predtým, ale stále v tom bola cítiť sila a autorita a ja som tú autoritu skutočne nenávidela! Trhla som sebou, ale žeby to pomohlo? To by ma zaujímalo, či sa jeho bariéry opäť obnovili. Pokúsila som sa mu jednu vraziť a s hrôzou zistila, že sú späť! Doriti! Doriti! A ešte raz doriti! Prečo ja?!

Držal ma za rameno a druhú ruku mi priložil na brucho. Tisla som sa k nemu chrbtom, ale vyslobodiť sa nedokázala. Počula som ako sa ticho zasmial a povedal: „Kope... je nepokojné. Vidíš, už teraz sa mu nepáči, keď sa jeho rodičia hádajú,“ povedal mi jemne a jeho hlas bol ako... ako... nedokázala som nájsť to správne prirovnanie... extáza, ktorá vás ako pierko hladí po koži? Možno.

„Skôr sa mu nepáčiš ty!“ odbila som ho a znova sebou trhla. Nepustil ma. Nie, to by nebol on!

„Thalia, drahá, no tak,“ tíšil ma, akoby som to potrebovala! Jasné, že nie. „Nerozčuľuj sa.“

„Fajn, tak vypadni a ja sa nebudem!“

„Musíme sa porozprávať,“ povedal pevne a jeho ruka na mojom bruchu ma neskutočne vyvádzala z miery!

Nemá tam čo robiť! Nikdy sa naň nemala dostať. Zovrela som mu predlaktie a odtisla ju od seba. Nechal ma aj keď neochotne. Doprial mi tak potrebný životný priestor, ale nie dosť veľký, aby som sa mohla stratiť.

Lily váhavo urobila krok vpred a ešte váhavejším tónom zatiahla: „Vážne si myslíte, že je toto to najvhodnejšie miesto na rozhovor?“

Mala pravdu. Ako inak? Obaja sme na ňu upreli mierne nasrané oči, ale museli uznať, že jej slová neboli tak úplne od veci.

„Presunieme sa inam?“ spýtal sa ma a ja som zlostne zaťala zuby.

„Bez teba!“

„O tom pochybujem, drahá. Vieš, vážne sa neviem rozhodnúť či som na teba naštvaný alebo nie. Čo keby si mi to rozhodovanie uľahčila a išla dobrovoľne?“ hovoril milo, nenútene s miernou dávkou nonšalancie, ale ja som pod tým všetkým cítila tichú hrozbu. Je vážne na hranici. Jeden krok vedľa a strhne sa peklo – pre mňa.

Nervózne som prehltla. Čo teraz? Z tohto sa nedostanem. Nie bez pomoci a Lily? No tá moc veľká pomoc nie je. Mám vôbec na výber? Nie... ale ja tak moc chcem mať na výber! Všetko čoho som sa obávala je tu! Zavrie ma? Opäť? Nie, to by bolo... A v tom ma niečo napadlo. Kompromis... len dúfam, že má náladu na uzatváranie dohôd... ale kedy on nemal? Navyše, keby to bola dohoda obojstranne výhodná?

„Dohoda!“ vyhlásila som a on zvedavo nadvihol obočie.

„Počúvam,“ povedal a rukou mi naznačil, aby som pokračovala.

„Pôjdem, ale...“ na to „ale“ som dala obzvlášť prízvuk. „Budem môcť odísť!“

„Hm... nepríde mi to ako moc vyrovnaná dohoda,“ začal, ale mal smolu.

„Ber alebo nechaj tak. Pôjdem dobrovoľne, ale chcem istotu, že ma necháš odísť!“

„Prijmem to, ale s tým, že mám aj vlastné podmienky.“

„Počúvam.“

„Nebudeš sa predo mnou skrývať. Budem ťa môcť vídať minimálne raz za deň. Povolíš mi prístup do tvojho domu a čo sa týka tvojich priate...“

„Tých z toho vynechaj Malfoy!“ zarazila som ho hneď na začiatku. „Na nich sa už žiadne – žiadne – dohody vzťahovať nebudú, jasné?!“ prízvukovala som. Bola som v tom, že ma pošle do temných dier, ale na moje obrovské prekvapenie som sa mýlila. Neposlal. Polovičate sa usmial a prikývol.

„Beriem. Máš moje slovo, že ťa nechám odísť ak ja mám tvoje, že budeš dodržiavať aj moje podmienky.“

No, nič lepšie asi nedostanem, že? Ale aj tak, moc sa mi do toho nechcelo.

„Beriem,“ precedila som pomedzi zuby a on sa šťastne usmial. Bol to jeden z toho mála úsmevov, ktoré mi v bruchu oživili hejná zmutovaných fénixov. Keby sa takto usmieval častejšie, celý svet by mu ležal pri nohách...

No ja som sa z toho úsmevu nedokázala tešiť. Bolo mi jasné, že som prehrala. Opäť! Škrelo ma to. Prečo vždy vyhrá? Prečo občas nemôže vyhrať aj ja?

„Ideme?“ spýtal sa a natiahol ku mne ruku. Ignorovala som ju a vykročila vpred, no potom som sa stopla.

„A čo Lily?“

„V pohode, cestu domou už nájdem,“ zasmiala sa moja priateľka, aj keď nie úplne úprimne.

„Si si istá?“ nedalo mi nespýtať sa a ona prikývla.

„Som veľké dievča, pamätáš?“

Už-už so otvárala ústa, že budem namietať, ale v tom sa do rozhovoru vložila madam Fiona.

„A čo bude s výbavičkou?“

„S čím?“ nechápala som, ale potom mi to doplo.

Kruci, bola som tak mimo, že som aj zabudla, načo som sem vlastne prišla! No než som stihla odpovedať, chopil sa toho Malfoy. Bez váhania tasil peňaženku a z nej muklovské bankovky. Podišiel k madam Fione a podal jej ich. Ona na ne len nechápavo hľadela a potom pokrútila hlavou.

„Počkajte chvíľu, toto je priveľa, musím vám vydať!“ zvolala za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom, no jemu to bolo jedno.

„Matka,“ povedal jemne a madam Malfoyová pohotovo zodvihla hlavu. „Prosím, postaraj sa o to,“ povedal len a na tvári prenádhernej pani sa objavil široký až detský úsmev.

„Veľmi rada, srdiečko!“

U Merlina, počuť, ako niekto Malfoya oslovuje srdiečko? Desivé!

„Tali?“ zatiahol a ja som s ťažkým povzdychom pochopila, že nemám na výber.

Musím ísť... Ale ja nechcem! Opäť som odignorovala jeho ruku a vykročila ku dverám. Pripadala som si, akoby som išla na popravu. Ale bábo malo iný názor. Zatiaľ čo doteraz bolo skutočne nepokojné, teraz pokojne spalo. Objala som si brucho rukami v márnej snahe ochrániť ho pred celým svetom a hlavne pred jeho otcom.

Pomaly som si začínala uvedomovať, že na to jednoducho nemám. Svet by som ešte ako tak zvládla, ale Malfoya? To je vopred prehratý boj. Kruci!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter