OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Bratstvo tieňov



Bratstvo tieňovPríbeh mýtického spolku, ktorého príslušník Cornelius Ink odhalí tajomstvo, ktoré ohrozí existenciu celého Bratstva.

Bratstvo tieňov

Volám sa Cornelius Ink a dnes Vám poviem príbeh o tom, ako som zomrel. Také príbehy neslýchavate každý deň, čo? Takže aby som nezdržiaval: môj život odmalička nebol ľahký. Vyrastal som v drsných podmienkach na ulici bez rodičov. Každý deň som musel niečo ukradnúť, aby som prežil. Raz ma jeden pekár načapal a bez milosti mi zlomil ruku. Zvíjajúc sa na zemi v bolestiach ma našli Temní bratia – príslušníci Bratstva tieňov. Je to tajný spolok, ktorého členmi sú tí z najnebezpečnejších a najsmrtiacejších občanov Kadgaru – mojej rodnej dediny. Ak sa chcete zbaviť zlého človeka bez jednej jedinej stopy, prídete za nami. Sme vychovávaní pravidlom – tiene sú náš domov. V Bratstve sa trénujú tí najlepší zlodeji, vrahovia a šermiari rôznych rás. Do Bratstva ma v teň deň prijali, sledovali ma už dlhšiu dobu a obdivovali moje schopnosti plíženia a kradnutia. Ale vstup do Bratstva samozrejme nie je zadarmo, platí sa zaň veľmi vysokou cenou – keď raz vstúpite do Bratstva, končí sa váš spoločenský život. V deň prijatia budete vyhlásení za mŕtveho, alebo pohrešovaného, a ktokoľvek známy vás spozná, musí zomrieť. Pre sirotu ako mňa to znamená voľný vstup. Už slúžim Bratstvu dvadsaťtri rokov, a dnešok mal byť veľmi dôležitý deň – chystal som sa na misiu, ktorej úspešné splnenie by pre mňa znamenalo povýšenie na hodnosť Generála sekundanta. Bratia tejto hodnosti dostanú pod velenie vlastnú štvrť hlavného mesta a v nej spravujú ústredie Bratstva danej štvrte. Väčšinou už Bratov s touto hodnosťou do terénu nevysielajú, až na výnimky. Všetko sa však otrasne zvrtlo. Príbeh začnem v časti, kedy som sa chystal navštíviť Veľmajstra Komstocka, aby mi dal bližšie informácie o mojom poslaní.

Vyčistil som si posledné rany z misie v Starom Kráľovstve, kde som zasahoval naposledy. Dlhý príbeh skrátene – jeden zlý elf, pašovanie strelného prachu cez Večný les... Jedna nebadaná strata elfského mechanika, a tak ďalej... Vyšiel som z kúpeľne a zamieril k truhle s vybavením, ktoré sa skladá z brnenia z najlepšej Trpasličej ocele, košele čiernej ako sadza aby zakryla pancier, ďalej z pohodlných čiernych nohavíc, ktoré neobmedzujú pohyb v prípade potreby úteku, a dlhého čierneho plášťa s kapucňou. A ešte jedna vec – Maska Bratstva. Kovová maska na tvár so špeciálnymi optickými šošovkami umožňujúcimi priblíženie a zaostrenie na obraz. Okrem toho výborná ochrana tváre. Na dne truhly sa blysli zbrane – dýka posiata vzácnymi drahokamami z Gnómskeho kráľovstva – dar od kráľa Fedipalda za záchranu jeho dcéry pred trolom. Zastrčil som si ju za opasok. Potom dve pištole, ktoré som našiel na jednej výprave na Ostrov večných lovíšť. Ďalší dlhý príbeh so skorumpovaným lovcom Mašín. Zastrčil som ich do puzdier na opasku. A nakoniec – môj verný oceľový meč so zlatým pásom v strede. Ukuli ho poslední Trpaslíci z Feldonu predtým, než ich krajinu zničili draci. Našiel som ho v horských ruinách Feldonu, keď som tadiaľ prechádzal do Tarbiku, inak známeho ako „ríša pirátov". Zaujímavé na ňom je, že normálne vyzerá ako trošku väčší zapaľovač. No keď sa stlačí malé tlačidlo na spodku, meč sa bleskurýchle vysunie. Dá sa s ním tak ľahko dostať cez kráľovské stráže, alebo s ním poriadne prekvapiť nepriateľa.

Plne vybavený som sa vydal za Veľmajstrom do jeho veže. Celé dni je tam sám, zahrabaný v knihách. Po ceste som stretol Brata Edwina.

„Zdravím," pozdravil, a ja som videl, že niečo nie je v poriadku, aj keď sa to snažil zakrývať priateľským úsmevom. „Čo je ti?" spýtal som sa. „A nesnaž sa mi nahovoriť, že nič, vidím, ako sa celý trasieš."

„No, ech... to je tými zmiznutiami."

„Akými zmiznutiami?" vyzvedal som.

„Ty o tom nevieš? Bratia Fellen a Leod... proste len tak zmizli. Naposledy som ich videl, keď sa vrátili z výpravy v Odnare. Šli za Veľmajstrom a ja som sa s nimi dohodol, že večer o piatej sa stretneme pri pive U urehotaného osla. Neprišli. Spýtal som sa skoro všetkých Bratov, ani oni mi však nevedeli nič povedať. Každý ich naposledy videl pri ich návrate... Počuj! Ty ideš za Veľmajstrom, však? Mohol by si sa spýtať jeho?" Zadíval sa na mňa prosebným pohľadom.

„Dobre," povedal som mu. Čo iné mi tiež ostávalo. Fellen a Leod boli predsa len tí, ktorí ma vtedy našli na ulici. „Ak nezabudnem..."

„Oh, srdečná vďaka, Cornelius! Vedel som, že sa na teba môžem spoľahnúť!"

Zastavil som sa pred dverami do Veľmajstrovej komnaty. Odkašľal som si, narovnal plášť, uchopil veľké klopadlo a trikrát zabúchal. Po chvíli mi otvorila Veľmajstrova osobná stráž. Vošiel som, aby za mnou zavreli a pokľakol som na ľavé koleno. Znak úcty. Kľačal som na dlhom červenom koberci vinúcom sa cez celú miestnosť až k malému schodíku, na ktorom stál stôl z tvrdého dreva. Na ňom halda kníh, spoza ktorých vykukol Veľmajster a rukou mi naznačil, nech prídem bližšie

Veľmajstrov oblek sa od šatstva bežných členov Bratstva v mnohom nelíšil. Bol v podstate taký istý, len celý červený. Veľmajster nosil masku vždy, aj v ústredí. Považoval sa za tak výnimočného, že jeho identitu a tvár nesmelo poškvrniť žiadne oko.

„Tak," začal hlbokým hlasom, „Cornelius Erno Ink, si pripravený na svoju poslednú, osudnú misiu s hodnosťou Vojaka III. Triedy?"

„Samozrejme, Majstre."

„Výborne. Vždy bol na teba spoľah, Cornelius. Doteraz si ma nikdy nesklamal, ba čo viac, dosiahol si výsledky, aké som nevidel už stovky rokov! Práve vďaka tomu, že patríš medzi Elity nášho spoločenstva, som ťa poslal na takú dôležitú misiu, že ak by si ju nesplnil, musel by som ťa zabiť!"

Posledná veta ma trocha zarazila, nedal som však najavo nijaké známky neistoty. „O čo teda ide, Majstre?"

„Pocestuješ priamo do hlavného mesta. Musíš preniknúť do Cisárovho paláca, nájsť knihovníka menom Tallal a ukončiť jeho život!"

„Čím si tento osud zaslúžil?" začal som vyzvedať.

„Zistilo sa, že je to špeh, ktorý odosiela kópie prísne tajných dokumentov do iných krajín! Nevieme do ktorých, ale ich obyvatelia tie papiere určite nechcú na kreslenie! Musíš ho zabiť, ale jedna dôležitá vec – pred tým, než ukončíš jeho trápenie, musíš zistiť, kam tie dokumenty odosiela!"

„Rozumiem," zvrtol som sa na odchod.

„Ešte niečo!" zastavil ma.

Otočil som sa naňho so zaujatým pohľadom. Hodil mi fľašku Jantáru. Jantár prebúdza vnútorné sily u tých, ktorí nejaké majú. Keď si logne niekto, kto žiadne nemá, roztrhne ho to zvnútra alebo si daný subjekt vytvorí závislosť. Ja, samozrejme, nejakú tú silu mám. Dokážem mentálne komunikovať s havranmi, alebo im dávať rozkazy. Plus, ak som plne sústredený a mám dosť energie, môžem sa do nejakého prevteliť. Nezmením sa, len na chvíľu opustím svoju telesnú schránku a ocitnem sa v koži havrana. Schopnosti sa u členov Bratstva prejavujú väčšinou v šestnástich rokoch, každé sú unikátne. Teda aspoň neviem o tom, že by dvaja Bratia s rovnakou schopnosťou žili naraz.

„Až takéto opatrenia?" spýtal som sa s väčším záujmom. Veľmajster sa na mňa pozrel, ako keby som mu tvrdil, že jeho róba je zelená.

„Uvedom si, kam ideš, Cornelius! Toto nie je nejaká chatrč Elfov na kraji lesa. Toto je celý cisársky palác! Bude tam stovka stráží minimálne, možno aj rôzne pasce a..."

„Dobre, dobre, chápem," skočil som mu do reči. „Je to všetko?"

„Ešte jedna maličkosť. Po ceste sa stav v krčme U urehotaného osla. Povedz barmanovi, že ťa posiela Komstock pre ‚zásielku‘.“

„A čo to bude?" Poťahal sa za bradu vytŕčajúcu mu spod masky a huncútsky povedal:

„Nechaj sa prekvapiť chlapče." Ešte chvíľu sme tam tak stáli a potom sa spamätal: „No dobre. Máš moje zvolenie vykonať tvoju úlohu." Prikývol som a zamieril ku dverám, keď mi svitlo.

„Veľmajster?"

Otočil sa na mňa: „Áno?"

„Dnes ráno som sa dopočul, že Bratia Fellen a Leod... ‚zmizli‘. Neviete o tom niečo?"

„Eh... absolútne nič som o tom doteraz nepočul. Ďakujem ti ale, že si mi o tom povedal, Cornelius. Ihneď niekoho zodpovedného upovedomím a zaistím, aby sa našli za každú cenu!" Opäť som neisto prikývol a odišiel z komnaty.

Zastavil som pred dverami do Urehotaného osla. Ako slušnosť kázala, sňal som si z hlavy kapucňu a vošiel dnu. U urehotaného osla som bol asi dvakrát. Raz na menšej oslave po úspešnom splnení mojich skúšok, a potom len tak „na pivko" s priateľmi z Bratstva. No nikdy tam nebolo tak prázdno. Poobzeral som sa, ale moc som toho nevidel kvôli dymu z fajčenia. Napravo od dverí sa o stenu opieral chlapík s veľkým klobúkom a špáral sa malou zakrivenou šabľou v zuboch. Pri stole opodiaľ sedeli traja ďalší muži pri pive a hrali karty. Na popolníku pri nich sa kopili ohorky od cigariet. Niekto je tu závislý, alebo solídne nervózny...

Pristúpil som k barmanskému pultu a nahlas si odkašľal. Kútikom oka som zazrel, ako sa na mňa dvaja chlapíci pri stole zamračili. Opätoval som im pohľad s drzým úsmevom. Nech sa starajú o kartičky a tabak. Mne to skorú smrť nespôsobí... Spoza dverí za pultom sa ozvalo:

„Už idém!" A dvere otvoril vypasený trpaslík. Oprel sa o pult a prehovoril silným nárečím: „Ta čo ca sem prináša, priateľe? Okoštúvac moje dobrote? Huh? A počkát! To si ty! Ty sem chodzívaš každý druhý dzen ožírat sa! Jaj ty praseľník! Ako dycki, patnásc pív aj štyré slívovice?" Chvíľu som na neho civel, až som sa spamätal.

„No, ehm, viete pane, to som..."

„Ale dzežé! Ja už vím! Ty sceš spoločnóst! Prepáč, mojík, ale Sabrina má dneska volno." Hm. Niekto z Bratstva sa sem chodieva pravidelne slušne „odreagovať".

Krčmár neustále brblal, a mne to začínalo pomaly liezť na nervy. Už som to nevydržal a skočil som mu do reči: „Ja nie som ten, za koho ma máte. Sme si len veľmi podobní. Posiela ma Komstock pre ‚zásielku‘.“

Trpaslíkovi ožili oči a veselo zrúkol: „Jój! Zásilku bys rád! Prepáč mi to, chlapák, mám tu už tak prehulíno, že ma šáli zrak. No ništ, počkáj tu a ja ci ju idzem nájsc!" Odišiel späť za dvere, odkiaľ predtým vyšiel. Otočil som sa a oprel sa chrbtom a pult. Veľa času na oddych som však nemal.

Náhle ma obkľúčili všetci štyria „zákazníci" krčmy a zaujato si ma obzerali. Chvíľu sme tam tak stáli a zrazu jeden prehovoril: „Pekné handry." Začal sa približovať.

Zastavil som ho uštipačnou poznámkou: „Fíha, ty vieš aj rozprávať!" Jeho obočie sa ešte viac zamračilo, a nielen to, dokonca ukázal aj svoje žlté zubiská. Zaberá, budem teda pokračovať.

„Hou, hou, zavri tie ústa, lebo tomu milému trpaslíkovi poškriabeš podlahu." Spoza chrbta vytiahol zakrivenú dýku. Bol to teda ten, ktorý stál pri dverách.

„Vidím, že ti tá šabľa moc nepomáha. No vieš, na také veci existuje zubná kefka." Napriahol ruku na vrh šabľou. A tu urobil chybu.

Zo šestnásťročného výcviku som si odniesol mimo iného výborné reflexy. Stačil mi pohľad na ohýbajúcu sa ruku, a dokázal som presne predvídať, kedy hodí aj kam trafí. Uskočil som mierne doľava, a moje výpočty sa ukázali byť správne. Nôž trafil malé okienko na dverách za pultom, ktoré zrejme viedli do kuchyne, a letel ďalej. Krátko nato sa ozvalo trpaslíkovo zvýsknutie, nasledované bleskovým výbehom spoza dverí so sekáčikom v ruke. Osopil sa na chlapov stojacich okolo mňa a zrejme mu došlo, že to spravili oni.

Trpaslíci sú normálne pokojní a priateľskí, no keď im poškodíte majetok, vybavujete si tým termín u doktora. Nahnevane skríkol: „Vy bezohľadní idioti! Mohli ste mi spôsobiť otras mozgu!" Tento trpaslík sa zrejme v boji a zraneniach celkovo moc neorientoval.

„Vypadnite z mojej kárčmi! Užaj!" Poslednýkrát sa na mňa zamračili a ja som sa opäť len usmial. Pri odchode tresli dverami. Keď sa trpaslík ukľudnil, povedal mi milým tónom:

„No ništ. Tuná to máš, kamarído. Opatrne s tým! Móže ci to spósobic vedľajšé účinke!"

„Som ochotný to risknúť." Usmial som sa naňho a položil mešec peňazí na pult. „Drobné si nechaj, kamarát" Pozrel som sa na rozbité okienko a dodal: „Budeš ich potrebovať."

Vyšiel som z krčmy a zahol do najbližšej bočnej uličky, aby som skontroloval balík. Zašiel som priamo pod rozbitú lampu, z ktorej na mňa zízal havran čierny ako tma. Oprel som sa o stenu a otvoril balíček. Ležala tam fľaštička Jantáru a... páni. Ako som vravel, schopnosti sa u členov Bratstva prejavujú v šestnástich rokoch. Teda tie primárne. Arzenál schopností sa dá rozšíriť užitím Mutagónia. Mutagónium je nápoj, ktorý dokáže prepísať DNA človeka, ktorý dokáže zniesť silu Jantáru. Tým získa novú schopnosť. Jednoduché ako facka, ale ako už spomínal trpaslík, môže mať vedľajšie účinky. Môžu byť rôzne: od kašľania, až po stratu kostí. Keď som si to predstavil, na chvíľu som zaváhal. „Ale čo, risk je zisk," šepol som sám pre seba a vyprázdnil fľašku. Nápoj mal zvláštnu chuť, cítil som v ňom zmes všetkého možného: pachuť vlákien divých rastlín, tykadlá podpavúčnikov a ďalšie nechutnosti, ktoré by ste asi dobrovoľne neokoštovali. Svet sa mi začal rozmazávať pred očami a cítil som, že strácam rovnováhu na zemi. Podlomili sa mi kolená a ja som tvrdo dopadol na kamenný chodník.

Zobudilo ma ďobanie do nosa od havrana, zrejme od toho istého, čo si ma premeriaval z lampy. Fúknutím som ho zahnal, jednou rukou sa podoprel a druhou sa chytil za hlavu. Keď som ruku od čela odtiahol, našiel som na nej krvavý fľak. To by sám o sebe nebol taký problém, keby som to nebol ja: znamenalo to totižto, že mi zmizla z tváre maska. Niekto mi ju ukradol. Obzrel som sa na rozbitú lampu a uvidel som na nej opäť starého známeho havrana. Díval sa do uličky naproti a prenikavo krákal. Asi som už spomínal moju hlavnú schopnosť – telepatické spojenie s havranmi. Sústredil som sa na neho a započúval som sa. Hlboko v hlave som začul slová bandita, obušok a maska. Fajn, takže ma okradol bandita a teraz stojí s maskou v uličke naproti. Super. Pribehol som do uličky a ľahol som si na zem tak, aby som videl na havrana, a zároveň tak, aby moje telo nebolo moc viditeľné. Zadíval som sa priamo na havrana, na nič iné som vtedy nemyslel. Zatvoril som oči a prestavil som si havrana, lampu, a presné okolie. Zašeptal som HUSH a do hlavy mi udrela ostrá bolesť. Otvoril som oči.

Sedím na lampe. Obzerám si okolie. Zadívam sa na pozíciu, kde by sa mal údajne nachádzať bandita. Skutočne tam stojí. A nie je sám. Sú traja. Hádžu si s maskou ako s hračkou a o niečom sa bavia. Rozprestieram krídla a vzlietam. Preletím cez uličku priamo ponad moje ledva viditeľné telo ležiace na zemi. Sadám si na okraj strechy a započúvam sa do rečí banditov:

„Dobrý úlovok, Mastniak," zaškerí sa jeden a poodhalí žlté zuby. Druhý, zrejme Mastniak, hrajúc sa v rukách s obuškom, odpovedá:

„Ja viem. Všimni si ten matroš, z ktorého je spravená. Vysolia nám za ňu minimálne pol litra!" Začínajú sa smiať. Naopak ja sa vôbec nesmejem. Zúrim. Otočím hlavu na moje telo. Zatváram oči a opäť si predstavujem presné miesto, okolie i polohu môjho tela. Zakrákam.

Otvoril som oči a opäť som sa na svet díval mojimi vlastnými očami. Vstal som zo zeme, oprášil si kabát a zamieril k rohu, za ktorým stáli banditi. No skôr než som k rohu došiel, zastavilo ma žuchnutie malého čierneho telíčka z výšky priamo predo mňa. Zhrozene som k nemu kľakol. Smrť havrana je pre mňa asi taká ťažká ako smrť dobrého kamaráta. Neviem sám, či je to tou schopnosťou, alebo som proste taký. Otočil som havranie telíčko na chladnej dlážke a zbadal som, čo som nemal zbadať. V ľavej časti brucha mal zabodnutý vrhací nôž. Zdvihol som hlavu a videl som troch banditov kráčajúcich mojim smerom.

Mastniak si pripravoval obušok. Muž naľavo od neho – chlapík v potrhanom červenom kabáte a s klobúkom na hlave – si žongloval s vrhacími nožmi. Len pohľad na neho ma vytáčal do nepríčetnosti. Chlapík napravo si pretiahol prsty. Bol široký, mohutný, ruky svalnaté a na prstoch asi po päť prsteňov. Tento chlap ich nemá na parádu. Mastniak zastavil a rozprestrel ruky, aby dal znamenie svojim „kamošom" na zastavenie. 

„Pozrime sa," zaškeril sa. „Nie si ty ten mamľas, ktorému som tak šikovne ukradol túto krásnu masku?"

„Vieš, okradnúť človeka v bezvedomí, to vlastne ani nie je krádež. Je to úbohosť! A ty si vravíš zlodej..." Skúšal som to zahrať na presvedčenie ho, že je absolútna nula.

Nevyšlo. A ak vyšlo, tak úplne inak, akoby som chcel. Za dvadsať sekúnd som stihol popraviť klobúčnika, a ďalšími dvoma som ešte chvíľu zvádzal súboj v úzkej uličke. Čakal som na svalovcov výpad, ale nevšimol som si, že sa Mastniak nejako dostal za mňa. Podrazil mi nohu a skopol na zem. Obuškom ma pleskol do zátylku, až mi začalo zvoniť v ušiach. Zdvihol som hlavu a kľakol si na jedno koleno. Zadíval som sa na vtáka a začal sa vo mne hromadiť hnev. Svoju pozornosť som venoval len tomu malému, nevinnému a úbohému stvoreniu, ktoré zomrelo len kvôli týmto bezcharakterným prasatám.

Zo zamyslenia ma vytrhol Mastniakov chrchľavý hlas: „O-chohó, aké dojemné. Chlapcovi je smutno za vtáčikom? Tak to radšej zavri oči, lebo to, čo teraz tu Sval urobí, sa ti nebude moc páčiť." Svalnatý chlapík podišiel k mŕtvemu telu vtáka, zaškeril sa na mňa, zodvihol nohu priamo nad havranove telíčko a dupol. To ma dostalo.

Zatiaľ čo sa hlupáci rehotali, ja som vstal. Bol som neskutočne naštvaný. Nemohol som prestať myslieť na scénu, ktorá sa práve odohrala. Od hnevu ma začalo triasť. A zrazu som pocítil dačo – divné. Prestával som si cítiť niektoré časti tela. Pozrel som sa na ruky a videl som len kosti. Kosti, okolo ktorých sa obmotávala fialová lepkavá hmota. Napokon zmizli aj kosti, a zo mňa zostala bezhlavá ľudská silueta bez kostí tvorená temnou hmotou. Jedna vec mi bola divná – to, že som stále videl. Možno dakde hlboko v hrudi bol skrytý mozog, prepojený na vlákna hmoty, čo umožňovalo zrakovo vnímať okolie. Ale nie som žiaden výskumník, čiže je to len môj skromný amatérsky odhad.

Každopádne – v záchvate smiechu si ma dvaja tyrani chvíľu nevšímali, a túto chvíľu som využil vo svoj prospech. Skočil som na stenu, a keďže materiál tvoriaci moju telesnú schránku bol dosť lepkavý, dokázal som sa na nej perfektne udržať. Obzvlášť sa mi zapáčilo, že keď som skočil na stenu, pohľad sa mi prispôsobil tak, že som videl stenu ako podlahu, a banditov ako keby oni stáli na stene. Myslím, že si túto schopnosť zamilujem.

Začal som liezť po stene, až kým som sa nedostal na samý vrchol. Banditi sa akurát spamätali a divili sa, kam som zmizol. Po chvíli skúmania a prehľadania každého rohu to vzdali, asi si mysleli, že som ušiel. Hlupáci. Stáli podo mnou a opäť diskutovali, čo urobia s maskou. Vy nič, pomyslel som si. A zrazu mi svitlo. O tejto schopnosti som už kdesi počul. Jasné! Premena na „panáka z hmoty", lozenie po stenách a nakoniec – tvarovanie tela do ľubovoľných útvarov. Plne som sa sústredil a skúsil som to. Pozrel som sa na ruky a predstavil si ostré čepele.

A naozaj – po chvíli sa moje ruky zmenili na ostria mečov. Farba sa nezmenila, no nabrúsené boli dosť. Pri rýchlom švihu by sa s nimi dal rozkrojiť melón. Pozrel som sa dolu a zistil som, že banditi sa dali do pohybu. Nevadí. Vyskočil som priamo nad nich, rozpažil „ruky" a vo voľnom páde im doslova oddelil hlavy od tela hlavy. Dopadol som na tvrdú zem, a keby som nebol práve „hmotáč", mal by som všetko dolámané, ak by som neskončil mŕtvy.

Po chvíli som opäť pocítil prítomnosť kostí, a začal som sa meniť späť na seba. Hneď ako som sa vrátil do normálneho stavu, pocítil som ostrú bolesť hlavy, ktorá ma položila na koleno. Zatvoril som oči a čakal, kým sa bolesť nezmierni, a potom ma napadlo využiť pomoc Jantáru. Otvoril som malé vrecko pripnuté zvnútra k plášťu. Váľali sa tam dve fľašky. Jednu som uchopil, zubami odzátkoval a vypil. Hneď mi bolo lepšie. Postavil som sa a začal sa obzerať po maske. Našiel som ju priamo pri ostatkoch havrana. Smutne som k nemu podišiel, pokľakol a obetoval minútu ticha. Uchopil som masku zo zeme a očistil od krvi. Teda až na jeden fľak okolo otvoru na pravé oko. Nechal som ho tam zaschnúť, aby symbolizoval moju schopnosť vyriešiť veci kadejakými spôsobmi, diplomatickými i smrtiacimi.

Nasadil som si masku a rozhodol som sa, že prehľadám mŕtvych banditov. Rozhodnutie sa vyplatilo v prekvapivom zistení. Banditi boli vyznávači Kultu sv. Imricha. Títo ľudia sa stretávajú každú stredu a sobotu v kanáloch, kde pri rituáli obetujú telo nejakého žobráka. Veria, že sv. Imrich sa díva a poskytne im za to dlhovekosť. Magori. Okrem toho som u nich našiel pár strieborniakov a nejaké hracie karty. Pozrel som sa na oblohu. Mesiac bol plný a práve sa nachádzal priamo nado mnou. Najvyšší čas vyraziť, pomyslel som si a vydal sa na cestu do paláca.

 

O tri hodiny neskôr

Preskočím nudné časti o ceste k palácu, hľadaní ideálneho vchodu, postaranie sa o pár stráží, ktoré by mohli robiť problémy a pomerne rýchlom náleze knižnice. Budem pokračovať v časti, kde som práve skryl telo posledného strážnika strážiaceho chodbu, na ktorej sú dvere vedúce do knižnice. Pristúpil som k zámku a vytiahol pakľúč. Keď som ho vopchal do kľúčovej dierky, nedalo mi neusmiať sa nad triviálnosťou zámku. Na to, že je to palác samotného Cisára východu, tu majú dosť mizerné zabezpečenie. Zložitejšie zámky boli snáď aj na záchodových dverách U urehotaného osla.

Západka cvakla a ja som vytiahol pakľúč. Stlačil som mohutnú kovovú kľučku a dvere sa otvorili. Tam bol. Tallal. Stál oproti mne chrbtom a prehrabával sa vo veľkej polici s knihami. Ale nebolo to také to zlodejské, rýchle prehľadávanie, bolo to také prehľadávanie, ako keď hľadáte svoju obľúbenú knihu v polici. Ak teda nie ste agresor. Dvere boli našťastie naolejované, neprezradil ma teda zvuk ich otvárania. Jemne som ich zatvoril a po veľkom koberci (opäť šťastie, pretože perfektne tlmil kroky) som sa vydal smerom k nemu. Vyťahoval som práve dýku spoza opaska keď vtom – čosi zelené, veľké asi ako 9-10 ročné dieťa dopadlo priamo na Tallala a... zapríčinilo moje zlyhanie a neskôr zrejme aj moju smrť. Zabil ho. Vstal a pozrel sa na mňa. Goblin.

Odporný, malý goblin zrejme kdesi v krčme zháňal prácu za pár šupov a dostalo sa k nemu toto. Zaškeril sa na mňa a okrem zlatého zubu som si všimol, že z chrániča zápästia mu vybehla malá kuša. Kým som si stihol uvedomiť, čo robí, mal som v krku malú šípku. Zamotala sa mi hlava a spadol som na zem. Stihol som len vidieť goblinove nohy, ktoré prebehli priamo okolo mojej tváre, a po chvíli, ešte predtým než som zaspal, som začul dupot stráží.

Zobudil som na dosť tvrdej posteli. Zo stropu na mňa kvapla voda. Potriasol som hlavou, podoprel sa rukami a obzrel sa po miestnosti. Bola to cela. Špinavá, podzemná väzenská cela. Steny boli trochu obrastené nejakými zelenými „lianami". Na zemi hneď vedľa postele sa váľal tanier s dajakou čudesnou žbrndou, do ktorej by som bol stúpil. Našťastie sa tak nestalo. Tvár som zaboril do dlaní a– maska bola opäť preč! Pribehol som k mrežiam a pozrel sa cez ne. Obzrel som sa doľava, doprava a zbadal som stolík, dvere a chrápajúceho strážneho.

Na stole ležali všetky moje zbrane, vybavenie, taška s Jantárom, a maska. Ostalo mi len oblečenie a brnenie skryté pod košeľou. Sadol som si na posteľ a začal som premýšľať, ako by som sa k nim dostal. Zo zamyslenia ma vytrhol hlas z vedľajšej cely:

„Cornelius?" Otočil som sa a za mrežami som spoznal známu tvár. Brat Fellen!

„Ako si sa sem dostal?" spýtal som sa ešte stále nadšený, že ho vidím. „A kde je Leod?" Zhrozene sa na mňa pozrel a ja som začal pochybovať o jeho mentálnom zdraví. Takéto väzenie s vami môže predsa len spraviť všeličo.

„Mŕtvy!" vyhŕkol náhle. „Tá stará špina ho zabila!"

„Komstock?" zašepkal som zhrozene. „Ale to je hlúposť, on je predsa náš vodca, prečo by..."

„NIE!" naštvane mi skočil do reči a rozplakal sa. Leod mu bol ako brat. „Prišli sme mu oznámiť náš neúspech na misii, zavolal si Leoda bližšie a prebodol ho trikrát do brucha. Otočil sa na mňa a povedal: ‚Nech je ti to príkladom.‘ A poslal ma preč. Sem. Mal som tu niečo vybaviť a..." Vtom obklopila Fellenovu siluetu malá ohnivá čiara a začal sa rozpadávať ako horiaci papier. S padnutou sánkou som ten hrozný výjav sledoval, a nevšimol som si ho len ja.

Ostatných väzňov – konkrétne dvoch z ciel naproti – výjav znepokojil a začali panikáriť. Kričali a ukazovali na mňa prstom, dokonca ma nazvali čarodejníkom. Zobudilo to spiaceho strážneho a pribehol k cele. Pozrel na Fellena (teda skôr na jeho ostatky), a na mňa. Obzrel sa na väzňov a došlo mu, že som to asi urobil ja. Hlupák. Roztrasenými rukami odomkol celu a pristúpil ku mne. Schmatol ma za zápästie a ja som trhol. Dostal som ho tak za seba, načo som ho chrbtom prirazil ku stene a dal mu jednu lakťom do žalúdka. Otočil som sa k nemu, schytil ho ešte stále spútanými rukami za plecia a pristúpil ku mrežiam. Začal som mu o ne trieskať hlavu, kým som na ňom nevidel, že má dosť. Zvalil som ho na zem, a začal som mu prehľadávať vrecká, až kým som nenašiel kľúč od pút. Oslobodil som sa, hodil kľúč do strážnikových pootvorených úst a uštedril som mu riadny kopanec do rebier.

Rozbehol som sa k mojim veciam, nasadil som si masku, pripol opasok so všetkými zbraňami, pod plášť schoval tašku s Jantárom, a mohol som vyraziť! Oh, ešte niečo. Vrátil som sa k celám, v ktorých boli zamknutí tí dvaja. Zrejme žobráci z ulice ktorí skúšali ukradnúť niečo pod zub. Díval som sa na nich a v ich očiach som videl strach a... Akokoľvek som sa tam snažil nájsť rešpekt, nepodarilo sa. Ach jaj... Dal som si vztýčený ukazovák pred ústa na znak, aby mlčali. Zmohli sa len na vystrašené prikývnutie. Pod maskou som sa usmial a dal sa na odchod.

O deväťdesiat minút neskôr prišiel som ku hlavnej veži Bratstva, kde sídli Komstock. Po tom, čo som počul, som už ďalej nemal dôvod nazývať ho svojím Veľmajstrom. Pozrel som sa do jediného veľkého okna na veži. Sklo bolo zvnútra osvetľované. Skvelé. Trochu ma pobolievala hlava, tak som vytiahol poslednú fľaštičku Jantáru a vypil ju. Tašku som odhodil, pri tom, čo malo nasledovať, by mi len prekážala. Jantárom posilnený a plne sústredený som sa snažil prísť na to, ako aktivujem schopnosť s fialovou hmotou. Vtedy na ulici to prišlo samo, keď mnou lomcoval hnev. Teraz... Skúšal som všeličo. Nahnevať sa, spomínať na niečo smutné, no nič nezabralo. Plne sústredený som si vybavil svoju podobu, keď došlo k premene. Stále nič. Napadlo ma teda, že najskôr spravím menšiu „obhliadku".

Poobzeral som sa po nejakom havranovi. Jeden sedel na tyči, z ktorej visela vlajka so znakom Bratstva. Sústredil som sa naňho, šepol HUSH a vzlietol. Vyletel som až k oknu Komstocka, a videl som, čo som nemal. Práve vraždil ďalšieho člena Bratstva, ktorého telo sa chvíľku po dopade rozplynulo, podobne ako Fellenovo. Všimol som si však, že to bolo následkom Komstockovho zvláštneho brbľania. Zakrákal som a bol som opäť vo svojej koži. Na chvíľu.

To, čo som videl, vo mne prebudilo dostatočný hnev na premenu. Výborne. Vyliezol som po stene až k oknu, a na malom, ktorý bol umiestnený tak, že som mohol stáť vzpriamene bez toho, aby ma Komstock videl, som sa zmenil naspäť. Vytiahol som z puzdra pištoľ a namieril na okno. Ťuki-ťuk.

Prestrelil som okno a v sprche črepov som vhupol do diery, ktorá v obloku ostala. Ocitol som sa priamo za Komstockovým chrbtom, tak som bez váhania vytiahol dýku spoza opasku a zarazil ju Komstockovi do chrbta. Víťazný pocit prerušil potlesk. Telo začalo opäť miznúť po vzore Fellena a ostatných, ktorých už Komstock popravil. Pozrel som hore, a na menšom balkóniku nad dverami stál – on.

Svižne preskočil zábradlie balkóna, o lete namieril ruku na zem, načo mu z nej vystrelila lepkavá čierna hmota podobná dechtu a pritiahla ho na zem. Ani sa mu nepodlomili kolená... Tlieskajúc pristupoval stále bližšie, až kým nezastavil na mieste, na ktorom normálne stoja Bratia dostávajúc nové zadanie.

„Bravo!" vykríkol nadšene. „Podarilo sa ti zabiť ma!"

„To je nejaká sprostá hra?" odvrkol som podráždene.

„Samozrejme," usmial sa popod fúzy. „Hra na schovávačku!" Hneď ako to dopovedal, zmizol. Má schopnosť neviditeľnosti.

Fajn. Chceš sa hrať, budeme sa hrať. S ohňom. Vzal som najbližšiu fakľu a hodil ju na koberec. Keďže podlaha i steny boli z dreva, za chvíľu to tu ľahne popolom a Komstock sa ukáže. Ak nezhorí. Zo sladkej predstavy ma vytrhol výkrik smerujúci z točitého schodiska na vyššie poschodie:

„Ty hlupák!" Komstock. Myš vyliezla z nory. Rozbehol sa po schodoch a ja za ním. Vidina jeho smrti úplne prekryla vedomie horiacej veže.

Ako som vybiehal po schodoch, spúšťal na mňa rôzne sudy, ktoré som svižne preskakoval až do posledného. Keď prestali padať, vybehol som na poschodie, v ktorom bola úplná tma. Toto poschodie sa malo ešte len pripraviť, kým sa z neho mala stať plne funkčná miestnosť, pravdepodobne sklad zbraní. Moju úvahu o chvíľu potvrdilo zarinčanie mečov. Komstock sa zrejme vyzbrojuje. Dobre. Vytiahol som svoj meč, do ľavej ruky vzal druhú pištoľ (prvá mi po prestrelení okna vypadla z ruky) a začal som hľadať. Dlho som nemusel, pretože presne zo stredu miestnosti vyleteli malé ohnivé gule na každú svetovú stranu.

Najprv som myslel, že ma chce zapáliť, ale on fiškus nie. Jeho zámerom bolo zapálenie faklí pozdĺž steny. A naozaj, po chvíli sa miestnosť naplnila svetlom. Až vtedy som si všimol, že Komstock na sebe nemá masku. Výborne. Kľačal na zemi a asi sa spamätával z vyvolania ohnivého kúzla.

Rozbehol som sa k nemu s cieľom useknúť mu hlavu, ale keď už som bol asi pol metra od neho, všimol si ma a uhol sa. Ale len napoly úspešne. Hlavu som mu síce neusekol, no po chvíli som si všimol dlhú, šikmú krvavú čiaru smerujúcu sponad ľavého oka až ku pravej časti brady. A v strede čiary diera na mieste, kde by mala byť očná buľva. Podarilo sa mi vypichnúť mu oko. Teraz bude mať boj o dosť sťažený. Priložil si ruku na miesto kde bývalo oko, pozrel sa mojím smerom a rozbehol sa točitým schodiskom na strechu veže.

Už sa bojí? Obzrel som sa a nie, nebál sa mňa. Bál sa ohňa, ktorý sa dostal už sem. Vybral som sa opäť po jeho stopách. Vyšiel som schodiskom až na vrch veže a prekvapil ma kopanec zozadu do nohy. Starec sa skryl priamo k východu zo schodiska a čakal na mňa.

Kopol do mňa a ja som stratil rovnováhu. Spadol som na zem a on mi dupnutím na koleno zlomil nohu. Ja – ešte stále s mečom a pištoľou v ruke – som sa naňho otočil a strelil mu do chodidla, čím som mu tiež trochu zťažil pohyb. Odhodil som pištoľ, pretože jej prebíjanie trvá zbytočne dlho. Vstal som podopierajúc sa mečom a vykročil k nemu. Bez súcitu som mu usekol ruky po lakte, aby sa nemohol brániť, kľakol som si k nemu s mečom nacieleným na jeho hrdlo a keby neprehovoril, bol by už mŕtvy:

„Heh. Týmto si nič nepomôžeš. So mnou umrieš aj ty."

„To je jedno. Tá smrť mi za to bude stáť."

„Nie, ty to nechápeš. Celé Bratstvo so mnou zomrie. Veža zhorí a bude pokračovať celé ústredie, celý hrad! A tí čo by to prežili, zomrú preto, lebo zomriem ja!"

„Ako to?" spýtal som sa v snahe zistiť, o čom to bľaboce.

„Ešte stále nechápeš? Ja som Bratstvo! Vy všetci ste len hlúpe, bezcenné klony! Robíte to, čo chcem, aby ste robili! A vaša minulosť? Pche! Všetko som vám to do hlavy natlačil ja! Napríklad ty. Ty žiješ len necelých štyridsaťosem hodín. Stvoril som ťa v tvojej komnate. Tvoje spomienky, tvoja minulosť – to všetko sú len mnou vymyslené príbehy! Ste moji malí sluho-"

Nedokončil. Jeho rozprávanie prerušila smrť. Ešte chvíľka v jeho živej prítomnosti by ma už načisto pripravila o rozum. Nemôžem tomu uveriť. Celé Bratstvo sú len jeho prašivé klony! Stvoril nás, aby sme vykonávali špinavú prácu za neho. Chcel očistiť svet od zlých ľudí.

A možno nie. V hlave mám taký zmätok. Stojím uprostred veže nad jeho mŕtvym, chladnúcim telom a premýšľam o tom všetkom. Teraz sa to vysvetľuje. Prečo Fellen vo väzení zmizol? Komstock ho na diaľku zničil, pretože vedel, že mi môže prezradiť niečo, čo sa jemu nepáči. Prečo máme len jednu schopnosť? (Ak teda neužijeme Mutagónium.) Pretože sme len klony, ktoré by viac schopností aspoň deň po stvorení nedokázali uniesť a roztrhlo by ich to zvnútra. Prečo vravel, že Bratstvo umrie spolu s ním? Klony, samozrejme, nemôžu žiť bez svojho tvorcu. Sadám si na zem a neostáva mi nič iné, než čakať na smrť. Či už uhorím, alebo proste zmiznem ako Fellen pred mojimi očami, umriem. Takže som neklamal. Naozaj v tomto príbehu umriem. Oheň sa dostáva ku mne a začínam cítiť páľavu na nohách. Och, takže nakoniec to predsa len bude oheň, kto ma vymaže z histórie.

 

Zápis z denníka Ardena Newta

Dnes som bol opäť pri zrúcanine toho starého hradu, ktorý kedysi slúžil ako hlavné ústredie Bratstva tieňov. V strede ruín postavili pamätník Corneliusa Inka. Veľký človek, vraj člen Bratstva, ktorý odhalil, že všetci Bratia boli klony ich Veľmajstra. So smrťou Inka Bratstvo zaniklo, pretože ako je známe, klony nemôžu žiť bez ich tvorcu. I keď k Inkovi chovám vnútornú úctu a rešpekt, dovolím si jeho tvrdenie prehlásiť za chybné. Všetci z Bratstva totižto neboli klony. Keby áno, tento denník by vôbec neexistoval.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Bratstvo tieňov:

1. LiliDarknight webmaster
27.01.2019 [10:54]

LiliDarknightAhoj, v článku som ti opravila niektoré chyby:

*perex obrázok bol príliš veľký, tak som ho nahrala do galérie
*odseky sa nevyčleňujú zdvojenými medzerami
*namiesto dolných úvodzoviek sa nepíšu dve čiarky
*každá nová priama reč patrí na nový riadok (hlavne v prípade, ak ide o prehovor inej postavy)
*v priamej reči sa najskôr píše interpunkčné znamienko a až potom horné úvodzovky, nie naopak

Nabudúce si na to, prosím, dávaj pozor. Ďakujem Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!