OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 36: U tety Jane - po rokoch

01.09.2016 (14:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 4× • zobrazeno 1242×

„Kam si myslíš, že ideš?“ zatiahla som podozrievavo a pohľadom prešla po jeho vysokej postave celej v čiernom.

„Nechcela si ísť von?“ spýtal sa pobavene budúci otecko a ja som si ťažko vzdychla.

„Poď som mnou,“ prikázala som a vykročila smer – spálňa.

„Mám sa začať báť?“ zatiahol a ja som pokrútila hlavou.

„Ty? Nie. Tvoj habit? Áno!“

„Habit?“

Kládla som nohu pred nohu a po tých schodoch mi to trvalo oveľa dlhšie ako pred pár mesiacmi. Vážne sa poteším, až sa to narodí. Byť opäť plne funkčná je krásny pocit.

Vpadla som do spálne a ignorovala bodrel, ktorý v nej vládol. Malfoy nie.

„Ako v tom dokážeš... čokoľvek nájsť?“ nechápal. „Príšerný bodrel!“

„Nie bodrel, ale organizovaný chaos.“

„Ukáž mi jednu vec, ktorá je tu organizovaná!“ zašomral si popod nos.

„Nekritizuj,“ odbila som ho a roztvorila skriňu, kde som skrývala pár starých vecí. Ani neviem, kde sa tu vzali.

„Čo robíš?“ spýtal sa s napätím v hlase.

„Nemôžeš ísť takto!“ zatiahla som neutrálne a začarovala. O sekundu neskôr sa na posteli vytvorila kôpka pánskeho oblečenia. Nebolo to nič výstredné. Jednoduché tmavé rifle a sivé triko s véčkovým výstrihom a dlhými rukávmi. To a tmavo hnedá bunda s kapucňou, plus rovnako farebné topánky mali nahradiť jeho drahý habit.

„Prečo?“ nechápal. Prešla som po ňom mierne znechuteným pohľadom.

„Vážne? Pýtaš sa prečo? Nemôžeš ísť medzi muklov ako stelesnenie ich predstáv o najtemnejších černokňažníkoch!“ oznámila som mu. Vedel to, ale aj tak sa pokúsil blafovať.

„Toto si neoblečiem,“ oznámil pevne.

„Ale áno, oblečieš,“ varovala som ho. „Je to putika, nie drahá reštaurácia!“ Bolo mi jasné, čo mi chce navrhnúť, a preto som to uťala hneď v zárodku. „Oblek je rovnako nevhodný ako habit.“

„Thalia,“ zatiahol nesúhlasne.

„Mlč a obleč si to!“ prikázala som, ale mala som smolu.

„Dúfam, že si vážne nemyslíš, že si oblečiem niečo... také!“

„Si horší ako ženská, jednoducho si to obleč!“

„Drahá,“ zasmial sa. „Kedysi si mi povedala, citujem: ‚V tých habitoch aj spávaš!‘. Vážne si myslíš, že by som...“

„Áno, presne to si myslím, drahý! Vyzleč sa, nech...“ No on ma odmietal vypočuť. Obdaril ma mierne pobaveným a hlavne odhodlaným pohľadom.

„Neoblečiem si to.“

„Vieš, že mi začínaš liezť na nervy?“ precedila som pomedzi zuby a on prikývol.

„Neoblečiem si niečo tak... muklovské,“ povedal napokon.

„V tom prípade idem bez teba!“ varovala som ho, no on ešte neskončil:

„Ale keďže viem, že to nie je len planá hrozba, som ochotný urobiť kompromis,“ prisľúbil a z vrecka tasil prútik. Švihol ním v nemom kúzle a ja som sa nestíhala diviť. No, aspoň to nebol oblek. Ťažký čierny habit nahradila biela košeľa a sivé nohavice s pukmi, plus lakovky.

„No tak, nemrač sa, drahá,“ zatiahol veselo, ale ja som sa mračiť neprestávala.

„Vieš,“ začala som. „Niekedy by som ťa vážne rada videla aj v niečo menej... formálnom.“

„Myslím, že si ma už videla nahého, to ti nestačí?“ zasmial sa.

„Vieš, ako som to myslela,“ zavrčala som a otočila sa späť ku skrini. Tentokrát som v nej lovila vlastné oblečenie. O pár minút som už stála v chodbe a na červený rolák si navliekala béžový kabát. Teda aspoň som to mala v pláne, ale v tom mi na bruchu pristáli jeho ruky.

„Nie je to moc tenké?“ spýtal sa starostlivo. „Nemala by si si obliecť niečo teplejšie?“ Mierne mi stiahol kabát z ramien a pritiahol si ma k sebe. Z nepochopiteľného dôvodu sa mi v tej chvíli nikam nechcelo.

„Nie, je to tak akurát.“

„Ale...“

„Malfoy, je to fajn, jasné?“

„Vonku sneží,“ varoval ma starostlivo.

„Viem. Budem mať kabát a šál,“ pripomenula som mu.

„Ale...“ začal opäť no ja som jeho ponosy zastavila skôr, ako stihol dopovedať. Moje pery sa pritisli na jeho, jazyk mu vkĺzol dnu a on? Myslím, že konečne prestal myslieť na somariny a začal sa venovať podstatnejším veciam.

Premiestnili sme sa na Seneis a odtiaľ pokračovali jeho autom... teda najskôr sa aj s autom premiestnili do Londýna, keďže Seneis stálo bohviekde v Škótsku. Vážne nechápem, prečo to musel takto komplikovať!!! Plus, dnes nemal šoféra a mňa vážne prekvapovalo, že vie šoférovať. 

„Ty máš šoferák?“ neverila som. Pozrel na mňa, zatiaľ čo preraďoval, aby sa prispôsobil hustej Londýnskej premávke.

„Šoférujem, nie?“ zatiahol protiotázku.

„Odkedy?“

„Už roky,“ priznal. „Dal som si tú námahu a urobil si ho po Rokforte.“

Pohodlnejšie som sa zaryla do mäkučkých kožených sedadiel jeho čierneho Mercedesu (poz. autora – V tej dobe mali fakt príšerné autá.)  a pokrútila hlavou. Existuje vôbec niečo, čo by nevedel?

Navigovala som ho k putike. Za oknami sa rozprúdila priamo arktická víchrica. Hm... šoféroval dobre, to som mu uprieť nemohla, ale na môj vkus až príliš opatrne. Keď šoférujem ja, ani zďaleka to nie je takéto... pomalé a pokojné. Aj keď autá moc nemusím – neverím im a hlavne ostatným vodičom – ako auror som si šoferák urobiť musela. Ale pravda je taká, že za posledné dva roky som nešoférovala ani raz. Povedzme si to na rovinu. Ktorý čarodej potrebuje auto, keď sa vie premiestňovať? Teda okrem Malfoya? Žiadny.

„Sme tu,“ oznámila som mu a ukázala na vysoký, červený výklad, nad ktorým mierne ošúpaným písmom stálo U TETY JANE. Ani neviem prečo, ale potešilo ma, že to tu vidím. Naposledy som tu bola... kedy? So Siriusom pred viac ako dvoma rokmi?

Pichlo ma pri srdci. Už len spomienka na tú dobu bola... bolestivá. Vtedy bolo všetko inak. Všetko bolo jednoduchšie... celý môj život stál na pevných základoch. Vedela som, čo je správne a čo nie. Kto je priateľ a kto nepriateľ... ale teraz? Môj život je v troskách. Ja som v troskách. Staré dobré istoty padli za obeť nečakanej náhode... a Malfoyovi.

Bože, ako som sa od tej doby zmenila. To statočné, odhodlané a pevné dievča už nejestvuje. Hovorí sa, že čím je človek starší, tým je múdrejší. Teda aspoň tak by to malo byť, ale opak je pravdou. Nepripadám si ani o mak múdrejšia. V skutočnosti mám dojem, že toho o živote viem ešte menej ako vtedy.

Čo vlastne viem? To, načo som sa celý život pripravovala, mi je teraz na dve veci. Byť aurorom mi je k ničomu, keď viem, že o pár mesiacov budem mamou... a kurva, že nato nie som pripravená! Netuším, ako nesklamať! Netuším, ako byť rodičom! Čo ak budem rovnako otrasná ako mama? Čo ma to malé bude nenávidieť?

Vystúpila som a s hlavou plnou temných myšlienok vykročila ku klasickej putike. V polke som sa stopla a zvrtla sa.

„Prečo stojíš?“ spýtala som sa budúceho otecka, ktorý budovu predo mnou vraždil pohľadom nájomného vraha.

„Toto je ono?“

„Čakal si niečo iné?“ zatiahla som naoko otrávene.

„Áno, čakal,“ odvetil lakonicky.

„Tak si mal prehnané očakávania... a teraz, keby si bol taký dobrý a pohol kostrou? Vážne tu nechcem primrznúť k zemi.“

„Toto miesto je otrasné!“ zavrčal. „Čo keby som ťa vzal do El Rafael?“

Pretočila som panenky a odvetila:

„Keby že chcem tráviť viac času v spoločnosti snobov, pozvem si tvoju rodinu,“ odbila som ho, no on sa odmietal tak ľahko vzdať.

„Thalia, toto miesto nie je dosť dobré...“

„Ak sa ti tu nepáči, nedržím ťa. Choď si, ale ja idem dnu.“ Na nič viac som nečakala a otočila sa späť. Trvalo mi pár sekúnd než som prešla ku dverám a zovrela kovovú kľučku. Interiér bol presne taký, ako som si pamätala. Malý, ale útulný. Sálal z neho starý dobrý londýnsky duch voľných chvíľ. Presne toto som potrebovala! Prechádzala som pomedzi malé okrúhle stolíky, za ktorými diskutovali skupinky ľudí pri pohári piva či iného alkoholu alebo jedli neskorý obed. Zo zadnej časti ku mne doliehali detské hlasy a len pár metrov odo mňa obedovala päťčlenná rodina. Na moju smolu sa mi ale nenaskytol ten idealistický pohľad na usmiatych rodičov a dobre vychované deti. Táto rodinka bola presným opakom. Aj napriek tomu, že všetci boli slušne oblečení – pravdepodobne lepšia stredná vrstva – nič iné idealisticky nevyzeralo. Otec vyzeral, že melie z posledného a matka? Tá mala pod očami veľké čierne kruhy. Bola unavená a pravdepodobne aj na pokraji nervového zrútenia. Ale kto by sa pri deťoch, ktorých vekové rozpätie je od dvoch po šesť rokov, čudoval? Dvaja starší sa veselo ohadzovali jedlom a ten mladší? Vytrvalo nariekal.

Vážne som dúfala, že toto nečaká aj mňa. Ľutovala som ich a pri predstave, že by som niečo také mala zažiť aj... no, ľutovala som aj samú seba. Opäť ma prepadol starý, známy strach. Je správanie týchto detí výsledkom zlej výchovy alebo je to normálne?

Dlhšie som však túto dilemu rozoberať nemohla. Zozadu ma objali dve silné ruky a pritiahli k sebe.

„Drahá, vážne by som bol radšej, keby sme odtiaľto odišli,“ prihovoril sa mi hlbokým hlasom. Odignorovala som ho. Rozhliadla som sa po putike a pohľadom sa starostlivo vyhýbala šialenej rodinke. O pár chvíľ som objavila voľný stôl v zadnej časti a vykročila vpred. Usadila som sa a on si sadol oproti mne. Tváril sa neutrálne, ale ja som vedela, že s vývojom situácie nie je ani prinajmenšom spokojný. No jeho nálady boli teraz to posledné, čo ma zaujímalo.

„Malfoy...“ šepla som a na chvíľu sa odmlčala. Hej, viem. Prišla som sem, aby som unikla desivým myšlienkam, ale pravda je taká, že im sa jednoducho uniknúť nedá.

„Drahá?“ zatiahol, keď sa ticho neprirodzene predlžovalo. Ťažko som vzdychla a rozhovorila sa.

„Aký budeme rodičia?“ chcela som vedieť. Nepozerala som naňho. Pohľadom som blúdila po stenách putiky a čakala na odpoveď.

„Tí najlepší,“ vyhlásil neochvejne. Bol si tým stopercentne istý. Čo by som len dala za jeho istotu?

„Ako? Ako to môžeš povedať?“ nechápala som. „Ja... ty... sme... jednoducho nie sme tipy, ktoré by mali mať deti.“

„Ale sme,“ trval si na svojom. „Sme presne ten typ, ktorý by mal mať deti, Thalia. Sme mocní, sme nadaní a zabezpečení. Čo viac by mohlo dieťa potrebovať?“

„Lásku, napríklad?“ zavrčala som. Jeho výklad bol totálne chybný.

„Ale veď tú už má,“ zasmial sa. „Nemiluješ ho snáď viac, než čokoľvek na svete? Neurobila by si preňho aj to posledné? Neničí ťa predstava, že by sa mu niečo stalo?“

„Áno, ale...“

„Nie, drahá. Budeme skvelými rodičmi. V tom mi môžeš veriť.“ Pri Merlinovi, ako rada by som zdieľala jeho presvedčenie, ale nemohla som.

„Čo ak ho zle vychováme? Čo ako bude ako tie decká tam?“ zavrčala som a pohľadom hodila po šialenej rodinke.

„Nepopieram. Mám isté obavy, že naše dieťa podedí tvoju povahu, ale nie je to nič s čím by sme si neporadili, Tali. Vlastne, ak mám byť úprimný, tá predstava ma vážne teší. Ak by bolo naše dieťa ako ty... no, nemohol by som byť šťastnejší.“

„To radšej nechci,“ zavrčala som. „Bola som divé dieťa... a nechcem vedieť, aká by som bola, keby som nemala otca.“

„Ale aj naše dieťa bude mať otca, drahá.“

„Malfoy, ver mi, ty ani v najmenšom nie si ako môj otec.“

„Obaja sme liečitelia,“ zasmial sa a ja som mu už-už odsekla niečo v tom zmysle, že môj otec nikdy „neliečil“ mŕtvoly, keď v tom sa pri nás zastavil vysoký blonďavý chlapík s orieškovými očami... a ja som v ňom spoznala toho barmana spred rokov! Na moje obrovské prekvapenie aj on spoznal mňa.

„Tak čo to bude?“ zatiahol. „Vodka – tá najsilnejšie akú mále bez brzdy?“ odrecitoval moju poslednú objednávku. Zasiala som sa, ale pokrútila hlavou.

„Tentokrát nie,“ zatiahla som a pohladila sa po vypuknutom brušku, ktorého si doteraz nevšimol. Jeho obočie vyletelo o pár stupňov vyššie, ale nakoniec s úsmevom prikývol.

„Rozumiem, takže niečo nealkoholické?“ Už-už som chcela odpovedať, ale môj spoločník ma prebehol.

„Jablkovo-škoricový čaj s medom pre dámu a pre mňa káva,“ oznámil mu tónom, ktorý nepripúšťal námietky. Vlastne v ňom bola zakamuflovaná tichá, ale vážne nebezpečná hrozba. Spražila som toho žiarlivého idiota naštvaným pohľadom, ale žeby to malo nejaký účinok? Kdeže... Barmanov pohľad sa preniesol na mňa. Overoval si pravdivosť objednávky a ja som prikývla. No čo, objednal presne to, čo by som si objednala sama. Za chvíľu sú Vianoce! Škorica a jablko k nim jednoducho patrí! A keď už sme pri tých Vianociach... Už len tá predstava, ako budú tie tohtoročné vyzerať, mi naháňa hrôzu. To krásne... to keď sme boli všetci spolu, je preč... Odrazu sa mi chcelo plakať. Prekliate tehotenské hormóny! Čert ich zober... ale aj tak. Je to pravda. Lily mi nenápadne naznačila, že s Jamesom chcú sláviť Vianoce v trojici... Sirius ten ostane so Scary a čo sa týka Petra a Rema? Peter má Clarette a Rem? Ten rovnako ako Lily mal svoje vlastné plány. Ostala som sama a ak mi bolo niečo sakramentsky jasné, tak potom to, že s mamou oslavovať nebudem. Pripadala by som si ako malá a navyše, ona už má Veliteľa. Tak, tak. Budú to veľmi smutné Vianoce.

Ale čoby! Nebudem sama! Mám svojho malého anjelika! Budeme dvaja a spoločne si to poriadne užijeme... dobre, klamem samú seba, ale dievča môže snívať, nie?

„Thalia!“ Malfoyov hlas prenikol cez opar pochmúrnosti. Trhla som sebou a otočila sa k nemu. Barman bol preč. „Drahá,“ zatiahol o poznanie jemnejšie a naklonil sa bližšie.

„Čo?“ zatiahla som nechápavo. Vravel niečo?

„Práve som sa pýtal, čo rada robíš na Štedrý večer,“ zopakoval mi. Neprítomne som zamrkala. Čo? To má byť pasca?

„Prečo?“ zatiahla som nedôverčivo. Jedno z jeho dokonalých obočí vyletelo niekam do nebies a potom sa jeho pery roztiahli do veselého úsmevu.

„Žeby preto, aby som vedel, čo čakať?“

„Čakať čo?“ overovala som si, aj keď mi bolo jasné, kam tým mieri. Jeho úsmev povädol. Jeho zelený pohľad prepálil ten môj a smrteľne vážne mi oznámil:

„Vianoce oslavujeme spolu.“

Už – už som otvárala ústa, že budem protirečiť, ale zastavil ma.

„Budeme spolu, Tali. Prečo by sme neboli?“ nechápal a bolo mi jasné, že ak neodpoviem správne, začne hádka... a mne sa teraz hádať nechce. Nervy mám aj tak dosť v kýbli...

„Lebo...“ začala som, ale na nič neprichádzala. Mohla by som povedať, že... čo ja viem, mám iné plány alebo že s ním jednoducho byť nechcem... ale prečo klamať? Navyše... prečo nie? Môj plán nechať si maličké len a len pre seba stroskotal. Je jasné, že Malfoy bude požívať rovnaké rodičovské práva ako ja, tak prečo s tým nezačať už teraz? Veď akoby to potom bolo? Dieťa si nemôžeme rozdeliť, tak s kým by trávilo Vianoce? Jediné schodné východisko, ak má byť vlk sýty aj ovca celá, je aby sme ich slávili spolu, nie?

„Fajn,“ súhlasila som napokon. „Budeme spolu,“ prikývla som. Asi ho prekvapilo, že som tak rýchlo súhlasila, ale aby sa netešil predčasne, dodala som: „Ale mám pár podmienok,“ oznámila som a on prikývol.

„Počúvam.“

„Po prvé, budeme tam len mi dvaja, jasné? Nechcem vidieť nikoho z tvojej rodiny... No možno s výnimkou Miriele... ale inak nikoho.“

„Dobre, to sa dá zariadiť.“

„Po druhé, aj keď to hovorím nerada... oslavujeme na Seneis. Viem, nečakané, ale v Housie... no, jednoducho Senei.“ Hlavný dôvod pre túto podmienku je fakt, že Housie je príliš dostupný a ja vážne nechcem na Vianoce riešiť hlúpe šarvátky, medzi ním a mojimi priateľmi. Teda aj keď sa rozhodli, že tento rok budú oslavovať bezo mňa... ale náhoda je sviňa a ja vážne nechcem nič riskovať. Keď už si mám dať tú námahu s výzdobou chcem, aby bolo všetko dokonalé. Sú to predsa prvé Vianoce s mojím malým bábätkom, nie?

„Bude mi potešením splniť aj túto podmienku,“ radoval sa.

„Fajn, ďalšia podmienka je, že s nami bude večerať aj Lylo. Za tie roky sa z toho stala tradícia a ja ju nemienim porušiť len preto, že budeme oslavovať na Seneis.“

„Lylo?“ zatiahol a bolo vidno, ako moc mu je tá predstava proti srsti.

„Hej, Lylo, a ty sa k nej budeš správať pekne, inak sú to naše posledné spoločné Vianoce, jasné? A vlastne... keď už sme pri tom, ak bude chcieť, môže sa pripojiť aj Esie.“

„Nie,“ vyhlásil rozhodne. „A kto bude po celý večer obsluhovať? Nosiť večeru a...“

„Malfoy!“ okríkla som ho ticho. „Vianoce sú pre mňa... výnimočné! Hlavne tieto, jasné? Budú sa riadiť mojimi pravidlami a jedným z nich je, že sa na ich príprave podieľame všetci. Čarodeji aj škriatkovia rovnako... a keď to už spomínam, práve sa dostávame k štvrtej podmienke – o výzdobu a všetko okolo sa starám ja. Nechcem, aby si sa mi plietol pod nohy, jasné?“ A je to tu... vedela som to. Jednoducho nemôže povedať jednoduché, „Rozkaz, madam!“. To by jednoducho nebol on.

„Toto nie,“ vyhlásil pevne a mierne sa odtiahol. „Prvé tri sú... no splniteľné. Aj keď proti škriatkom mám určité výhrady... ale toto nie.“ Prižmúrila som oči a nebezpečne ho spražila pohľadom. Jasné, nebral to na vedomie. Opäť sa predklonil, jeho ruka sa natiahla, aby ma pohladila po líci. Mykla som sebou, ale on tie prsty jednoducho neodtiahol! „Drahá, toto nie,“ zopakoval o poznanie jemnejšie.

„Prečo?“ nechápala som.

„Možno preto, že ti chcem pomôcť? Možno sa chcem na Vianoce pripravovať spolu s tebou? Nepovedala si pred chvíľou, že sa na Vianociach podieľajú všetci, čarodeji aj škriatkovia, rovnako?“

„Vieš, že tak som to nemyslela,“ zavrčala som a odtiahla sa. Jeho prsty mi konečne dali pokoj. „Sorry, ale vážne si ťa neviem predstaviť, ako pečieš alebo zdobíš stromček,“ vysmiala som ho. „Ale teraz vážne, robil si to už niekedy?“

Neodpovedal ihneď. Odpoveď bola jasná.

„Nie, nerobil.“ Ani ma to moc neprekvapilo. On je predsa Malfoyský princ, nie?

„Väčšinou to mali na starosti škriatkovia... a matka.“

„A Miriele ťa k tomu nezavolala? To ti neverím.“

„Matka? Pravdaže volala. Ale mám aj otca,“ oznámil mi neutrálne a ja som sa kyslo uškrnula.

„Jasné, že máš.“

„Vieš, že sa s ním raz musíš stretnúť,“ varoval ma.

„Nemusím,“ zavrčala som podráždene. Toto nie je téma, ktorú by som chcela preberať. Malfoy starší bol doteraz len taký strašiak, bubák na okraji vedomia. Nie realita. Ale bohužiaľ, je reálny presne tak ako jeho syn predo mnou.

Malfoyova ruka mi klesla na brucho. „Je to jeho vnúča,“ pripomenul mi jemne.

„Nie, nie je!“

„Tali.“

„Malfoy! Nie! Nechcem, aby...“

„Nezabrániš tomu.“

„Ale ty by si mohol!“ zvolala som zúrivo.

„Ale neurobím to. Moje dieťa bude právoplatný dedičom rodu Malfoy, a to sa stane iba vtedy, ak ho uzná každý jeden člen rodiny. Je to nevyhnutnosť, drahá.“

„Nie, nie je. Nechcem, aby malo čokoľvek spoločné s tvojím otcom a bratom!!!“

„Thalia!...“ začal, ale potom sa zarazil. „Vážne to chceš preberať tu?“

Obzrela som sa po okolí. Nie, mal pravdu, tu som to vážne rozoberať nechcela. Ale jedno mi bolo, aj napriek mojim námietkam, jasné. Mal pravdu. Raz sa s Malfoyom starším budem musieť stretnúť, ale to neznamená, žeby som s tým bola zmierená.

Len dúfam, že toto stretnutie príde čo najneskôr.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 36: U tety Jane - po rokoch: