OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Fantasy - Duša

06.12.2010 (11:00) • Souteze • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 485×

Duša

„...náš Pán,“ dospieval som posledné dve slová skladby. Pocítil som v sebe krásny pocit zadosť učinenia, ktorý na mňa po každej omši zosiela Pán. Kňaz odišiel spred oltára a ľudia sa začali hrnúť do bezoblačnej noci. Ja som sa netlačil, veď mám čas. Doma ma nik nečaká, iba ďalšia hŕba kníh, ktoré musím prečítať. Zaujíma ma hlavne chemická veda. Snažím sa prísť na to ako uľahčiť ľuďom život, pomocou chémie. Niektorí už vymysleli pár liekov ako penicilín a tak. Ale ja chcem prísť na niečo prevratné, niečo... hups. Pod mojou nohou mi čosi zamraučalo. Sklonil som sa dole a cez malé okuliare pozrel do zelených očí malého mačiatka. Pristúpil som mu chvost! Nohu som trocha poodtiahol a uvoľnené mačiatko odbehlo preč. Chúďatko. Je to živý tvor a tie treba chrániť, nie im stúpať na chvosty. Čo sa stalo, stalo sa. Znova som začal kráčať a každým krokom som bol čoraz bližšie k svojmu spustnutému, osamotenému a malému domčeku, plného kníh a špakov od cigariet. Začal som si popiskovať smutnú melódiu, s ktorou som prišiel až domov. Zhrdzaveným kľúčom som otvoril starú vŕzgajúcu bránku a ako vždy som si povedal, že ju už treba naolejovať. V podstate si to vravím už rok. Tak ako si vravím, že sa oholím a pôjdem ku kaderníkovi. Nič z toho sa zatiaľ nestalo. Otvoril som dvere do domu a zapálil svetlo. Aké prekvapenie ma čakalo, keď som na svojej knihe o prírodných elixíroch našiel to isté mačiatko, na ktorého chvost som predtým stúpil. Sedelo tam a vypliešťalo na mňa svoje veľké okále. Ja naňho tiež, tie svoje malé modré. Nechápal som ako sa sem dostalo. Veď len nedávno som zamurovával všetky diery na dome. Vtom sa mača rozhovorilo:

„Som Satan, Čert, Diabol, nazvi si ma ako chceš. Mám veľa mien a každé stelesňuje moju osobnosť. Som zlý, uvádzam ľudí do pokušenia... Stará známa báchorka. Ale ja taký nie som!“ Mača podišlo bližšie, chlpy ako ostnatý drôt, oči horeli červenou. Výstražne zdvihlo malú packu. Vystrašene som cúvol k dverám, ktoré sa prudko zabuchli. Vedel som, že ich už neotvorím. Akosi som to cítil v podvedomí. „Ponúkam ľuďom len to najlepšie, na rozdiel od Boha, ktorý vás od toho ukracuje. Rôzne pôsty a prikázania... Ja ponúkam večnú mladosť, bohatstvo, vedomosti, krásu, ženy... čo len chceš. A naviac máš to na tak dlho ako chceš. Žiadam za to len jednu vec, tvoju dušu.“ Bol to taký perfektne nacvičený monológ, aký vidíte len u toho chlapíka čo s vami chodieva obzerať domy- realitného agenta. Bolo mi z toho zle, ale predsa len v tých vetách bolo čosi pravdy. Mača sa zdvorilo stiahlo a čakalo čo poviem. Keď začalo hovoriť bol som si istý, že ho odmietnem. Teraz som už bol dosť neistý... Predsa len má pravdu. Boh nám všeličo zakazuje a nič nám za to nedáva. Otvoril som ústa a znova ich zaklapol. Celý život som bol taký nábožný a teraz... Rozhodol som sa. Panebože odpusť mi.

„Prímam tvoju ponuku.“ Mača sa zlomyseľne usmialo a bohvie odkiaľ vyčarovalo červeno-čiernu zmluvu. Podsunulo mi ju aj z nožíkom. Na čo tam bol nožík, pýtal som sa sám seba v jednej sekunde a v druhej, som už poznal odpoveď. Bude to neprijemné, ale čo všetko tým získam? Pritiahol som si zmluvu a rezol som sa nožíkom do prsta. Ním som napísal svoj podpis. Keď som skončil obviazal som si prst a handričkou a spokojne zaspal. Posledné čo  som videl bolo mača, ktorého tvar sa menil, menil...

Zobudil som sa. Zažmurkal som do silného svetla, ktoré svietilo z obrovského lustru čo bol nado mnou. Počkať! Aký luster? Ale naozaj. 5x som sa štipol do líca, 5x krát si pretrel oči, ale luster tam stále bol. A okolo mňa boli aj iné veci. Ležal som na bielom gauči s červeno- oranžovými vankúšmi. Okolo mňa boli dva ďalšie a tvorili tak gaučové U. Na bielej stene visela obrovská plazma. Ja som bol oblečený v čiernom obleku, bielej košeli a oranžovej kravate. Na gaučoch okolo mňa sedelo asi zo 5 mladých slečien, ktoré boli fakt, že krásne. Na čiernom konferenčnom stolíku bola porcelánová miska zo zeleným hroznom. Chcel som si jedno odtrhnúť, ale na polceste som sa zastavil, lebo som zbadal cudziu ruku. Bola jemná, ale pevná akoby 20 ročného chalana. Uvedomil som si, že tá ruka vytŕča z môjho ramena. Uvedomil som si, že ten mladý 20 ročný chalan budem asi ja. Zdalo sa mi to nemožné, lebo ja som mal cez 50 rokov a mal som dosť zošúverenú pokožku. Ale na druhej strane ja vôbec nemám nič takéto. Myslím tým krásny gauč, plazmu či 5 mladých slečien. V tom som si spomenul na zmluvu čo som uzavrel z diablom- mačaťom. Nechcelo sa mi tomu veriť. Ale všetko okolo mňa naznačovalo, že je to pravda. Myšlienkové pochody som si nechal na neskôr a rozhodol som sa užívať si život kým môžem.

O 50 rokov:

„Ľúbim ťa,“ povedali sme si naraz a pobozkali sa. Konečne som našiel tú pravú. Tú ktorá je smutná, keď som ja smutný, tú ktorá je šťastná, keď som ja šťastný. Na prst sme si navliekli obrúčky a pobozkali sa. Práve keď sme sa otáčali k davu svadobčanov a na našich tvárach pohrával stály úsmev, svetlo pohaslo a ozval sa hrubý, zlomyseľnosťou presiaknutý hlas mačaťa.

„Už nemienim ďalej čakať. Už je to 50 rokov, čo som ti dal to po čom si túžil. Teraz chcem to po čom túžim ja. Vieš čo to je. Máš čas jeden deň, kým si po to prídem sám a to nebudeš chcieť.  Ak to nechceš tak sa stretneme zajtra o 20:00 pri druidských kameňoch osudu.“ Hlas sa pomaly vytrácal a ja som sa začal triasť strachom. Nedal som na sebe nič znať a keď sa znovu zapálili svetlá usmieval som sa. Tváril som sa, že si nevšímam tú kvapku potu čo mi stekala po tvári a dúfal, že si ju nikto nevšimne. Nepôjdem tam. Pôjdem na svadobnú cestu do Paríža. Aj keď v kútiku duše som tušil, že kamkoľvek pôjdem diabol si ma nájde.

O dva dni:

V Paríži je krásne. Staré katedrály dýchajú históriou, zábavné parky sú úplne perfektné a hotely bezkonkurenčné. Jedno mi však robí starosť. Diabol mi už dal párkrát vedieť, že vie kde som. No čo už. Práve som zapaľoval poslednú sviečku aby som navodil dobrú atmosféru pre seba a Carmen- svoju manželku. Má krásne dlhé, rovné, hnedé vlasy, zelené oči a prijemnú povahu. Carmen si išla niečo vybaviť na recepciu. Chcel som ju prekvapiť. Vtom mi zazvonil telefón. Zdvihol som slúchadlo. Ozval sa prestrašený hlas recepčného.

„Je..je...je...tam....pán...Torens?“ koktal.

„Áno, to som ja. Stalo sa niečo?“

„Va..va...va...“

„Čo?“ Začínal som tušiť, že sa deje niečo zlé. Stále som si však udržiaval chladný, neutrálny hlas.

„Vaša žena... má ju nejaký maniak a drží jej pri hrdle nôž!“

„Preboha!“ Nechcel som nadávať, ale vykĺzlo mi to. Nemám rád nadávky. Tresol som slúchadlo na vidlicu a vyletel z dverí ako namydlený blesk. Bol som rád, že som vybral izbu na prízemí, takže mi ostávalo len jedno krátke schodište aby som sa dostal ku Carmen. Dobehol som tam a oviala ma vôňa krvi. Pozrel som sa pred seba. Uvidel som tam masaker s filmu ako vyšitý. Chlapík v koženej bunde už sedel na motorke s krvavým nožom v ruke, všetci ľudia boli preč a za pultom sa krčil recepčný. Nejdem ani opisovať čo bolo s Carmen. Opíšem to len dvoma slovami. Bola mŕtva. Motorkár na mňa posmešne hľadel. Spoznal som v ňom všetky jeho osoby: Diabol, Satan, Čert či mačiatko. Každé meno v sebe skrývalo to isté. Pomstu, nenávisť a podľa mňa aj nejaké komplexy. Možno ho zaživa odmietla nejaká krásna ženská a on sa s toho ešte nespamätal. Ja neviem, ale vedel som, že nenávidím človeka čo zabil moju lásku.

„Vravel som ti, že ak sa mi tvoju dušu nevydáš sám, stane sa niečo zlé. Máš čo si chcel.“ Dupol na plyn a odfrčal, nasledovaný oblakom výparov.

„Ty, ty, ty...“ nevedel som nájsť dostatočné slovo, ktoré by pomenovalo toho vraha. Rozplakal som sa pri Carmeninom tele. Nechcel som aby to takto skončilo. Nechcel som aby sa Carmen niečo stalo. „Nie, nie...“ vzlykal som. „Keď si odišla ty, odídem aj ja. Radšej toto ako to, že mu dám svoju dušu. Tá tak ako všetko ostatné zo mňa, bude navždy patriť len tebe láska moja.“ Po kolenách som sa doplazil k nožu, ktorý ten Satan odhodil  pri svojom odchode na zem. „Dúfam, že sa dostanem do neba.“ Toto bola moja posledná veta.

Autor: Souteze, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Fantasy - Duša: