Fly, fly, blackbird... • OurStories.cz ~ naše povídky

Moja prvá a pomerne krátka vecička tu, vzniknutá v slabej chvíľke, tak sa nečudujte. :P

02.12.2011 (20:00) • NikkiSweein • Povídky » Jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 1085×

Fly, fly, blackbird...

(alebo Pieseň pre drozda)

Opieram sa o strom v cez noc úplne opustenom parku a snažím sa začuť čosi, čo aj tak nikdy nezačujem.

Pretože noc mlčí. Nešepká žiadne obrovské tajomstvá, nepovie mi nič svetoborné. Len mlčí a núti moju myseľ domýšľať si veci, ktoré neexistujú. Každým zamrznutým kúskom pokožky mi to ide ľahšie, zakaždým, keď zatvorím oči, veci sa zdajú jasnejšie a krajšie.

Nepýtaj sa. Aj tak ti neodpoviem, odpovede ešte len hľadám.

Preto som tu.

Tak veľmi chcem uveriť rozprávkam o snežných tanečniciach, tak hrozne chcem namiesto bieleho chumáča chytiť do ruky čipkovanú hviezdu a vymýšľať jej vlastný príbeh. Mohla by som sa báť čohosi, čo na mňa vyskočí spoza stromu, ale už viem, že za stromom, kde bol kedysi snežný muž s vrecom na zlé deti, dnes nič nie je.

Aj tebe to chýba?

Ja viem.

Pošúcham si ramená a predstavím si, že tie dlane nepatria mne, ale niekomu inému. Kedysi to bolo ľahké, ale dnes mrzne aj moja predstavivosť. Moje ruky budú stále moje. Neodpoja sa mi od tela a nezačnú mi škrabkať chrbát ani nič podobné.

Aj keď by to bolo celkom príjemné.

Povzdychnem si. Chcem byť klamaná. Ten úžasný pocit, že sa ma nič netýka, že svet je gombička, že smiem každému s úsmevom na tvári prezradiť svoju teóriu o malých tvoroch žijúcich v púpavách...

To nevadí. Veď oni sa budú aj tak ďalej sťahovať na svojich bielych púpavových padákoch. Možno padnú do oka niekomu inému, neviem.

U mňa už vymreli.

Zrejme nato slúžia všetky tie rozprávky.

Poznám ich. Čítam ich vždy, ale už im nerozumiem. Sú také nezmyselné a detinské, také hlúpe...

Také nádherné.

No tak! Pohni si už.

Chcem počuť: „Všetko je v poriadku.“

Dofrasa. Mala som sa lepšie obliecť. Čo som čakala? Že dnes uspejem, navštívi ma Dedo Mráz a daruje mi večne teplý kabátec s radiátormi vo vreckách?

Na chvíľu som sa cítila hlúpo.

A potom si prišla ty. Asi nemáš ani toľko rozumu ako ja, čo je zlé, pretože ti začínam závidieť. Rozopnutý kabát ti poletuje okolo kolien, šál máš zaviazaný sťaby letnú šatku a si bez čapice. Vlasy sa ti lesknú a ty tancuješ, rovnako ako všetky tie víly a čarovné bytosti okolo teba.

Ktoré ja nevidím.

No čo už.

Asi mám smolu.

„Čakáš už dlho?“ spýtaš sa a podáš mi ruku.

„Ale kdeže, sotva zopár minút.“

Viem, že nemáš rada, keď ťa klamem. Ale ja ťa mám príliš rada na to, aby som to nerobila. Aj keď sa to týka len hlúpych maličkostí.

„To je fajn.“

Tvoj úsmev je taký detský. Nemáš ešte mliečne zúbky?

Prepáč. Zabudla som. Samozrejme, že tvoje detské zuby sú dávno v kapse Zúbkovej víly.

Ktorú ja nevidím.

Povedz, prečo musím pri hneve vždy vrčať?

„Ako ide škola?“ oprášim si sneh z nohavíc a prijmem tvoju ruku. Ako to, že nemáš rukavice a máš teplé prsty? Mala by som to vedieť, ale žiaľ, aj ty máš svoje tajomstvá.

„Škola? Prežijem ju. Prečo sa pýtaš?“

Pokrútim hlavou a pre zmenu sa sama usmejem.

„Pre nič.“

Zastavím sa a prinútim zastať aj teba. Prečo mám na chvíľu pocit, že ja som ty a ty si ja? Nemalo by sa mi to zdať, veď mne sa už veci nezdajú.

Neviem, či to boli tvoje pery, alebo moje. Zdalo sa mi, akoby sa dotkli naraz.

Na tom nezáleží, však? Radšej sa pozri, vidíš...vidíš to? Možno tie víly a snežné tanečnice existujú. Možno sú skutočné aj ohňostroje za našimi chrbtami, teplo v našich dlaniach.

Pravdaže, musia byť skutočné. Veď, ako som povedala, mne sa veci nezdajú. Presviedčaš ma, že predsa. Po chvíli sú už preč, zostali po nich len tiene a zopár iskier na chodníku.

„Čo sa tak usmievaš?“ opýtaš sa a pokývaš našimi spojenými rukami, ako keď sme boli v škôlke.

„Len tak. Je pekný deň.“ Usmejem sa ešte viac a znova sa k tebe nakloním.

Autor: NikkiSweein (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné